Bozk smrti

02.05.2014 21:08

Veríš v zázraky? Ja nie. Bol som  presvedčený že zázraky sa nedejú plebejcom ako som ja. Môj otec bol rezbár, ale mňa to k drevu nikdy obzvlášť neťahalo. Večne som sa poflakoval po trhoch a zákutiach Florencie. Sedával v uličkách bez svetiel a bil sa. Nie že by som musel, jednoducho ma to bavilo. Jedna z mála vecí v ktorej som bol dobrý a to robilo vrásky na čele mojim rodičom. Večne totiž bola u nás garda,večne mali so mnou problémy. Ked som začínal, mal som pergamen, na ktorý som si zapisoval tie ich suché a fádne obžaloby ale onedlho som zistil, že nestíham. Naozaj, moje činy boli rýchlejšie než moje pero. A otec ma za to náležite trestal. Bil ma remeňom,nepomohlo. ( zvyk z bitiek ) Dával mi hory práce, nepomohlo. Len čo zapadlo slnko už som bol vonku, tradične, v dalšej potičke. A ráno sa opakovalo zasa to isté: garda, a otcov hnev. ,,Pozri na neho!“ Kričal: Tupý je ako poleno,robiť sa mu nechce, len v ruvačkách sa vyživa! Z takého chumaja nebude nikdy žiaden osoch!  Ale ani ony nemohli nejako ovplivniť moju zodpovednosť či lenivosť. Ked bol už otec starý, zavolal si ma a povedal: ,,Ked sa ,synak, v tom boji tak vyžívaš pôjdeš do armády!“ A bolo to jeho najmúdrejšie rozhodnutie. Chcel som,aby odvolal všetky nadávky ktoré kedy povedal. Chcel som aby oľutoval každú urážku čo kedy vyslovil. Chcel som,aby on aj mama boli na mňa jedného dňa hrdí.   Začal pracovať, začal som sa učiť so zbraňami nablízko. S mečmi. Neskôr som zistil že mi nevyhovovali. Prešiel som na niečo kratšie, na dýky. A s nimi som sa stal majstrom. Bol som tretím najlepším vojakom Florenskej královskej armády. Škoda že sa toho už nedožili. Jedného dňa mi došiel do kasární list, že moji rodičia zomreli, na horúčku,obaja. Lieky boli drahé chudobný rolníci ako oni si ich nemohli dovoliť. Začal som sa obviňovať za ich smrť. Mal som tam byť,mal som im pomôcť! Mal som sa o nich zaujmať! Ale bol som príliš zaslepený vidinou vlasnej slávy. Začal som sa ulievať a chlastať. Netrvalo dlho, vyhodili ma z armády. Stal sa zo mňa obyčajný bezdomovec a ešte k tomu aj ožran. Predal som celú svoju výzbroj, len aby som mal na chlast. Jediné čo som si nechal bola moja prvá dýka. Ked som všetko minul, chcel to skončiť. Ale potom som si spomenul na to, čo som vedel najlepšie. Vo Florencií práve prekvitala renesancia, doba umelcov. Všade boli sochy,obrazy, knihy, ktoré si od majstrov umelcov objednávala hlavne cirkev. Kopa zazobaných šľachticov žiarlila, pretože chceli mať napr. Leonardovu Madonnu, ale nemali na to zaplatiť si tak skúseneho umelca. A to bola príležitosť pre nočného remeselníka. Pre mňa. Onedlho som vdaka tomuto zlatému remeslu nenosil páchnuce handry,ale čiernu koženú tuniku so šatkou a kapucňou. Nie jednu dýku,ale dve,som mal za opaskom a ktomu ešte vrhacie nože. Samozrejme u gardy som si vyslúžil aj prezývku Vrhač.Čo vám poviem,prežival som. Až dokým sa to nestalo.

 

Jeden dosť bohatý meštaň chcel svojej žene dať šperk. Musel ju mať fakt rád. Mal to byť totiž rubín ktorý nosila na krku miestna šľachtičná. Jeho sluhovia ma kontaktovali. Prirodzene, vážené a slušné tváre si nemôžu dovoliť byť spájané so špinou ako ja. Nešlo o nič zložitého,robil som to snád tisíckrát. Prísť, zobrať ,odísť, samozrejme potichu.

 

Dnu som sa dostal celkom lahko: vyhliadol som si miesto, kde bol len jeden strážnik, a ked sa nikto z ostatných nepozeral, zhrbil som sa a prestrčil ruky zábradlím ako žobrák pýtajúci almužnu. ,,Dobrý večer, deduško“ podišiel ku mne ten hlupák: ,,Dal by som vám, keby som mal,ale viete....“ Bum! Ozvalo sa ked som strážnikovi chytil krk a treskol mu hlavu o kovovú tyč.  Zviezol sa v bezvedomí na zem. Bez problémov som preliezol plot a prebehol som pod rúškom tmy k domu. Začal som šplhať. Viete títo florenskí šlachtici si potrpeli na dizajn a vzory. Kto absolvoval vojenský výcvik pre pokročilích sa naučil ako tieto –nerovnosti- využiť na lezenie. Netrvalo mi dlho dostať sa k oknu na druhom poschodí a otvoriť ho. Nehlučne som vklzol dnu a išiel tmavou chodbou. Vedel som ktoré dvere hladám. Moje pravidlo: Ak niekam ideš, chod na istotu. Došiel som k nim,boli otvorené. Dnu sedeli dvaja strážcovia, ktorí mali taburetky. Na malej truhličke hrali mariáš.  Smiali sa pritom ako diví. Tý by snád nepostrehli, ani keby tu armáda prišla s delami strielať pomyslel som si a vytiahol z opasku dve nože. Vtom som ale zbadal jednu zvlášnosť: Za vojakmi sa sputilo lano, po ktoom sa nečujne-ešte tichšie než ja- spustila žena. Bola vysoká,ale nižšia než ja,a mala plášt,tiež s kapucňou. Vybrala si meč,a jedným poloblúkom pripravila obidvoch strážnikov o hlavu. Pôsobivé. Tak prrr, slečna,toto je moje! pomyslel som si ked som videl ako vyberá z šperkovnice červený rubín. Vtom sa potichu otvorili dvere z bočnej miesnosti a dnu vstúpil vojak v striebornom brnení. Postavil sa za ňu a dal si meč nad hlavu. Považujte ma za blázna,ale mám radšej zlodejov ako vojakov. Jeden z  nožov ktorý som chcel hodiť do -teraz už bezhlavých- strážcov,skončil tomu odvážlivcovi medzi krkom a prebil sa okrajom prilby. Postava sa vydesene otočila, pozrela sa -najprv na mrtvolu- a potom na mňa. Čakal som aspoň díky, ale ona sa miesto toho otočila a vyskočila von oknom pričom ho rozbila. ,,No tááák, práve som večeral!“ Poťažkal si, ale aj tak skočil za ňou. Šprint dva metre, skok, tri, skok,dva,skok,desať metrov a skok. Skákali sme po strechách nočnej Florencie ako dáke kenguri. Kto to do čerta je? Nejaká bývalá vojačka? pomyslel som si. Ledva som jej stačil  a už sa mi aj tak čoraz viac vzdalovala. Potom som si uvedomil, že ešte stále držím ten nôž, ktorím som zabil vojaka. Dal som si ho pred oči a čakal na vhodnú chvílu. Skočila. A vtedy som ho hodil. Síce sa jej podarilo v bezpečí doskočiť,mala v lýtku nôž a než si ho stihla vytiahnuť, bol som pri nej. Jednou rukou som jej strhol kapucňu a druhou dal pod krk dýku. Strhol som jej kapucňu. Vtedy som úplne zabudol čo som chcel  urobiť.  Videl som jej tvár,bola ako anjel. Husté čierne vlasy padali na ramená, zakrývali celú šiju, a jej tmavozelené oči presvecovali tmu,ako dve lampáše. Odtiahol som dýku,odstúpil,a zastrčil naspäť do puzdra. ,,Prepáčte pani,s niekým som si vás zmýlil,dobrú noc." Povedal som, prešiel k okraju strechy a chcel zoskočiť,keď vtom sa za mnou ozvalo: ,,Prepáčte pane,ale práve ste mi zachránil život a za to vám dlžím pohárik." Ten hlas,v živote som nepočul nič harmonickejšieho,melodickejšieho,úchvatnejšieho. Otočil som sa. Milý čitateľ povedz: dalo sa odmietnuť pozvanie tak pôvabného tvora? Bol som ňou tak omámený,že som si ani nevšimol,že koža pod čiernym pláštom, kde ešte pred piatimi minútami bol nôž bola ako nová a nôž ležal za ňou.

 

Možno to niekomu príde zvláštne,ale práve takto sme sa spoznali. Pýtala sa ma kto som a ja som jej bez váhania povedal všetko. ( zvačša to,čo ste čítali už skôr ) A potom si sám sebe nadával. Mám totiž istú zásadu: čím menej o mne okolitý svet vie,tým lepšie. Lenže vždy keď som bol s ňou som akosi stratil potrebu ostražitosti.Nepýtajte sa ma prečo,ani ja to neviem. Začali sme sa stretávať čoraz častejšie a častejšie. Leonor ( trvalo mi dosť dlho než som zistil ako sa volá,ale to je len pud sebazáchovy. U zlodejov bežný. ) mi povedala že pochádza z bohatej meštianskej rodiny. Lenže vtedajší šľachtic sa zapozeral do jej mamy. Bola to čestná žena a milovala jej otca,takže vtom nebol problém. Akurát manželka toho šľachtického zo strachu a žiarlivosti nechala obchod jej otca zbankrotovať. Okamžite klesli v spoločnosti a museli,ako nevolníci robiť na šľachtických poliach. Zakrátko on,aj jej mama zomreli pretože sa prepracovali. A keďže ona sama nemala čo jesť,dostala sa ku zlodejstvu. To znamenalo,že už nás nespájalo len "remeslo," ale aj podobné životné príbehy. Zistil som,že čoraz častejšie na ňu myslím a vždy keď zaspávam sníva sa mi o nej. Akoby som bol Leonor doslova posadnutý! Trochu mi prišlo divné,prečo sa stretávame vždy v noci. Ale nepýtal som sa. Bol som Táliou príliš okuzlený,než aby som dával dôležitosť takýmto detailom. Jednej noci,keď sme tak sedeli pri víne, ma oslovila: ,,Pracujem pre istý cech umelcov tu blízko vo Florencíi a pánom umelcom sa veľmi zapáčil materiál z ktorého je vyrobený medailón známeho rímskeho klenotníka pátra Jovaniho. Budú ho tri dni skladovať v katedrále La Santa Madonna a to je naše okno. Klenot je veľmi vzácny, preto tam bude veľa strážnych. Okrem mňa môžu ísť ešte štyria,išiel by si? Platia dobre." To mi bolo jasné už hneď,ako spomenula meno Jovani. Klenoty tohoto cirkevného umelca boli totiž snom každého arcibiskupa. Robili sa na zákazku,boli necirkevne drahé a pri prevoze diabolsky strážené. Možno keby som bol triezvejší,a keby oproti nesedela tak pôvabná osoba, tak by ma zaujímali detaily,plán budovy,akých strážcov mám očakávať,a prečo mi povedala tak málo o svojich zamestnávateľoch. Ale v tomto stave som sa zmohol len na: ,,Dobre,môžeš so mnou rátať." Odpoveďou mi bol ten najkrajší radostný úsmev,aký som kedy videl.

 

Samozrejme celý ten večierok sa tradične konal v noci. A keďže teraz bol veľkolepý gotický kostol La Santa Madonna nastráženejším miestom vo Florencíi, aj keď nás bolo päť,nemohli sme tam len tak dôjsť a zaklopať na dvere. Našťastie kostol bol celkom blízko ostatných budov a v jednej z bočných uličiek sme našli rebrík. Preskákali sme po strechách v relatívne rovnakej výške bez problémov. Vtip bol až potom.  Kostol bol totiž vyšší ako ostatné budovy,ale na jeho stĺpoch boli čiarovité vzory. Pre ľudí nič,pre vojakov a zlodejov rebrík. Lenže bol ďaleko. ,,Skončte!" povedal ktosi v kapucni. Skočil. Zachytil sa tých vypuklých čiar a šplhal. Skočil ďalší a ďalší. Ako predposledná skákala ona a povzbudivo sa na mňa usmiala. Veľmi to nepomohlo. Tak ďaleko som ešte neskákal,ale keď som videl ako  preskočila a zdatne liezla zahanbil som sa: ona to zvládla a ty nie? Nuž som cúvol, rozbehol sa a skočil. Zašmátral som rukami a... Nič. Chvíľu ma zachvátila panika a mal som pocit,že spadnem,ale potom sa akýmsi zázrakom moje ruky zachytili na poslednej vypukline a nohy sa mi hompáľali vo vzduchu. Ani neviem,akým zázrakom sa mi podarilo dostať hore.  Jeden z nich mi podal ruku:,,Mám ťa!" pomohol mi na nohy. ,,Prosím,povedzte že dnes už žiadne lezenie!" žobronil som. Ďalší maskovaný vedľa neho sa zasmial: ,,Kiežby" a ukázal na kostolnú vežu. Je síce pravda, že na vežu lezieš ľahšie,lebo aj keď spadneš,tak spadneš len na strechu... Ale i tak ma boleli ruky. Dosť som sa čudoval: ten ktorý liezol prvý,bez problémov  rukou rozbil hrubú sklenenú tabuľu zvonice. Liezol som posledný. Keď som sa ta konečne dostal,kostolník už spokojne odfukoval na podlahe. Pravdepodobne po poriadnej uspávanke do hlavy.  Zišli sme potichu dolu po starých zaprášených točitých schodoch a ocitli sa pri orgáne. Pod nami sa prechádzali štyri stráže v drôtenej košeli s obojručnými mečmi v pošvách. Traja muži v kapucniach si čupli a vybrali spod plášta krátke luky so šípmi. Nabili ich,každý namieril na svojho a potom všetci naraz vystrelili. Traja strážcovia klesli na zem so šípmi v krkoch,a než si ten štvrtý stihol vôbec uvedomiť, čo sa deje už chrčal aj on. Obdivoval som strelcov. Rýchlo,presne,diskrétne. Zišli sme z balkóna k oltáru. ,,A teraz ty!" povedal jeden z nich a všetci, dokonca aj ona ustúpili. Bolo mi to čudné, ale nakoniec som len mykol plecom. Za oltárom boli strieborné mreže a za nimi malá truhlička na stojane. Potiahol som striebornú kľučku a prešiel k truhličke

 

Keď som ju otvoril,vyprskla na mňa voda. Zavrel oči,a rýchlo si utieral tvár. V strachu či to nie je jed. Voda dosť divne zapáchala. Ovoňal som si ruku. Svätená voda! Aký blázon by už ako ochranu proti lupičom dal svätenú vodu? Vyšiel som z oltára a podal im smaragd veľký ako jablko. ,,Veľká vďaka," povedal muž v kapucni a zobral si ho odo mňa bez toho aby sa dotkol mojej ruky. ,,Talia mala pravdu,si dobrý lupič." Spýtavo som sa pozrel na Leonor. Tá len ľútostivo sklopila oči.

 

,,Chytré" ozvalo sa od vstupu do kostola. Všetci sa otočili. Stál tam kňaz na sebe mal čierne rúcho a bol v sprievode štyroch vlkov. ,,Doviesť si človeka,aby za vás urobil špinavú prácu. No nič, aj tak neujdete." Tália vyšla dopredu: ,,Choďte,já to vybavím." ,,Ale pani..." ,,Choďte!" Asi usúdili že nemá zmysel sa viac hádať,a tak proste zmizli. Áno,majte ma za blázna, ale oni fakt zmizli! Smutné je,že na moju maličkosť sa v tom cirkuse akosi zabudlo. A to nemám rád ani domácich psov! Rozhodne som si predstavoval hrdinskejší koniec,než byť podávaný namiesto granulí.  Vytasila meč,lesklý s červenou záštitou a bielou čepeľou. Stále som nevychádzal s údivu,čo všetko sa dá pod úplne jednoduchým,lacným pláštom skryť.

 

Vlci sa vrhli do útoku. Dvaja na mňa a dvaja na ňu. Keďže boli odo mňa ešte značný kus,urobil som to, čo viem najlepšie: hodil som po nich tri nože. Prvý netrafil,a ostatné odťali prvému vlkovi predné laby. Ten si však z toho nič nerobil a v pohode na mňa skočil. Čo je to do čerta za plemeno? Snáď ich Satan v pekle chová? Pomyslel som si,keď sa mi bezlabí vlk pokúšal odhryznúť hlavu a z pahýlov niekdajších láb mi na plášť striekala krv. Vtom sa niečo vo vzduchu zablyslo a vlk sa rozsypal na prach. Môj mozog sa ešte nestihol spamätať zo skutočnosti,že bezlabý vlk ešte stále hryzol,nieto ešte spracovať ďalší zázrak. Bol by som tam ostal tak ležať ešte hodnú chvíľu, keby som nezazrel druhého vlka ktorý si zjavne moju nohu pomýlil so salámou. V zúfalstve som použil overený spôsob sebaobrany. Pregúlil som sa na ľávý bok a kopol psa do papule. Fungovalo to skvele, aj u týchto Satanových psov. Pes ustúpil a zavrčal. Bolo mi jedno že teraz ho ešte viac naštvem. Tá chvíľa mi stačila na to aby som sa načiahol za dýkou,ktorá ležala obďaleč a hodil mu ju priamo medzi oči. Keď sa ho ostrie dotklo,rozsypal sa a zostal z neho len prach. S námahou som sa postavil,a očami hľadal Táliu. Našiel som ju,ako drží svoj meč,asi centimeter od kňazovho zlatého meča,a otočená chrbtom ku mne sa mu bez slova pozerá priamo do očí. Tak,ako aj on jej. Vzápätí ich meče cinkli o seba a mne sa to všetko zlialo do jednej čmuhy. Ako keď maliar na plátno vyleje všetky farby. Trvalo to asi minútu. Potom sa mi zrak vyjasnil a uvidel som ju,ako stojí nad mŕtvolou toho kňaza a čistí si krvavý meč.

Zodvihol som dýku zo zeme,a podišiel k nej. Už som sa nadychoval k prívalu otázok ktorými som ju chcel zasypať. Otočila sa a umlčala ma jediným pohľadom. Z vrecka vytiahla zložený papier a podala mi ho.  ,,Príď pozajtra sem,všetko ti poviem." ,,Dobre" súhlasil som: ,,ale toto je tvoje" chcel som jej ju vrátiť. ,,Nechaj si ju,budeš ju potrebovať." povedala a pobozkala ma na líce. Potom ustúpila usmiala sa a zmizla. Stál som ako soľný stĺp, úplne omámený, nevediac ako mám reagovať. Potom som si kľakol: ,,Bože,do akej kaše som sa to dostal?"

 

Na papieri čo mi dala bol názov,adresa hostinca a číslo izby. Prišiel som včas. ( zase v noci, to znamenalo že som sa musel cez deň vyspať ) Bol to slušný hostinec. Tmu rušilo iba zopár ,bojazlivo svietiacich, sviec na stenách.  Už tam nebolo toľko ludí. Vačšina zákaznikov boli notorickí opilci ktorý polospali nad svojimi pohármi.  Podišiel som ku krčmárovi, ktorý bol v rovnakom stave a spýtal sa ho, kde sú izby. Iba pokývol hlavou hore a potom sa znova ponoril do driemot. Vybehol som po starých schodoch a len s námahou našiel číslo dverí lebo tam nebolo žiadne osvetlenie. Nadýchol som sa a stisol kľučku. Nechápem, čoho som sa vtedy bál. Bola tam len ona,a vôbec nie v takom odeve v akom si predstavoval že bude. Mala na sebe tmavočervenú tuniku i nohavice.  Stála pri okne. ,,Takže predsa si prišiel.“ Prehodila, akoby to snád ani nečakala, cítil som to. Usmial som sa: ,,A nemal som?“ ,,Mnohý pred tebou,sa zbláznili, a skončili priviazaný na nosidlá,ale ty nie.“ Zvrtla sa: ,,Si vlastne prvý.“ ,,Takže ty si to už skúšala viackrát?“ oprel som sa o stenu pretože tam nebol žiadny nábytok. ,,Isteže, za ten čas...“ nedokončila vetu,odvrátila pohľad a potom sa znova otočila k oknu: ,,Čo vieš o mýtickych bytostiach tmy?“ ,,Doposiaľ iba to, že to boli povedačky ktorými rodičia strašili svoje deti,aby neostávali dlho vonku, no ako somvčera videl mýlil som sa že?“ zasmiala sa. V svetle mesiaca vyzerala jej tvár neskutočne krásne,a červená jej sedela.  ,,Vtedy,“ začala, ,,Pred tým než prišli, som žila normálny život. Lenže moji rodičia boli silní veriaci. A nebolo to daľeko od fanatizmu. Hovorili, že ak sa nebudem modliť aspoň pätnásťkrát denne nebudem spasená. A ked som sa nechcela, bili ma. Časom, i tá štipka lásky čo som mala k nim vyprchala, preto, ked prišli, nevnímala som ich ako dobivateľov, ale ako osloboditeľov. Oni preťali moje putá a ponúkli mi nový život. Nemala som prečo odmietnuť.“ Znova sa otočila ku mne: ,,Ten šperk čo si nám pomohol získať bol posledný. Teraz konečne odoženieme lycantropov nárokujúcich si na naše územie. Čo mi pripomína, že sme ťa ešte nevyplatili.“ Usmiala sa: ,,Vieš prečo som sa na to dala?“ Už ma nebavila tá jednotvárnosť tohto života, chcela som byť mocnejšia,rýchlejšia, dominantnejšia než ostatný.“ Pomali začala kráčať ku mne: Nemáš už pre koho by si tam bol, a nebolo by to takto lepšie? Byť nie jedným z mnohých, ale jedným z mála? Už bola pri mne, a to posledné mi pošepla rovno do ucha: ,,Nechcel by si to tiež?“ Potom sa odtiahla, ale jej pohlad sa zmenil. Už nemala zelené oči, ale krvavočervené a jej pokožka ešte viac zbledla. Síce mala na sebe masku nevyniatka a snažila sa tváriť že jej je to jedno, jej oči priam horeli pálčivou túžbou zahrať sa. Usmial som sa tiež: ,,Síce zvádzať za tie roky vieš, pretvárka ti nejde.“ Objal som ju,a pobozkal na pery. Bozk mi opätovala, raz-dva-trikrát. Potom to ukončila,a následne som ucítil jej ľadový dych na krku pred tým než ho pobozkala. Tak takto chútí bozk smrti pomyslel som si, posledný raz ako človek.