Divadlo, gympel, gympl a môj rozbor

28.11.2015 15:59

Zdravím,

dnes večer idem do divadla. Teším sa strašne moc! Bude to hra Čaj u pána senátora, niečo podobné ako bol Molierov Meštiak šľachticom. Kto by nevedel, strašne rád chodím na rôzne podujatia kde dochádza k interakcií s umením. Ako povedal Oscar Wilde v Anno Dracula: "Na troskách zlého umeleckého diela sa dá postaviť dobré umelecké dielo."

Inač škola ma strašne vysáva. Každý týždeň píšeme nejaký test, nemám čas ani na gaming! Dneska večer si po dlhej dobe opäť chcem zahrať skyrim... Ale to nie je podstatné. 

Včera som si dal filnight. Odporúčam Vám český film gympl. Ok je to puberťácka blbosť, navonok. Ale strašne sa mi páči to zobrazenie života street artistov. A má to božský soundtrack! Vlastne, celá hudba toho filmu sa mi strašne páčila. Pozrel som si aj pokračovanie, Vejšku, ale tá sa mi oproti jednotke až tak nepáčila. Netvrdím, že bola zlá. Ale už tam podľa mňa chýbala tá bezstarostnosť stredoškolákov. A soundtrack so soundtrackom z jednotky neznesie ani porovnanie.

 

Dám Vám tu aj básne, ktoré som akosi zabudol popridávať. Niektoré z nich možno vyjdu v Abdone, neviem. Myslím si však, že moja tvorba nie je až tak zlá, že by sa pre tých ktorí ju majú radi nedala čítať dvakrát. 

 

Tiež som robil jeden rozbor knihy a kedže ja rozbory nerobím až tak často, nechce sa mi kvôli tomu robiť rubriku. Pre Vás, ktorí ešte nenavštevujete stránku Abdonu to dám sem. Príjemné čítanie!

 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Toto nebude taký typ rozboru na aký ste možno zvyknutí zo školských lavíc. Až tak by ma to nebavilo a možno aj vám by prišlo nudné, ak by som tu opisoval také banálnosti ako kompozíciu, názvy kapitol, umelecké prostriedky atď. Tak isto tu nejdem hovoriť o čom kniha je. Preto, ak ste ju nečítali prečítajte si anotáciu alebo recenziu na fantasyknihy.eu.

Príbeh stojí len na jednej postave. Čomu som sprvu neveril, keďže v rámci umeleckých vzorcov ma učili poučku, že postavy tvoria príbeh. Ale povedzme si rovno: Rothfuss je majster v prekonávaní konzervatívnych poučiek. Žiaľ, doplatili na to jeho dve knihy: Meno vetra a Strach múdreho muža. Ide o dva rozsiahle romány odohrávajúce sa paralelne s tu spomínanou knihou. Sága Kronika kráľovraha je síce strhujúca a dobrodružná, avšak tie dobrodružstvá naoko nemajú pevný zmysel. Celá niť príbehu sa monotónne drží iba v druhej realite barmana Koteho, ktorý rozpráva o svojej minulosti keď bol Kvothem, kronikárovi a jeho žiaka Basta. Ten ho chce nahovoriť aby bol opäť tým krvilačným Kvotheom. V prvom ani v druhom diele sa táto niť neposunula a autor oznámil, že to bude trilógia. Z toho vyplýva, že posledný diel bude musieť byť oproti prvým dvom riadne dynamický práve v tej doteraz monotónnej realite.

 

Inak podľa môjho názoru a vraví to aj autor, pred čítaním Pomalého skúmania ticha je nutné prečítať si tie dva romány. Táto kniha je totiž akýsi výrez zo života jednej z najzáhadnejších postáv Kroniky kráľovraha. Auri.

 

Kniha je dobrá. No podľa mňa hlavný nedostatok tejto knihy je, že ju písal prozaik, ktorý - ako to už bolo v jeho dielach načrtnuté - nenávidí básnikov. Nedivím sa mu, ale to by už bola iná téma. Z knihy priam cítiť atmosféru hĺbavosti a tajomna, ktorú ale pán autor nevyužil. Je to škoda. Veľmi rád by som videl, ako by kniha vyzerala v poetickom duchu lyrickej prózy. Ale chcelo by to iného básnika, napríklad takú Elizabeth. Áno, ona by bola na to ako stvorená! Ako sa ja poznám, behom sekundy by som z Auri spravil monštrum.

Auri je plaché a trochu apatické stvorenie, pretože pochopila jednu vec: Do všetkého čo vytvoríme vkladáme nejaký pocit, nejaký rys z našej povahy. Ten rys tú vec oživuje. Na základe tohoto tvrdenia môžem povedať, že Auri vlastne nežila sama. Bola obklopená artefaktami duší, o ktoré sa starala a za ktoré sa cítila zodpovedná. Preto tie časté úvahy o poriadku sveta, ktorý človek vo svojej nadutosti porušuje, morálke a etikete. Každá duša má svoje miesto, kde sa cíti šťastná. Kam patrí. Aurinou zodpovednosťou bolo nachádzať stratené veci a ukladať ich tam, kam patria. Preto sa bála ľudí. Oni nenačúvali dušiam. Vedeli len meniť svet podľa vlastnej vôle. Preto sa od nich Auri dištancovala. Ona nechce svet meniť lebo vie, že svet a jeho poriadok je dokonalý, ak do neho nezasahujeme bez opýtania. Iba s ním spolunažíva a je šťastná. Je šťastná, že môže udržiavať  poriadok v Podsvete. Svete ktorý bol ľuďmi zhora zničený a zabudnutý.

 

A nie je práve tá deštrukcia a zabudnutosť to, čo robí Podsvet pre Auri tak príťažlivým? Nie je to alegorický odraz jej samej a možno aj niektorých umeleckých duší?