Drahokami nocí planých I. zväzok
Ján Smrek
Drahokami nocí planých I. zväzok
V škole som sa učil že Ján Smrek, ktorý síce patril do generácie postromantizmu až symbolismu, ospieval ženu vo všetkých jej krásach. A aj v ukážkach, ktoré som vtedy čítal, rezonovala silná túžba po láske, obdiv k prírode a ženám. Skrátka, všetko čo nemusím. Tak prečo by som sa mal týmto zúfalcom ďalej zaoberať? Zatvoril som knihu a to bol koniec konverzácie s J. Smrekom. Veď predsa sú oveľa lepší básnici, ako títo presladení cukrári nie?
Pred niekoľkými dňami sa mi dostala do ruky kniha so zaujímavým názvom: Knihy nocí planých. Išlo o básnickú zbierku Smrekovej tvorby počas druhej sv. vojny. Síce sa strašne zaujímam o vojnovú tvorbu, keď som videl že to je od Smreka pretočili sa mi oči: ,,Bože to bude strašné. Ten to zas presladí!" S touto myšlienkou a miernou nechuťou som knihu otvoril...
A ostal som civieť s otvorenými ústami.
Síce tam nejaké útržky romantiky boli, ale zavalené tým čo prináša vojna. Zaujímave, ako dokáže vojna zmeniť aj zaritého romantika na... Ehm, veď uvidíte. Sú to dve knihy: Hostina a Studňa. (Druhá bude v druhom zväzku. ) V každej je vyše dvesto básní. Je mi strašne ľúto, že tieto zbierky sú nedocenené. Preto som spravil taký výber s jeho myšlienok. Aspoň tých, čo mňa očarili najviac a dali mi - znova - baňu inšpirácií. Preto som tento výber nazval: Drahokami nocí planých. Dúfam že vás, svojim matným leskom, očaria tak ako mňa.
Spísal Romanus Von Rayne
Hostina
I.
Len poézia
Všetko je odvodené
na tejto zemi, tejto starej zemi.
Nespraví maliar nijaký obraz nový.
Len to je nové, čo spieva vtáča v kroví.
Len poézia má vždy nové témy.
Človeku človek nôž v biedne srdce vnára.
Krvavá téma, storaké varianty.
Jóbova ide na Jóba a Lazár na Lazára.
A úbohi sú obidvaja.
Objem čert mieša karty.
Čo je človek? Filozof jak Pilát
si ruky umýva a neodpovie.
Len básnik povie pravdu o človeku,
lebo len on vie, všetko o ňom vie.
Čím vraví básnik?
Slzu vycedí,
a tým je o človeku všetko povedané.
O Kristov kríž a o dva kríže lotrov
na Golgote dnes básnik opretý
prst drží v nezahojiteľnej rane.
Hostina
Tu tečie viacej sĺz než alkoholu,
lenže tie slzy neviditeľné sú.
Tu ponúka sa slasť cez mreže bôľu,
tu z hrude malomocnej vybuchuje Vezuv.
Zatratťe našu noc,
vy zákonníci,
čo iba sedíte na mŕtvom písme,
len neuduste ružu v našom líci,
lebo vy skaly ste a kvety my sme.
Kto tupý sadne si na Synedrion
a bude hovoriť o Hospodinu,
ale kto o bohu chce hovoriť,
piť bude z našich sĺz
a nebude chcieť poznať radosť inú.
Meč o meč udiera a hlava o hlavu,
človek sa nepriatelí s vlastným bratom.
Voňajme ruže, lebo pŕhľavu,
len buďme život krvou a nie blatom.
Don Quijote jazdí dnes na oblaku,
by každý uvidel, že hľadá cnosť,
nám sa však slzy valia zo zraku
a nevidíme mnoho,
lež i čo vidíme, i to je dosť.
Nížina
Nemám rád ľahkú hudbu,
neznesiem ľahké ženy,
tóny, čo pijú krv,
len tie mi lahodia.
Odíďte, muzikanti,
prestaňte hučať, steny!
Čo nie je de profundis,
o tom nič nechcem vedieť,
nič, čo je na povrchu,
zmysly mi necítia.
Vstupujem v hlbokosti,
kde cítim plyny zeme,
kde tlejú ľudské kosti
a klíči mŕtvych semä.
Vstupujem v pyrosféru,
kde oheň horí blkom.
Dožičte môjmu peru
veľkú púť za súzvukom.
Nížiny tóny vážne,
iba vás velebím.
Som kňaz a vravím kázne,
lež naslúchajte im.
To nie sú prázdne slová,
z tých žalmy môžu byť
a toto víťazstvo je
víťazstvom nad smrťou.
Bo nikto človeka do hĺbok nepochová,
keď on sám hlbiny si vyvolil
a v nich chce žiť.
Spiaci básnik
Nechajme ho. On spí. Je spravodlivý.
On ako orech láme kôru zeme.
A ide hľadať všetky veľké divy,
o ktorých iba vtedy vie, keď drieme.
Nechajme ho. Škoda mu rušiť štastie,
čo stratí hneď, keď oči otvorí.
Len v tejto chvíli v ume jeho rastie
verš, čo je bez sĺz a čo nebolí.
Nechajme ho. Veď načo rušiť ružu,
keď chce sa zatvoriť a ukryť vôňu,
čo chce sa zatvoriť, keď tuší slzu,
ktorá si v ťažkej chvíli prišla po ňu.
Ruže sa chrániť majú pred slzami,
a preto nechajme, nech básnik spí.
Ak prebudí sa, žialiť bude s nami,
bude chcieť s mŕtvymi si ľahnúť pod lipy.
Nechajme ho. Keď spí, je aspoň živý,
ruky má cez prsia jak pachoľa
a úsmev na tvári má lichotivý
a na pleciach má krídla sokola.
Keď vstane, nohy jeho merkúrovské
sa stanú olovenými a ťažkými,
oblečenie smútočné si rúcho vdovské
a oči jeho budú matnými.
Keď spi, sa oči jeho ligotajú,
sú jazerom, ktoré sa v slnku kúpe,
keď vstane, koniec bude inotaju
a všetko na svete mu bude hlúpe.
Dnes nie je na to čas, by básnik bdel.
Radšej nech spí a stráži svoju lýru.
Nech vstane potom až, keď vstane spasiteľ
a poézia zase zaleje zem našu šírošíru.
Smútok
Nevieme, odkiaľ prichodí,
ale je tu
a skučí ako vietor decembrový,
skučí jak srdce ženy,
čo bojí sa, kým syna porodí
a dá ho svetu.
Nadarmo oblečieš si desať rúch,
nadarmo zavrieš dvanástoro dverí,
keď príde smútok k tebe,
vloží sa v roje jedovatých múch
a vstúpi v oko rozbité,
čo ako lebka na teba sa cerí.
Nemôžeš smútku odolať,
keď ide na quadrige ako mor,
a nikto nemá sily odohnať ho,
ani zástupy kňazov
a ani kardinálov zbor.
Smútok je nad nami
a naše hlavy
už ležia pod ním jak pod gilotínou.
Čo je v ňom, ani sami nevieme.
Je to snáď iba čierny pochod stínov.
Prečo sme smutní,
prečo krutá dýka
sa v mäkké naše srdcia zabodáva?
Hľa, prsty naše chcú sa doknúť lutny,
lež do prstov krutý kŕč nám vniká
a naše oko už aj v chvíli tej
v krvavých slzách pláva.
Prečo sme smutní,
veď tu nad nami
blikajú sviece, prskavky sa hmýria,
poháre naplnené vínami
púšťajú roztopašných duchov v nás
a srdcia naše už-už myslia si,
že rozkošami hýria.
Keby ten veľký smútok kotvil v nás,
vedeli by sme ho zabiť.
Bo čo je človek, (-?-)
iba jeden klas
a na ňom nezávisí žiadne šťastie,
človek sám pre seba sa nevie trápiť.
Ten smútok, čo je v nás, je úžasnejší,
bo jedno srdce nevie si s ním rady,
preto je úžasný, že v rúchu jeho
oblečené sú ľudstva celé rady.
A hrozné je, že nevieš vystúpiť
z takého radu
a byť pánom sebe.
Odsúdený si s ostatnými žiť
a znášať peklo ich,
i keď ti kynie nebe.
Tak ďaleko sme už, tak vyspeli sme,
že strašná ľudská solidarita
na hlavy šišaky nám dala prísne,
a keď sa jazda smrti rúti nad nami,
my všetci cítime jej kopytá.
Časy sú mohutné a jednotlivcov žiaľ
je v nich len ako prach a ako nula,
každý z nás nesie smútok za všetkých,
každý nad ľudskou ríšou stojí ako kráľ,
ktorého šťastie ruka osudu
s osudmi miliónov vedno skula.
Lež sláva nad slávu je takým kráľom byť,
zahlušiť v sebe smútky malicherné
a z krvi miliónov
vlastnú spásu piť
a do krvi tej zmáčať srdce verné.
Nebolo nikdy smútkov takýchto,
bo nikdy človek toľko netrpel,
len doba, v ktorej my sme zrodili sa,
tá pozdvihla nás na najvyšší kríž,
kde jeden druhému je spasiteľ.
Človek rád úsmev má
a jagot oka,
lež čo si s úsmevom počnete na pohrebe?
Uduste úsmev úst,
oponou zatiahnite
vlastného svojho šťastia biele nebe!
Lebo keď pozdvihnete oči svoje
na dráhu mliečnu, na Cassiopeiu,
bič večnosti nad vami zašvihoce
a v daždi, ktorý na vás pustí sa,
sa samé božie slzy na vás lejú.
Ach áno, človek dnes už nie je sám,
nemôže ako pes obhrýzať vlastnú kosť,
nemôže uchýliť sa k arómam
a v ruke svojej držať srdce vlastné
jak nedotknutý skvost.
Človek je iba jeden zo zástupu,
nad ktorým veje čierna zástava,
a musel by mať dušu mdlú a tupú,
keby v tej tme, v tej čierni bezhraničnej
naňho sa liala svetla záplava.
Víchrica
Tak ma vábi
toto zavýjanie,
to je ako rám na obraz mojej duše,
to je ako rám na obraz sveta celého.
Vietor vanie, vietor vanie
od Uralu až po Kordillery
cez oceány a slzy slané.
Huá, huá, húú...
je to Beethoven, či je to Liszt?
Alebo je to snáď Izaiáš,
či to Mefisto a či sám Antikrist?
Huá, huá, hú...
to je reč, akou dnes vraví svet,
cíť v tom prírodu i mátohu,
cíť v tom živú krv, i živý kvet.
Je to Osudová symfónia,
je to ľudská reč, však i reč psia,
ty si zakry uši, moja milá,
toto počúvať smiem iba ja.
K počúvaniu zvukov takýchto
potrebné je silné srdce muža,
ja som si už zvykol počúvať
iba to, v čom najväčšia je hrúza.
Ani neviem, ako sa raz vrátim
do čias, v ktorých vravia slávici,
za túto však hrúzu draho platím,
duša moja vždy má nové vrásky,
i keď podobná je tigrici.
Tigrica a víchrica - dve mená,
oba dravci to v živote celom,
a ten život plynie nenávratne
a na konci jeho panny čakajú
a sú oblečené v rúchu bielom.
To sú panny tie, čo nesú kahance.
Lebo tma je dnes a bude tma i potom.
Primálo je svetla vo vesmíre
a len básnik hovoriť smie o tom.
Zúrivosť
Človek má svoju zúrivosť.
Dnes mám ju ja a zajtra máš ju ty.
Lež beda tým, ktorí bez zúrivosti
plytko si žijú svoje životy.
Zúrivosť, to je vášeň, to je cit
a človeka, čo nezná z toho nič,
toho hneď zamurujte.
Bo len kto vášeň má, má právo žiť
a vy, vetríky čerstvé marcové,
iba nad takou hlavou dujte.
Pozrite, zápalka mi dvakrát zhasla,
a ja už zúrim. Či to nie je krásne?
Nechcite slová odo mňa, čo sú jak z masla,
lebo môj živel dnes, to zúrivé sú básne.
Svet nie je pokojný a chveje sa
jak srdce dievčaťa, keď tuší nebezpečie.
Svet, to sme my. Zem i nebesá
a keď tak svoje dlane otvoríme,
krv po nich tečie.
Skloň svoju hlavu, biela zástava,
a len keď skrvavieš, zas povstaň hore.
Symboly mieru nepasujú nám,
zúrivú pieseň revolúcií
cudzích i svojich
my hučíme dnes v sbore.
Na zdravie, páni moji, pime si
a v zúrivosti pohár hoďme o zem.
Toto vždy lepšie je, ako si žilu pustiť
a zhynúť v mŕtvej póze.
Príval
Ja za vás všetkých veselím sa
a za vás všetkých trpím,
ja v jednu chvíľu pijem slzu, v druhú mok.
Keď hudba je a zuní noc,
ja nie som tupý.
Zažnite muziku, nech nepočujem,
ako vám z perí med bozkov odkvapkáva.
Vy ešte milujete a ja už nemilujem,
a preto moje srdce
každému sa dáva.
Na čelo nehľaďte mi, že ho stískam,
len oči zavrite a čujte iba slová.
Na nebi mesiac je,
Dávid na harfe píska
a každá naša noc je veľmi stará
a vždy je večne nová.
Zástupy citov pred nami defilujú,
strhnime klobúky a stojme pevne,
niektoré z citov sa spolu rujú
ako psi na kosti,
lež nezradia sa tie, čo vždycky boli verné.
Ja ešte vidím city okolo,
čo verné sú a horia ako sviece,
tí, čo ich ešte majú, nemusia si
posýpať hlavy svoje popolom
a nemusia roztrhnúť rúcho svoje,
bo ľudia s citami sú rovní sokolom
a rovní bojovníkom
brániacim hradby Tróje.
Muzika znie a ja som v zajatí.
Drží ma melódia miesto lásky.
A preto každý riadok verša tohoto
je taký ťažký.
Dážď mrholí, cítim to na oblokoch,
v skutočnosti to cítim v muzike.
Počujte kroky tigra v mojich krokoch,
bo ja viem dravý byť,
i keď sú chvíle, v ktorých srdce moje.
je v nežnosti a cite veliké.
Vy, čo tu sedíte, len šepkajte si,
váš šepot stačí mi a je mi liekom,
vy buďte kvapkami, čo po srdci mi tečú,
a ja som prívalom alebo riekou.
Óda na radosť
Pri 4. Vete Deviatej symfónie Beethovenovej
Sklamaní budete,
vy všetci, čo ste otvorili uši svoje,
čakajúc na fanfáry.
Dotkla sa síce radosť srdca môjho,
lež vysloviť ju?
Tieň ako pavúk lezie po mojej tvári.
S radosťou každou ukryme sa dnes
za závoje a do jaskýň.
Ticho stoj, vavrínový les,
a ani nezašum,
keď tvoje korene sa krvou napájajú,
ktorou sa zemi vracia ľudský syn.
Nemožno o radosti hovoriť,
ktorá len moja je a nie aj tvoja.
Zaspite, ódy!
Potopa trvá štyridsať už dní
a stále vyššie dvíhajú sa vody
a vôbec nevidno, kde stojí Ararat.
Ja som sa tešil dnes akejsi ruží
a potom jednej kvapke
a slovu jednému
a dotyku a bozku.
Lež predsa nemôžem to všetko povedať.
Akási dýka v srdce sa mi hrúži
a ruka akási mi dušu vystiera
na bielu plachtu a na čiernu dosku.
Mám zvýsknuť, keď som takto vystretý,
mám plašiť tých, čo držia vigílie?
Ach, dajte pokoj ódami na radosť,
keď vlákna tragičnosti týchto časov
nemilosrdne omotávajú
motýľa poézie.
Keby to bolo možné
Keby to bolo možné,
každý deň zastreliť sa
a znovu na svet prísť!
Tažké je premáhanie
ťažko zatínať zuby
a chvieť sa ako list.
Sto ráz sa opakuje
a sto ráz končí sa
vášeň ducha a tela
a potom znova vzbĺkne.
Keď poznove ťa schytí,
čo počneš zo sebou?
Do seba prepadneš sa
pred večnou velebou.
Tá veleba je mocná,
mocnejšia ako ty,
len život vziať si môžeš,
abys ju premohol
a už len chvíľa nočná
a cudzie životy
zabudnúť dávajú ti
na tento stesk a bôľ.
Kebys bol vlažná voda,
kebys bol prosté víno,
alkohol obyčajný,
lež ty si duch a krv.
Krv nie je, čo sa poddá,
ty si jej rodným synom
a v znamení jej zhynieš,
a keď už zahynúť máš,
tak teda len čím prv.
Nuž dobre, zastrelím sa,
Lež prosím, zajtra príďte
a zdvihnite ma z már.
Čo je smrť? Žiaden zázrak,
smrť je vec skoro ľahká,
žiť však so všetkou vášňou,
to najväčší je dar.
Pohanský kňaz
Dajte mi moje rohy,
dajte mi moju srsť,
odviažte moje nohy,
strhnite zámok z úst.
Lebo ja chcem byť sebou,
som Bakchus, Knieža viníc,
môj strom, to nie je kríž,
len tisícročný vinič
a céder tisícročný,
čo krášli Libanon,
som krásny a som mocný
a hlasu môjho tón
rozráža oblaky,
anjelov strháva z nich
a všetky krásy pekla
zhromaždí v jednej básni.
Skloňte sa, pyramídy,
ak skloniť viete sa,
bo nad vami sú mýty
a šumy pralesa.
Zosyp sa, piesok púšte,
z dlaní ťa rozfúknem,
mám v sebe pary husté
a sopka som, keď chcem.
Že bijú hodiny?
Že dáky čas sa hlásy?
Ja kopnem do času
v mene seba a krásy.
Že slnko vstávať chce?
Ja stisknem jeho hrdlo,
ja chcem, nech vládne noc,
keď vo mne všetko zhúdlo
a tma sa ozýva
jak slávna symfónia.
Tma, tá je žiarivá,
tma, to je i svet, i ja.
Svetlo som zavrhol,
to potrebujú slepí,
prisahám na uhoľ,
svet tmy je veľkolepý.
Z tmy briliant sa rodí
a všetky mágie.
Zmrznite, jasné vody,
môj pohľad tmavý je.
Môj pohľad, ten sa vzbúril
a bije božstvá dňa.
Z koránu čítam súry,
tie oslavujú mňa.
Kto rúhaním to nazve,
keď toto óda je?
... Topím sa v svojej jazve
a cez okraje
prelievam sa jak Dunaj
a ako Mississippi.
Znie vo mne božská struna
a či had vo mne sipí?
Ťarcha
Nám stačí myslieť na krásu
a už sme múdri, už sme šťastní ľudia.
Šťastie iných je iba do času,
kto však už krásu zažil, vládne nad hrobom
a ostatní nech blúdia.
Už celé mesto v sen je ponorené
a tisíce sa dusia v objatiach.
Lež príde jeden hrom, blesk jeho, oheň, síra
a všetky bozky premenia sa v prach.
Hlboké vody, vysoké nebesá,
nadarmo obmývate ľudské blato.
Kto nevie v seba vstúpiť, nešťastný je,
iba tá duša spásu svoju nájde,
čo ako kôra brezy vie byť nahou.
Nechceme šaty, nechceme svoje údy
zahaliť v hodváby.
Dovoľte našej krvi, nech voľne prýšti z hrudi
a nech z nej more je,
po ktorom môžu plávať koráby.
Čo človek vie, ktorá je jeho hviezda?
Z nás možno nikto nemá hviezdu, iba lunu.
Pozeráš do nej zo samoty svojej
a štekneš do nej,
práve keď ona dosahuje splnu.
Metla
Ja nechcem človekom byť,
urobte zo mňa metlu,
kométu zo mňa spravte,
dajte jej mocný chvost.
Ja sprotivím sa božstvu
a pôjdem proti vetru
a ani prosiaceho
nevezmem na milosť.
Ja musím šľahnúť zem,
tú planétu, čo hreší,
musím jej stromy skmásať
a všetky nádhery.
Bo ona zabudla sa
a z naklonených veží
povieva skázy pasáž,
finále opery.
Treba to všetko zmiesť,
do mora vysypať to,
nech v jeho hlbinách
prečistí sa ten kal.
Ja volám z mliečnych ciest,
ja zavrhujem zlato,
železo zavrhujem,
len aby človek stál.
Ach človek, kúsok boha
a kúsok červíka!
Čo sa to s tebou stalo,
že hruď ti tvrdne v kameň?
Načo je tebe zem,
záhrada veliká,
keď z tvojich nozdier srší
vlastného zmaru plameň?
Kde si ty ostal, Atlas,
že túto zem z pliec svojich
nezhodíš do hlbín,
kde by sa utopila?
Že na palmách je datľa,
to ešte za reč stojí,
lež čo je v ľudských skrýšach,
to je len jedu sila.
Načo mám oči dve,
keď nemôžem si zúfať,
aby to každý videl,
že hmlovinou byť chcem?
Že sa chcem v nihil vrátiť
a v eónoch sa kúpať
a byť len univerzom
a z dejín vytrieť zem?
Neistota
Stíchnite, žilky vo mne, nechvejte sa,
nechcem byť listom v búrke.
Žiadam si iba tichosť, tichosť lesa
alebo hrobky.
A oči zavrieť chcem a nedívať sa
na chvosty komét miesto holubíc
a nedívať sa, ako oči vraždy
kradnú sa do ulíc.
Trasie sa povetrie, lež nie je isté,
či ono trasie sa a či môj cit.
Obloha jasná je, lež pršať bude iste,
keď človek nevie slzy svoje skryť.
Tretia veta
Pri Deviatej symfónií
Stoja tu hlavy naše ako kvety
a ona kosí ich.
Ten dotyk jej je svätý
a nebolí, i keď nám zráža hrdlá
a zaháša ich dych.
Ľahnúť sme hotoví hoc do náručia smrti,
jestli je také slastné,
jak táto jedna veta Deviatej symfónie,
iskrami prskajúca.
Ach, vieme, nieto rieky na svete,
ktorá by mohutnejšie zaplavila
púšť nášho srdca.
Musíme ticho byť, keď káže kráľ,
musíme skloniť sa, keď kráča Majestát.
Kľaknime všetci, keď zneje Tretia veta,
pohan a barbar je, kto by tu teraz stál
a kto by, rovno čelom bijúc o zem,
neceloval jej šat.
Biela ruža
Ja musím cítiť prúd,
keď chcem povedať slovo,
mne treba rozbiť hruď,
aby zas bola novou.
Odložte bielu ružu,
lebo je prisvätá,
zotrieť nežnú slzu,
nech prúdi rudá kvapka
zo mňa a zo sveta.
Odložte bielu ružu,
bo príliš dojala ma,
snáď si ju zaslúžim,
až pohltí ma jama.
Zo srdca pokojného,
nemožno spevy rodiť,
zastal som nad priepasťou
a tam som našiel cieľ.
Sem sa ja musím hodiť,
sem prepadnúť sa musím,
klesnúť do jamy ľvovej
zmôcť duchov a zmôcť zver.
Odložte bielu ružu,
zažeňte anjelov,
nech čert mi sedí v erbe
a netopier a vlk.
Lebo známa pochod dejín
od času Homérov:
kto bielu ružu vzýva,
mrie na malátnosť rúk.
Rúhanie
Len polož pero
a nepíš nič.
Vo mne je prázdnota
a srdce ešte spí.
Buď lebo veľmi ticho,
alebo veľmi krič,
alebo ducha volaj
a z pohára ho pi.
Noci sú všelijaké,
každá je trochu iná
a koľko je v nich minút,
toľko je klávesov.
Niektorá noc je katom,
ktorý ti hlavu stína,
a niektorá ťa volá
ľahnúť si do lesov.
Nevieš, čo stane sa,
keď zdvihneš oko k nebu
a zas ho na zem spustíš,
na tú zem, čo je hriešna.
Si Jánom Krstiteľom,
lež len sám seba krstíš,
a psi tú vodu strebú
a to je chvíľa smiešna.
Niet iných krstiteľov
pre človeka čo dávno
presedlal na pohanstvo,
i keď je kresťanom.
Niekedy sa krstíš perou,
tou ženskou perou slávnou,
tá moc je predpolnočná
a bledne nad ránom.
Stále sa treba rúhať,
surovo treba vravieť,
bo sme už takí jemní
jak čínsky porcelán.
Keď sa ma niekto dotkne,
na črepy premením sa
a potečie krv bledá
z tisícich mojich rán.
Rúhať sa, to je krásne,
hádzať len rukavicu
nebu i satanovi
a všetkým sborom svätých.
Pozrite, mesiac hasne,
možno že doňho kopnem,
by dole z neba spadol,
kým skončím tieto vety.
Hodiny
Už zase bijú hodiny,
už zase ráno bude,
čoskoro kohút zaspieva
a Diogenes
vzbudí sa vo svojom sude.
Noc za nocou nám uteká
a naše dlane prázdne,
chceš lásku nájsť i človeka
a v hľadaní tom unavuješ sa
a sedíš na dne.
Toto sú noci naše, jedna ako druhá,
mysliac, že pánmi ich sme, sme ich otrokmi,
pánom je iba tma a človek je jej sluha,
a ani pásik svetla
nemôže preniknúť nám oblokmi.
Ukrutná tma je všade vo vesmíre,
to je kov, z neho beznádej sa kuje,
lebo na každom plote sedí kuvik
a spať nás nenechá a stále prorokuje.
Inakší nebudeme
Vráťte ma k mojim krídlam,
nechcem sa dotknúť zeme,
hore sú moje sídla,
inakší nebudeme.
Tak ste ma utrápili
všetkým, čo vo vás drieme,
vy majte svoje lásky,
ja mám už srdce nemé.
Ja dnes už nehorím,
len sypem svoje semä,
vy horite, ja horím,
inakší nebudeme.
Blahoslavený plameň,
ten pod hruď rozostrieme
a vy sa vzkriesite ním,
ja už mám srdce nemé.
Spoločné máme oči
a v jedno slnko žerieme,
to je náš sen a osud,
inakší nebudeme.
Skala
Do mŕtvych vecí život vliať,
v tom je môj majestát,
poď ku mne stĺp a múr a hrad,
s tebou viem pevne stáť.
Ale keď iba kúsok človeka
stane si po mojom boku,
už strácam vládu nad sebou
a už mám rosu v oku.
Osloboďte ma od ľudí,
dajte mi bratstvo skál,
Bach nikdy nebol mäkký
a nikdy neplakal.
Kotva
To nie je žiadna hrúza,
keď bije po polnoci
hodina druhá, tretia,
to nie je Rubikon.
Nezvädla ešte ruža,
ešte krv blčí v srdci,
na perách ešte slovo
a v hrudi ešte zvon.
Polnoci drahocenné,
dajte nám svoje hlavy,
nech objímame vás
a celujeme s vášňou.
Len vy nám buďte verné
a hoci vesmír v tme je,
každá z vás bude nám
smaragdovou a jasnou.
Záhrady prepadli sa,
polia sú mrakmi bité,
rieka sa uzavrela
pancierom krupobitia.
Kde by sme odchádzali,
keď polnoc kotvou nám je
a keď srdcia naše
iba v nej živé cítia?
Spustíme túto kotvu
a nehneme sa ďalej,
nech more búri sa,
nech zúria veľryby.
Nikto nás nedostane
k otrockej čiernej skale,
kde stoja prikovaní
tí, čo sú bez chyby.
Človek je iba sám
Človek je iba sám a ani sám tu nie je,
len jeho telo sedí v prázdnom kresle
a iba Bajazzo, iba ten sa v ňom smeje
a aj keď oči ako prapor vejú,
srdce jeho je skleslé.
Nač' tu pre jediného človeka plá desať lámp,
všetky ich zhasnite a spravte tmu,
on i tak do svetla sa nedíva,
len do seba, len dnu.
A i keď v seba hľadí, ducha nevidí,
len forma srdca rysuje sa pred ním
a tým, čo srdcia nemajú, tým závidí,
ľutuje, že nemôže byť ako každý iný,
suverénnym a všedným.
Všedným byť, to je veľký výdobytok
a vôbec hmotou byť, to silu značí,
lež komu osud dal, že neobyčajný je,
ten utápa sa v plači.
Obleč sa do panciera, stvrdni v kameň,
plač z teba vybúši, keď cit ťa trápi
a nadarmo meč tríma tvoje ramä,
jestli máš v sebe cit, si predsa slabý.
Blýskanie
Spánku sa poddať? Nie.
Nepoznám takú slabosť.
Prevaľuj sa, Valse triste,
po mojom srdci.
Ak všetci zradia ťa
a vstúpia v ríšu Léthé,
mňa ešte Acheron
v moc svoju nedostane.
Keď ku mne vraví ten,
čo všetky city vypil
a čo má takú reč,
ktorou sa v nebi vraví,
ja nemôžem byť slabý,
ja musím vydržať,
deň môj má dvesto hodín,
milión okamžení.
Zahanb sa, telo moje,
ak slabý pancier si,
nech celkom prebodne ťa
projektil osudu,
ale ty, duša, príď
a všetko vo mne zachráň,
zachráň mi aspoň kvapku
nápoja z Olympu.
Už oko chce mi driemať,
ty, Valse triste, pridaj triesku
a bude nový oheň
a bude rozkoš nová.
Noc taká mystická je
a ja som predsa kňaz,
ja musím odslúžiť si
omšu i modloslužbu.
Som pohan, či som kresťan?
Kto na to pýta sa,
keď v rukách svojich držím
jablko zemegule?
Synovia konfesií,
nič zo mňa nečítajte,
ja vravím k oblakom
a k čistej oblohe.
K oblakom hovoriť,
to je sen a je pravda,
to také slobodné je,
že by si zavýskal.
Nechcem znať silu času,
načo to pre človeka,
čo žiť chce tak i umrieť,
jak keď sa zablýska?
II.
Polnoc
Najprv sa napime
a potom zhasme sviece,
oči nám svietia v tme
a svetlo ide z pece.
Dávno niet poriadku
v myšlienkach ani v ume,
len city naše sú
podobné zlatej strune,
čo nikdy nesklame,
len triumfálne zvučí,
čo hymnu intonuje
a pritom ako v kŕči
zvíja sa do rána,
zvíja sa ako kobra,
keď Gándhí Mahatma,
ten prorok cti a dobra,
píska jej na píšťale
a krotí jedy jej;
iba v takýchto chvíľach
rodí sa epopej,
čo nemusí byť dlhá,
ale je úžasná,
lebo už naša túha
necieli do prázdna,
ale sa koncentruje
až po severný pól.
Odpusťte, krotké piesne
pokojných našich hôr,
ale ja prehluším vás
spevom, čo hraníc nezná,
bo brána Termopýl
je pre mňa veľmi tesná
a všetko tesné je
na tomto glóbe krivom,
len šírka nezmerná
panuje v srdci živom.
Bolero
Nechajte, nezažnite kahance,
nech ako za oponou lebo z hrobu
počúvam bolero.
Nech netrafia ma brúsené jeho dýky,
nech iba vášeň obklučuje ma
španielskych večerov.
Ja, človek, narodený v ríši chladu,
s rozkošou zastupujem v údolia,
kde nič sa nedeje,
len pery horúce sa na iné pery kladú,
srdcia sa prebodávajú, a predsa nebolia,
kde zo žíl samozrejme tečie krv
jak z olív oleje.
Rozličné národy sú na svete
a jeden z nich je krajší ako druhý
a človek vo všetkých chce žiť,
chce všade rosou byť len na kvete
a jedinou zo sedem farieb dúhy.
Čo ja viem o veľkosti svojho žitia?
Či plné je, či duté ako sud?
Ja som sa zrodil v krajine krupobitia,
ale viem, že ma stále niekam inam ženie
môj tisícročný pud.
Mefisto
Čo chceš, ty Mefisto?
Blížiš sa ku mne vlnou,
ktorá je nadpozemskou
a zemskej krvi plnou.
Zabi zem, zaškrť hrudu,
čo ťa ťahá iba dole.
Nech kvitnú záhrady len
a jabloň v čiernej hore.
Človek je samý taj,
nevie sám, čo si žiada,
len túži z hrudi svojej
odohnať telo hada,
čo zvíja sa a syčí
a vystrekuje jed.
Ja nie som svoj, som ničí,
som bodliak, nie som kvet.
Ale ja pijem z vás
a vy len zo mňa pite.
Môj nesmrteľný hlas
spieva vo vašom cite.
Zrak
Dobre je sedieť v tme
a hľadieť na tú tvár,
ktorá i vo tme svieti,
lebo má svätožiar.
My sme sa vzdali svetla,
nám vnútro svieti len,
my bohovia sme sopiek
a vyvolenci pien.
Nám nejde o povrch,
i keď je ako smaragd,
sme hĺbky a sme vrch,
sme ťarcha a sme para.
Ale sme samý cit
a vieme blčať fakľou,
keď jeden mocný zrak,
porážajúci diablov,
na nás sa upiera
a vraví, že je mladý.
V tom slove sila je,
v tom zenit je i nadir.
Mladý zrak anjelský,
cez ktorý hľadí satan,
to je ten céder náš,
náš mahagón i platan,
to ťažké drevo je,
ktoré má pre nás cenu,
v tom máme trofeje,
sen, večnosť, lásku, ženu.
Už bodku píšeme,
lež hovoríme ďalej,
nemôžeme zakončiť,
bo nie sme rovní skale,
my chceme do rána
a do večera znova
vo veniec lebo v bič
vpletávať svoje slová.
My chceme okrášlovať
i šľahať krásami,
bo jeden Vezuv soptí,
láva je nad nami
a prv, než zaleje nás,
zasadiť chceme zrno,
nech more má čo rvať,
keď udrie svojou vlnou.
Kresanie
Keby noc bola ako ty,
tak by som nestál o deň,
z teba bych kresal sochu temnoty
jak August Rodin.
Temnoty sochu nik ešte neurobil,
bo každý hľadá svetlo.
Lež ja som videl jeden zrak, ktorý sa sklopil
a vtedy vtáctvo nebies doňho vzlietlo.
Temnoty sochu z teba urobiť
na to mi netreba mramoru ani hliny,
na to mi treba iba samý cit
a kúsok slonoviny.
Nech nikto nemyslí si, že tma nesvieti.
Čerň tvoja kontrastom je svetla, čo je mdlé,
ty, keď chceš, premeníš sa na kvety
a keď chceš, drámou budeš,
lež vždycky zvíťazíš
nad tým čo bledé je a čo je zlé.
Povedať o tebe pár týchto slov,
to mnoho je, lež málo pre večnosť.
Ostatné ponechajme na reč oblakov,
iný sa kúdolia a kreslia obrazy,
pri ktorých rytmus môj je ako hnilý chvost.
Plameň
Všetko je grandiózne,
to, čo je medzi nami,
a ak je niečo bledé,
to je len nad hviezdami.
Ale kde dýcha zem
a človek cez jej hlinu,
tam všetko vzývať viem
a primiešať sa k vínu,
čo ľuďom v hrdlách kypí
a čo im srdcia kriesi
a primiešať sa k vôňam,
čo naplnujú lesy
a primiešať sa k farbám,
ktorými planú lúky
a vliať sa v živé žily,
čo zavlažujú ruky
a idú do prstov
až po zátoky nervov
a všetko zabíjajú,
čo má len život červov
a všetko zvelebujú
čo horí žitím hviezd.
Človek len jeden cieľ má,
lež milióny ciest.
Ktorá je moja cesta?
To neviem ja, ni ty,
ja viem len, že ta kráčam,
kde planú zenity,
kde moje hĺbky nemá
a nebo nemá dna,
kde duša je len nemá
a žije z plameňa.
Tajomstvo
Hľaďte tú krásnu tvár,
aká je smutná.
Neviditeľné slzy oči jej orosili
a Chopin do toho znie
a ešte viac nás k tomu smútku púta.
Človek je slepý, nikdy neuhádne,
čo bolí iných.
Bojazzo, smej sa, ja sa nesmejem,
ja hľadím na dve oči, čo chcú slziť
a chcem byť pri nich.
Zodvihni, Mignon, svoje zrenice
a spúšť mi na dlaň perlu.
Ja viem, že čierna bude, preto vložím ju
v kráľovskú berlu.
Počúvaš Chopina, lež v zraku tvojom
rozprestiera sa tvoja vlastná dráma.
Ja viem, čo bolí ťa a nepoviem.
Máš právo ostať si zo smútkom svojim
nerušená a sama.
Využi všetko
Využi všetko, koniec lásky sa blíži,
využi všetko, čo ústa núkajú
a neodlučuj sa, lebo nič nečaká ťa,
ty citom neunikneš, iba slov hurhaju.
Ty ostaň a zlož ruky,
a keď sa chceš len rúhať, i vtedy iba pros.
Láska, to nie je slasť,
láska sú samé muky.
Bojíš sa tejto lode,
strieborný albatros?
Neboj sa, ale putuj
a ak to bolestné je,
v tom utrpení zhyň.
Len miluj lásku krutú,
ona je matkou tvojou
a ty si len jej syn.
Sonáta
Samota, to je pekné.
Osamelosť je strašná.
V samote hľadím do seba,
v samote nie som prázdna.
Len osamelosť mučí,
bo vtedy prázdna som,
túžba mi v sluchoch hučí
za dákym obrazom.
Za dákou predstavou len
túžim a neviem spať,
v krb hádžem tucet polien
a nemôžem sa zhriať.
Osamelosť je krutá,
keď nemáš nikoho.
Máš iba svoje putá
a trpíš od toho.
Načo mi moja krása,
čo iba víťazí
a čo je samá slza
a chladné topásy.
Ja nechcem chladnú krásu,
len prosté teplo chcem,
chcem vibráciu hlasu
a vášne diadém.
Vášeň je čistý vrchol,
pretínajúci mrak.
Dážď vášne na mňa spŕchol
a už mi blčí slák,
už moje husle znejú,
už zneje sonáta.
Hoc sa mi slzy lejú,
cítim sa bohatá.
Zachveli sa ti pery
Zachveli sa ti pery,
zniesli sa dvaja vtáci,
večer je mdlý a šerý
a my sme neveriaci.
Zachveli sa ti pery
a tvoje nozdry dve
a nikto nezavýska,
nikto sa neozve.
Hodiny ozvali sa
a bili polnočnú,
lež údery ich bolia
a do krvi ťa tnú.
To hodiny sú duchov,
čo biele majú plachty
a srdce tvoje patrí
do vetrilovej jachty.
Bo ono letieť chce
po oceánoch divých,
po vlnách zúrivých,
po ústach žiadostivých,
čo sú len vlny dve,
lež sú viac ako more,
ich hlbina ťa zve
a ich dno večne choré.
Dar
To, čo sa nemení, čo zvíja sa a trvá,
tá pieseň a ten bozk, ten dotyk a to škrtenie,
ten zákon večnosti, tá zmluva s mužom prvá,
tá nekonečná slasť, to nekonečné trápenie,
to je to, čo ja chcem,
to mi daj miesto chleba, miesto soli,
to moja hostina je a môj kar.
Keď mi dáš všetkú rozkoš, ktorá bolí,
vtedy si mi dal dar.
Večnosť
Ja neuznávam čas,
len farbu uznávam, tú temnú, lebo bledú,
uznávam z hlbín volajúci hlas
a kvapku rozkoše a kvapku jedu.
Ostatné nie je večnosť, nie je nič,
ostatné je len chvíľa, čo sa trasie.
A srdce moje ako ovečka
do výšav vstupuje a tam sa pasie.
Okno
Staň si do toho okna a vidím tvoju sochu.
Tma nech ti rámom je, ale ty z neho svieť.
Máj žiaru svätice, i démonom buď trochu.
A trochu mramor buď a ešte väčšmi kvet.
Skladaj sa zo všetkého, čo opájať ma môže,
až zatúžim ťa bodnúť, nech známa aj tvoju krv,
nech znám aj tvoju bolesť a slzu rovnú rose,
nech znám zas v tebe ženu, akou si bola prv.
Súd
Skrotiť, skrotiť tú najväčšiu krásu,
pošliapať až po zem
a potom nech sa dvíha hore ako had.
Nech syčí, urazená, prosí o sen,
nech prosí, aby ju mal niekto rád.
Keď bohovia raz všetkú svoju dravosť
vložili v jednu ženu, nech tým trpí,
nech nie je šťastná, kým sa od božstiev
jediným ľudským bozkom nevykúpi.
Zoči-voči s čitateľom
Ja čakám slovo od teba.
Prečo taký mlčať máš a múdry byť?
A prečo ja mám byť ten večný blázon,
čo leje, leje, leje,
a rozplýva svoj cit?
Daj mi, nech aspoň vzdychnúť počujem ťa.
Vzdych, to je niekedy žalm a niekedy balada.
Nech kúsok drámy, aspoň jedna veta
sa z duše tvojej v moju ukladá.
Ty nebuď nemý a ty nebuď nemá.
Slovo si však nechaj a daj mi vzdych.
do ľudských vzdychov chcem začrieť jak
do pien mora
a knihu bez slov spisovať si z nich.
Páčia sa Vám?
Neboli nájdené žiadne príspevky.