Epizoda osemnásta: Zvláštny sused
Automatické, železné dvere sa rázom s veľkým zasyčaním otvorili. „Všetci dnu! Pohyb! Pohyb!“ kričali na nás od chrbta a nemali sme inú možnosť ako ísť dovnútra.Pred nami sa objavila miestnosť so 4 oddeleniami. Boli tam tiež dvaja Rusi ktorí mali oblečené pruhované námorníčke tričká a modré barety. Očividne boli na zemi členmi Ruskej výsadkárskej jednotky "VDV“. V tomto obore boli najlepší a podobali sa jednotke "SPETCNAZ“. Boli v špičkovej kondícií a ovládali umenie boja bez zbrane. Viem že som to už hovoril, žiadneho Ruského vojaka by ste nechceli naštvať. Vždy som ich obdivoval a práve v tom momente som dúfal že budem tak dobrý ako oni. „Rozdeľte sa! Postupujte smerom ku počítačom!“ Zavelili. Dostal som sa k jednému ako prvý. Nebol to vlastne počítač ale robot. Robotické oko na stopke začalo skenovať môj kód a vzápätí kovový povedal: „Adam Lettrich, vitajte v Slovanskej armáde! Bola vám pridelená ubikácia číslo 121. Tu je váš osobný tablet kde sa neskôr objavia ďalšie rozkazy. Zatiaľ sa ubytujte na ubikácií. Môžete pokračovať.“ Rovnako ako vám z bankomatu vyjde bankovka, tak mi z počítača zabudovaného v stene vyšiel tablet značky "Slivka“ verili by ste tomu? Počul som že keď sa po vojne spájali Slovanské štáty tak boli vydrancované do sto pobočiek firmy "Slivka“ ,no že by získali dosť tabletov pre celú armádu bolo nepredstaviteľné!
Ako všade mechanické dvere ma pustili ďalej, no hneď sa mi za chrbtom zatvorili.Vyzbrojený novým tabletom ktorý sa mi dosť páčil som sa pobral do mojej ubikácie. Kasárne boli hotové bludisko! Všade kam ste sa pozreli buď Ruská alebo iná Slovanská vlajka, portrét všelijakých veľkých osobností, okná, alebo jednoducho naozaj veľa dverí do ubikácií. Nebyť smerovacích štítkov hľadal by som to azda pól dňa.
Otvorím dvere do ubikácie a tam stál mladý muž ktorý sa díva z okna chrbtom otočený ku mne. Otočil sa keď začul buchnutie dverí.Bol oblečený v....... neboli to obyčajné maskáče ale niečo iné. Nič také som ešte nevidel. Bola to ,nie príliš hrubá, vojenská súprava ktorá mala sýto čierny podklad a na nej boli viaceré odtiene veľmi tmavo hnedej, naozaj skoro až čiernej. Taktická vesta ktorú mal na sebe bola veľmi malá, dokopy mala 1 veľké vrecko a 4 malé...... no všimol som si že na obidvoch bokoch boli puzdra pre pištoľ čo bolo zvláštne pretože na taktických vestách ich nikdy nie je viac ako jedno. Čo mohol byť zač? Ostreľovač? Prieskumník? Nevedel som, no rozhodne nebol pešiak lebo na to bol oblečený príliš na ľahko a bol trochu ľahšej váhy, skoro ako ja. „Zdravím. Ja som tvoj spolubývajúci!“ Povedal priamo k veci. „Čau.“ Odpovedal som trochu plachým hlasom. „Ja som Roman, pôvodom z Ruska.” Pristúpil ku mne bližšie a podal mi ruku. „Adam, pôvodom zo Slovenska.“ „Nuž, toto bude zdá sa náš dočasný domov.“ Skonštatoval a rozhliadol sa okolo seba. Ubikácia bola hrozne malá.Spravili ste sotva 3 kroky a boli ste na druhom konci. Nebolo tam ani nič pozoruhodné. Dvojposchodová posteľ, skriňa na oblečenie, malá skrinka na rôzne veci a umývadlo. Romanove konštatovanie ma trochu znepokojilo. Dočasným domovom myslel domovom kým sa neskončí vojna, alebo kým nás nezabijú? Snažil som sa na to zabudnúť a neskôr sa to aj podarilo. „V skrini máš uniformu, obleč si ju. Predsa len si teraz vojak.“ Povedal Roman s úsmevom. Ten som mu neopätoval. Ako malý som, samozrejme, ako skoro každý chlapec chcel byť vojak ale viete ako to chodí. Dospievate a z dejepisu, a z historických filmov zistíte že je to hlúposť. No teraz nebolo cesty späť! Vedel som že príde deň kedy sa všetky tie krvavé scény z filmov stanú skutočnosťou a ja nebudem hlavný hrdina ktorý má guľomet v pravej a prsnatú ženu v ľavej ruke. Guľky ho nikdy netrafia, nebude musieť prebíjať a bude ničiť celé armády. Budem obyčajný pešiak ktorý nebude vedieť kedy ho trafí strela, alebo kedy mu k nohám padne granát. A k tomu všetkému naši nepriatelia sú 10x vyspelejší mimozemšťania ktorých profesionálnu armádu sme ešte nevideli bojovať. Vždy keď mi to niekto pripomenul takou poznámkou ako vtedy Roman, bol som odvahou na dne. „Bojoval si už niekedy s emzákmi?“ Spýtal sa Roman s viac vážnejším hlasom. Zrejme ma nepoznal. „Áno.“ „Naozaj? Nevyzeráš na to, teda....myslel som si, že si bol civilista.“ „Áno bol, bolo to dávno, keď prvýkrát zaútočili. Musel som sa ako mladý chalan pridať ku komandu ktoré mali získať plány Zety. Jediný som prežil........“ „Počkať....... to si ty?! Áno si to ty! Už som si spomenul na tvoju tvár jasné! Bola to vynikajúca práca naozaj! Vďaka tebe ich teraz máme šancu poraziť!“ Usmial som sa na neho no potom som si zase spomenul na to že bez nich by som tu nebol. Aby som zakryl svoj žiaľ prehodil som: „A čo ty? Už si s nimi bojoval?“ „Ešte nie ale cvičili ma na to.“ „Cvičili? Myslel som že tu budú len bažanti.“ „To nie, ja už som vytrénovaný...........je to dlhší príbeh.“ „V pohode, myslím že času máme zatiaľ dosť. A rovno mi povedz niečo aj o sebe.“ „Ok.“ Vyšli sme na chodbu a opreli sme sa o steny oproti seba. Chvíľu na to Roman začal: