Epizoda sedemnásta: Nový domov
Víchrica zmocnela. Išli sme asi pól hodinu. Niektorí spolucestujúci preberali prečo takúto špinavú prácu robia príslušníci M.B. Z ich rozhovoru som vyrozumel len že to je tak pretože vedenie úplne dôveruje len M.B, u normálnej jednotky by mohlo hroziť že nebudú brať každého alebo dokonca sa možno aj boja vzbury, a keďže vojakov z M.B. nie je dostatočný počet, musia brancov zbierať po jednotlivých uliciach čo im bude trvať ako už Rolinskij povedal v správach približne 1 týždeň.
Dorazili sme na miesto. „Dobre zelenáči, konečná! Vystúpte ale nikam nechoďte. Buď budete žiť ako vojaci alebo vás zastrelíme hneď tu!“ skríkol na nás, očividne, veliteľ jednotky. Pripadal som si ako prasa čo ide na zakáľačku. Nahromadili sme sa do menšieho davu a okolo nás boli 4 "pastieri“. Všade bola mizerná viditeľnosť. Nevedel som v ktorej časti Moskvy sme a čo sa bude diať ďalej. „Tak počúvajte bažanti, nemáme na vás celý deň tak nerobte problémy. Teraz vstúpime do vášho nového domova, do Moskovských kasární. Vnútri budete zapísaný a tam vám dajú ďalšie inštrukcie. Nasledujte ma.“ Prešli sme cez 3 metre vysokú bránku z pletiva zakončenú ostnatými drôtmi. O niekoľko sekúnd, keď sme ju kvôli snehovej fujavici stratili z dohľadu, sme započuli ako sa zatvorila. Po železnom povrchu sme išli stále rovno až sme sa dostali pred kasárne. Videl som len siluetu budovy z ktorej vyžarovali svetlé obrysy okien. Nedokázal som odhadnúť celkovú veľkosť budovy no mala tri poschodia. Nad hlavným vchodom viala krásna bielo-modro-červená vlajka. Zastali sme. Obzeral som sa a videl strach v očiach mojich budúcich kolegov.V očiach mali beznádej a strach z nepoznaného. Nebol som na tom i nič lepšie...