Epizoda šestnásta: Zvláštny odvoz
Predstavte si ten šok! Otec sa začal chytať za hlavu, chodiť hore-dole po bite a kliať. Bratia si ponorili hlavu do dlaní, mama sa jednoducho rozplakala a ja som primrznuto sedel na gauči a hlavou mi prebehávali rôzne predstavy o vojne. Špinaví od krvi a bahna, hladný, unavený, doráňaný. To všetko ma čakalo.....
Do svitania sme neopustili bit. Navrhol som že ujdeme ale sám som vedel že to je za prvé nemožné a za druhé zbytočné.Neskôr ostatných premohla únava ale mňa nie pretože som pred pár hodinami pil energetický nápoj.Stále som na niečo myslel a nesústredil sa na nič iné. Vtedy sa mi stáva že spravím nejaké veci úplne automaticky a bez môjho vedomia. Pozrel som sa na preplnený kôš a tak som teda išiel vyniesť smeti. Vyšiel som von a práve vychádzalo slnko. Ľudia mali ešte dosť dlho spať ale neďaleko som počul ruch. Započúval som sa do neho zistil že stále mocnie. Pár minút po svitaní som zbadal zástup Ruských vojenských nákladných áut. Zastali presne na mojej ulici, pár metrov od miesta kde som stál. Zo zadného priestoru prikrytého olivovou plachtou vystúpilo niekoľko ozbrojencov. Nevyzerali ako obyčajný vojaci. Boli oblečený v tmavo zelených maskáčoch a tvár mali zahalenú plynovými maskami alebo kuklami. Na baraniciach mali červenú hviezdu so zlatým nápisom M.B.! Ku M.B sa dostala len ta najväčšia elita Slovanskej armády, pri ich výcviku sa dlbalo jak na telo tak na dušu. Dokonale ovládali schopnosti od boja bez zbrane a ostro streľby po špionáže a prepady. Takých chlapov by ste veru nechceli naštvať! Ku vchodu každej bytovky v okolí sa postavili dvaja a niekoľko sa ich rozptýlilo do okolia. Tí čo sa vzdialili, sa postupne strácali v Edenskej snehovej víchrici. „Stanem sa ich kolegom alebo zomriem!“ Pomyslel som si.„Stoj!“ Zvreskol na mňa jeden z nich nepríjemným hlasom. Ani neviem prečo zdvihol som ruky a skamenel.
Jeden na mňa mieril puškou a druhý na mňa namieril prístrojom čo trochu pripomínal mimozemskú pištoľ. Namieril na môj kód a ozvalo sa pípnutie ako keď predavač blokuje tovar. Vojak mi strhol baranicu z hlavy aby si bol úplne istý že ja som ja. „Adam Lettrich máme rozkaz vás prepraviť do kasární kde budete zapojený do procesu Operácie Sloboda, ak budete klásť odpor budete na mieste zneškodnený!“ „Rozumiem.“ Povedal som roztraseným hlasom. „Ešte sa pôjdem rozlúčiť a zbaliť sa......“ „Zamieta sa! Okamžite pôjdete so mnou!“ Zarazilo ma to lebo som sa chcel rozlúčiť a nebolo ľahké odísť bez toho no nedalo sa inak..... Nasledoval som vojaka a ten mi gestom ukázal že mám nastúpiť do zadnej časti jedného olivovo zeleného auta. Bolo tam miesto snáď ešte pre 50 ďalších ľudí a ja som tam bol dlhú chvíľu sám. V rohu som sa krčil a chytal si lakte. Triasol som sa a drkotali mi zuby. Keď som išiel vyniesť smeti prehodil som cez seba zimnú bundu s kódom ale to bolo všetko moje teplé oblečenie. Na nohách som mal tenké tepláky a letné topánky a na hlave nič lebo mi zobral a zahodil baranicu ten svalnatý inteligent. Zrazu do nákladného priestoru vošiel vojak. Vystrel som sa a s vypúlenými očami som čakal čo sa bude diať. Skoro som zabudol dýchať no potom vojak v plynovej maske povedal. „Tu máš, obleč si to.“ Povedal a podal mi skrkvanú guču zimných, olivovo zelených Ruských maskáčov. Nechápavo som sa na neho pozrel a zobral si ich. „Neboj sa, videl som ako si oblečený tak som ti ich doniesol, boli pod sedadlom vedľa vodiča a radšej nech ti slúžia ako by sa tam mali povaľovať. Neber to tím chlapom za zlé, dostali rozkaz správať sa ako vygumované zelené mozgy. Je im ľúto že trhajú rodiny ale nemôžu to dať najavo.Počkať nemáš nič na hlavu že? Zober si moju baranicu. Nech ti pripomína že príslušníci M.B. nie sú len bezcitný idioti čo si len potrebujú niečo dokazovať. Keby sa niekto pýtal že odkiaľ ju máš tak normálne povedz že veliteľ komanda M.B. ti ju daroval za zásluhy.“ Siahol som po baranici s priateľským úsmevom. „Ďakujem ti. Naozaj neiste taký bezcitný ako sa na prvý pohľad zdá.“ „Už musím ísť, možno sa ešte stretneme!“ Ani sa zo mňa nestihlo vyjachtať čau a už bol preč. Maskáče aj baranica ma príjemne hriali. Rusy vedia čo je dobré! Auto sa postupne zapĺňalo ľuďmi. Boli to chalani asi v mojom veku, tak 6-7 rokov. Bratov ani otca som nikde nevidel, pravdepodobne ich dali do iného auta, jedine že by............. „Nie! To nie!“ Napadlo ma že otec mohol klásť odpor............ Napadlo ma to len raz no potom som tú myšlienku zo seba odmietavo vypudil. Neprešli ani 3 minúty a naplnilo sa auto. Hneď na to sa prebudil motor. Rozbolelo ma brucho keď som videl ako sa vzďaľujeme od domova. Čo ma len čaká???!!!!