Hospic života
Bola noc.
Alebo mám teraz hovoriť deň? Neviem. Alebo inak povedané viem, že nič neviem. Kontingencia. Sranda, ako sa ten svet zmenil. A stačilo len pár raketiek.
Pozeral som zo strechy mrakodrapu v sivej púšti na obrysy trosiek mesta. Trosiek civilizácie. Civilizácie, do ktorej som patril. A s ktorou už nechcem mať nič spoločného. Tisíckrát som preklial tú zasranú náhodu, že som ten výbuch prežil. Síce v oveľa menšom bunkry ako je tento, ale prežil. Opravoval som tam osvetlenie.
Vybral som z vrecka malé zariadenie a priložil prst k otvorčeku na jeho pravej strane. Nasledovalo malé pychnutie do prsta a za chvíľu mi displej vypísal zeleným písmom:
Cell toxicity: 90%
Vzdychol som si. Ani neviem prečo strácam čas týmto hlúpym meraním. Na chorobu z ožiarenia a rádioaktívneho kyslíka zomriem tak či tak. Každý na ňu raz zomrie. Každý, kto mal dosť kuráže výjsť po výbuchu von a uvidieť peklo. Ale možno to má význam. Proste len na rozdiel od niektorých chcem vedieť koľko mám času. Otočil som sa a odišiel zo strechy.
Tento mrakodrap bol protiatómový bunker, ktorý si postavil nejaký predvídavý zazobaný šejk aby prežil apokalypsu. Kedže bol nad zemou musel mať aj antislnečný, fotoodporový plášť. Cez deň sa totiž slnečné lúče menili na veľmi účinnú kyselinu. Preto je život tak ťažký. Teda, pokiaľ som bol vonku a pre tých vonku teraz. My sme tu chránený a máme všetko. Doslova všetko. V rámci rozcvičky som bežal dolu schodmi a míňal podlažia. Ubytovne, jedálne, reštaurácie, kúpele, plavárne, tetovacie štúdia, posilňovne, herne, realtime situačné holomiestnosti, umelecké a fotografické ateliery, ringy, knižnice, sexbary, bary, kaviarne… skrátka všetko čo môže komu napadnúť tu bolo.
Došiel som na prízemie. Prízemie znamenalo jeden veľký diskobar so sveteľnou šou, obrovským tanečným parketom, barom a početnými miestami na sedenie. Boli tam iba farebné svetlá. Akurát znela rock n' rollová vypalovačka Light 'em up! Na parkete sa zvíjali húfy ľudí v zmyselnom tanci hudobnej vášne. Niektorí boli poznačený chorobou viac, iní menej. No mali niečo spoločné. Neriešili to. Ten pozostatok ľudstva, ktorý tu bol pomaly ale isto zomieral. Kvôli ožiareniu nikto nemohol mať deti. Ale aj keby, načo by to bolo. Oni predsa nemôžu byť poslednými a v tejto radioaktívnej pustine preklínať deň svojho narodenia vedno s našimi menami. Iste. Sex tu bol. Ale iba sex a zábava. A smrť.
Zo stola vedľa baru sa zrazu postavil malý zavalitý mužíček. Tvár mal zeleno - fialovo - modrú, oči sa mu leskli. Chytil sa za brucho a začal sa akoby podnapito potácať smerom k východu. Barman si ho všimol až keď otvoril dvere a vychádzal von. Vzdychol si, zobral pero a vyškrtol čosi z knihy na okraji pultu. Posledná matrika na svete. Teraz nás tu bolo niečo cez tisíc sto. Onedlho to bude tisíc deväťdesiatdeväť.
Prišiel som k baru a posadil sa zaň: ,,Whiskey s červeným, jedna k jednej, zatrep ale nemiešaj. A štyri papiere s perom."
Barman sa usmial: ,,Ako obyčajne." Zatiaľ čo mi robil pitie som pozeral do stola. Bolo zaujímavé odkiaľ tie veci bral. Ale nikdy som sa ho to nejako nemal chuť spýtať. Ani teraz.
,,Si nejaký sklesnutý" poznamenal, keď mi nalieval.
,,Vieš prečo." zakričal som mu cez hudbu. Len prikývol a mlčky mi podal papiere a čierne pero. Po chvíli sa ozval s úsmevom: ,,Takže si si to najlepšie nechal na koniec?"
Skoro som sa zadusil. Ale naštastie som stihol preglgnúť a položiť pohár: ,,Ale choď. Všetky moje diela sú hrozné a akurát tak spálenia hodné."
,,Vieš, že prevláda iný názor."
,,Tentokrát som sa usmial ja: ,,Tak prečo čítaš len filozofiu a predapokalyptickú literatúru?"
Na jeho tvári sa zjavil hraný kyslý výraz: ,,Vieš, veškerá súčasná literatúra je buď presýtená pesimizmom a cynizmom, alebo sú to sexisticko - nenávistné braky ala Bukowski. Ale autorov neobviňujem ani nezhadzujem. Narozdiel možno od iných pozorujú to v čom žijú a to na nich vplýva. Preto vytvárajú takéto diela. Akákoľvek duša bez sebareflexie nemôže existovať. Je to základná podmienka. Ale osobne mi vadí toľký skepticizmus a pesimizmus. Stálo nás veľa námahy vybudovať tento raj a spraviť ho skutočným. Možno iní hej, ale ja si ho nechcem kaziť výletmi do duší skazených mystických indivíduí ako ty. Bez urážky."
Usmial som sa a vypil svoj nápoj na ex: ,,Chápem. Koniec koncov, každý text má ešte pred napísaním vybrané svoje publikum" vstal som. ,,No nič, ja pôjdem. Inak ma múza roztrhne!"
,,Veľa šťastia" zaželal mi barman a už sa venoval ďalším zákazníkom. Neplatilo sa. Peniaze už dávno stratili hodnotu a ak by aj mal byť nejaký výmenný obchod, nikto z nás by nemal čím platiť.
Vyhliadol som si prázdny, okrúhly stôl v rohu miestnosti, odsunul jednu z troch stoličiek, zvesil si z pleca môj AK 57, položil ho na druhú stoličku, sadol si a začal som písať na prázdne papiere.
Tento filozofický model, ktorý predkladám je falošný. Prečo? Lebo predstavuje niečo tak komplexné ako je duševná existencia bytostí zhrnuté do základných monád. To znamená základných myšlienok a pocitov. Objektívne. A objektivizmus neexistuje. Nestačí. Kvôli čomu? Lebo redukuje. Toto redukovanie samozrejme neobstojí inde ako v papierovo - laboratórnych podmienkach čisto teoretického poznávania. Inými slovami, je to abstraktné poznanie. Bude to teda mať nejaký zmysel, keď táto koncepcia nemá praktické využitie? Neviem. Na čo to potom píšem? Tiež neviem. Možno je to len ďalšia s tých túžob položiť kúsok svojej duše na papier, či už o to niekto stojí, alebo nie. Možno v tom niekto po mne nájde zmysluplné využitie. Ale potom mi to už bude jedno.
No dosť rečí. Teraz k samotnému modelu. Zostavil som ho po mnohých pozorovaniach, ktoré ma priviedli k zaujímavému záveru. To, čomu vravíme život je vlastne len jeden obrovský kruh. V tomto kruhu je ďalší kruh v ktorom je uväznené naše ja. Je donútené sa v ňom stále točiť. Impulz na toto točenie mu dal vonkajší kruh. Život. Vnútorný kruh Ja tvoria tri časti: Vášne, Utrpenie a Múdrosť. Pochopiteľne najprv začíname pri vášni. Lenže nadmerné užívanie si a akékoľvek hýrenie má svoju daň. Touto daňou je utrpenie, ktoré nám naše konanie prinesie. Utrpenie by nás malo zbaviť našich vášní. A zbaví. Staneme sa múdrymi, trpezlivými a rozhodnými. Budeme schopní všetko, vždy triezvo posúdiť. Ideál? Možno. Ale každý kto takto žije si skôr či neskôr uvedomí to, čo mu chýba. Práve subjektívnosť, pocity a veškerá zmyselnosť, ktorej sa po poučení snažil odolať veškerou ráciou je preň to najpríťažlivejšie čo nemá a potrebuje pre - ako to sám sebe nahovára - : novú formu výskumu. Subjektívny výskum. Ale v podstate ako všetci ostatní sa len snaží zakryť to zákonité v každom. A síce to, že život ako pohyb k smrti je zbieraním slasti. Paradox? Iste. No keď si všimnete, veškerá existencia je iracionálna a paradoxná! Tak to bolo je a bude. Ten kto je ochotný správne nepokrytecky premýšľať, pochopí.
V tejto neustálej rotácií našej duše sa telo opotrebováva. Dokonca aj nezávisle na veku. Rýchlosť tejto duševnej rotácie závisí od toho ako intenzívne a bujaro žijeme svoj duševný život.
Nakoniec sa však naša fyzická schránka rozpadne a naše telo prejde do inej sféry. Iného sveta. O tomto posmrtnom svete existuje už toľko prác, že sa mi vidí zbytočné to tu nejak detailne rozoberať. Preto len tak okrajovo.
Z čistej nutnosti a tak isto z väčšiny dostupnej mystickej literatúry vyplýva, že môžem použiť hermetický výrok: ,,Ako dole tak aj hore."
Akurát, že nie tak radikálne. Ten druhý svet nevyzerá úplne ako náš. Je to náš svet, ale zbavený našich zákonov. Základ má v našom svete, akurát je to ako sen. Ako papier. Fantázia sa tam rovná realite a vo svojej bizarnosti niekedy prekvapí aj samú seba. V tomto svete je naše Ja znovu v ustavičnom kruhu. Tentokrát sa ale ten kruh nebude meniť. Ide o Memdatiorum, ktoré je pre tu pre nás a závislé od nás vo svojej existencií.
Prepáčte. Je to môj pojem, takže by sa patrilo o vysvetliť. Memdatiorum znamená aktualizácia spomienok. Vidíte to? Ako je to možné? Naš predošlý život nám dal spomienky, ktoré sa absenciou veškerých zákonov reality môžu vďaka našej neobmedzenej fantázií voľne modifikovať, spájať a pretvárať. Čiže neustále aktualizovať. Ak je toto myslitelné, prečo sa stále posmrtný život kreslí ako niečo "nikomu okrem samotného Boha" racionálne či iracionálne nepochopiteľné?
Podpísal som sa svojim pseudonymom a prevrátil papier.
Túto myšlienku si pamätám ešte zo starého sveta. Keď som bol v kostole v jednej z zadných lavíc a smial som sa. Nepopieram, že farárko mal literárny talent. Ale mrhal ním. Strašne ním mrhal.
Vo svojej kázni použil symbolický príbeh, ktorý sa údajne stal. Znel takto:
Istý chalan v autobuse stál a pozeral na dievča, ktoré sedelo vedľa neho. Veľmi sa mu páčila a rozmýšlaľ ako ju osloviť. Nakoniec ju chytil za ruku. Dievča sa naňho oborilo, ako si dovolil ju chytiť. A ten chalan ukázal na tabuľku na dverách a vraví: ,,Nevidíte, že je tam napísané: Počas jazdy sa držte? Kázeň bola prevažne o ľudskej solidárnosti a odkázanosti na Boha.
Na výsmech. Celá tá kázeň. Ten symbol totiž predpokladá, že sme do toho autobusu nastúpili dobrovoľne. Pamätáte si váš nástup do života? Môžete vôbec povedať, že ste nastúpili dobrovoľne? A načo by sme sa mali držať? Veď pády zocelujú. Len pádmi sa bytosť stáva silnejšou! Musíme sa predsa MY naučiť pozbierať! Čo nám pomôže čakať na deduška v obláčikoch, ktorý môže na naše problémy zvysoka srať? A sere. Inak by sa nestalo toto.
Takže ak dovolíte, tento symbol trochu upravím. Áno cestujeme v autobuse. Ale vo väzenskom autobuse, do ktorého nás vhnali zo zavretými očami. Potom nám dali dolu pásku. Zistili sme, že východy sú strážené nemými vojakmi, ktorý nás sem doviedli a vodič je absolutne šialený a neohľaduplný. A kam nás vezú? To nevieme. Vieme len, že každému raz dajú na hlavu vrece a vyhodia ho von. A čo je vonku? To nevieme. Nemáme možnosť to vidieť, ale keby sme aj mali neuveríme tomu. Tento autobus je jediná istota čo máme. Pochopiteľne je ťažké túto istotu opustiť. Kvôli čomu? Kvôli tomu, čo na nej milujeme. Jej premenlivosti. Ale je to nutné. Raz nás vyhodia. Čo spravíme? Budeme sa spoliehať na dobromravnosť vašich väzniteľov, alebo s istotu si užijeme cestu autobusom naplno, bez ohľadu na budúcnosť?
Voľba je na nás.
Tiež som sa podpísal a znova otočil papier.
Serva ordinem et ordinem servabit te.
Tento výrok nemá platnosť. Totiž predpokladá, že pojem poriadok je niečo v čom sa musíme principiálne vyznať a tiež to, že náš egoizmus akosi nerešpektuje dejinnosť sveta. Náš egoizmus si chce silou mocou vydobiť svoju sebemenšiu pamiatku. Lenže zabúda, že ak je pamiatka niečo k čomu sa stavame dogmaticky a čo sa musí silou mocou konzervovať, nebrzdí to náš vývin? Nie je každý vytvorený výtvor realizovaný len kvôli tomu, aby sa neskôr prekonal? Aby sa na jeho troskách postavilo niečo komplexnejšie? Ak sa toto nerešpektuje, nebrzdí to náš vývin? Vývin k čomu? K dokonalosti? ( Smiech ) A čo je dokonalosť? Môžete to jasne definovať? Môžete to obecne definovať? Je to vôbec niečo univerzálne?
Alebo najlepšie: Je vôbec dokonalosť niečo, čo nevytvárame sebaklamnou ilúziou dokonalosti?
To isté.
Začal som písať na štvrtý papier. Tak som sa do svojej práce, že som si ani nevšimol keď si na tretiu stoličku oproti mne niekto sadol. Z pisateľskej extázy ma relatívne prebrala otázka, čo sa snažila prekričať hluk hudby:
,,Čo píšeš?"
Na moment som zdvihol hlavu. To dievča som poznal. Zabila všetkých mojich kolegov. Vždy nosila svoje sivé vlasy spletené do copu. Tá farba bola následkom ožiarenia. Teraz mala na sebe džínsy a zeleno čierne tričko. Na postave, ktorú som videl ležať v jame po výbuchu vo vojenskom vybavení a kryť zásoby potravín mi to prišlo strašne civilizované. Kto si to zažil, vie čo vravím. Za kúsok chleba tu boli vraj "tí vyšší od zvierat" vystrielať plný autobus. A nebol to hriech. Bibliu schovávali a sporadicky dodržiavali už len blázni. Platilo jediné všepravidlo: Prežiť čo najdlhšie. A pokial možno, aj podľa svojej filozofie čo najlepšie. Bolo tu totiž vedomie pomalého zomierania. Čo dotať, pud sebazáchovy je paradoxne i tak veľmi silný. Ale dobre, že sme sa istých nezmyselných pravidiel zbavili. Napríklad v Koráne o zahalovaní žien alebo v Pentateuchu, zákaz tetovania sa. Osobne som zástanca toho, že ak niekto skutočne duchovne žije, mal by to manifestovať aj na svojej telesnej schránke. A duchovným životom sa nemusí striktne myslieť modlenie sa.
Ona to zobrala až moc vážne. Nutno povedať, že som jej tú odvahu závidel. Dala si na tvár vytetovať havrana. Ale nie obyčajného. Mal roztiahnuté krídla. Ľavé krídlo mal čierne, netopierie. Jeho zobák bol plechový, oči mu žiarili tmavočerveným svetlom a z hlavy mu vystupovali veľké zahnuté rohy. Vôbec, bola to úchvatná práca. Samozrejme, také niečo si mohla dovoliť až keď prišla sem. Dovtedy som jej na oplátku aj ja zabil celú jej partiu. Bolo to úsmevné. Najprv sme sa nenávideli. Keď sme prišli sem, sme sa chladne tolerovali. Ale nakoniec medzi nami vyrástlo priateľstvo. Hlavne vplyvom globálnej filozofie pohody a nálady, ktorá tu vládla.
,,Nič" povedal som sucho, sklonil sa a znovu začal písať. Za chvílu som začul šuchot. Zobrala si jeden z kopy popísaných papierov. Istý čas bolo ticho.
,,Príliš pesimistické" skonštatovala.
,,A čo čakáš? Sme posledný. Každý tu vlastne čaká na smrť. To, že strach prameniaci z pudu sebazáchovy sa snažíme potlačiť búrlivým hýrením je úplne prirodzená vec. Avšak je to len ilúzia na prekrytie determinizácie nášho osudu. Tí, čo majú isté schopnosti to cítia a samozrejme snažia sa svoju všenenávisť ku klietke, v ktorej sú pre svoj pobyt v spoločnosti zavretí, vybiť na takom úslužnom, zvrátenom a mlčanlivom masochistovi akým je papier."
Zasmiala sa: ,,Nie, robíš chybu. Snažíš sa totiž o niečo nemožné."
,,A o čo presne sa snažím?"
,,Mnohí chcú tak ako teraz ty, vidieť svoj život všeobecne. Nadčasovo. Konštatujú čo je život a aký by z mravného hľadiska mal byť. Škoda, že minulé kresťanstvo našlo záľubu v stoicizme - inak by to tu určite vyzeralo inak. Ale ak sa na svoj život chceš z nečasového hľadiska, to jest z nadhľadu, musíš zovšeobecniť mnohosť časových makrokozmických a mikrokozmických zmien. Čo je už z prvého pohľadu nemožné lebo by sa jednalo o teoretickú modelovosť, ktorá by bola na aplikáciu v praxi príliš zložitá. Pre tento fakt akýkoľvek reálny existenciálny prístup k existencií ako dráhe indivídua nutne padá k pesimizmu. Samozrejme okrem chronických optimistov adogmatických svätuškárov. Svätuškári ťa radšej nazvú kacírom než by si rozbil ich ružovučké okuliare."
Položil som pero a pri myšlienke ,,niekto tu študoval" som sa pousmial. Ale nemal som náladu na rozbúrený oceán existenciálnych žvástov. No tak isto som nikomu nechcel vešať na nos svoj stav. Ale inak sa asi z tejto konverzácie nevizujem. A aj keď som to nikdy nepovedal priamo ( ako ostatne málo vecí ) ona bola jednou z mála tých, z ktorými sa dalo bez zmyslu, zmysluplne pobaviť. Preto som si povzdychol a vyslovil tie slová akoby boli z olova:
,,Pozajtra umriem."
Ticho. Sklopila oči. Jej tvár zahalil smútok. Divné. Vždy som si myslel, že som jej ukradnutý. Osobné vzťahy sa v tomto novom svete nenosili. No aj tak to bolo divné. Určite to bol viac než kamarátsky smútok, ale zas oveľa menej než infantilná romantická zamilovanosť. Jedným slovom, divné. Rozhodol som sa však zbytočne nerozíjmať nad hlúposťami. Už už som chcel zobrať pero a vo fyzickom ( o duševnom sa pri mojom štýle hovoriť nedá ) pokoji sa vrátiť k písaniu, keď som začul vŕzgot odsúvanej stoličky. S prekvapením som zdvihol zrak. Moja spoločníčka sa divoko škerila od ucha k uchu:
,,No a? Ako si vravel, každý tu čaká na smrť. Každý zomrie, ale nie každý žil! Nermúť sa, veď máme ešte jeden deň k dobru!"
Otvoril som ústa na zamýšľaný protest, ale to už ma nastojčivo ťahala za ruky do tancujúceho davu, ktorý sa večne menil, ale nikdy neprestával.
Nakoniec som sa i tak musel smiať.