Ivan Zaťukal

25.10.2015 18:37

História:

 

Moje meno je Ivan Zaťukal a mám devätnásť rokov. Poviete si, že je to dosť málo. Verte, že ak zažijete to čo ja, nebude.

Píšem svoj príbeh, aby sa po mne aspoň niečo zachovalo. Myšlienky sú koniec koncov dôležitejšie než fyzický zjav človeka. Našiel som skupinku zaujímavých osôb a chcem sa k nim pridať. Ktovie, možno budem mať väčšie štastie ako minule. Naviac, žišli by sa mi spojenci. Možno. No ale späť k téme. Moji rodičia boli Adam a Eva Zaťukalovi. Mama bola učiteľka a otec liečitel. Robil dobre spoločnosti a ako skončil! Blázon. Kedysi som ho chápal, dokonca obdivoval, ale bol to číry šialenec. Pre toto tvrdím, že myšlienky človeka sú dôležitejšie, než jeho fyzický zjav. Ale nebudem teraz plytvať drahoceným pergamenom. Určite ma to pri mojej kontemplatívnej povahe ešte napadne.

Môj otec sa ako liečitel a bylinkár tešil veľkej obľube. Bývali sme v menšom mestečku a nežilo sa nám ťažko. Otec mal vlastnú pracovňu, sušiareň a knižnicu. Mama chodila do neďalekej školy učiť. Jej zásluhou som sa v piatich rokoch naučil čítať. Do školy ma zobrali v siedmich, čo bol enorme nízky vek a aj to som mal väčšinu otcových kníh v knižnici prečítanú. Poviete si, že som exceloval a nemýlite sa. No to vyvolalo závisť mojich ďaleko starších spolužiakov. Začali ma šikanovať. Domov som chodieval strašne dobitý a rodičia si robili starosti. Povedal som im, že to nič nie je a učitelia samozrejme o ničom nevedeli. Ale všetko zlé je na niečo dobré. V priamom boji som sa starším a vyšším spolužiakom rovnať nemohol. Tiež mali vyššiu výdrž v behu ako ja. Ostávalo mi jediné, nahor.

Nemusím vám snáď ani hovoriť koľko nespočetkrát som spadol, alebo ma strhli kameňmi čo do mňa hádzali. Vtedy som spadol a zbili ma päťkrát brutálnejšie za to, že som utekal. Ale moja hrdosť aj tak odmietala ísť za učitelmi. Skúšal som to dovtedy, až som sa na tú strechu dostal. Na ich pokriky o zbabelosti som im odpovedal gestom, ktoré by podľa etikety nemali študenti používať. Tým niekoľkým štastlivcom čo išli za mnou som s radosťou nohami polámal prsty až spadli. Samozrejme, ani oni nemohli nič povedať pretože by sa museli priznať čo robili mne. Od tejto príhody mi dali pokoj.

V mojich jedenástich som svoje strechakrobactvo priviedol na majstrovskú úroveň. V škole mi dali všetci pokoj, ale nikto sa o mňa nezaujímal. A to mi vyhovovalo. Mohol som sa plne sústrediť na učenie. No to zlé ešte len začalo.

Prišla Cirkev. Jej chrámi, obrazy, sochy a tí bláznivý rečníci hlásajúci na prvý pohľad vábivé, avšak bludné i utopické učenie. Ale neprišla hneď a násilne, aj keď má veľkú politickú moc. Nie, tak by si totiž nezískala nasledovníkov. Namiesto toho, poslala svojich agentov do každej krčmi v našom mestečku, aby oblbovali ľudí svojimi vtieravými životaotázkami, učením a šírili podlé klebety. Jednou z tých klebiet napríklad bolo, že bylinkári a liečitelia úmyselne svojim pacientom škodia ak nemajú titul doktora, ktorý sa dal získať len štúdiom na královských univerzitách a školné dosahovalo závratných výšok. Ten, kto sa pozerá si všimne, že Cirkev dostáva na desiatkoch zo spomínaného školného viac než slušnú sumu. Samozrejme, že ľudia im spočiatku neverili. No ak sa lož opakuje dostatočne dlho a rafinovane stane sa pravdou. A Cirkev, ako inak, mala dosť skúsených a trpezlivých klebetníkov. Dokonca jej nerobilo problém, z priam kráľovského rozpočtu, zaplatiť nemálo "svedkov", ktorí ich reči o zverstvách bujaro podporovali. Tak sa stalo, že k otcovi chodilo čoraz menej a menej ľudí, až nakoniec nemal koho ošetrovať. Chorý ponovom dobrovoľne absolvoval dlhú cestu k najbližšiemu medikovi, ktorý býval o dve mestá ďalej. Žili sme s Maminho učitelského platu. Otec bol dokonca nútený predať pár kníh zo svojej knižnice. Prial som si, aby tak úporne potláčal slzy aj keď ma bude vyprevádzať z domu.

Samozrejme, predomnou sa tvárili normálne. Aj ten obchod s otcovými knihami som zazrel len náhodou stojac na streche obďaleč. Dávali mi jedlo, vodu, skrátka všetko ako predtým. Až tak o mesiac neskôr som si všimol, že oni nič nejedia. Keď som sa na to spýtal mami odvetila - nie moc presvedčivo - že nie je hladná. O niečo neskôr som išiel do knižnice môjho otca s tou istou otázkou. Poslal ma preč s tým, ževraj nie je vhodná doba a ani nezdvihol pohľad od knihy. Vždy keď použil túto frázu vedel som, že tá téma je tabu.

Vydržal som to asi dva dni. Potom som sa postavil s tým, že nie som hladný a vyšiel von. Odvtedy som sa v čase obeda vôbec nezdržiaval doma. V odľahlej štvrti nášho mestečka som sa učil kradnúť. Pravda, spočiatku mi to moc nešlo. Častokrát sa mi ušlo len štipľavé zaucho a ostal som ohlade. No hrdosť mi aj tak nedovolila vrátiť sa k rodičom a kradnúť im aj to málo jedla, ktoré isto ani im nestačí. Bol som dokonca nútený predať svoju koženú tuniku a nohavice za biednu sivú látku zostrihanú a zošitú do tvaru oblečenia. Za zvyšné peniaze som si v najťažších chvíľach kupoval stvrdnutý chlieb. Rodičom som povedal, že svoje oblečenie som si zničil pri mojom tradičnom lezení po strechách. Videl som na nich, že poznali skutočný dôvod, ale nekarhali ma. Bolo to zlé.

 

Toto obdobie trvalo päť rokov. Päť strašných rokov. Dom mojich rodičov viditeľne stratil na svojej niekdajšej honosnosti. Museli popredávať všetky nadbitočné veci. S výnimkou knižnice. Môj otec by si radšej odrezal ruku, ako prísť o ďalšie knihy. Zo mňa sa za ten čas stal majster vreckár. Už som vôbec nemal hlad. Dokonca som - na spestrenie týchto krušních časov - ukradol jednému potulnému predavačovi hudobních nástrojov lýru. Nemusím vám hovoriť, že zúril a povolal na vyšetrovanie četu strážnikov. Ja som sa stratil. Z nepochopitelných príčin ma však hrýzlo svedomie. Za päť dní, keď sa znechutení strážnici vrátili späť do krčiem, som spiacemu predavačovi nechal pod rukou dve strieborniaky. Ktoré som síce tiež ukradol o niečo ďalej, ale to je jedno.

Medzitým k nám došla Cirkev v plnej paráde. Poslali desať tých ukvákaných bláznov s knihami a obrázkami. Trvalo im sotva mesiac než poblúznili všetkých v okruhu nášho mesta. Všetkých, okrem tých čo na Cirkevný imperializmus doplatili. A nás nebolo až tak moc.

Rýchlo vybrali najfanatickejšiu a najoddanejšiu časť nášho mestečka a v nej začali stavať svoj chrám. S pomocou ochotných ľudí im stavba zabrala len rok. Okolie potom starostlivo osadili soškami a obrazmi. Bolo mi z toho pokrytectva až zle. Potom však prišlo to, čo som si predstavoval len v najhorších nočných morách.

 

Práve som sa vracal z verejnej záhradky. Naše mestečko ich pár malo. Boli to malé kúty s lavičkami, stromami, kvetmi a trávou. Pýšili sa počutelnejším tichom ako na uliciach. Rád som v nich hrával na lýru, alebo čítal. Áno, naučil som sa to. Sám. Aj keď nehral som piesne, skôr melódiu. Hlas, ktorým v tej chvíli hovorilo srdce. Tentokrát som mal pod pazuchou Aristotelovu Metafyziku a Hercovho Netvora, moje dve oblúbené knihy. No keď som zbadal náš dom skamenel som. Skoro doslova. Z okien a dverí sa valili plamene. Pred domom stál dav ľudí s vydlami, lopatami, hrablami, no niektorí mali aj meče a sekery. Ticho stáli a počúvali. Pred domom stálo pódium so šibenicou na ktorej sa hompálali dobité a zmučené telá mojich rodičov. Bol tam tiež jeden s tých šašov vo svojej róbe. Stál majestátne, jeho reč bola tichá ale autoritatívna. Rozhodne ďobal prstom do slov v otvorenej knihe. Nerozumel som, čo hovorí. Zmietal som sa medzi šialeným hnevom, neskutočným smútkom a beznádejou. Jedna moja časť sa chcela predrať davom, vyskočíť na tribúnu, sotiť toho bláznivého rečníka do ohňa, strhnúť mojich rodičov a objímať ich telá bez ohladu na následky. Tá druhá časť si veľmi dobre uvedomovala, že ak ma tí fanatici zazrú skončím vedľa nich. Otočil som sa a pustil do behu. Nevšimli si ma. Za behu som plakal a z očí sa mi rinuli slzy. Všetkých čo mi stáli v ceste som surovo odstrkoval. Neviem a ani ma nezaujímalo či som niekoho zranil. Môj rev a hnev mi dodávali silu. Ten, kto tým šaškom veril si určite pomyslel, že stretol utekajúcu obludu v ľudskej koži. Vyšiel som z mesta, no i tak som ďalej utekal poháňaný hnevom, ktorý som k tomu mestu cítil.Tvrdo som padol o hodný kus ďalej z vyčerpania a napriek ostrej bolesti môj mozog zmorený únavou a utrpením ihneď vypol.

 

Zobudil som sa a pomaly vstával. V ústach som cítil vlastnú krv. Bolesť mi praskala v celom tele ako neuhasitelný oheň. Mal som dorezanú tvár a nohy od kamienkov. Minimálne. Ale donútil som sa pokračovať v strachu, že ma hladajú. Po tom ako som tak okato opustil naše mestečko to bolo pravdepodobné.

Kráčal som dva dni a dve noci. Bol som vyčerpaný, hladný, špinavý a smädný keď som pred sebou zazrel hradby akéhosi veľkého mesta. Skvelé! Tam nájdem prístrešok! pomyslel som si. Pri prechode cez bránu na mňa stráže vrhali nevrlé pohľady. Zjavne sa nevedeli rozhodnúť, či som žobrák alebo nie. Oblečenie som na to mal, ale lýra v púzdre a knihy pod pazuchou ich zneisťovali.

Nechcel som kradnúť aj napriek mojej žalostnej situácií. Napadlo ma, že teraz si reálne zarobím. Prešiel som k najbližšiemu hostincu. Drevenému domcu na ktorom bol štítok s prasaťom na zadných držiacim pohár piva. Pod ním bol nápis: Usmiate prasa.

Vstúpil som. Bol to jednoduchý hostinec, stoly, barový pult a napravo vzadu schody hore. Pohľad na hostinského mi hneď ozrejmil príčinu názvu. Bol buclatý a zavalitý. Práve čistil pohár a na tvári mu doznievali posledné zbytky úsmevu, ktoré chcel venovať dnešnému prvému zákazníkovi - ak by sa z neho nevyklul otrhaný žobrák. Nevšímal som si to a prístúpil k baru.

,,Mohol by som dostať izbu, kúpel, jedlo a pivo? Keď prídu hostia zahrám vám, celý deň" povedal som a ukázal mu lýru. Hostinský si ma prekvapene premeral a potom uprel pohľad na môj nástroj. V očiach mu ihneď vzbĺkla nenávisť. Žial, vtedy som to ešte nebol schopný tak vidieť. Usmial sa: ,,Mohol by som si pozrieť tvoju lýru prosím?" Chvíľu som váhal, no potom som mu ju podal. Otočil sa, vytiahol spoza zástery nôž a prerezal struny. Potom mi ju hodil do tváre zo strohým: ,,Očividne je pokazená." Otočil sa ku mne a nenávisť z neho doslova sršala. ,,A teraz sa prac, ty zavšivený zlodej, než zavolám stráže!"

Ani som sa nepohol. Ak by mal pohľad silu zapalovať, horí celý hostinec. Veškerú jeho silu som upieral na hostinského. Ten sa usmial znovu, tentokrát však pohŕdavo a výsmešne: ,,Vieš chlapče, k takým potkanom ako ty je život krutý."

Neviem kde sa to vo mne zobralo, ale krčmárovi som v tej chvíli opätoval rovnaký úsmev a s kľudom odvetil: ,,Preto mám radšej opak." S týmito slovami som si schoval zničenú lýru do púzdra, otočil sa a opustil hostinec.

Ten zážitok ma pripravil o chuť stráviť noc v teple izby. Našiel som si zašitú, špinavú bočnú uličku bez akejkoľvek pozornosti. Oprel som sa o stenu a s rukou na knihách i púzdre som okamžite zaspal dúfajúc, že ma nikto neokradne.

Strhol som sa. Bola noc a vďaka neznesitelnému teplu som nemohol už viac spať. Zistil som, že rany sa mi naštastie nezapálili. Po chvíli som vstal a vyšiel na prechádzku, aj tak v tom hice nezaspím. Len čo som vyšiel na hlavnú ulicu, zbadal som hostinec Usmiate prasa ponorený v tme. Zaliala ma strašná zúrivosť. Obišiel som hostinec dookola a našiel jeden zadný východ i vchod do pivnice, ale obe boli predvýdavo zamkuté. Obišiel som hostinec ešte raz. Vtom som si všimol na druhom poschodí otvorené malé okienko na vetračku. Na prvý pohľad temer nedosažitelná cesta, ...ak sa zlodej neodhodlal liezť. Usmial som sa a odložil si svoj majetok v uličke, kde som spal.

Nevšímajúc si protesty môjho tela som vyšplhal na susedný dom, preskočil na strechu krčmi a z nej zoskočil na rýmsu okna. Opatrne som prestrčil ruku a pomaly začal okno otvárať úplne. Na moje nadšenie sa otváralo dovnútra. Prekliesnil som sa malým otvorom a pristál na štyroch na drevenej podlahe. Predomnou bola veľká chodba s tromi dverami aj schodmi, ktoré viedli zdola. Prvé boli trošku pootvorené, hneď vedľa mňa a šírila sa z nich vôňa mydla. Kúpelňa. Pomaly som sa postavil a čo najopatrnejšie prešiel k dverám oproti, na konci chodby. Nebol som si totiž istý, či podlaha nevŕzga. Nevŕzgala. Pomaly som ich otvoril.

Naskytol sa mi pohľad na veľkú, ale jednoduchú, postel a dva nočné stolíky po stranách na ktorých boli zhasené sviečky. V posteli ležali dve postavy zakryté len plachtou. Krčmárovo objemné brucho sa nadvihovalo ako kováčsky mech, keď vydychoval. K nemu sa túlila bledovlasá dievčina. Spali ako zarezaní. Na telách sa im leskol pot. Mimovoľne som sa usmial. Nech už bolo to dievča ktokoľvek ľutoval som ju. Obštastniť takého brava je iste heroícka úloha. Potichu som opäť zavrel. Kedže som sa nebál, že by mali po búrlivej noci zvlášť mäkký spánok, doprial som si výdatný teplý kúpel na účet podniku. Dokonca som si vypral aj svoje staré handry. Sivá látka sa totiž už dávno nápadne začala ponášať na čiernu. Už som chcel odísť, keď vtom mi v hlave skrsla diabolská myšlienka. Nádherná, konečná, nezabudnutelná, pomsta za zničenie pamiatky na môj domov. Pomaly a rozhodne som zišiel po schodoch. Prešiel k baru a spoza neho som vytiahol nôž, ktorý tam krčmár zjavne mal pre každý prípad. S ohňom v očiach som zamieril späť do spálne...

 

Ráno sa krčmárova žena zobudila na krik strážnikov. Zistila, že spí v zakrvavených perinách, v ruke drží nôž s krvavou čepeľou a jej manžel má vytreštené oči a podrezané hrdlo. No to už som bol ďaleko. Medzitým som sa ešte stihol, nie dosť šikovne, vlámať do krajčírstva a mečiarstva. Tieto dve malé obchodíky stáli zhodou náhod hneď vedľa seba a ich majitelia zjavne bývali niekde úplne inde. Stáčilo mi, rukou zabalenou v látke mojich šiat, len rozbiť okná. Od mečiara som si vzal dve dýky s dlhými, úzkymi čepelami a od krajčíra plášť s vreckami, koženú tuniku a kožené holene ( vysoké čižmy ). Ani za mak sa mi nechcelo ísť do ďalšieho mesta, tak som sa vydal do neďalekého lesa. Sám neviem prečo. Možno som potreboval len zmiznúť s očí ľudom. Ľuďom, čo ma svojou zaslepenosťou pripravili o všetko.

Pretĺkal som sa hustým lesom, pod pazuchou knihy i lýru a odstrkoval vetvičky aj kríky, ktoré sa mi stavali do cesty. Vtedy som ešte nebol zvyknutý na pohyb v lese. Narobil som viac hluku ako jazdec s koňom v brnení.

Zrazu som vstúpil do akejsi jamky. Než som sa stihol pozrieť čo ma zastavilo, do nohy sa mi zarezal špagát a potiahol. Tvrdo som spadol a než som si stihol uvedomiť čo sa deje, visel som za nohu dole hlavou. Knihy a lýra skončili na zemi. Ešte stále v šoku som z diaľky započul hlas: ,,Konečne, raňajky!" Spamätal som sa. Začal som mykať voľnou nohou aby mi vypadla z púzdra dýka, ktorou by som prerezal špagát.

,,To nevyzerá ako zajac" povedal akýsi zvučný ženský hlas za mnou sarkasticky. Až teraz som začal vnímať okolie. Okolo mňa stálo tak päť po zuby ozbrojených ľudí. Nemal som však čas a ani najmenšiu chuť obzerať si ich. Práve vtedy mi do ruky skočila dýka. Spravil som brušák, jedným šmahom si oslobodil nohu, pristál s kotrmelcom, chytil svoje knihy, lýru a rozbehol sa preč. Dosť mi pomohol aj ich šok. Proste stáli bez pohnutia. Očividne nečakali tak bystrú a rýchlu reakciu. Dúfal som, že kým sa spamätajú, budem vďaka svojim rýchlym nohám už ďaleko.

Nevedel som, s kým mám tú česť.

 

Práve keď som sa chystal som preskakoval kmeň, ktorý nevyzeral, že sa niekam chystá, začul som vo vzduchu svištanie. Kolená mi objal povraz a zrazil ich k sebe. Tvrdo som padol na zem. Z ruky mi vypadla dýka a všetky veci. Asi dve minúty som videl iba tmu. V čele mi pulzovala bolesť, akoby ma niekto udrel kladivom. Mal som čo robiť aby som neupadol do bezvedomia, čo bolo to posledné čo som v tejto chvíli potreboval. V snahe zabrániť tomu som sa otočil na chrbát a prinútil sa otvoriť oči. Najprv som všetko videl strašne rozmazane. Vzápätí som si uvedomil, že žmúrim na hrot šípu asi tak centimeter od môjho nosa. Potom sa zaostrilo okolie. Natiahnutý luk držalo dievča v hnedej tunike, s čiernymi vlasmi zopnutými do copu. Malo hnedé oči a polovicu tváre jej zakrývalo čierne tetovanie tigra. Všimol som si tiež dlhú, tenkú jazvu tiahnúcu sa od pery až k uchu. Vyzeralo tak na dvadsať. Uškrnula sa a odhalila žlté zuby: ,,Si v lese asi poprvé, nevieš ako to tu chodí. Zato máš dobrú výdrž" skonštatovala: ,,pre tentokrát ťa neokradneme, ale drž sa od nás ďalej." Uvolnila napnutú tetivu, schovala šíp do tulca na pleci a pozrela sa na moje zviazané nohy ,,Odviazať sa vieš" otočila sa a zamierila naspäť: ,,Ak sa chceš niečo naučiť, poď za mnou. Rýchle nohy sa nám zídu."

Nerozmýšlal som dlho. Aj tak som nemal kam ísť. Chytil som dýku, prerezal povraz, pozbieral moje veci a pustil sa za ňou. Za chvíľu som ju dobehol a mlčky sme kráčali. Pri pasci sedeli štyria banditi. Traja z nich muži, štvrtá žena. Keď nás zazreli jeden z nich, peháč z hnedými vlasmi, oblečený v koženom brnení a s krátkymi mečmi po bokoch, sa zdvihol a s úsmevom k nám podišiel. ,,Teda Ria nevedel som, že si na mladš-" zbytok jeho slov zanikol ako sa snažil lapiť dych, keď mu čepel ocelovej dýky tlačila na krk.

,,Chcel si niečo zlatko?" spýtala sa Ria medovým hlasom a usmiala sa.

,,To stačí vy dvaja" ozval sa hlboký, autoritatívny hlas. Peháč ustúpil masírujúc si poškrabaný krk. Najstarší z nich vstal. Muž so tmavozelenými očami, šedivou bradou, šedivejúcimi vlasmi a fúzmi v koženej zbroji vybýjanej železom. Cez hruď mal kožený pás a nad pravým plecom mu trčala rukoväť obojručného meča. Tiež mal jazvu, nad okom pravým okom, aj keď oveľa menšiu. Uprel na Riu nekompromisný pohľad. Pohľad, ktorý nepripúštaľ odvrávanie: ,,Vycvičíš ho" a zdvihol sa na odchod. Všetci ho nasledovali.

 

Mal som tú česť so zlatohltačmi. Nebojte sa, to strašné meno im dali strážnici, ktorí po nich pátrali, ale vždy márne. Boli dobre organizovaní a mali hlboko v tomto lese schovaný polopodzemný, drevený úkryt. Bol tak dobre schovaný za lístím a obrastený machom, že ste mohli stáť priamo pri ňom a nevideli ste ho. Ak ste nevedeli čo hľadať. A prirodzene, nebola to žiadna z vecí, ktoré si aj skúsený zálesák začne všímať ako prvé. Iba my šiesti sme vedeli, kde sa približne nachádza a čo máme hľadať. Maskovanie bolo dielom Tremana, nášho hraničiara a bol naň právom hrdý. Postupne som zapadol a spoznal som ich všetkých. Peháč sa volal Swen, potom tu bola slečna s ryšavými vlasmi menom Mandeline, Riu už poznáte, Tremana som taktiež spomenul. Ten najdôležitejší a najstarší člen sa volal Pravič. Boli sme skoro ako rodina. Dokonca sme mali spoločnú vlastnosť: neradi sme rozoberali minulosť. A mne sa z nich vážne nepodarilo nič súvislého dostať. Ani z Rie, s ktorou som trávil najviac času, pretože ma trénovala. Inak, ako ste si isto všimli, mená ktoré som napísal nie sú mená, ale prezívky. Súviselo to s históriofóbiou, ktorou sme trpeli všetci do jedného. Mimochodom, mne prischla prezívka Bežec. Asi si domyslíte prečo. Len náš skúsený vodca, Pravič, mi nedal spávať. Trávil som hodiny s nosom v slovníkoch aby som nakoniec prišiel s domnienkou, že ide o kombináciu slov Právo a Travič. Keď som s tým naňho raz osamote vyrukoval ako so strohým faktom a spýtal som sa prečo je to tak, prisvedčil že mám pravdu a poskytol mi dosť jasnú a stručnú odpoveď.

Kedysi pracoval ako Richtárov osobný strážnik. Richtár mal však rád hazard. Zadľžil sa a nedával svojej garde plat. Tak bol nútený lúpiť, aby uživil rodinu. Keď sa to však dozvedel jeho dvadsaťročný syn, ktorý v tom čase narukoval ku královským strážnikom, zriekol sa ho. Manželka ho nenávidela, ale zároveň ho nemohla prestať milovať. Nakoniec sa pološialená obesila.

Po týchto slovách odišiel z miestnosti s prázdnym pohľadom a ja som ho v ten deň už nevidel. Odvtedy sme sa na túto tému viac nebavili.

Ako som spomínal, Ria ma trénovala. Naučila ma bojovať s mojimi dýkami, vyháčkovávať zámky, pohybovať sa v lese, dokonca mi ukázala aj pár užitočných trikov čo sa týka kapsárstva. Samozrejme stále platí, že som zlodej nie vojak. Keď už boj, radšej tichý a s momentom prekvapenia. No viem obstáť aj v otvorenom. Maximálne však proti trom strážnikom v strednom brnení. Odskúšal som si to a vyviazol len tak tak. Prepadávali sme totiž karavány, ak nejaké išli popri nášho lesa. Hlavne v noci. Karavány mávajú ozbrojený doprovod. Zväčša len žoldnierov, ale inokedy strážnikov. Nájdu sa i takí, ktorí zaplatia vojakom. Ria vždy skolí väčšinu lukom ešte než dôjdeme na scénu my. Ale väčšina karaván si necháva niekoľko vojakov aj vo vozňoch. A potom je to sranda.

Občas, ale fakt len občas, sme okrádali aj jazdcov, ktorí vyzerali bohato a išli cestou popri lese, alebo cez neho. Ale to bola len práca pre jednotlivca. Osobne som buď s menšieho stromu skočil na koňa a dal jazdcovi pod krk dýku, alebo hral žobráka a keď dotyčný išiel okolo mňa strhol ho s koňa a spravil to isté.

Alebo sme sa, tiež každý sám vydávali do okolitých miest na vlámačky. Vtedy som dokonale využil vedomosti, ktoré mi dala Ria i súpravu šperhákov čo mi po tréninku darovala. Cestou tam i späť sme sa starostlivo pozerali či nás niekto nesleduje. Mali sme systémy. Pri "výletoch" sme sa striedali. Korisť sme vždy odovzdávali Pravičovi, nechali sme si len veci, ktoré sme chceli. Podobne to bolo aj pri lúpení karaván. Ak boli dostatočne veľké, aby sa prepad oplatil. Pravič potom tieto veci, spolu so Swenom, odviezol do neďalekej dedinostoky menom Thieden, kde ich predal istému priekupníkovi podsvetia.

Aj mne sa za ten čas donieslo, že tí čo pracujú pre podsvetie majú údajne kontakty, viac peňazí a nemusia sa báť strážnikov ani súdu či popravy. Preto som sa raz opýtal, keď sa Pravič so Swenom vrátili, prečo s podsvetím nenaviažeme vážnejší vzťach než chladné: zákazník - predávajúci. Swen rázne zavrtel hlavou: ,,Podsvetie má síce moc, ktorá by nám pri našich schopnostiach ustlala na vavrínoch. Ale ak by sa vyskytol nejaký globálny problém udali by nás skôr než koniar zabije zmrzačené mláďa." Prehltol som pokušenie spýtať sa ho ako to, že to vraví s takou istotou. Vedel som však, že to patrí k histórií a nechcel som otvárať staré rany, podobne ako pri Pravičovi. Ktovie, možno sa o pravdivosti jeho slov čoskoro presvedčím. Je to jedna s eventualít nad ktorými uvažujem.

 

Ale život ide ďalej. Toto obdobie trvalo tri roky. Vlastne nedávno skončilo. Darilo sa mi. Darilo sa nám. V mojej skromnej izbietke v našom úkryte som si zriadil malú knižničku. Kúpil som si dva regáli. Patrne rozšíril zbierku kníh o viac histórie, beletrie, filozofie a dokonca aj teórií literatúry a umenia. Nechal som si opraviť svoju lýru a zadovážil si na ňu nové púzdro. Zlatohltači mohli byť ešte z jedného dôvodu štasní, že ma majú. Keď sme mali volné večery, čo nebývalo bežné, ale niekedy predsa, hrával som im. Nie piesne, len melódiu. Občas som do nej pridal aj nejaké svoje slová, či mikropríbeh. Hold, keď človek o tom slovnom umení toľko číta začne mu z toho prešibávať. Nutno ešte podotknúť, že som mal šatník. Aj keď najradšej som mal svoj plášť a tuniku pod ním, ktoré som najčastejšie nosil. Čo dodať. Bolo to krásne obdobie. Krásne obdobia však mávajú nepríjemný zlozvyk...

Končia sa.

 

Nedávno za úsvitu som sa vracal z úspešnej vlámačky. Pri boku uspokojivo ťažký mešec a v ruke zlatá soška, ktorú som chcel odovzdať Pravičovi. Sadu šperhákov a dýky som mal zo sebou. Náhle som ucítil dym. Niečo sa vo mne zlomilo, spomenul som si na horiaci dom mojich rodičov. Rozbehol som sa ako šialený. Moje obavy sa o malú chvíľu naplnili, horel náš úkryt.

Vbehol som do plameňov, volajúc mená svojich priateľov. Ticho. Všetko bolo rozhádzané, všade bol neporiadok. Dym štípal v očiach. Kašlal som, no donútil sa pokračovať. Zlatá soška skončila na zemi. V druhej miestnosti som našiel mŕtvolu v kaluži krvi. Otočil som ju, bol to Swen. Zalial ma smútok. Temer totožný s tým, keď som videl obesených mojich rodičov. Teraz som ho však vedel ako tak potlačiť. Naviac nebol čas trúchliť, oheň postupoval.

Našiel som ich všetkých: Mandeline, Tremana, Praviča, Riu... mŕtvych. Nikde ani stopa po tom, že by sa pokúšali brániť. Čokoľvek ich vyprevadilo zo sveta, muselo to spraviť rýchlo a nečakane. Naviac, útočník na sto percent vedel čo robi a dobre si to naplánoval. Najviac ma však prekvapilo to, že nechcel zostať inkognito. Vždy som mal rád informácie a vedomosti, no až vtedy som pochopil prečo je lepšie niektoré veci nevedieť.

 

V Pravičovej izbe a kancelárií zároveň bol za dreveným stolom na drevenej stene čiernym atramentom namalovaný meč, v čepeli ktorého bol erb Cirkvi. Poznal som ten symbol. To, že Cirkev mala vlastný rád rytierov bolo verejným tajomstvom aj keď osobne by som ho rádom nenazval. Išlo o zoskupenie najlepších vojakov a strážnikov, ktorí boli vyberaní a následne cvičení k fanatickej poslušnosti a chladnokrvnému zabíjaniu tých, ktorí sa otvorene vzopreli Cirkvi, jej politickým záujmom, či spojencom. Rád samozrejme, pred verejnosťou vystupoval ako partička naleštených mužov v brnení a ich chladnokrvnosť nebola nikdy oficiálne dokázaná. Ale oni boli pravým dôvodom, prečo sa klérus, ktorí nesúhlasil s náukou Cirkvi skrýval v tieňoch a neodvážil sa proti nej verejne výjsť. Oni boli ako prízrak, vznášajúci sa nad každým kto by sa odvážil čo i len pomyslieť na nejaký útok na Cirkev. A sama Cirkev to vyhlasovala.

Vedel som, že sa nemýlim. Pri znaku bola klincom pripichnutá akási úradná listina. V plameňoch som ju nevedel prečítať a veľká notárska pečať bola už z troch štvrtín roztopená, všimol som si menšiu. Bezpochyby Cirkevnú pečať.

 

Stavím sa s vami o čo chcete, že ani tá najzlomyselnejšia bytosť z akejkoľvek mytológie nemala v očiach a duši toľko hnevu i nenávisti, ako ja v tej chvíli. Celý som sa triasol. Pri spätnom pohľade sa čudujem, že sa mi nespenili ústa a nezošalel som. Podlomili sa mi kolená. Vtom zo mňa všetok ten hnev vyšiel v dlhom a neľudskom reve, ktorý patril znaku Cirkevných rytierov.

Pojal som ten zvuk ako prísahu, že vypálim Cirkevný rád. Aj keby to mala byť posledná vec, ktorú v živote urobím.

 

Charakter:

 

,,Takže, povedz mi niečo o sebe."

Zarazil som sa: ,,A čo to má spoločného s bojom?"

Krúžili sme okolo seba v stredne veľkej miestnosti. Podlaha i steny boli z tvrdej, udupanej hliny a strechu držali drevené trámy podopreté tiež drevenými trámami po obvodoch. Táto miestnosť slúžila na tréning. Dnes som prvýkrát reálne bojoval namiesto cvičenia úderov. Vzhľadom na to, koľko modrín som mal kým som si osvojil jeden úder som ani tomuto nedával moc priaznivý výsledok.

Ria sa usmiala, no nebol to priateľský úsmev. Skôr pripomínal úsmev vlka, ktorý sa teší na svoju korisť. ,,Má to s bojom veľa spoločného. Boj je ako tanec. A dobrý tanečník do každého kroku vkladá niečo zo seba. Budem hádať."

Vyrazila dopredu a jej ruka opísala póloblúk zľava. ,,Si introvert" vzápätí jej dýka narazila na ostrie mojej. Usmial som sa a druhou rokou som jej ju chcel vyraziť: ,,Nie celkom."

Spravila otočku na mieste a ohnala sa po mne ostrým. Moje vlasy minula len o centimeter: ,,Nerád sa zveruješ." Zapotácal som sa, otočil a chytil si dýku pevnejšie: ,,Myslím, že to máme spoločné." Vrhol som sa na ňu a striedavo sa pokúšal bodať do hrudi, ramien a krku.

,,Si opatrný" prehodila akoby ledabolo medzitým čo odrážala moje presne mierené úderi: ,,Neurobíš ani pohyb navyše. A vždy úzkostlivo hľadáš, pokým nenájdeš medzeru." Zamračil som sa o odstrčil ju, lebo midošlo, že jej obranu teraz neprerazím. Ona si to nevšímala a hovorila ďalej: ,,Máš rád vedomosti. Veľa rozmýšlaš. Ešte som nevidela zlodeja, ktorý by mal knižnicu a v nej napríklad filozofiu."

Zdvihol som obočie: ,,Mám to brať ako kompliment?" Uškrnula sa: ,,Môžeš, ale nič si od toho nesľubuj. I tak ma neporaziš."

,,Uvidíme" opäť som na ňu začal dorážať, tentokrát rýchlymi výpadmi a ešte rýchlejšími ústupmi. Nerobilo jej to problém. ,,Máš radšej noc, ako deň. V tom si zvláštny."

,,Každý máme niečo, čo nás robí zvláštnymi" prehodil som a čoraz istejšie ju zatlačoval k stene.

,,Rád pracuješ sám, ale pre niekoho a za niečo. No nevyhýbaš sa ani práci v skupine" povedala konštatujúc a pozorovala moje kroky: ,,A keď niekomu veríš, vieš sa rozrozprávať. Ale zas nie príliš."

Konečne sa jej chrbát oprel o stenu a podarilo sa mi vyraziť jej dýku. Víťazoslávne som sa usmial: ,,To je všetko?" a zaútočil som jej na krk. Uškrnula sa, pretiahla doľava a celou silou mi udrela hlavu o stenu. Na moment som uvidel hviezdičky a začalo mi pýskať v ušiach. Prebral som sa na zemi a pod krkom ma šteklila čepel vlastnej dýky. Vedľa mňa čupela Ria s víťazoslávnym úsmevom. ,,Tvoj problém je, že niekedy si si svojimi krokmi príliš istý. Vrátila mi dýku a postavila sa.

,,Znovu."

 

Vzhľad:

Rozbil som okno a vkľzol dnu. Miestnosť bola malá s drevenými stenami, podľahou a stolmi na ktorých boli rôzne látky a šaty. Obďaleč bol pult na ktorom vyseli akési dlhé predmety. Typoval som, že metre. Bola tam jedna kutica na prezliekanie, zrkadlo pred ktorým práve dohárala sviečka a veľká sklenená vytrína v ktorej sa vynímal čierny plášť s kapucňou. Ticho. Kedže domček tvorila iba jedna izba, zjavne bez schodou a iných dverí než vstupných usúdil som, že majiteľ musí spať niekde inde. Potreboval som náhradu za moje sivé, zničené handry. Nie som prieberčivý. Schmatol som prvú koženú tuniku čo mi prišla pod ruku a vybral si kožené vysoké holene s ocelovým zapínaním. Bola hlboká noc a obchod bol prázdny takže som sa prezliekol rovno na mieste. Handry som tam nechal. Okolo nôh som si zapol púzdra s dýkami. Už už som chcel odísť, keď vtom mi zrak padol na plášť. Podišiel som bližšie a až vtedy som si všimol, že vnútro plášťa je tmavočervené. Tmavočervené bolo tiež zapínanie a lem. Nemohol som si pomôcť, musel byť môj! Rozbil som vytrínu, vytiahol a obliekol si ho. Padol mi ani uliaty. Prešiel som k zrkadlu. V slabom svetle blikajúceho plameňa sa moja tvár javila akosi strašidelne. Tmavohnedé, až čierne vlasy, zeleno modré oči a chudé líca. Celkovo som bol chudý a čierny plášť so mňa vysel temer ako z kostry. Asi to robila tá farba plášťa, ale mal som pocit, že v zrkadle nevidím seba, ale tieň. Vďaka dýkam pod ním, pripevneným ku nohám, som sa cítil ako zlodej.

To som ešte netušil, že čoskoro dostanem vlastnú sadu šperhákov a stanem sa ním.