James Silir
Príbeh:
Bol som normálny chalan žijúci na planéte zem. Môj otec bol obyčajný účtovník a mama cukrárka. Boli sme prakticky normálna rodina, žijúca normálnym životom. Ano, mali sme v úcte cisára, ale nie tak fanaticky, že by sme zaňho umreli. Snažili sme sa predstierať že vojna, ktorá sa okolo nás odohráva neexistuje. No, nech už je sen akokoľvek krásny, raz sa musíte prebudiť. V mojom prípade ma realita dostihla dosť kruto.
Miloval som warpové cestovanie. A zhodou náhod šéf môjho otca, zámožný miliardár chcel spolahlivého účtovníka pre začínajúci segment pobočiek spoločností zaoberajúcich sa robotizáciou poškodených bioschránok na planéte Neim VIII Zlatý plat, vila na pláži a práca s kancelárie. Čo viac sme si mohli priať? Predali sme náš dom a čo najskôr odleteli za lepším životom.
Netušili som ale, že sa to skončí takto. Počas pokojnej cesty našu civilnú loď prepadli vesmírni piráti. Na ich lodi bol nakreslený symbol kacírov. Pod hrozbou zničenia nás donútili zastaviť a jeden z nich zo zbraňou vstúpil na palubu. Najprv nás donútil dať mu všetky cennosti. Keď to mama z otcom spravili, s úsmevom ich zabil. Vytreštil som oči. Môj mozog si v prvej sekunde zamenil realitu z nočnou morou. Pohľad na ich telá by mi mal spôsobiť slzy a lútosť, namiesto toho sa však dostavil besný hnev. Vykríkol som a pustil sa mlátiť muža, v maske a s útočnou puškou blaster, hlava-nehlava. No čo zmôže 17 ročný teenager proti cvičenému hrdlorezovi? Jedným úderom ma odrazil ako otravnú muchu. Narazil som hlavou do steny a zviezol sa na zem…
Budiš tma.
Keď som sa prebral, pohľad mal zahmlený. Náš navigátor a pilot boli mŕtvy. Kacír práve pokladal diskové bomby na steny lode. Ak by som zautočil v takomto stave zabije ma, ale ak nezaútočím zomriem tiež. Je koniec pomyslel som si beznádejne. Vtom sa však objavil on. Vojak v čiernej kombinéze sa vynoril s tmy ako prízrak a zaútočil na kacíra zahnutým nožom. Na ramene mal znak vesmírnych mariňákov. Kacír to nečakal a prišiel o zbraň. Pustili sa proti sebe ako muž proti mužovi. Mňa však boj príliš nezaujímal. Snažil som sa len čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Preplazil som sa popri zápasiacej dvojici do kabíny. Horko-ťažko som sa postavil a stlačil núdzové odpojenie kokpitu od ostatku lode. Dvere sa začali zatvárať. Videl som ako člen cisárskeho vojska tlačí kacíra k zemi a pritom sa s ním pretláča z nožom v ruke. Čepeľ pomaly, ale isto klesala. Keď si pirát uvedomil že prehrá usmial sa, pustil jednu ruku a stlačil detonátor na opasku. Bomby v lodi vybuchli a oheň naplnil priestor pre cestujúcich. Dvere sa zatvárali, ale nie dosť rýchlo. Oheň posúvaný tlakom sa predral štrbinou a pohltil celý kokpit.
To je to posledné, čo si s tej udalosti pamätám.
Prebral som sa v nemocnici. Všetko ma bolelo, ruky, nohy, trup… ale najviac tvár Od doktora, ktorý pri mne stál som dostal vysvetlenie. Popáleniny môjho tela boli rozsiahle, ale nie smrtelné. Žijem, no od ludského tela má momentálne moja bioschránka ďaleko. Telo mám posiate popáleninami a zhorenými kúskami kože. Transplantácia vraj nebola možná lebo nenašli vhodný genetický kód aby môj organizmus mohol kožu prijať. A najhoršie na tom bolo, že oheň mi obnažil pravý mimický sval. Každé jedno slovo mi spôsobovalo neskutočnú bolesť. Naviac moji rodičia boli mŕtvy. Nemal som prečo žiť a ani nechcel. Neoblomne som sa dožadoval eutanázie, no doktor nadomnou len krútil hlavou. Potom mi prehovoril do duše: ,,Teraz si pre spoločnosť bezcenný, ale dal by ti cisár druhý život, keby si nemal cenu pre neho?"
Vtedy som si uvedomil svoj nový zmysel. Chcel som sa dostať k vesmírnym mariňakom, presne ako neznámy hrdina, ktorý ma vtedy zachránil. Chcel som pomstu za mojich rodičov a za to čo mi spravili kacíri. Aj keby ma to malo stát môj život, vyčistím galaxiu od tých červov v mene Cisára! … A pomsty.
Amen.
Charakteristika:
Keď som bol zdravý, bol som zhovorčivý, spoločenský, priateľský a rád som čítal. To sa v podstate nezmenilo. Ale vďaka obnaženému mimickému svalu mi každé slovo spôsobuje, aj keď nie veľkú, bolesť. Preto sa vo voľnom čase najradšej venujem čítaniu a precvičovaniu mojich bojových schopností. Kým niečo poviem dvakrát si to rozmyslím, aby tá bolesť nevyšla nadarmo. Ostal mi aj môj spoločenský duch. Predtým som sa vyžíval v pozornosti ostatných, no teraz som ju priam neznášal. Aj keď som sa zúčastňoval spoločenských akcií, nepriťahoval som zbytočnú pozornosť. To sa v profesií vesmírneho mariňáka ani neodporúča. Bol som len tichý pozorovateľ. Priatelov som už nevyhladával. Je zlé viazať sa na niekoho, koho môžete vidieť umierať. To hovorili výcvikoví seržanti. I cez to však priateľov neodmietam. Teda ak je niekto tak bláznivý že ustojí moje filozofické vyjadrovanie. Som silný zástanca hesla: Za bojovníka nehovoria slová, ale jeho čepele! A pevne dúfam, že ak sa raz živý a ( ak sa to dá povedať v mojom merítku ) zdravý dostanem na bojisko, budem to zo cťou dodržiavať.
Výzor:
Nerád sa pozerám do zrkadla. Zrkadlo odhaluje to, čo by malo byť pred zrakmi ostatných skryté. Ja by som najradšej skryl to, čo by malo podľa ostatných byť mojou pýchou. Svoje popáleniny. Pripomínajú mi totiž udalosť, ktorú by som si najradšej vymazal s pamäte. Výbuch plavidla, pri ktorom som stratil svojich rodičov. Isté krytie poskytujú moje čierne vlasy, ktoré si nechávam rásť do ofiny. Tá mi potom dostatočne zakrýva kúsok sčernenej kože na čele. Nemám rád slnko. Preto sa na ňom ani moc nezdržujem, ak to samozrejme nedostanem rozkazom. Miesto vytamínu D užívam tabletky. ( V dnešnej dobe vedecký pokrok obsiahol temer všetko. ) Z toho dôvodu mám pokožku temer sivú, čo vytvára silný kontrast z mojimi belasomodrými očami. Pravý mimický sval ( líce ) mám úplne obnažený. Je to len mäso takže nejak ma to neobmedzuje. No okrem toho, že každé slovo mi spôsobuje menšiu bolesť. Preto slová volím starostlivo. Ale koniec-koncov, je to asi najvážnejšia popálenia ktorú mám. Ostatné ma skôr zohavili a preto ich skrývam. Nechcem vyzerať ako monštrum, kedže vačšinu mám na tele. Aby som ich zakryl, najradšej sa halím do čiernej. Je jedno čo, len nech je to čierne. Najlepšie kožené. Vačšinou chodím v celočiernom oblečení, zahrnajúc aj kožené rukavice. Ved načo vyzerať ako frankenstein, ked môžem vyzerať ako človek?