Jeden svet nestačí

19.09.2015 22:58

Táto myšlienka mi vznikla hlave po hlbokej konverzácií s mojimi rodičmi o zmysle mojej tvorby. Mnohým z vás možno skrsne v hlave myšlienka, že prakticky len voľným parafrázovaním opakujem jedno z hesiel avantgardných básnikov: Umenie pre umenie.

V istom zmysle to je pravda, ale nie doslova.

 

Moji rodičia tvrdia, že literárna tvorba, knihy poviedky a v celkovom ráze akékoľvek diela, ktoré ťa nepoučia alebo ti nedajú nič do reálneho života nemajú zmysel.

 

Iste. Je zbytočné a podľa môjho názoru nevzdelaného stredoškoláka aj prakticky nemožné napísať dielo bez myšlienky. Myšlienky bývajú prepracovanejšie a jednoduchšie. Ale to nie je synonymom, ako si niektorí scholastici myslia, dobrého a zlého. Napr. všetkými nenávidený ( ale podľa mňa nádherný ) epický, vlastenecky opus Mor ho! Má úplne zrejmú a odhalenú myšlienku. Myslím, že vôbec mu to neuberá na kráse. Tu by sme sa však mohli zase hádať lebo vnímanie krásy ako takej je silne subjektívna vec. Napríklad v mojom prípade: mohli by ste mi ukázať záhradu plnú reálnych, krásnych, farebných kvetov a na mojej tvári sa natrvalo usadí znudený výraz. Ale na zrúcaninu akéhokoľvek hradu dokážem pozerať priam v extáze aj hodinu. Myslím, že budete vedieť prečo.

 

Uvedomil som si však, že sa s názorom mojich rodičov musím stotožniť. Aj keď iba v malej miere. Ak totiž dielo obsahuje myšlienku - čo musí - tak z toho logicky vyplýva že táto myšlienka nech už je akákolvek čitatela nejakým spôsobom ovplyvnuje. Ale to rozhodne neznamená že ju vždy musí čitatel akceptovať. A určite to neznamená, že sa dotyčná myšlienka diela musí viazať didakticko moralizujúcim duchom. Bavilo by vás, ak by sa veškerá literatúra písala myšlienkami typickými napríklad pre Valasškú školu mravúv stodolu? Mňa teda nie.

 

A čo sa týka samotnej myšlienky. Prečo by sa nedalo napísať dielo bez myšlienky? Pre jeden fakt, ktorý som sa naučil v prvom ročníku gymnázia. Literatúra a tvorenie textu vôbec je komunikáciou. Komunikáciou autora textu s príjímatelmi, čitatelmi. No a základným predpokladom komunikácie je?

No prirodzene, mať čo povedať. Vyjadriť svoj názor na niečo. Alebo len objektívne opísať niečo? Tj text vzniká túžbou autora reagovať na niečo. A TO je tá myšlienka textu. Poväčšine skrytá, no niekedy aj vyjadrená. Vyjadriť sa k nečomu, prípadne len "odfotiť" niečo v písmovej podobe. Čiže už samotné začatie tvorby textu nutne predpokladá, že bude mať myšlienku. Či už je tá myšlienka nám blízka, alebo nie, to už je druhá vec. Čisto individuálna vec.

 

Mnohí z vás teraz isto namietnu, že predsa autor sa vo svojich dielach vyjadruje k veciam, ktoré sa stali v jeho reálnom živote, alebo ktoré čítal, prípadne o nich počul. Ak Ste mi v mysli toto namietli, Ste obmedzený. Veľmi obmedzený. Možno tým urazím nemálo z Vás, ale je to môj názor a nehanbím sa zaňho. A prečo je teda Váš názor obmedzený? Pretože nevidíte. Pozeráte sa, ale nevidíte.

 

Človek si to ťažko uvedomí, ale pravda je že neexistuje iba tento reálny ( filozofia používa aj termín empirický ) svet. Sú mnohé, mnohé iné a ani ja ich nepoznám a nespoznám všetky a detailne. Nasledujúce informácie budú podané Warpovou ( nadsvetelnou ) rýchlosťou. Ak by som ich totiž popisoval detailne, jednak by ste mi neverili a druhak je to temer nemožné, pretože väčšina neempirických svetov odráža individualitu. Takže:

 

Istý filozof povedal, že človek žije v dvoch svetoch. V reálnom a kybernetickom. Priznajte sa, koľko času trávite denne na sociálnych sieťach? Minimálne hodinu povedal by som. Zdielate svoje názory, pozeráte názory ostatných. Inak povedané, žijete. Sociálne siete často odrážajú reálny svet a predsa nie sú jeho presnou kópiou. Ale takpovediac, upravenou kópiou. To isté platí aj o všetkých hrách. Tento druhý svet, alebo skôr dimenzia lebo sa na svety ešte delí, je snáď každému veľmi známy a dotýka sa nás najviac. Možno len nie každý objavil to, o čom teraz hovorím.

 

Ale ja s dotyčným filozofom nesúhlasím. Ja som totiž objavil ešte tretí svet, ktorý sa nás všetkých dotýka a v ktorom žijeme. Niektorí viac, iní menej. Má prvky individuality, ale nie je čisto individuálna. Je to ako akýsi simulačný prestor. Uvažujeme skrze neho, môžme si premietať predpokladané rozhodnutia, taktiež reaguje s vonkajším svetom a môže sa poškodiť. Je to naša psychika. V tomto svete sú aj jedny dvere. Nie každý ich tam nájde, iba vybraný. A tieto dvere sú dvermi do našej fantázie.

 

Toto je dimenzia čisto subjektívna. I keď v dnešnej dobe sa rastúcemu objektivizmu podarilo povrchne zmanipulovať túto dimenziu šesťdesiatim piatim percentám s tých, ktorí ju majú. Ale myslím že táto dimenzia je najdôležitejšia. Prečo?

Je vstupnou bránou a aj akýmsi editorom svetov. Nehmotných svetov. Nehmotných svetov je oveľa viac, než hmotných. Napr knihy. To sú jemnozhmotnené nehmotné svety. To isté aj hry a v niektorých prípadoch aj filmy.

 

Jedno tu ale je. Jeden problém. Hmotný svet nepríjme nič čo nie je v jeho jazyku. A tak sa aj naša fantázia prispôsobila interakcií z hmotným, i keď iba najmenej. No a vlastne svety s tejto dimenzie dávame, my ktorí ju máme, na papier. Prečo? Aký to vlastne má zmysel? Prečo sa píše toľko rôznorodej beletrie, malujú obrazy a stavajú sochy?

 

Odpoviem názvom známeho filmu, konkrétne staršej bondovky: Jeden svet nestačí. Ak by sme VŠETCI žili len v jednom svete, zbláznili by sme sa. Nech už sme ktokoľvek potrebujeme na nejaký čas odísť z tohoto sveta aby sme si od neho oddýchli a prežili iný život v inom čase, v inom tele. A najlepšie je ak si z toho iného života naše Psychické JA niečo odnesie, aj keď ho to niečo nie vždy musí nejakym spôsobom viazať alebo ono nie vždy musí podľa toho konať. Tá myšlienka sa podľa môjho názoru dáva do diela aj preto, aby si naše JA uchovalo trvalejšiu spomienku na ten, ktorí život. Napríklad Eonu už neviem ani, že som čítal, ale na Hobita sa proste nedá zabudnúť.

 

Každé a zvlášť literárne dielo je ako meč. Čepel musí mať svoje použitie ( špecifickú myšlienku a dej ). Rukoväť musí byť pekne zdobená, no zároveň pohodlná ( postavy s ich charaktermi a prostredie ). A to najdôležitejšie je vyváženosť celého meča ( spomínané štyri aspekty sa musia dopĺňať a celá konštrukcia musí držať ).

Mečmi sa zaoberám aj sám kujem už osem rokov a nič takéto sa mi nepodarilo vytvoriť. Je to len môj velkolepý sen.

Aký je Váš názor?

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok