Medzi knihami

07.07.2015 15:57



Tento článok sa na prvý pohľad nejako neodlišuje od tisícov iných, ktoré sa zaujímavým spôsobom snažia priblížiť krásu čítania takzvaným tínedžerským opiciam. Pre nás kvázi nič aktuálne. Ale kto sa začíta hlbšie nájde zopár zaujímavých ideí aktálnych aj pre pokročilejšieho čitateľa. Najviac badateľnou je práve rozpomienka pre bibliofilov/ky, akú cenu majú vlastne tie knihy? Ktoré nám doma zaberajú toľko životnej energie. Nezabúdajme na to niekedy? Nezrkadlí sa to následne na našom zaobchádzaní s nimi. Priznám sa, že ja osobne zabúdam. 


Tu stoja, po policiach, vedľa seba, rozmanitých rečí, druhov, rozdielnych koncepcií, s rozličným zacielením, ľahostajné voči sebe a nevšímavé voči iným živým a neživým veciam v izbe, nehybné a nenáročné a predsa - všimni si ich - sú hrdé a sebavedomé, akoby každá z nich vravela: ,,Vieme, čo vieme, a kto vie viacej?!" Ale to iba vtedy, keď veci - živé i neživé - majú k nim pomer ako k hocakým iným veciam potrebným na to aby police neboli prázdne a bez rešpektu pred tým, čo v nich je. Ale pristúpi k ich slovu s účtov takou veľkou, akou veľkou bolesťou ich vykupovaní v tvorivých chvíľach ich pôvodcovia, a ich vlastné slová o sebe samých sú hneď inakšie: je veľa vecí medzi nebom a zemou, o ktorých naša múdrosť nemá ani zdania, ako priamo hovorí jedna z nich. 

,,Ja vy som však chcel" vravíš: ,,také knihy, v ktorých je zreteľne a zrozumitelne napísané všetko, čo je, aj keď nie medzi nebom a zemou, tak na nebi a na zemi, alebo aspoň na samej zemi. Také knižky by som chcel" vyslovuješ podrobnejšie svoje želanie: ,,z ktorých sa dozviem aspoň toľko o svete, o ľuďoch a o živote, aby ma nikdy nestihlo nič neočakávané."
,,Nehľadaj" povedia ti knižky básní, románov, ale aj náučných kníh zborovo: ,,Nehľadaj, také medzi nami nie sú!" 
,,Tak!" povieš ironicky. ,,Čo teda z kníh a čo po nich? Zdá sa, že nezasluhuje posmechu ten príslovečný mních, čo mal veľa kníh, a nevedel nič z nich, ale knihy samé, ktoré mu nevedeli nič povedať."
 
Knihy zmĺknu a neodpovedia. Nie, nebudú urazené. Nepomstia sa ti. Nepovedia, že si hlúpy a nerozumný. Budú len uzavreté, ďalej sa budú o seba ľahostajne opierať, alebo nehybne ležať na mieste, kde si ich položil. A nič sa z nich nedozvieš, pretože povýšenosti a nadutosti nevedia nič povedať. Žiadajú pokoru, vnímavosť a vôľu pochopiť to, čo samé vedia, sú a hovoria. A keď k nim takto pristúpiš, mnohoráz ti povedia viacej než v nich samých je.
,,Poznanie - milý kamarát - nemá svoju konečnú stanicu. Nemá svoju hranicu, za ktorou už nič nie je, ani krása, ani radosť, ani bolesť. Poznávanie, to je ako cesta k hraniciam obzoru. Dobrým zrakom pri jasnom počasí vidíš ich obrysy. Ale choď k nim. Nenahmatáš ich, nemôžeš si pod nimi odpočinúť. Keď si však vnímavý, otvoria sa ti pohľady na kraje vždy nové, na svety vždy iné. Tak plodí poznanie len nové poznávania, nikdy nie však to čo si od nás chcel; presné a definitívne vyjadrenie toho, čo je. To platí o objavovaní neviditelních citov v človeku a vžtahov medzi ľudmi takisto ako o objavovaní viditeľných ľudských možností. Istý Ikaros ako jedna z nás naznačuje jeho bezpríkladnú odvahu, kedysi veľmi dávno, keď vzduchoplavectvo bolo privilégiom nebeského vtáctva, napodobnil ich let a prvý sa vzniesol vlastnou ľudskou silou k oblohám. Prekonal nemožnosť a ty sám najlepšie vieš, že jeho fantastický čin nebol zavŕšením, ale hoci smelým, predsa len skromným počiatkom ľudských úsilí o vládu aj nad vzduchom. A len sa pozri po poliach! Popri tejto básnickej fantázii o prvom lete nájdeš medzi nimi hŕbu takých kníh, ktoré už s inžinierskou triezvosťou a vecnou poučnosťou hovoria o lietaní cez kontinenty, cez oceány a ponad póly."
,,Vy zvodné knihy" namietaš nedôverčivo:  ,,hovoríte o Ikarovi ako o príkladnom, hrdinskom vzore, ktorý môže a azda aj má iných oduševnovať. Je to múdre? Nelákate tých, čo vašej múdrosti dôverujú, do záhuby? Či nie je práve jeho príklad výstražným a poučným len v tom zmysle, že vzlet za vysokým cieľom je zhubou pre človeka a jeho vôľa i um zvládnuť nezvládnutelné istým počiatkom jeho zničenia? Vysoko vyzdvihujeme jeho let k slncu, ale myslím, že viac než to by ste mali výstražne zdôrazniť jeho hrozný pád!"
,,Nehovoríš zle kamarát" povedia ti všetky knihy zborovo: ,,nehovoríš zle, ale my už ináč radiť nebudeme. Niet poznania bez obetí, ako niet lásky bez žertvy. Poznať olympské tajomstvá bez rizika prométeovského osudu nemožno. Na každej z nás je istým spôsobom prischnutá krv tých, čo nás vytvorili. Ba povieme ti ešte viacej. Nielen ten let, ktorý sme uviedli ako príklad, si vyžiadal životy svojich priekopníkov a nielen prevratné objavy spálili životy tých, čo im kliesnili cestu. I tvorenie literárnych diel, románov a básní, podlieha tejto zákonitosti. Pekne, no vedz že s istou zákonnou platnosťou, o tom hovorí jedna z nás od Gautiera": ,,Obavy, ktoré majú rodičia vždy, keď sa u ich syna alebo dcéry objaví ten neblahý dar poézie, sú, bohužiaľ, úplne odôvodnené a neprávom sa v životopisoch básnikov vyčíta otcom a matkám ich nerozum a prozaizmus. Majú úplnú pravdu. Pre aký trúchlivý život sa zaväzuje ten, kto sa vydáva na bolestnú cestu, ktorú voláme spisovateľskou životnou cestou! 
Od toho dňa je nútený pokladať sa za odrezaného od ostatných ľudí. Každý pocit sa mu stane predmetom analýzy. Nevdojak sa rozdvojuje a pretože niet iného predmetu, stane sa vyzvedačom seba samého. Keď potrebuje mŕtvolu, roztiahne sa na dlážke z čierneho mramoru a zázrakom takým častým v literatúre si vrazí nôž do vlastného srdca. 
A aké ukrutné boje musí podstúpiť s Myšlienkou, s tým nepochopiteľným Prométeom, ktorý berie na seba všetky podoby, aby unikol objatiu, a ktorý dáva svoje proroctvo až vtedy, keď je nútený ukázať sa vo svojej skutočnej podobe. A keď konečne tá vydesená a chvejúca sa myšlienka leží pod víťazným kolenom, treba ju vzkriesiť, odiať rúchom slohu, ktoré tak ťažko možno utkať, zafarbiť a upraviť v prísne alebo pôvabné záhyby. Tá dlhotrvajúca hra dráždi nervy, zapaľuje mozog a spôsobuje chorobnú vnímavosť, takže prichodí nervóza so svojim bizarným nepokojom, nespavosťami plnými halucinácií, nevysvetliteľnými mukami, chorobnými rozmarmi, čudnými zvátenosťami, pocitmi neodôvodnenej ošklivosti a odporu, šialenými energiami a úmornými stiesnenosťami." 
,,Ten Francúz nepreháňa a všimni si len životnú tragiku tvorcov najvážnejších z nás, sú akoby potvrdzujúcou pečiatkou pod tieto jeho slová." 
,,A povedzte mi, vy knihy vzácne," zadrapuješ napokon ešte raz: ,,nie ste vy príliš drahé, keď ako samé priznávané, ba sa tým ešte aj chválite, že sa za vás platí tým, čo je najdrahšie, ľudským životom?"
Knihy sa ti blahosklonne usmejú, sú však dobré a zdielne a najväčšmi tie, ktoré boli vytvorené najvyššou obeťou. Povedia ti ešte:,,Nie môj milý! Náš život, vykúpený životom našich tvorcov, nie je ani drahý, ani preplatený, pretože my samy sme životom, a tam, kde nám chcú rozumieť a rozumejú, život pretvárame a tvoríme. A čo je viac než toto poslanie? Akú cenu nehodno zaplatiť zaň?"
 
Laco Novomestský
1941
Späť