Ohňostroj

05.10.2014 15:59

( Napísané 20.9.2014 na slohopis. Téma: Rozlúčka zo školou. Známka: 3 )

 

,Hybaj Reny!" kričal na mňa Denton. Denton bol fajn chalan a úprimne povedané, bolo mi lúto že sa vidíme naposledy. Každý má však svoju temnú stránku. Práve som dovnútra rozmontovaného reproduktora vložil osem krabičiek megapetardov spolu s časovačom a zavrtel hlavou. ,,Ja z toho nemám dobrý pocit kámo. Čo ak na to prídu?" ,,Neprídu," odpovedal mi Denton z otvoreného okna triedy, kde do kvetináčou cpal dalšie petardy a pod zavretú parapetu dával rakety. ,,Na to dám krk." ,,A čo ťa vedie k tej skvelej domnienke?" spýtal sa ho, ked som zašrobovával zadný kryt basového reproduktora. ,,Prečo sa prípravy na rozlúčkovú slávnosť deviatakov robili dnes? No predsa preto, že slávnosť začína už o ôsmej! Nebude čas skontrolovať triedy. Koniec koncov" usmial sa zlovestným úsmevom: ,,preto sme tu teraz." Pozrel som sa na oblohu. Nad nami bola noc ako atrament vyliaty na papieri, kde sem tam boli vidieť biele škrvny v podobe hviezd. Okrúhly mesiac sa na nás z oblohy díval, ako starostlivý otec varujúc nás pred tým čo sme chceli urobiť. Nedbal som na to, ani ja ani moji kamaráti. Miesto toho sa aj moje pery pomaly roztiahli do zlovestného úsmevu. V očiach sa mi zaiskrilo.  Denton moc nevynikal v učení a tak, ale čo sa týka porušovania školského poriadku bol snád väčší génius než Al Capone. úsmev mi obetoval a dali sme si brofist ( ťukli o seba päsťami ). Potom Denton vybral z vačku riflí mobil a vyťukal akési číslo. ,,Hotovo?" na tvári mal spokojný výraz: ,,dobre, ideme" povedal a zložil. Ešte raz sa na mňa pozrel a nasadil si šatku, ktorú mal uviazanú okolo krku. Nemohli sme sa predsa takto v noci vlámať do školy nemaskovaný. Zopakoval som jeho príklad a vzápätí ho nasledoval. Nakoniec sme sa cez dvor dostali do hlavnej haly. Opretý o stenu tam na nás čakal Adam. Mal na sebe presne to isté čo my. Tvár mu zakrývala čierna šiltovka a červená šatka. Na sebe mal čiernu mikinu, rifle a čierne tenisky. Jediné, čo ho od nás odlišovalo boli špinavo blondavé vlasy. Zdvihol hlavu a ukázal nám zdvihnutý palec. Denton pretočil oči. Prišiel k nemu, zobral ho okolo krku a viedol k východu. Potichu som ich nasledoval. Denton nám počas akýchkoľvek akcií zakázal prehovoriť, pokiaľ si nie sme istý že nás nikto nevidí. A ako som už predtým povedal, nikto sa neodvážil spochybniť jeho genialitu. Už sme boli temer pri dverách ked mi do tváre zasvietila batérka a vzápätí sa ozvalo prenikavé:,, Stojte!" Ironiou je že každý zlodej, ked počuje toto slovo, robí presný opak. Ani som sa nestihol pozrieť, kto to vlastne je.  Denton pustil Adama a bez slova sa rozšprintovali von priam veternou rýchlosťou, ja za nimi. Neznámy však utekal za nami. Telocvikár by nás za takýto výkon určite pochválil... Čo ked to je telocvikár? Tomu neunikneme! Čo by tu robil telocvikár o polnoci?" nakoniec môj mozog potlačil moju paniku. Utekali sme zpred schodov, ale nechceli sme našu nahánačku preniesť na ulicu. Namiesto toho sme zahli do dvora. Z relatívne malým náskokom sme sa dostali na koniec asfaltu. Oni ten skok medzi asfaltom a trávou prešli v pohode. Ja som sa však, vdaka mojej rýchlosti a nepozornosti, potkol. Všimli si to a obaja naraz zastali. Natiahol som ruky.  Zdvihli ma v polobehu,každý jednou rukou. Musel som hned zabrať, aby som s nimi udržal krok. No moc mi to nepomohlo. Kvôli tomu pádu som totiž stratil rýchlosť. Chvílu som bežal sám, no potom ucítil na krku čiusi ruku. Tahala mi mikinu. Na tieto situácie som sa učil jeden trik, nikdy však s istotou nevedel či sa mi vydarí. Roztiahol som ruky,ako Ježiš, vyzliekol si rukávy, otočil sa a sklonený ustúpil dozadu. Vyšiel. Ruka bezmyšlienkovo poťiahla, nehladiac na to čo robím. Mikina neznámemu ostala v ruke. Kým pochopil, že v tej mikine nie je jeho obeť bol som už dávno pri plote a liezol naň. Dobehol tam akurát vtedy, ked som sa prevaloval na druhú stranu na moment som ho zazrel. Niekoho mi pripomínal, no v tej rýchlosti som nevedel presne rozoznať tvár. Padol som na chrbát a bolestivo sykol. Nikdy som nevedel padať. Denton s Adamom stáli obdaleč a rehotali sa na mne. ,,Držte huby" povedal som, namrzene sa postavil a pustil do oprašovania. ,,Nič v zlom kámo, ale z telesnej si fakt drevo" povedal Denton medzi záchvatmi smiechu. Vrhol som po nich rozzúrený pohľad. ,,Okamžite sa prestante smiať vy dvaja chudáci,inak vás chycím a chirurg bude mať vela roboty!" Prestali sa smiať, ale bolo to skôr z povinnosti, že ma nechceli naštvať, ako preto že ich to prešlo. Poznal som to podla aci boli najednej?" ,,Čože?" vypleštil som oči: ,,A to som našim slúbil, že budem do jedenástej doma!" ,,A nie si jediný" vzdychol si Denton: ,,No nič chalani, ja už pôjdem majte sa!" povedal, otočil sa a zmizol v tme. Prikývli sme na pozdrav a vzápätí chcel Adam nasledovať jeho príklad. Moja ruka mu však protestne dopadla na plece. ,,Prečo si tam bol tak dlho? Prečo sme na teba museli čakať?" spýtal som sa ho z očividnou zvedavosťou. Obzrel sa cez plece a venoval mi potmehúdsky úškrn: ,,Zajtra uvidíš." S týmito slovami sa mi vytrhol a nebolo ho. Pretočil som oči. To bol celý Adam, tajnostkár až za hrob. Neostávalo mi nič iné, len pobrať sa domov a dúfať, že moji rodičia nebudú hore. Neboli. Povedal som im totiž, že budeme u Adama a vrátim sa až v noci. Vdaka Bohu, nepovedal som kedy. Zalahol som do postele plný spokojnosti a očakávaní. Neviem čo tam Adam nachystal,ale dám krk že to bude najlepšia rozlúčka zo školou. S týmito myšlienkami som aj zaspal.

§§

Ráno som sa ledva zobudil. Akoby to nestačilo, od rodičov som pri ranajkách schytal dve hubové polievky za neskorý príchod. Kvôli mojej ospalosti som ich ani moc nevnímal a išiel sa obliecť do červenej košele a kravaty. Otec ma ako obvykle zaviezol do školy. Podakoval som sa mu a vykročil k bráne. Denton mal pravdu. Vo vnútri školy bolo strašne rušno. Žiaci boli namačkaní vo vstupnej hale ako sardinky v konzerve. Učitelia behali vonku v oblekoch a dokončovali posledné úpravy. Nikoho ani len nenapadlo skontrolovať triedy. Stáli sme tam v celku asi pätnásť minút, potom zavolali ostatných a nás nechali čakať vo vnútri. Ako bývalo zvykom, žiaci sa zoradili do radu od prvé, po ôsme triedy. Učitelský zbor stál napravo od prváčikov. Už tradične mal riaditeľ múdre kecy na uvítanie ( pre ktoré sme sa museli pariť vnútri dalších dvadsať minút ) A potom nás zavolal. Vyšli sme zadným vchodom do dvora a zoradili sme sa pred celou školou. Ja, Denton a Adam sme stáli pri sebe. Sprisahanecky sme sa na seba usmiali, ale len na moment. Pretože vzápätí sme sa zo slušnosti museli započúvať do riaditeľových nudných rečí typu: Ste pýchou školy... Dakujeme že ste boli práve tu... Dakujeme za reprezentáciu školy a svedomitý prístup k učeniu...." Blá blá blá aspoň jeden rok by mohol vytiahnuť niečo originálne pomyslel som si.  ,,A tak sa s vami lúčim, milý deviataci..."  pri týchto slovách Dentonovi sklzla ruka do pravého vačku a niečo stlačil. Vzápätí dvor zaplavil zvuk Deathstepovej hudby. Konkrétne nášho oblúbeného:    Suicide Silence - Slaves to Substance (Mantis Deathstep Remix). Vačšina ludí si bolestivo zapchávala uši, ale ôsmaci sa tešili a výskali. Deviataci prekvapivo otáčali hlavy za zvukom. Učiteľom hodnú chvílu trvalo kým si uvedomili, že zvuk je akustický. Tým pádom nemôže vychádzať s ich aparatúri. ,,Chodte sa niekto pozrieť hore!" zakričal riaditeľ práve vo chvíli, ked pesnička bola na 0:56 hracej doby. Následne vybuchli petardy v kvetináčoch. Keramické črepiný porozbíjali okná a úlomky skla sa sypali na ludí na dvore. Potom sa pozapalovali rkety pod parapetami. Začali vyletuvávať z rozbitých okien a búchať nám nad hlavami ako na silvestra. Do toho sa zvukárovi z ohromným rachotom doslova rozletel mixpult a všetky reproduktory okolo. ( Ano, aj tam sa mi podarilo nacpať petardy. )

Ale grandfinále prišlo až potom. Z vrchných okien vzlietlo päť svetieľ a vzniesli sa na oblohu. Tam potom v akejsi symetrií naraz vybuchli a nad školou sa na pár sekúnd objavila červená, päťcípa hviezda. Usmial som sa: celý Adam. Nie že by pred tým nevládla panika, ale až teraz si vdaka absencií výbuchov ludia uvedomili kde je sever. Začali utekať do budovy s úmyslom dostať sa von. Mali strach, či v škole náhodou nie je bomba. Denton, ja a Adam sme sa rozbehli opačnu stranou, nech si nás nevšimnú. V tak vtipnej situácií predstierať strach bolo nad naše sily. Rozrehotaní sme došli až k bráne. To že tam niekto stojí sme si uvedomili až vtedy, ked sme do nich vrazili. Stáli tam školník, riaditeľ a telocvikár. ,,A ja rozmýšlam, koho som to tak mohol včera v noci naháňať" prehodil školník len tak, ale potom sa ozval riaditeľ a zamával mobilom: ,,Som zvedavý, čo poviete polícií." Smiech nás zaraz prešiel. Sklopili sme oči, zbledli a naraz preglgli. Na školníkovej tvári sa usadil ten najúprimnejší škodoradostný úsmev a v jeho očiach zažiarilo zadosťučinenie. Nie neoprávnene. Školníkovi sme robili kadejaké neplechy a vždy sa nám to prepieklo. Lenže toto olo oveľa vačšie a už sme sa z toho proste nemohli vymotať. Boli sme úplne v kely.

§§

Asi si viete predstaviť čo sa dialo potom. Polícia nás najprv vypočula a potom si predvolala našich rodičov s tým, že musia uhradiť škodu. Najprv na nás nahučali a potom sa pustili do kalkulovania škôd. Ako sa však ukázalo boli moc veľké. Mňa, Adama a Dentona zavreli na tri roky do basy za zločin poškodzovania verejnej veci. Naši rodičia si museli zobrať veľké pôžičky aby to splatili. Už niekoľkokrát som sa za to obviňoval, ale nemôžem vziať späť čo sa stalo. Možno preto že sa chcem zbaviť pocitu viny som tieto zážitky zveril tebe denníček. Hádam mi ty odpustíš. No nič, musím ísť. Je čas večere a dozorci tu nie sú zrovna moc trpezlivý. Dúfam že prípadný čitateľ nás hned neodsúdi ako kriminálnikov, ale pochopí nás ako chalanov, ktorý si len chceli spestriť odchod zo školy.

                                                                                                                                                                  Reny