Rany myšlienok
Rany myšlienok, Tieňa
zo sveta za svetom
Zobudil som sa na veľmi hlasný zvuk trúbenia trúby z Tatry. Iný budík nezaberal. Bolo čoraz ťažie opustiť teplý sen, osídlo túžob a s každým otvorením očí sa zobudiť do chladnej, tvrdej reality. Aj teraz hoci ma budil kamión som sa cítil oťapený. Prešiel som si rukou po tvári, požmolil oči a silou vôle sa donútil vstať. Takmer sa mi to nepodarilo.
Keď som sa konečne posadil moje oči spočinuli na budíku. Jasnomodrým písmom na ňom svietil čas a dátum:
7:00
1.1. 3599
Vypol som budík, trúby prestali trúbiť. Ťažkopádne, temer opilecky som vstal z postele a spravil všetky bežné úkony. To znamená umyl som sa a prezliekol sa z pyžama do štandartného užívateľského obleku. Aj s ním som však mal moc porovnateľnú s programátormi, tak ako väčšina z nás. Nepotrebovali sme kvôli nej špeciálne obleky - tak ako tí pokrytci.
Rádio nevlastnil. Načo by aj. Dnes len máloktorá stanica vysielala v tejto sfére. Pri ceste na balkón cez obývačku však zapol linku s prehrávaním odkazov. Taká starožitnosť. No ja som mal rád starožitnosti.
,,Máte tridsať nových odkazov" povedal monotónny ženský hlas a spustilo sa ich prehrávanie. Boli to striedajúce sa odkazy mami a otca. Niektoré boli zúfalé, iné výhražné, alebo presviedčajúce. Všetky sa však zhodovali v myšlienke. Mal som prestať s tým čo robím. A to som nemohol. Nemohol akceptovať súčasný stav, súčasné hodnoty. Bolo to proti môjmu duchu. Vlastne ani som nevedel prečo ešte stále mám toto číslo. Bolo to ako tieň tochto sveta. Tieň, ktorý z posledných síl drží šialenca čo skáče do lávy. Jediný kontakt s osobami, na ktorých mi záležalo, ale zároveň som bol ich arcinepriateľ. Alebo aspoň jeden z nich. Paradox? Možno. Aj tak nikto iný okrem ich dvoch nepoznal toto číslo. Číslo, ktoré od minulých piatich rokov nikdy nezdvihlo.
Zašmátral v kombinéze sivo - modro - bieleho kyberobleku. Musel si zapáliť.
Plameň na konci cigarety blikol.
Cigarety. Ďalšia vec, ktorá držala moje spojenie s touto sférou a moje duševné zdravie. Aj keď pojem psychické zdravie sa pri mojej osobe podobá vráskavému starcovi, krivkajúcemu na dvoch vetchých barlách. Ten, ktorý by sa naňho pozrel môže mať pocit, že už už padne. Ale cigarety boli vecou, ktorá mi pomáhala uvedomiť si, kde to všetko začína. Tak ako väčšina aj ja si ich nechávam nosiť. Poslíčkovi vyberiem baterku a prepíšem vstupnú objednávku na "bieleho koňa." Biely kôň sú väčšinou najspodnejšie vrstvy. Tí ktorí si nemohli dovoliť, alebo majú odpor k "najnovšej technológií alter sveta." Takých jedincov obdivujem. Žiť v čiernom, tichom svete plnom robotov, kde sú okrem nich len programátori, ktorí sa ale väčšinou zdržiavajú vo vládnych budovách za monitormi a kontrolujú beh robotov i kybersveta. Ten kto by sa nezbláznil vo svete, kde je veškerá informačno - technická komunikácia mimo kybersféry buť silne provládna, alebo trestaná prísnym väzením je hodný ocenenia.
Sivý dym vyfúknutý z mojich úst pomaly stúpal k smolovo hustej, čiernej oblohe až sa v nej rozplinul. Clona. O nej sa štandartne učí už na UZV ( Ústav základného vzdelania ).
V roku 2680 sa ľudstvu následkom vyparovania veľkého počtu chemických splodín do prostredia podarilo úplne zničiť ozónovú sféru Zeme. Hoci sa o jej rútení vedelo už dlho dopredu, neurobili sa nejaké zásadné kroky okrem stále omielaného "znižovania emisií." Chemici, biochemici geografi, meteorológovia a iný vedci síce narýchlo vyvinuli plyn, ktorý bol ochranou pred deštruktívnym, kompletným žiarením slnka, zároveň ho však zastieral. Ale bola to jediná možnosť. Vlády sa spojili a milióny lietadiel vzlietli do vzduchu vypúšťať nový plyn. Našu záchranu. Státisíce pilotov pritom prišli o život. Aj naprek ťažkej taviteľnosti zliatín z ktorých boli lietadlá vyrobené a tomu, že pred štartom bol ich vonkajšok povinne schladený teplotou mínus päťsto stupňov celzia, proste zhoreli. Väčšina s tých, ktorí mali tú smolu, že prežili zomierala v ukrutných bolestiach na následky prílišného ožiarenia slnečným prachom.
Aj keď sa tento čin označuje za obrovský, úspešný prejav humanity a solidarity, pravda je, že až taký úspešný nebol. Celá Afrika, Austrália, Indonézia, Malajzia, Filipíny a Severná Amerika bola spálené až do takej miery, že v strede týchto kontinentov vikukuje zemský plášť. Zomrela približne tretina populácie. Vedci vzhľadom na to, že pri vstupe do postihnutých oblastí v ktorých sa vtedajšie stroje roztápali ako nanuky prehlásili scenár horší než po akomkoľvek nukleárnom výbuchu:
,,….preto postihnuté oblasti považujeme za permanentne neobývateľné."
Ale nevyčerpateľné, odhalené termozdroje boli príliš veľkým lákadlom. Ani nie šesťdesiat rokov po tomto vyhlásení japonsko predstavilo prototypy automatických robotov a strojov na výrobu elektriny, ktoré dokážu bez problémov pracovať aj pri teplote pätnásť celá štyri milióna stupňou celzia. Čo je vlastne teplota povrchu slnka. Onedlho podobné stroje postavili aj ostatné krajiny. Výroba elektrickej energie z fosílii sa stala zastaralou a nukleárne reaktory sa tiež nevedeli ani kapacitou prúdu ani rýchlosťou prenosu vyrovnať termozdroju, ktorý ľudom poskytoval zemský plášť. Päťdesiat rokov po zglobalizovaní ťažby s jadra všetky nukleárne elektrárne v dôsledku hroziaceho nalomenia Clony zanikli.
Genetici dokázali upraviť gény rastlín tak, že nepotrebovali svetlo. Živočíchovia a ľudia museli prímať umelý vitamín D.
Takto sa žilo v novom, tmavom svete. Občas na malé spestrenie z oblohy spŕchol dážď podobný kyseline sírovej. Prvýkrát zomreli stovky ľudí a tisícky museli hospitalizovať s popáleninami rôznych stupňov.Vedci zodpovedný za Clonu priznali, že s takouto eventualitou nepočítali. Zaplatili niekoľko miliardové odškodné štátom, čo ich zrujnovalo až tak, že museli odstúpiť z funkcie. Nahradil ich ďalší tím odborníkov, ktorý sa pustil do simulačných úprav Clony. Ale po tisíckach pokusov zistili, že neexistuje žiadny spôsob úpravy bez toho aby narušili Clonu. A narušiť Clonu by znamenalo skazu všetkého pod ňou. Preto štáty vydali zákon, že každé auto, dom oblečenie - vôbec všetko musí byť odolné proti dažďom kyseliny. Avšak dovtedy, kým vedci implantovali príslušnú ochranu do všetkého umieralo viac a viac ľudí a živočíchov. Kyselinové dažde zabili veškeré zvieratá a rastliny vonku. Jediné čo ostalo boli vnútorné záhradky i halové chovy. To bola, ak nepočítam niekoľko náhlych tornád, záplav a nových chôrob na ktoré sa dlhú dobu nevedel nájsť liek, posledná katastrofa čo nás postihla. Teda prírodná.
Ľudia túžia po moci. Táto túžba sa bude vyvýjať v hlavách silnejších na úkor slabších snáď dovtedy pokým budú ľudia ľudmi. Japonsko, Čína a neskôr aj Rusko malo pri plášti najväčšie výrobné linky elektrickej energie. Na druhej strane bola Amerika, Nemecko a Kanada. Týchto šesť štátov vytvorilo dve proti sebe stojace aliancie, ktoré sa predbiehali vlastne vo všetkom. Navonok priatelia, ale v skutočnosti rástla medzi jejich predstaviteľmi zášť. Kedže boli obe založené na kresťanstve jedine Vatikán si zachoval neutralitu. Pápež videl problém a snažil sa politikov poučiť. Ale keď sa niekto rozhodne nepočúvať, nepresvedčíte ho ani stovkami dôkazov. Postupne si každý menší štát proste musel vybrať ku ktorej aliancí sa pridá. Slovensko sa pridalo k aliancí Ameriky, Nemecka a Kanady.
Obidve aliancie však začali mať rovnaký problém. Depresívnych občanov. Predsa len, žiť stále v tme, chodiť do jednotvárnej práce a za svetla neónok sledovať ako roboti a mechanické stroje čoraz viac a viac preberajú prácu ľudí. Vlastne len čakáte, kedy technici vymyslia stroj, ktorý zaberie vaše miesto. Lídri obidvoch vlád investovávali do techniky a vied s ňou spojených nemalé sumy peňazí, dokonca ich potláčali na úkor ostatných vied. To samozrejme viedlo k mnohým ohradeniam intelektuálov a nepokojom. Už už sa to chcelo vyhrotíť v revolúciu, ktorá by prepukla súčasne v každej aliancií, keď vtedajší predstaviteľ Sony Corporation Uzumaki Iharo vystúpil z nápadom vytvoriť alternatívny virtuálny svet, ktorý by kopíroval svet tak, ako vyzeral pred Clonou. Vyzval programátorov a firmy na celom svete, aby zabudli na politickú nenávisť a pomohli mu s jeho víziou. V tom čase už roboti totálne nahradili ľudí vo všetkom. Následkom situácie sa vytvorili dva tábory. Jedny Iharov nápad vítali a videli v ňom šťastie a odreagovanie sa. Tí druhí predpokladali to, čo prišlo neskôr…
Iharov projekt mal úspech a spojil drvivú väčšinu programátorov po celom svete. Projekt trval, ak si to dobre pamätám z technického dejepisu, tuším štyri roky. Po jeho oficiálnom spustení dokonca vlády prispievali na to aby si ľudia mohli kúpiť pripojovacie lehátko a visor od Sony. Popularita Sony stúpla aj v našej aliancií, vedúci tím programátorov si prevzal cenu za rozvoj ľudstva a každý z tisícok programátorov dostal finančnú odmenu. Frakcie sa spojili spoločným projektom a všetko bolo perfektné.
Lenže muselo to skončiť.
Aj cigareta skončila. Posledný krát som vyfúkol dym a hodil špačok dolu. Nestaral som sa o oň. Určite si ho nejaká s tých upratovacích mašín všimne. Pozrel som sa na mesto podomnou. Bol to nádherný výhľad. Bývanie v triskových komplexoch ( tak sa hovorilo budovám, ktoré sa vďaka menším triskám na spodnej platni držali vo vzduchu ) bolo pochopiteľne najlacnejšie. Keď prišiel kyselinový dážď, boli ste prvý na rane. Samozrejme každý dom musel mať ochranu, ale komu by sa chcelo byť dvadsaťštyri hodín pod chemickým sklom? No keď sa rozpršalo a nestihol som včas zapnúť zasklenie - čo bolo obvyklé - dokázal narobiť slušnú šarapatu.
Mesto podomnou bolo vysvietené farebnými svetlami a stovkami neónových reklám, ktoré kontrastovali s čiernou clonou. Ako čiastočky dúhy rozsypané v temnote. Po uliciach sa prechádzali stovky ľudí a stovky ľudí šoférovali elektroautá. Ale neboli to ľudia. Boli to humanoidi. Roboti. Kovové masky, ktoré pracovali pre svojich pánov. Ľudia dnes už nevychádzali von. Nemuseli cestovať, nemuseli sa náhliť. Veď čas sú peniaze. Čísla. Určený čas, ekonomika, architektúra, technika, inžinierstvá… Metamatika a logika je alfa a omega. Sprostá technická spoločnosť. A ešte sa čudujú, prečo majú toľko odporcov. Bolo obdobie, keď som veril, že sa to ešte dá zachrániť. Že tých päť celá osemdesiatpäť miliárd ľudí privedieme k rozumu. Ale pochopil som zopár vecí. Jediná cesta ako zmeniť spoločnosť je zmeniť jedinca. Ale väčšina z nich len nečinne sedí bez ohľadu na naše slová. Aj keby si uvedomili, že to v čom žijú teraz je zlé, nebudú to chcieť zmeniť. Narodili sa v tom, poznajú to, zvykli si na to. Každá zmena však prináša niečo nové, ľudmi zatiaľ nespútané. A toho sa boja. Boja sa, že jedného dňa sa prebudia a vďaka zmene už nebudú poznať ani vlastniť svet v ktorom tak dlho vyrastali. Toto však nie je pohyb vpred. Toto je cúvanie. My sme si to uvedomili. Ale kedže nás takto odmietli nemáme inú možnosť. Došli sme k hraniciam kybernetiky.
Máte plné prasiatko peňazí, ale chcete doň ešte hodiť ešte jeden peniaz. No ten už sa vám tam nezmestí. Čo vám ostáva? Rozbiť prasiatko a za časť peňazí si kúpiť nové, väčšie. To sa musí stať. Rozbiť staré prasa. Tento systém musí padnúť aby povstal nový. Bez zvýhodňovania na úkor druhých. Systém, kde nebudú ľudia ľudmi. Tam budú musieť byť lepšími ľudmi.
Odkazovač stíchol. Nastal čas pripojiť sa. Prešiel som do obyvačky v ktorej bolo čierne kreslo, stolík a veľká polička na ktorej bola čítačka a rozhádzané holodisky. Moja úctyhodná zbierka animákov za ktorú by iste nejeden zberateľ dal aj desať tisíc Cytov. Zohnať niečo pozeraniahodné v dobe kedy umenie na obidvoch stranách tejto sféry znamená len človeka bez rúk a bez nôh vykrikujúceho ideové heslá svojej aliancie je fakt obdivuhodné. Sadol som si na pripojovaciu postel, ktorá bola oproti kreslu a stolíku. Zobral som si prilbu, čo visela na stojane vedľa postele. Obidve tieto hračky boli od Sony. V našich krajinách táto technológia predstavovala pašovaný a zakázaný tovar, no ja som sa nikdy moc nehlásil k projapanizmu alebo prorusizmu. V podstate bolo jedno, či si vyberieš Diabla, alebo Satana. Sú to dve tie isté osoby, ktoré sa navzájom očierňujú. Kto tvrdí opak, je dezinformovaný. Sony využívam len kvôli ich lepšej technológií. Sony Gateworld vymyslela a stále má prvenstvo v pripojovacom hardvére. Naše mega firmy, respektíve Apple, HP, ktoré po opätovnom rozdelení ukradli plány Sony a začali podľa nich vyvíjať vlastné stroje ho nikdy nedobehnú. Sony proste vymyslelo alter realitu a vie ju aj najlepšie zobraziť. Aj keď teraz sa už tieto kvality zobrazenia líšili len detailíkmi, som fajnšmeker.
Z ďalšieho vrecka môjho užívateľského obleku som vybral krabičku z papieroplastu pozliepaného tekutím magnepom, z ktorej trčal nie zrovna dizajnovo vyzerajúci USB 3000. Na koncovke mu svietili dve červené led pásiky. Toto bol čarovný prútik všetkých lepších, neoprávnených systémových čarodejníkov. Ešte do dneska pocítim hrdosť pri myšlienke, že som bol jedným z tých, ktorí sa postarali o jeho neidentifikovateľnosť z hľadiska hlavného systému.
Sklonil som hlavu a pripojil zariadenie do vstupu, ktorý som mal implantovaný na šiji. Technický implantát, ktorý museli podstúpiť všetci hackeri čo sa chceli blázniť v Gateworlde. Nanokáblikmi tesne pod kožou viedol malý elektrický prúd informácie do mikropočítača, ktorý bol vsadený do lebky a pripojený k istým centrám mozgu akousi biotechnickou hmotou podobnou neurónom. Podrobnosti neviem, nie som technik. Ja som sa staral len o časť toho malého terabajtového programíku. Pre predstavu, vykreslenie jedného trojrozmerného kameňa v tej druhej realite zaberie systému približne sto terabajtov.
Ľahol som si a položil krabičku na posteľ veďla seba. Elektromagnetické nabíjanie. Aj keď vyrobcovia hovorili o týždňovej výdrži plazmových akumulátorov, nechcel som riskovať že sa mi to vybije v nejakej nevhodnej chvíli. A prebitie pri elektrónovej plazme neexistuje. Dal som si na hlavu prilbu a ruky vedľa tela. Okamžite mi ich obopli ocelové putá a cez panvu tiež. Tieto hračky sa starali o dopĺňanie živín do žíl a odvádzanie vylučovaných tekutín a stolice. Pripojovacia postel bola okrem iného napojená aj na kanalizáciu.
Začalo sa pripájanie. Zavrel som oči. Mrzelo ma, že nakoniec musíme utekať do reality za realitou. A prečo? Odpoveď na túto otázku je zároveň hranicou robotiky a umelej inteligencie.
Kvôli absencií skutočných pocitov a ich neomylnosti. Veciam, ktoré boli najprv označované ako najväčšie plusy.
Svojho avatara som našiel ležať len v spodnej bielizni v nejakej zašitej uličke. Všetko ma bolelo. Asi ho zase našli nejakí feťáci, zbili ho, pretože nemal peňaženku a odišli. Môžem im ďakovať, že boli z tých milosrdnejších. Nechali mi aspoň tú spodnú bielizeň.
Sťažka som sa postavil. Už neviem ani koľkokrát sa budím takto. Nemám dom, aj keby som ich mohol mať tisíc. Nemám ani meno, hoci ich mám tisíc. A načo? Načo to všetko je? Budiť sa každýkrát uzimený a bez ničoho? Tak opustený…
Ale veď predsa treba zmeniť spoločnosť!
Áno a ako? Demolovaním?
A nie?
No nie! Všetci revolucionári začínali slovom.
To je pravda…
Tak s tým niečo rob! Schopnosť manipulovať slovami máš! Tak si kúp nejaky bytík a začni publikovať aj niekde inde ako na stenách!
No, máš pravdu. Veď je vlastne nový rok. Najlepší čas na predsavzatia! Tak toto si teraz dám.
Myšlienkou som sa obliekol do novej mikiny, džínsov a trička. Vyšiel som z bočných uličiek na hlavnú a skoro som oslepol. Priehršť neónových a elektrických reklám, všade obchody, ľudia a cesta plná aut.
Proste hluk metropoly. Nad masívnymi sklenými mrakodrapmi čnela sivosivá obloha. Možno bude pršať. Ale zatiaľ nie. Neprší.
Virtuálna realita vrátila ľudom pocit, že ešte za niečo stoja. Ale Iharov sen o svete pokoja, harmónie a mieru sa nesplnil. Keď začali vlády podporovať svojich občanov v kúpe pripojovacích zariadení, Iharo a jeho najbližší spolupracovníci "tragicky havarovali na ceste domov." Potom nebolo ťažké ideologicky rozdeliť programatorské tímy. Preto v strede sveta za hrubými, stráženými múrmi je obrovská textúrová trhlina, ktorá sa tiahne až po druhý strážený múr. Pápež sa tomuto pokúšal zo všetkých síl zabrániť, ale obe strany ho umlčali, nech sa do ich politík nestará. Vlastne my, hackeri, vďačíme za svoju moc hlavne pápežovi. Najprv to začalo jeho protestom proti "odsídlovaniu duší do virtuálnej reality. Označil ju za: " nástroj Diabla, ktorý sa snaží aby sme zabudli na skutočnosť a svoju povinnosť voči nej." Ďalej v nej videl aj hrozbu zvýšenia kriminality. Jeho obavy a výzvy však vyšli naprázdno. Ľudia potrebovali prekybernetizovanú realitu proste vypnúť. A vedúci hlavného týmu ho ubezpečil, že na ochrane pracovalo pätsto špičkových programátorov, ktorí vychytali všetky možné cracky. Takže narušiť systém je logicky nemožné. Následne však pápež trefne skrátil programátorom hrebienok. Poukázal na to, že z čísel a ani z počítačových skratiek sa nedá vytvoriť spisovný jazyk. Vlády museli voľky nevoľky uznať, že má pravdu. Začali zháňať roztrúsených jazykovedcov, ktorých inštitúcie boli dávno rozpustené a označené za stagnačné pseudovedy, vysávajúce rozpočet určený pre reálne, pokrokové vedy. Pre tento fakt sa jazykovedci celosvetovo spojili v ráznom Nie. Vlády sa ich snažili motivovať prísľubmi majetkov, no jazykovedci súhlasili s projektom až potom, čo vlády verejne prehlásili, že nechajú opätovne vystavať jazykovedné ústavy a zrovnoprávnia humanitné vedy s prírodnými. Ale sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.
Po preložení virtuálnej reality do šiestich rôznych jazykov sa vlády za pomoci najlepších právnikov a rečníkov od svojich sľubov dištancovali. Jazykovedcov poslali tam, kde boli predtým. Na dno spoločnosti.
Na protest, proti tomuto rozhodnutiu vlád odišlo dokonca niekoľko programátorov. Jeden z nich skopíroval zdrojový kód a dal ho naštvaným zástupcom jazykovedcov ešte predtým, než ho robotický kukláči stihli zatknúť a následne bol odsúdený na doživotie.
Medzi nespokojnými boli aj niektorí multioboroví vedci. Tí prišli s nápadom vyhrabať s prachu starý HTML 5000, odstrániť prezentačné prvky a pridať sémantickú rovinu, ktorú systému podvedome vysvetluje mozog používateľa. Podobný proces sa tuším deje aj v oficiálnom systéme pri pocitoch. Ale neviem ako to funguje, nevymýšlal som to. Ja to viem len používať. Vymyslel som len ochranu. Opäť nič binárne.
Význam vstupného a výstupného slova programu rozložený do troch riadkov s nejednoznačným významom. Väčšinou sa tieto riadky vytvárajú podvedome a vidia ich len tí, čo sa snažia zistiť polohu, prípadne cez administrátorské právo priamo zaútočiť na používateľa, alebo jeho avatara. Slušné nie? Toto bol náš čarodejnícky prútik, ale bol nám vlastne nanič. Sme počtom primalí na nejakú revolúciu a rozbiť centrum tejto reality by bolo ako zobrať zúfalému, závislému narkomanovi poslednú striekačku, s ktorou sa mal zabiť. Nie. Na to sa musí inak. Slovom, ktoré tak dobre ovládame.
Mohol by som si proste spraviť peniaze, kúpiť si dom a založiť vlastný umelecko - politický časopis s masívnou reklamou a predávať ho v takom náklade ako najväčšie tunajšie periodiká. No to by bolo ako chodiť a mávať s metrovým farebným transparentom: "SOM HACKER, ZATKNITE MA!!!"
Ako prvé si musím nájsť aspoň akú takú prácu. Preto som pešo zamieril na úrad.
Cestou som išiel vedľa mosta, ktorý stál na veľkých pilieroch. V strede mal prechod pre chodcov. Práve ním prechádzal akýsi striebrovlasý starček o paličke. Zrazu sa z ničoho nič odniekial vyrútilo rozbehnuté pozlátené lamborgini s nahou ženou objímajúcou hada na dverách a začalo na starčeka zbesilo trúbiť. Ale vôbec nespomalilo. Zúfalý starec sa musel v poslednej chvíli hodiť dozadu, aby nebol zrazený. Narazil na tvrdí betón a vykríkol od bolesti.
Programátor, alebo politik. Nikto iný si tu takéto auto dovoliť nemohol. Hacker by sa takto isto nesprával. Programátori a politici sú jedna špina. Myslia si, že sú bohmi, ktorí môžu všetko. Lenže každý boh nie je bohom bez svojho démona.
Luskol som. Cesta pod kolesami drahého lamborgini zmizla. Vďaka rýchlosti išlo ešte pár metrov, potom spadlo. Vo vzduchu urobilo premet a s výkrikom vodiča pristálo na kapote. Luskol som znova. Auto vybuchlo. Vnútrajšok pohltili plamene. Ľudia, ktorí to videli stáli tri sekundy v nemom zdesení. Až potom sa vrhli k horiacemu vraku odhodlaní pomôcť. No už nebolo komu. Začali sa zbiehať ľudia a kričať: ,,Zavolajte hasičov!" Zachmúrene som sa díval na svoje dielo. Škoda toho vynylu. Mal aspoň myšlienku. Aj keď samozrejme, veškerí estetický princíp ustupoval symetrií a geometrí tak, ako to v dnešnom modernom "umení" bolo zvykom. Tiež ma mrzelo, že ten bastard neskapal. V prípade smrti totiž každá prilba automaticky užívateľa odpojila, aby ten "pocit" neprežil. Jednou myšlienkou som si zmenil výzor a meno.
Je dobré navždy nejako vyzerať a nejako sa volať. Byť niekým. Výzor a meno implicitne vychádzajú z esencie. Byť stále niekým znamená mať nejakú identitu. Tým sa vlastne identifikujeme ako niekto. Zároveň však táto identita ohraničuje. Sme niekým a nemôžeme sa len tak ľahko stať niekym iným, pretože by to znamenalo implicitnú zmenu esencie. A každá úprimná zmena esencie je ťažká. Kto to skúšal vie. Teda sa dostávame k otázke: neobmedzuje nás identita tým, že nás vymedzuje vzhľadom k iným veciam?
Nemať svoj stály výzor a meno, znamená byť nikým. Znamená to, byť tieňom tých s identitou. Ale neznamená byť nikým zároveň aj byť každým? Pýchu a pokoru zároveň? Absolutnú slobodu a nespútanie identitou?
Ja som si vybral absolutnú slobodu.
Dav prizerajúcich okolo mňa hustol a hustol. Keď prišli hasiči, ľudia sa už na seba tlačili a naťahovali svoje telefóny. Stratil som sa.
Išiel som skratkou cez starý tunelový podchod medzi bytovkami. Bol celkom dlhý. Kedysi ho osvetlovali modré led pásy, ktoré teraz ležali potrhané pod mojimi nohami. Na bokoch sa povalovali črepiny skla, prázdne flaše od alkoholu, skrčené krabičky od cigariet, baterkove striekačky toxikomanov, kondómy a iné veci. Takýto boli neprítomný obyvatelia tohoto podchodu. Ale tí, mali ako jediní potrebu toto prostredie trochu skrášliť. Okrem vystrihnutých obrázkov z pánskych i dámskych pornočasopisov boli na stenách nesprejované aj chrómovo - elektroneónové grafity a slogany rôznych farieb. Inými slovami svietili. Tu žilo umenie. Skutočné umenie. Toto bola jedna z jeho posledných bášt. Vybral som z vrecka nohavíc mobil a niektoré kúsky si pofotil. Napríklad jasnozelený:
Earth without art is only Eh
alebo oranžový:
Art is not crime.
Schoval som mobil a chcel výjsť. No zrazu som pocítil strašne silné nutkanie. Silnú túžbu, možno až chtíč. Chcel som s tým bojovať. Vážne. No podarilo sa mi to asi prvých päť sekúnd, potom som to vzdal. Ustúpil som späť do takmer čierneho priestoru s myšlienkou na tri elektroneónovo - chrómové tagovačky. Našiel som si voľnú stenu, vytiahol z vrecka tagovačky a pustil sa na to.
Tmavofialovou som nakreslil veľké A v kruhu, následne prišlo orámovanie zlatou. Nie som nejaký superkreslič, takže nešlo ani tak o ten symbol. Čupol som si a začal pod neho písať tmavočervenou tagovačkou.
Spoločnosť nenávidí Chaos.
Mágia je zakázaná.
Umenie, mŕtva kosť
čo žije na pohrebiskách života.
A v tomto tieni,
ako Tieňu, nedá mi
pokoj spaľujúca túžba
neskrášliť krvavou látkou,
nevyslobodiť,
nevysloviť,
Myšlienku.
Ukradnutú.
Bytie a stávanie ( sa ) humanity
treba ochrániť zabitím pravdy.
Vystrel som sa, odstúpil a uspokojene pozrel na svoje dielo. Nebolo to dielo génia, ale malo to myšlienku a bolo to správne nematematické. To stačí.
Prečo vlastne vláda zakázala väčšinu umenia? Nie je to preto, že začala veriť objektívnym číslam a prírodným ako jedinej ceste skutočného pokroku? Nie je to glorifikácia Pytagorovho výroku: "Najmúdrejšie je číslo" ? Nie je to túžba všetko katalogizovať a takto pekne katalogizované ovládať? To by vysvetlilo nenávisť voči chaosu, ktorý je opakom ovládania a poriadku. Ale prečo sa zakázala mágia? Veď mágia je paradoxne aj o ovládaní. Áno, ale mágia a mysticizmus reprezentujú tajomno. A tajomno ako také, je nepriateľ numerična. Numerično, logika a racionalita rozbíjajú tajomno.
Zákony vzišli z racionality. Z túžby objasniť a ohraničiť. Preto by aj tak bola väčšina lepších umelcov mimo zákona. Umenie je ich súčasťou. Neznášajú ohraničenosť. Akúkoľvek.
Ale hlavný problém je ten, že číslo ako najväčšie objektívum si vždy nárokuje absolutnú pravdu. Absolutnú múdrosť. Kdežto nemôže byť spravodlivé a tým pádom ani múdre to, čo sa vyznačuje subjektivitou. Pocitmi. A umenie je práve konzervovanie pocitov. To znamená, že umenie je omyl. Chyba. A chyby sa v prírodných vedách netorelujú. Preto sa zakazuje. Ale ako inak chcete postihnúť duchovné ak nie cez zmyslové?
Zavrtel som hlavou a vyšiel z podchodu.
Prišiel som do špinavej štvrti. Neboli tu autá. Len plno ľuďí namačkaných na sebe, ktorí sa niekam predierali, pomalšie alebo rýchlejšie, snažili sa medzi sebou sebou rozprávať, či len tak pozerali do datapočítačov. Najhoršie bolo, že túto masu s obľubou využívali vreckári. Preto som sa jej snažil vyhnúť. Aj keď ako hackerovi by mi to mohlo byť jedno, získavať veľa výhod anomálne priťahuje pozornosť nadsystémových kontrolórov. To je to posledné, čo každý hacker chce. Zvolil som teda bezpečnejšiu cestu bokom, povedľa budov. Pri nich boli feťáci, chronickí alkoholici, žobráci a bezdomovci. Nejakej spoločnosti sa ešte túto vrstvu nepodarilo odstrániť. Všetci z nich boli otrhanci. Väčšina z nich len bez pohnutia sedela chrbtom opretá o počarbané steny budov a bezducho pozerala pred seba. Mlčali. Pochybujem, že už vôbec niečo vnímali. Alebo, že si svoje vnímanie uvedomovali. Ohľaduplne som ich prekračoval. Našli sa však aj duchaplnejší. Tí ma ťahali za šaty a bedákajúc prosili o peniaze, pričom sa ledva ledva snažili prehlušiť vravu okolo. Chcel som sa ich zbaviť. Ale ak by som ich začal mlátiť, mrzelo by ma to. Nuž som zalovil vo vrecku a vyhodil na chodník tridsať Cytov. Hodinový plat upratovača. Žobráci ma pustili vrhli sa na zem a išli sa pozabíjať. Bolo mi ich ľúto. Pre takých ľudí už neexistuje rozdiel medzi realitou vonku a realitou tu. Obidve sú terory. Je jedno či spíš či bdieš, aj tak v kine zvanom existencia dávajú ten istý lacný horor dokola.
Čo vôbec znamená snívať a bdieť? V čom je medzi týmito slovami rozdiel? Môže byť bdenie považované za viazanie sa subjektu na hmotné? Na realitu? Snenie by však nemohlo byť úplne opakom. Ak je A akceptovateľné, potom z toho vyplýva, že snenie je dotváranie reality prvkami obrazotvornosi ktoré sú poskladané nezávislé od skutočnosti. Tým pádom je to nadrealita, pretože realita je závislá od času. Prekračuje realitu. Nadrealita je typická neohraničiteľnosťou. To je sen. To znamená že snenie je prekračovanie reality jej menením. Nehmotným, mentálnym a citovým menením. Menenie reality, ak má byť dobrým snívaním, sa musí vyznačovať priestorovou nekonečnosťou.
Gateworld nie je nekonečný. Má hranice. Hranice snu však nastávajú vtedy ak snívajúci prejde z vnímania pretvrárajúcej reality a opätovne začne vnímať len hmotné. Takže, ak by mal byť Gateworld nekonečný, musel by to byť sen. Lenže Gateworld bol ohraničený a navyše aj ovládaný mocipánmi, ktorí si žili finančné šťastie na úkor šťastia druhých. Nie je to sen o dokonalej realite. Je to okresaný krvácajúci pahýľ sna o dokonalej realite. A vôbec, dokonalosť je čisto subjektívna vec. Mali by si to uvedomiť viacerí.
Ako som tak kráčal, zrazu som uvidel na chodníku vyvýšený plechový stupienok. Viedli naň a aj z neho schodíky. Plech ožarovali ružové neónky výkladu. Na vonkajšom zábradlí stupienku viseli traja muži s jedným tínedžerom a priam slintajúc pozerali na výklad. Vyšiel som na schodíky a zastal úplne na okraji, aby som neprekážal vo výhľade. Môj predpoklad bol správny. Tancovala tam okolo tyči hnedovlasá striptérka. Bola bosá, hore bez a strieborné gaťky zakrývali len to najnutnejšie. Vrhol som pohľad na sivú budovu. Nad dverami svietil blikajúci, ružový nápis ZxRaj.
Je to smiešne. Bez ohľadu na to aká je doba, morálne zákony a všetko okolo, porno bude vždy profitovať. Racionalite, etike a asketike sa nikdy nepodarilo a ani nepodarí zničiť zakladný ľudský pud. Pud ktorý je najnižšie, je zároveň i najvyššie. Preto je tak úzko spojený s umením. Umelci využívali nahých tieľ na najpochopiteľnejšie stvárnenie najväčšej idei umenia. Stvárnenie krásy. Krása je však subjektívna… ale to je jasné! Skrátka, osobne erotiku nepovažujem za niečo zvrhlé a zakázania hodné. Mnohí moji priatelia z odboja ma kvôli tomu pokladajú za úchyla. Ich názor však mám ťažko v piči. Ide tu o moju osobnosť. A tá je ovládaná jedine mnou.
Chvíľu som sa pozeral na vynikajúci dráždivo vášnivý tanec, ktorý potencionálnym zákazníkom predvádzala živá reklama. Bez mena. Následne ma niečo napadlo. Vybral som z vrecka zlatú elektrónovo - chrómovú tagovačku ešte z minula, postavil sa pred sklo, čupol si a začal písať.
Ukazuješ zmyslami
najvnímateľnejšie duchovné, Krásu.
Prečo len vidia slepými očami?
Tanečnica sa spustila s tyče, začala sa vlniť na zemi a naťahovať ku mne ruky. Perfekná kompozícia v rámci tanca. Väčšina by iste povedala, že sa snaží zmyselnými pohybmi prilákať zákazníka. Ale ja som zazrel jej zelené oči. Boli zvedavé.
Keď som písal poslednú vetu, partia štyroch divákov mi začala nadávať, že nevidí. Nevšímal som si ich, no vyhrážky sa stupňovali. Postavil som sa a s úškrnom spravil gesto smerom k tanečnici akoby som mal klobúk. Rozčerteným mužom sa z otočky ušiel prostredník, no to už som bežal preč. Nemal som bohvieakú náladu na nakladačku
Už som bol takmer pri úrade. Kráčal som na koniec jednej prázdnej ulice. Ak by som tam bol došiel možno by všetko bolo úplne inak. Možno by sa zo mňa stal slušný občan s rodinou, ktorého by zatvárali akurát na krátku dobu za tlačové prehrešky. No ja som tam nedošiel. Takmer pri konci mi padol do oka veľký rádiový vysielač. Výšku mal asi ako Empire state building. Vysielač Amsocial, najväčšieho ideologického mediálneho propagátora štátu. Počúvali ho tisíce ľudí. Na tvári sa mi usadil nostalgický úsmev. Vracali sa mi spomienky. Žiaľ, nevedel som posúdiť či smutné, alebo šťastné.
Keď sme s tímom expertov dokončili Prútik, pomenovali sme sa Renemaníci a začali organizovanú kybervojnu proti systému. Vtedy som bol... no o niečo mladší, vášnivejší a nerozvážnejší než som teraz. Veril som, že ľudia samy zbúrajú tento hnilý svet len čo k tomu dostanú príležitosť. Mám dar slova a vtedy som ho využíval najmä na to, aby som ľudí zobudil z letargie. Tiež som verboval nových hackerov. Byť hackerom neznamená robiť si čo chcem kedy chcem. Byť hackerom znamená robiť si čo chcem tak aby ma nechytili, pomáhať systémovo utlačovaným a budovať svet vlastných, bytostných ideálov. K tomu sme nových hackerov cvičili. Najmä ja. Preto aj ja nesiem vinu za to, čo sa stalo. Keď sa z mojou pomocou vzbúrili robotníci a technici v jednej z centrálnych datavýrobni - čo je centrum kde sa udržiava iluzívny chod virtuálnej reality - vláda tam ihneď poslala vojenské jednotky s šokovým strelivom. Ale to bolo nič proti tisícke opevnených technikov, ktorý poznali každý šróbik svojej továrne. Našim cieľom bolo získať informácie o možnostiach zvláštneho vplyvu programátorov na systém. To zahŕňalo prelomenie zabezpečenia hlavného terminálu a následné pätnástminútové sťahovanie informácií. Bránili sme sa bravúrne. Takmer pri konci však vojaci spustili cez strop rovno pred terminál T- 513. Osobný skelet. Mal systémové štíty, ktorých prelomenie by trvalo päť minút. Toľko sme však nemali. Chcel som utekať k nemu, no predtým než som sa pohol skočila mu na chrbát jedna techniča. Keď pilot spozoroval čo sa stalo, mechanickou rukou jej odtrhol pravé rameno. V dnešnej dobe rizikové, ale nie smrtelné zranenie. Systém jej ponúkol možnosť odpojiť sa. Ak by to spravila, mozog by si príslušné nervy nestihol zablokovať. Inými slovami neprišla by o zdravú ruku. No ona odmietla a druhou rukou s krikom vypojila zdroj štítov. Viac mi nebolo treba. Stačilo desať sekúnd a jedna myšlienka, aby sa stroj aj s pilotom zmrštil sám do seba. Následne zmizol. Naštastie boli blízko medici, ktorí sa o ňu hneď postarali. Objekt sa ubránil, súbory boli stiahnuté.
Lízu Reisovú - tak sa podľa našich informácí tá technička volala - hospitalizovali v nemocnici. Lekári uź už chceli ranu jednoducho zašiť a napísať jej invalidný dôchodok. Ako všetkým zo stredných vrstiev. No zrazu jej charita Ľudia ľudom zaplatila platinovo - ocelovú kybernetickú náhradu celej pravej, hornej končatiny. Bolo to stopercentne legálne. Vnímali sme to ako protislužbu. Ona sa však nedala oklamať, tak ako ostatní. Vedela, že za jej novú ruku môžu Renemaníci. Do týždňa nás našla, čo bolo niečo obdivuhodné. Prehnane suveréne až drzo sa dožadovala prijatia na tréning. Nakoniec vedenie povolilo. No netrénoval som ju ja, kvôli možnej zaujatosti. Tréning absolvovala takmer s čistým štítom a podstúpila úspešný technický implantát.Vypracovala sa na jednu z našich najlepších hackerov. Zúčastňovala sa na organizovanom sabotovaní a vandalizme úradov a policajných zložiek dva roky. Potom sa však z ničoho nič stratila. Z tejto reality aj z tej druhej. Ako dym. Dva dni potom sa stalo to, čo si väčšina preživších šťastlivcov pamätá ako Výpadok. Išlo o masový útok na naše veškeré utajené centrá v reálnej realite. A išlo o najlepšie zložky roboarmády. Nebrali zajatcov. Bol to rýchly, masívny a rázny krok. Zastihli nás totálne bezbranných. Iba zopár štastlivcom sa podarilo újsť. Renemaníci boli porazení. Tuším prečo. Reisovej rodičia ako náhodou pracovali v rádiu Amsocial. Rádiu, ktoré ako prvé oslávilo náš zánik a ďakovalo "hrdinským ozbrojeným zložkám, ktoré raz a navždy zažehnali búrlivých, deštruktomanov a cyberdrogových závislákov." Ľudia ale poznali tichú pravdu. Platí však zákon silnejšieho.
Pred vysielačom tochto rádia som teraz stál. Pri tých spomienkach sa vo mne miešala nenávisť s nostalgiou, smútkom a ľútosťou. Ľútosťou nad tisíckami ľudí, ktorý Amsocial denodenne počúvajú v úprimnej túžbe mať prehľad. No títo ľudia si neuvedomujú, že podávané informácie sú skreslené v rámci politickej propagácie a toho, že Amsocial si nárokuje absolutnú pravdu. A to je absurdné. Zrazu som dostal nápad. Rozhliadol som sa okolo, nikto nikde. Fajn. Asi tridsať minút som sa musel maximálne sústrediť, kým sa mi podarilo subjektívne vypnúť gravitáciu. Potom som len vyskočil.
Vzduch sa akoby zmenil na vodu. Bolo to podobné, ako keď zpod vody stúpate na hladinu. "Doplával" som na úplný vrch. Na ňom bol roztiahnutý obrovský panel žiariaci na zlato - žlto. Fotonická anténa. Umožňuje vysielať signál počiatočnej rýchlosti svetla. Bol obrovský. Asi desať minút som sa sústredil než z jeho rámu vyrástli dve tyče, na ktorých bol privarený plech. Plošina na státie. Jedným pomyslením som opäť zapol gravitáciu. Stiahla ma do kľaku na plošinu. Zatriasla sa, ale naštastie vydržala. Vydýchol som si. Opatrne som sa postavil. Vybral z vrecka elektrónovo - chrómovú, tmavočervenú tagovačku a čo najväčším písom som začal písať.
Počúvajte!
Vy, ľudia
ktorí blúdia
aj tí
zocelení životom.
Ja budem vašim doktorom.
Predpíšem vám liek a taký
na to ako byť
dokonalý.
Zasypem vás zákonmi
aby ste sa zabili sami.
Toto vám bude dosť.
Ak niekto povie iné…
čistá blblosť!
A postarajte sa aby Moje svetlo
do všetkých končín sveta tieklo.
Ja mám vždy absolutnú pravdu.
Pokiaľ nie, ste heretici.
Budete navždy horieť v plameňoch
ako nespáliteľné veci!
V tento deň
(- či Noc? -)
pravú tvár svetla odhalil
Tieň.
Každé životné učenie, ideológia či náboženstvo sa mýli. Ako to vyplýva z tejto básne. Nárokuje si totiž absolutnú pravdu a zovšeobecnenie podstaty života. Čo je ako také nemožné. Tak isto ako zovšeobecnenie podstaty smrti. Ak by to bolo možné, ak by sa našla kniha, alebo iný jediný univerzálny článok, ktorý by napísal podstatu a cestu žitia, načo by vznikali toľké diela a filozofické smery? A aj keby to bolo možné, nestačilo by to. Podstata totiž nestačí. A žiaľ jazyk ako nástroj vystihuje len podstatu. Ale každá podstata má premenné, ktoré ju tvarujú v závislosti od jej plynutia, respektíve bytia. Jazyk však tieto premenné môže zachytávať maximálne ako ďalšie podstaty. A to nestačí. Nikdy všeobecné nestačí. To vedia už všetky plnšie hlavy na UZV.
Okrem toho všetko vždycky niečo zavrháva. To znamená, že jednotlivec vytvoril niečo, čo využíva dané hľadisko - hľadiská sú vždy subjektívne - a snaží sa to podať ďalším jednotlivcom v snahe zničiť ich individuálne hľadisko a nahradiť ho tým, ktoré vytvoril. Nie je to legálne psychické vraždenie indualít?
A akékoľvek učenie si nesmie nikdy nárokovať na absolutnú pravdu. Pravda ako taká závisí totiž výhradne od viery prímateľa prijímanej informácí.
Taktiež dokonalosť má jednu chybičku svojej krásy. Je nudná. Nič nepokašlať znamená nezažiť ten správny adrenalín. Osobne sa domnievam, že aj akési pravidlá, ktoré sú platné v rámci túžby dosiahnuť humanicky nedosiahnuteľnú dokonalosť a stavajú sa proti nám. Tomu, čím sme a môžeme ostať z podstaty.
Zrazu ma zozadu osvietil silný reflektor. ,,Ruky hore! Obzrel som sa a musel prižmúriť oči. Za mnou bola vo vzduchu policajná termokoptéra z ktorej na mňa mierili dvaja kukláči z karabínami. Uškrnul som sa. Dnes k nim budem milý. Pomaly som zdvihol ruky nad hlavu a odhodil tmavočervenú tagovačku. Padala do tmy.
Malo to svoj účel. Chcel som si tú srandu užiť znova.
Previezli ma na policajnú stanicu kde som absolvoval štvorhodinový výsluch bez prestávky. Posielali za mnou jedného fízla za druhým. Pudlíkov aj rotvailerov. Ale bolo mi to jedno. Hoci s početnými monoklami na tvári som úspešne hral mima. Občas som hodil aj úplne iracionálnu poznámku ako: ,,Vedeli ste, že Baudelaire bral hašiš? A pritom bol géniom. Zaujímavé" a ďalej som mlčal. Bolo zábavné sledovať ako im pomaly odchádzajú nervy a pri odchode trieskajú dverami. Po desiatom tresknutí ma napadlo, že by mohli vyletieť z pántov.
Nevedeli nič. Ani moje meno ani či mám rodinu, nič. Za začierneným sklom sa tým technikov pokúšal nájsť pilota môjho avatara. Ale vstupné ochrany k tým informáciám som myšlienkami sám menil každých tridsať sekúnd. Ak by niečo tak chaotické a nelogické aj pochopili a odhalili, nestihli by to tam napísať. Aj keď som ich nevidel, priam som cítil tú vôňu zúfalstva a nenávisti. Chudáčikovia. Potrebovali trošku zdvihnúť sebavedomie. Preto som im pri každej príležitosti venoval čo najpriblblejší úsmev medzinárodného hlupáčika.
Najviac hrdý som bol na tento firewall:
V Noci kráčam
po betónovom sarkofágu
mesta bez svetiel.
Prestalo ich to baviť. Zavreli ma do protihackerskej cely. Boli to štyri tehlové steny, strop a tvrdá podlaha. Vybavenie tvorila nemocničná postel s "kamenným" matracom a záchod. Pri záchode bol toaletný papier. No nemal ďaleko k šmirgľu. Bolo tam aj malé zamrežované okienko, kvôli svetlu. Skrátka "luxus, ktorý si praje každý hedonista." Zmenil som spektrum videnia a preskúmal miestnosť z hľadiska systému. Steny tvorili desať nezávislých firewallov, podlaha tridsať a strop osem. Komplikované. Nie však neprelomiteľné. Počítal som, že mi to zaberie tak trištvrte hodinu.
Zašmátral som vo vreckách. Čas je drahý. Nechcem ho tu zbytočne strácať. Po dôkladnom prehľadaní mi nechali oblečenie aj tagovačky. Veď čo už len kto spraví s písacími potrebami? Blázni. Nepoznajú skutočnú Silu slova.
Tento výlet ma niečo naučil. Nikdy si nedávať predsavzatia. Keď sa niečo musí splniť kvôli novoročnému predsavzatiu a nie kvôli vnútornej vášni, nesplní sa to. Viem to. Raz som sa pokúšal byť normálnym občanom. Bolo to to najhoršie čo som kedy skúsil. Niečo strašného. Nedokázateľného. Pretože až tak sa moje Ja zmeniť nedokáže. A prijal som to. Na druhú stranu mohol by som byť veľký hacker...
Ale neviem či sa môžem za veľkého považovať. A či vôbec chcem byť veľkým. Byť veľkým znamená byť vzorom a byť vzorom znamená opustiť Tiene. A to nechcem. Vyrastal som v nich. V Tme. Tma mi vždycky bola lepšou spoločníčkou, ako svetlo. Jednou z mnohých slastí Tmy je napríklad aj to, keď sa dvaja muži na rohu ulice bavia o "nejakom týpkovi" čo vyhodil do vzduchu banku rovno pred nosom policajtov a mám možnosť to počuť. Chýbal by mi ten pocit. Pocit existencie inkognito. A aj mnoho iných. Stal som sa Tieňom, som Tieňom a budem Tieňom. Navždy.
Pristúpil som k jednej zo stien a začal písať.