Richard Prezývaný tieň
Historia:
Päsť udrela znovu. Bol to úder tak silný, že neznámemu, ktorý ho schytal, myklo hlavu doprava. Vyplul krv. Ak by sa na to niekto díval, možno by mu prišlo tajomného, bledého muža aj lúto. Sedel na stoličke v pivnici, ruky zviazané. Na sebe mal modrý, kožený oblek. Krv mu stekala po hlave a strhnutej látkovej maske. Okolo neho stáli v polkruhu chlapi. Niekto by si mohol myslieť, že nejaký gang. Súdiac podľa vyholených hláv, motorkárskeho oblečenia a tetovaní na rukách. Vlastne hej, nebyť velkého hnedého vlka rozvaleného nedaleko stoličky ich obete. Pred ním stál svalnáč, ktorý ho už hodnú chvílu mlátil. Neznámemu, už aj tak dosť krvácajúcu, hlavu hodilo do druhej strany. ,,Dost Winfer!" ozval sa spoza neho rozkazovačný hlas, zrejme vodca gangu. Svalnáč poslúchol. ,,Tak povieš nám konečne, odkiaľ si sa vzal pijavica?" obrátil sa ten istý hlas na neznámeho. ,,Náš pán rád vie, koho kosti chrúme." S temer zbožnou úctou sa pozrel na vlka, no potom obrátil svoju pozornosť späť na väzňa. ,,Musím ti však vzdať poklonu, nie každý vôbec nájde skrýš bieleho kožucha."
Pousmial som sa: Ak je táto zatuchnutá pivnica z jednou žiarovkou visiacou zo stropu, motorkami pri stenách a porno obrázkami na studených múroch nejaká skrýš, tak ja som prezident USA. Zdvihol hlavu. Čierne vlasy mi padali na zakrvavenú tvár. Každého prítomného som si prezrel nie príliš prívetivým pohľadom tmavočervených očí. ;,Čo vám sľúbil za vašu službu? Svoju kliatbu?"
,,Do toho ťa nič pijavica! A už hovor, lebo ten tvoj gágor nevidá ani hláska, o to sa postarám!" zavrčal človek, ktorý s upírom hovoril. Neznámy si vzdychol a začal rozprávať.
,,Nie som tunajší. Narodil som sa v jednej malej krajine, v strede európy, známej ako Slovensko. Samozrejme, ako človek no nemal som práve štastné detstvo. Bolo nás päť. Myslím päť súrodencov. Náš otec bol večný pijan. Ak mal dobrú náladu tak mamu bil, ak nie…
Mama musela žobrať aby sme mali čo do úst. Otec totiž, čo sa týka financii, nebol moc štedrý. Niekedy nás dokonca brávala so sebou. Viac ľudí znamenalo viac peňazí a viac peňazí viac jedla. Raz som pri našich žobravých potulkách našiel detský domov. Polorozpadnutý dom, ktorý spravoval milý, šedivý pánko. Dal mi dosýta najesť aj napiť a ponúkol mi teplú posteľ. Neodmietol som. Napokon, doma sme si taký luxus ako postel dovoliť nemohli. Otec všetok prebytočný nábytok predal a prepil.
Svoju mamu a súrodencov som už odvtedy nevidel.
,,Vďaka láskavému prístupu šedivého pána som sa naučil čítať, písať a počítať. Nemal som veľa kamarátov, zato som miloval knihy. Fascinovali ma predovšetkým povesti a báje o démonoch, obzvlášť upíroch. Neveril som, že tak vierohodne opísaná rasa môže existovať len vo fantázií spisovateľov. Tak som začal menší informačný výskum. Báje a povesti kombinované z geografickými údajmi a archeologickými správami." Usmial som sa: ,,Výsledok vám hádam nemusím hovoriť. Keď som sa však možno až s prílišným nadšeným chcel podeliť o svoje zistenie z ostatnými, smiali sa akoby som im hovoril vtip. Keď však zistili, že to hovorím vážnym tónom začali ma ignorovať. To som nestrpel. Keď som ich s tým opťažoval čoraz nastojčivejšie, odviezli ma do psychiatrického ústavu. Hold dnes je svet moc skeptický voči nepodloženým hypotézam. A to akéhokoľvek druhu. I tam som pokračoval v horlivom presviedčaní že mám pravdu. Doktori a sestričky síce súhlasne prikyvovali, ale v ich očiach som videľ lútosť, ak nie smiech a pohŕdanie. Tak sa ich začal strániť. Namiesto toho som sa zameral na väzňov. Tí blázni však mali svoj svet a nebolo ich za žiadnych okolností možné dostať späť do reality. Tak som sa uzavrel. Uzavrel pred všetkými. A vyhovovalo mi to. Medzi ostatných som sa chodil len najesť, inak celé dni a noci presedel vo svojej izbe s nosom v knihách. Až kým som nezistil, že v noci ma chodí pozorovať akýsi tieň. Tieň dievčaťa, ktoré sa halilo závojom tmy. Keď som sa ju prvýkrát pokúsil osloviť utiekla a dva dni sa neukázala. Potom však došla opàť. Ponúkla mi svobodu keď s ňou pôjdem. Dokonca verila mojim rečiam o upíroch! Síce som jej nevidel do očí, ale podľa toho, ako sústredene počúvala usúdil že to myslí úprimne. Nuž som povedal áno. Svoj sľub dodržala a zaviedla ma na čachtický hrad. Až tam som zistil prečo mi tak úprimne verila. Ona sama bola upírom! Prirodzene, kedže som nevedel čo od nich čakať, dostal som strach. Trvalo im hodnú chvílu než ma ubezpečili že ma nechcú zabiť. Najprv sa ma pýtali. Znepokojovalo ich ako sa môže smrtelník o ich existencii dozvedieť. Keď som im povedal materiály, ktoré ma k tomu doviedli a pridal že to chce dávku fantázie len mávli rukou. Naša rasa ju, ževraj, pomaly stráca a čoskoro nebude takých, ktorí by ich našli. Dali mi na výber. Buď mi vymažu pamäť a nájdu mi dobrú rodinu, alebo sa stanem jedným z nich. Na rozmyslenie mi dali tri dni. Bol som v koncoch. Život upíra mi pripadal hrozne riskantný a nebezpečný, no zároveň som po ňom strašne túžil. A tak som sa nakoniec prekonal (aj keby som zomrel, komu na mne už záleží? ) a povedal áno. Premenila ma Tália ( ako sa mi neskôr to záhadné, čiernovlasé, dievča predstavilo ). Začali ma trénovať a vycvičili zo mňa vojaka. Na svoje ľudské prezvisko som, viac menej, úmyselne zabudol. Nechcel som si pamätať utrpenie, ktoré mi pripomínalo. Namiesto neho som prijal prezývku, čo mi dali. Roky utekali ( i keď upíri nestarnú tak rýchlo a neumierajú tak skoro ako ludia ) a ja som sa zaľúbil do Tálie. Bol to číry nezmysel. Ja som bol obyčajný vojak a ona dcéra lordovho vrchného radcu, ale - ako zvyknú hovoriť ludia - láske nerozkážeš. Trvalo to dlho, no nakoniec som jej ostých zlomil. Dokonca aj jej otec nás schválil! Všetko bolo ako z nejakého romániku…
So smutným koncom.
Jednu noc pred našimi zásnubami zaútočila na hrad armáda lovcov. Tí ludia boli smiešny. S kolami, krížmi a svätenou vodou by nás nepremohli ani v trojnásobnom počte...
Keby ich neviedlo dvanásť vlkodlakov. Tí dobre vedeli ako na nás. Útok si zjavne dlho plánovali. Hrad padol v plameňoch. Nikto neprežil. Teda až na mňa a to len preto že ma Tália v poslednej chvíli - z rozbitej hradby - zhodila do rieky, aj napriek mojej snahe sa jej vytrhnúť. Kedže som za ňou videl troch lovcov z napnutými lukmi nedávam tomu že žije veľké nádeje. Keď som prišiel k sebe - a rany sa mi zahojili - pustil som sa stopovať vašich súkmeňovcov. Našiel som ich tu. Nastúpili prvou triedou do pekla. Samozrejme, postupne. Ale sám v tak veľkom meste isto neprežijem dlho. Neviete mi poradiť, kde nájdem seberovnú spoločnosť?" Rozhostilo sa ticho. Akurát vlk v kúte nepatrne zavrčal. Keď som videl že tu sa asi nič nedozviem, opäť som otvoril ústa: ,,Ináč volajú ma Tieň. To len tak keby ste chceli vedieť… Kto vás zabil!"
Práve vtedy sa mi podarilo prerezať lano vysúvacou čepelou, ktorú som mal pod rukávom. Vyskočil som zo stoličky, ledabolo odstrčil človeka predomnou a skočil. Vlk sa inštinktívne postavil, ale nič viac nestihol. Klačiac som dopadol pred neho a rukami mu objal hrdlo. Z druhého rukáva sa vysunula druhá čepeľ. Vlk, s papuľou centimeter od mojej hlavy zachrčal a vzápätí ochabol. Jeho telo som dosť tvrdo odhodil a zaškľabil sa na ostatných. Tí na mieste stuhli neschopní pohybu. A to bola ich posledná chyba.
Ani nie za tri minúty ležal posledný z nich mŕtvy. Na motorke obdaleč bola taška plná tvrdého. Zobral som jej obsah, povylieval alkohol na podlahu a hodil tam zapálenú sirku, ktorú som mal vo vačku. Oheň sa rozhorel. Keď som s pivnice odchádzal, vyhrnul si rukáv a pozrel sa naň. Boli tam čierne hodinky s červeným podsvetením ručičiek, čísel a vonkajšieho kruhu. Ukazovali práve desať hodín a päť minút. Takže tú diskotéku ešte stihnem pomyslel som si spokojne. Keď som však stúpal hore po schodoch z horiacej pivnice všimol som si stav svojej tváre. Dobre, ešte pred tým to chce sprchu.
Charakteristika:
Zavrela dvere a ladným pohybom prešla ku mne. Sadla si mi na kolená a uväznila moje boky medzi svojimi nohami. Venovala mi zvodný úsmev: ,,Takže hrať vieš" začala: ,,Povieš mi niečo o sebe?" Úsmev som jej opätoval. A prečo nie? V tom lepšom prípade si zajtra nebude nič pamätať. V tom horšom zomrie. ,,Obyčajne bývam veľmi tajnostkársky, ale kvôli vám mylady spravím výnimku. Som spoločenský typ. Mám rád umenie, diskotéky a nočné prechádzky. Najlepšie v ženskej spoločnosti. Čo k tomu dodať, mám rád krásu" pohladil som moju spoločníčku po dlhých čiernych vlasoch. Zapýrila sa a odvrátila pohľad. Ja som však pokračoval: ,,Každý má však dve stránky. Osobne nenávidím čísla…
Vzhliadla na mňa: ,,Čísla? Tie mi vždy išli! Ak budeš niečo potrebovať kľudne povedz, pomôžem."
,,Som rád, že mám tu česť byť v spoločnosti inteligentnejšej a podstatne pôvabnejšej osoby než ja."
Zasmiala sa: ,,Prestaň mi už lichotiť, lebo sa neovládnem a niečo ti spravím!"
,,Čo ak je to účel?" žmurkol som na ňu: ,,Ale aby som dopovedal, okrem čísel nemám rád ešte mlčanlivých ludí. Nikdy s nimi nie je toľká zábava."
Prikývla: ,,To poznám." Nespustila zo mňa oči. To mi nakoniec i vyhovovalo.
,,…no a nakoniec úplne neznášam vlkov. Lovím ich."
,,Ty si lovec? To musíš veľa cestovať."
,,Ani moc nie. Tie zvieratá sú bližšie než si myslíš." Na chvílu zavládlo ticho. Ale sebavedomo som ho prelomil: ,,Dosť o veciach zlých, poďme sa baviť o niečom lepšom" S týmito slovami som sa ústami dotkol jej úst. Nebránila sa, naopak, vášeň mi oplácala rovnako. Skĺzol som perami k jej krku a chvílu ho len tak bozkával. Vychutnával som si jej zrýchlený dych a teplo krvi pretekajúcej krčnou žilou. Nakoniec som ju jemne chytil za vlasy - akoby som ju chcel pohladiť - a rázne zakusol. Vtedy ma napadlo:
Milujem teplú krv!
Vzhľad:
Na lov chodím v tmavomodrej koženej tunike z kapucňou a maskou tej istej farby. Na nohách tmavomodré nohavice s tvrdenej kože a tiež boty s toho istého materiálu rovnakej farby. Okolo pása mám opasok ktorý mi drží púzdro s postriebrenou dýkou. Tá mi okrem iného slúži aj na vrhanie.Ak by som o ňu prišiel, pod rukávmi mám skryté dve výsuvné strieborné čepele. V tme vidím vďaka upírskemu zraku, ako človek cez deň. Moje oči majú farbu sýtočervenej, skoro ako krv.
Do spoločnosti však chodím v normálnom, modernom, oblečení. Kedže mám husté, čierne vlasy - nie moc dlhé - milujem čiernu. Temer vždy chodím v tenkej koženej bunde, nohaviciach a kožených topánkach. Buď značky niké alebo adidas. Občas si síce dám košelu, alebo tričko, ale toto je najbežnejšia kombinácia.
Samozrejme všetko čierne. Svoje oči si dokonca maskujem slabým očným klamom. Okoloidúcim sa zdá, že sú bežné, svetlomodré. No ak sa do nich bude niekto pozerať sústredene dlhšiu dobu zbadá odlesk sýtočervenej.
Ešte nosím kožené hodinky s - na červeno - podsvietenými číslami, ručičkami a vonkajším kruhom. Tie nosím aj do spoločnosti, aj na lov. Vedieť čas je predsa podstatné.