SDS: Hnev paní Ašern

26.02.2014 16:35

Otvoril oči, a uvedomil si, že je v tmavej miestnosti, tak temnej že aj s jeho očami v nej sotva videl. Sedel na stoličke, pevnej, robustnej, zviazaný pevnými retazami.
Matně si spomínal, že v taketo situácií už niekedy bol, len si nemohol vybavit kedy.
V mysli mu ale po chvíli rozjasnilo – TRAVIČI. No iste, už ho takto předsa raz zajali. A díky komu?
„Niesi moc opatrný,“ ozval sa chladný, ozvenou vracajúci sa hlas: Iste sebaistota je vaša národná vlasnosť" chvílu bol ticho:,,Tak ako u ludí
„Paní Ašern,“ poznal ten hlas okamžite, a v tu chvíli sa před ním vážne zjavila, čiernovlasá, v temne čierných šatoch, s pohladom prepalujúcim viac, než rozžhavené striebro.
„Zcela rovnaký. V čom jste iný, než tý predošlí? Len brať a ničiť,“ vrčala na neho, a vtedy pripomínala  viac zviera, než jednu z travičov.
„Poslúchaj, Ašern…“
„Zmlkni!“ vykríkla, a vtedy sa putá utiahli ešte viac: „Pomohla som ti, napriek všetkému… chcela som mať svoju nádej, šancu pre seba a svoje zvieratá, a ty si ma…“
„Ašern, já…“
„Povedala som, mlč!,“ vymáčkli mu putá z hrudníku posledné zbytky vzduchu: „Ainakus bol môj prvý,“ syčala, i ked sa zdalo, že sa skôr brání plaču: „Prvý priatel a spoločník. Keby chcel, a keby to taktiež cítil, mohla som ti ho darovat. Miesto toho si sa  mu však rozhodol zobrať a zničit dušu, očarovat ho! To ti nikdy neodpustím.“
„Preto si nešla do svojho sveta so svojmi ludmi?“ vzpomenul si.
Vrazila mu facku: „Asi si zabudol, že som v ich očiach zradca,“ odfrkla si zhnusená, nad ním, a i nad sebou: „Okrem toho by som sa nemala ani kam vrátiť.“
„Jak to myslíš,“ pokusil sa ju prinútiť hovoriť, ale ona len zavrtela hlavou: „Vieš, že v mojom svete som bola jediná, kto môže vidieť svetlo duší vnútri obyčajných zvierat? Kdo s nimi dokázal hovoriť?“ povedala  miesto toho: „I ked tam už zrovna moc zvierat nemáme.“
„Počítám, že sa mi teraz chceš asi pomstiť,“ zachovával si klud, zatiaľ očami hladal, či tu predsa len nie je niečo, čo by mu mohlo pomocť utiecť.  Všimol si, že ich zrazu pozoruje bezpočet rôznych zvieracích očí.
Kde sa tu vzaly? Blesklo mu hlavou.
„Pomstiť sa“ zopakovala po ňom jeho posledné slovo, ako by sa ho práve pokusila ochutnať. „Mala by som sa pomstiť,“ predniesla potom  zamyslene.
,,To ti to teraz napadlo?"
„Oh áno, pomstiť. Mal by si žiť v strachu z mojej pomsty a neistote, kedy, a či ju vykonám,“ zaškerila sa temne: „Vážne, chod a boj sa mojej nejkrutějšej pomsty, vrah duší a zradca cti, pretože si naštval zatratenú paní bestií,“pluvla mu do tváre…
…a v tej chvíli sa Lukas prebudil, v bezpečí vo svojej komnate a na svojom čiernom lôžku… ale napriek tomu, že sa temný obvykle nikdy nepotí, jeho posteľ teraz bola až do mokra nasiaknutá jeho vlastním potom.