Tajomstvo Darmoru ( Gamebook )

Tunika prešívaná striebrom, pozlátená prilbica, ocelové brnenie a nabrúsený leštený meč. Najlepšie s dievčaťom okolo krku. Takto si mládenci predstavujú svoj príchod do domoviny. Tomuto opisu som sa ja ani nepodobal. Špinavá tunika, prepotené vlasy a starý ,nespočetkrát zošivaný, čierny plášť. Jediné čo prezrádzalo že som bol vonku bol tučný meešec plný zlata. Moje ruky sa hodili. Vlastne, vďaka nim sme žili. Prirodzene, rodičia to nevedeli, ale čo oko nevidí to srdce netrápi, no nie? Pravda, už som sa domov aj tešil. Bol som uťahaný a hladný. Hoc' sme chudobný, pamätám si, že mama robila vynikajúcu divinu! Keď som však došiel na kopec s ktorého bolo vidieť našu osadu, stŕpol som. Čo sa to stalo? Naša osada, kedysi známe oddychové miesto na franskej obchodnej ceste teraz pripomínala skôr hŕbu bojazlivo krčiacich sa chatrčí v doline. A to ešte nebolo to najhoršie. S veľkolepej drevenej palisády zostalo len pár čiernych špicou zúfalo čnejúcich proti nebu. Náš kraj bol typický vždy krásnim a teplím počasím. Inak tomu nebolo ani pred tromi rokmi keď som odišiel. Teraz však oblohu kalila hustá hmla tak veľmi, že človek si ledva videl pod nohy. Opatrne, aby si nezlámal nohy som zišiel dolu a zamieril do dediny. Prešiel som tým, čo sa kedysi volalo bránou a vošiel dovnútra. V hmle siluety domov pripomínali obetné kamene na dávno zabudnutom obetisku. Na drevených stenách  boli vidieť stopy po mečoch, šípoch a fakľách. Okná pribité doskami. Na inokedy rušných uliciach bolo ticho ako v hrobe. Len na cestách a v škárach domov si vietor hral svoju smutnú pieseň... strachu? Blúdil som ulicami, sťa duch ,v kapucni a plášti, a rozmýšlal, čo také sa tu mohlo stať. S mojich čierno-čiernych úvah ma však vyrušil známy hlas: ,,Synak!" 

Zaostril som pohľad. S hmly sa ku mne náhlila akási tmavá postava. Neznámy musel príjsť fakt blízko kým som rozoznal jeho striebristé vlasy a bradu. ,,Otec!" Krátko sme sa objali. ,,Tak ako sa vodilo v cudzine?"  S úsmevom som si odopol mešec a podal ho otcovi. Ten si ho najprv poťažkal a vzäpatí s úsmevom nazrel dovnútra. Vytreštil oči. ,,Ej synu, to nám veru vystačí na celú zimu" povedal so smiechom: ,,Vždy som to vravel, že remeslo má zlaté dno. Usmial som sa: Nechci vedieť aké remeslo. ,,Nože poď!" povedal otec a viedol ma k neďalekému domčeku: ,,Nepatrí sa v takomto počasí vonku postávať! Na reči bude dosť času pri jedle." 

 

Náš dom nebol žiadny luxus. Skladal sa z dvoch izbietok. V jednej bola kuchyňa, pec i otcova drotárska dielnička a v druhej sme spali. Všetci traja. Keď som bol malý bolo to akurát. Čím som bol však vetší a vetší tým sa mi zdal náš dom menší. Veľaráz som sa o to pokúšal, ale ani moje "šikovné" ruky nestačili na to, aby som zohnal dostatok peňazií na nový dom. Mama práve dovárala guláš. Ten nám krútil nosmi už od dverí. Čochvíľa sme zasadli za stôl. Mama nemeškala a ledva sme dojedli už sa začala vypytovať. Pochopil že z toho nevycúvam, tak som sa usmial a začal rozprávať. Samozrejme, všetko som si cestou starostlivo povymýšlal. Moje remeslo ma to naučilo. Osobne som s tým sni nemal problém a historku o tom, ako som sa ,v neďalekej provincií, staral legionárom o kone im predkladal s prekvapivou vierohodnosťou. Bola to , i keď ťažká ale, dobre platená práca. V pohode to za tri roky vysvetlilo ten mešec zlata čo som doniesol. Popravde som "pracoval" len rok a pol a mal som ovľa viac. Prebitok som utratil a toto doniesol domov, ale pravdu som im nikdy nemohol povedať. Neskutočne by sa za mňa hanbili. ,,Čo sa tu vlastne stalo?" spýtal sa keď som dorozprával. Rodičom zaraz zmizol úsmev s tváre a mama sa znepokojene pozrela na otca. Ten ju ukľudnil pohľadom a začal rozprávať:

,,Rok potom čo si odišiel prišla hmla. Usadila sa tu ako kliešť v rane a nie a nie odísť. Potom prišli búrky povodne a choroby. Čarodejníci, vedmy a učenci sa domnievali, že to je predzvesť skazy. Prostý ľud a knazi sa modlili aby sa mýlili. Márne. Oni o tom ale nevedeli. Na chvíľu všetko ustalo, búrky, povodne a choroby odišli.Len hmla ostala. Radovali sme sa a pili na koniec toho hrozného obdobia. Lenže zabudli sme..." ,otec zbledol a hlas mu od ľaku preskočil, mama mu stisla ruku: ,,...že najvačšie ticho býva pred búrkou. Tak sa z tmy vynorili oni. Šesť čiernych jazdcov odetých v oceli začalo drancovať mestá a dediny. Kráľ proti nim vyslal veškerú armádu. Pobili ich ako psov." Zháčil som sa: ,,To nie je možné! Nemôže predsa šesť jazdcov pobiť tisíc pätsto vojakov!" ,,Videl som to na vlastné oči syn môj! Niektorí hovoria, že tí šiesti sú synovia Satana a ja tomu namôjdušu aj verím. Zamračil som sa. Môj otec nikdy nebol poverčivý. Teraz na to musel mať pekne vážny dôvod. ,,Dostali sa až do hradu" pokračoval. Stráže zmárnili a uniesli kráľovi dcéru. Zamierili s ňou na východ k Darmoru." ,,Darmoru? Čo by tam robili? Tá pevnosť je predsa roky opustená!" ,,Keď prišla hmla a choroby", hovoril otec, ,,ľudia klebetili že v Darmore sa usadil černokňažník. Čarodejníci a vedmy to pokladali za obyčajnú klebetu, ale keď sa temný jazdci aj s princeznou pustili tým smerom, čarodejníci ich začali brať vážne. Bohužiaľ, skutočne sa ukázalo že čierne sily sa sústredujú okolo Darmoru ako včeli okolo svojej kráľovnej. Vieš predsa, čo tu bolo pred tým než sem došli naši predkovia." Veľmi dobre som to vedel. Mimovolne ma striaslo. ,,Bez armády sme však nemohli robiť nič." ,hovoril otec ďalej, ,,Král bol dokonca taký zúfalý, že sľúbil korunu tomu kto mu privedie dcéru živú a zdravú. ,,Vážne?" zatiahol som a v očiach sa mi zablislo. Keby som bol kráľom moja rodina by bola najbohatšia a už nikdy by som nemusel kradnúť! pomyslel som si. Mama to zbadala a vrhla na otca nenávistný pohľad. Ten, v očividnej snahe to vyžehliť ma začal, nie veľmi zdarne, odhovárať. ,,Mnohí šlachtici, bohatieri ba dokonca aj čarodejníci to skúšali! Nikto neuspel. Prečo by si mal zrovna ty toľko štastia?" Ja som ho však už nepočúval. Zdvihol som sa od stola. ,,To nemyslíš vážne?!" prehovorila mama takmer zúfalo. ,,Kto sa bude starať o dom? Kto bude pomáhať otcovi?!" Pozrel som sa na ňu: ,,Kde by bol Jánošík, keby nešiel do hory na zboje?" S týmito slovami som vybehol von ponorený do vlastných úvah. Keď som vyšiel z dverí ešte začul mamin výkrik: ,,Nemal si mu to hovoriť!!!"

 

V tú noc sme išli spať nezvyčajne mĺkvo. Spoločnú modlidbu som len s povinnosti odmrmlal a otočil som sa na druhý bok v snahe zaspať. Spánok som však len predstieral. Keď hodinky po mojej ľavici odbili polnoc, opatrne som sa zdvihol a odišiel z izby. Zbalil som sa na cestu. Trochu jedla, vodu, mapu a môj obyčajný jednoručný meč. Potichu som vyšiel z domu a prikmotril sa k stajni. Henri bol trochu nesvoj, že ho budím s postrojmi uprostred noci, ale nakoniec povolil. Vyšvyhol som sa do sedla a dal sa kráčať tmavou krajinou. Už som bol temer za dedinou keď sa za mnou ozvalo: ,,Radomír, synak!" Potiahol som uzdu. Kôň zastal a podráždene švihol chvostom. ,,Otec?" Za chvílu s tmy vybehla postava v pyžame a náhlila sa ku mne. Otec dobehol celý zadychčaný. ,,Vedel som to..." povedal smejúc sa a zároveň lapal po dychu: ,,...že by si aj tak odišiel" Previnilo som sa usmial. ,,Vezmi si ho" vtisol mi do dlane prostý drevený kríž na koženej retiazke: ,,Nech ťa hospodin ochraňuje." Nevedel som, čo na to povedať. Nakoniec som sa zmohol len na prosté: ,,Ďakujem" ,,Zbohom synak a vráť sa nám živý a zdravý!" ,,Nebojte sa otče" povesil som si kríž na krk a s úsmevom naňho pozrel: ,,vrátim sa." Zdalo sa, že mu na chvílu zvlhli oči, ale v tme som nevidel jasne. Náhlivo sa obrátil a odkráčal.Chvílu som sa pozeral za ňím a potom sa znova obrátil vpred. Zrazu sa mi nechcelo. Vážne mám riskovať život kvôli neistej výzií? Vážne chcem ísť do tých nebezpečných končín? Vlastne nie som ani vojak, zabijú ma rovno pred hradom! Zavrel som oči a potriasol hlavou. Nie! Moji rodičia si poradia aj bezomňa. Už nechcem aby žili v chudobe. Budú sa mať lepšie ako hociktorý mešťaň! Nadýchol som sa, popchol koňa a vyrazil v ústrety neznámym úskaliam a čierno-čiernej tme. A pritom ani nevedel, akú do neba volajúcu lož som pred chvílou povedal...