Umeleckému duchu
Myšlienku tohoto textu obdivujem. Vlastne obdivujem temer všetky texty ktoré sa snažia opísať duchovno - duševnú stránku tých nepochopiteľných bytostí, ktoré píšu. A prečo? Nuž preto, že sa to nedá.
Môžeme o tom hovoriť hodiny, napísať ságu kníh a neviem čo všetko, ALE VŽDY sa nájde niečo, čo o sebe nevieme. Je to ako temná priepasť bez dna. A jej skúmanie je fascinujúce. Osobne sa dokonca stotožnujem s pár myšlienkami z textu, ale samozrejme nie so všetkými. Lebo každý sme iný. A myslím že najsilnejšia z celého článku je veta:
"Si všetkým čím si bola, si všetkým, čím budeš."
Ale ticho už prosím! Duchovia sa chcú rozprávať...
Píšem ti,
či už zo cti, alebo z opovrhnutia?
Ja netuším.
Nikdy som ti nechcela písať o tom aká som mala byť a aká som v skutočnosti bola.
A vidíš, predsa je to tu.
Milé moje malé Ja,
keby som mohla zmeniť to aká som bola, keby som vedela zmeniť svoju povahu, tak by som ju zmenila. Zmenila by som svoju uzavretosť, zmenila by som svoju sarkastickú povahu, zmenila by som všetky tie svoje vlastnosti, ktoré na sebe nenávidím. Zmenila by som na sebe toľko vecí, že by som to pravdepodobne už ani nebola ja.
Už od mala som bola nespoločenská, už od mala som mala problémy začleniť sa do kolektívu. Stále som hovorila, no nemohla som byť vypočutá. Bola som iba dieťa. Iba malé dieťa, ktoré si vždy vravelo, aký je svet zvláštny. Všetci tí ľudia, ktorí sa stále za niečím ženú, všetci, čo sa neustále sťažujú na to, aký je život krátky. V skutočnosti nie je krátky. Vôbec nie. Je to tá najdlhšia činnosť, ktorú vieme vykonať. Žiť.
Viem, že ako malé dieťa som bola bláznivá, ostalo mi to doteraz, nikdy nezapriem svoju podivnú povahu. Povahu, ktorá ma núti smiať sa aj vtedy, keď mám chuť vrieskať, plakať a kopať do všetkého navôkol.
Keby som mohla zmeniť seba, čo i len pred mesiacom, povedala by som si, aby som sa nebála vykročiť vpred so vztýčenou hlavou. Povedala by som si, aby som hovorila nahlas to, čo mám na srdci. Povedala by som si, že môžem byť taká aká len chcem byť.
Ale sama veľmi dobre viem, že by som si klamala. Nevedela by som byť taká, akou chcem byť.
Ale zároveň tým, že by som sa nedokázala zmeniť mi istým spôsobom dáva odpoveď na všetko. Na to, že som to jednoducho Ja. Ten divný človek, ktorý má veľmi málo kamarátov a viac ich ani nepotrebuje, ten podivný človek, ktorý si prešiel všelijakými stavmi a nechce na ne zabudnúť, pretože je to časť tohto podivného človeka.
Na to, aby som sa otvorila som potrebovala kľúč.
Ja tento kľúč opäť a opäť nachádzam v hudbe, v maľovaní, v písaní.
Ten nádherný pocit, ktorý sa dostaví po dopísaní nejakej básne, či poviedky. Neviem ešte povedať kto som, ani kým budem, naisto viem len povedať, že v písaní nachádzam svoje stratené ja. A nikdy nemôžem prestať, pretože to, čo je pre niekoho kyslík, je pre mňa písanie. To, čo je pre niekoho iba obyčajný text je pre mňa niečo ako okno do vnútra môjho ja. Pri písaní sa celá odovzdám pocitom a píšem. Bez prestávky, bez vody, jedla, bez ľudí vôkol mňa. Pre moje telo je podstatné, že sa vypíšem. V čase kedy nepíšem to som síce ja, ale nedýcham. Nadýchnem sa až vtedy, keď niečo napíšem. To je pre mňa čas, kedy môžem vstrebávať ten vzácny kyslík.
Takže, moje milé malé ja,
neboj sa zobrať papier, pero a písať. Neboj sa, čo z toho vznikne, neboj sa ničoho. Pretože ty dokážeš to, čo si zaumieniš. Dokážeš dýchať. Tak dýchaj!
Som všetkým, čím si aj ty. Som tvoje veľké budúce Ja, ktoré sa i tak cíti ako dieťa, ktoré nechápe tento svet plný násilia a všetkých tých odporných vecí.
Si všetkým, čím som bola. Som všetkým, čím budeš.
Máš veľa času na to, aby si sa začala chovať na svoj vek. Teraz si uživaj to, čím som bola...
Dominika hubková
A vy a písanie?
Neboli nájdené žiadne príspevky.