Uväznená v pokoji

21.06.2015 19:27

Toto dielo je demonštráciou môjho subjektívneho názoru/rov ktorý/é spoločenský klérus označil za spálenia hodné ( čo mi lichotí ). Vzniklo kombináciou májovej témy Abdonu a hnevu vyvolaného istým jedincom s partiou, ktorí mnou a mojimi nasledovníkmi na našej škole vyslovene pohŕdajú. Označujú nás - a špeciálne mňa - za prosatanistov, debilov, psychosociálov, psychopatov a tupcov. Nie sú hodní, aby sme im tieto názory vyvracali. Preto ak ste náhodou ešte nečítali nič z mojej tvorby - prípadne nemáte chuť si kaziť dobrú náladu pravdou, preskočte tento text. Zbytočne stratíte životné minúty.

 Tej hŕstke čo ostanú prajem príjemné čítanie.

-R. V. R.

 

Umenie zabraňuje spraviť si z človeka cynickú jednotku.

Tento filozofický výrok som naposledy čítala v Psycho revue. Pripadal mi logický a tým pádom správny. Až doteraz.

 

Vydavateľstvo Nová dimenzia vydáva knihy novým autorom pod jednou podmienkou. Mám posúdiť psychologické profily ich autorov. S týmto poslaním som išla aj sem, no už pri príchode som mala pocit že som asi na zlej adrese. Chodba bola v pohode, no okná na všetkých izbách boli - na moje počudovanie - zastreté závesmi. V celom byte vládlo pološero napriek tomu, že vonku bol krásny júnový deň. Keď som vstúpila dovnútra, privítala ma jemná melódia čudnej hudby, ktorá potichu znela po celom byte. Na tej melódií bolo niečo znepokojujúce, až desivé. Mimovoľne ma zatriaslo, aj keď vnútri nebola vôbec zima.

(-Hudba-)

 

Po chvíli som potriasla hlavou a šla ďalej. Podľa dohody sme sa mali stretnúť v autorovej súkromnej knižnici. Videla som už mnoho knižníc, ale táto bola bezpochyby najčudnejšia. Neboli tam žiadne okná. Po obvode miestnosť lemovali police až po strop plné kníh a textov. Maličké rozostupy medzi nimi zapĺňali kované svietniky - pribité o stenu - s elektrickými sviečkami. Boli tam dva stoly usporiadané do - s môjho pohľadu obráteného - písmena L. Na prvom bola biela keramická kanvica - z ktorej sa parilo - a dve šálky. Za ním sedel vo veľkom tmavočervenom kresle chalan, oblečený do čierneho. Mohol mať zhruba šestnásť, krátke tmavohnedé vlasy a modré oči. Bol dosť bledý a so sklopenými očami čítal akúsi knihu. Keď som vošla, zdvihol oči. Usmial sa. ,,Sadnite si prosím" vyzval ma pokojne a ukázal na drevenú stoličku oproti nemu.

Úsmev som mu vrátila. Letmým pohľadom po izbe sa mi ešte podarilo všimnúť si dve kartónové krabice odložené v kúte, vedľa nich stolík na ktorom bol televízor a pod ním zavretý sivý netbook značky ASUS a zapnuté čierne rádio. Ponúra hudba bola teraz ešte intenzívnejšia. Sadla som si. ,,Máte tu dosť" na chvíľu sa odmlčala neisto hľadajúc správne slová: ,,zaujímavú atfosméru" zakončila som napokon rozpačito. Zasmial sa, vytiahol z vrecka malý ovládač a vypol rádio. ,,Prepáčte, návštevy tu moc často nemávam" ospravedlnil sa. Zavrel knihu. Natiahol sa a hodil ju na vedľajší stôl. Vždycky som si myslela, že na mojom kancelárskom stole vybuchla atómová bomba, no to nebolo nič v porovnaní s týmto. Po celej dĺžke stola boli roztiahnuté otvorené knihy a papiere s útržkami textov.

,,Čaj?" spýtal sa ma môj hostiteľ, tým ma vyrušil zo zamyslenia. Prikývla som a zobrala si šálku. Nalial mi z kanvice teplú, červenú tekutinu. ,,Jablkovo - škoricový čaj, môj oblúbený. Na zdravie" s týmito slovami nalial aj sebe a napil sa. Nasledovala som jeho príklad. Chutil vážne vinikajúco. Položila som šálku a podala mu ruku: Volám sa Valentína Filová." Chalan tiež položil šálku a chvíľu sa prekvapene pozeral na ruku. Následne sa pozrel na mňa. Trošku sklamane som zvesila ruku. ,,Tak, ako sa máte? spýtala som sa.

,,Mám sa vinikajúco" odpovedal.

,,Prečo?"

,,Robím to, čo ma baví."

,,A čo vás teda baví?"

,,Čítanie filozofických, historických a umeleckých kníh. Prípadne písanie umeleckej beletrie."

,,Určite máte aj kamarátov s podobnými záujmami. Ale podľa vašej pokožky usudzujem, že s nimi nechodievate často von. Alebo sa mýlim?"

,,Ja nemám kamarátov. A vlastne máte pravdu, všeobecne nechodím často von."

,,Z akého dôvodu nemáte žiadnych kamarátov? Máte problém začleniť sa do spoločnosti?"

,,Aj to. Ale dôvod prečo nemám kamarátov je ten, že ich nepotrebujem."

,,Každý potrebuje kamarátov na zábavu a aby sa mal komu zdôveriť, o koho oprieť."

,,Nie som toho názoru" povedal pevne. Nasledovala chvíľa ticha.

,,Prečo si to myslíte?" spýtala som sa napokon.

,,Čo je človek?" spýtal sa ma ako učiteľ žiaka. Každopádne ma touto otázkou prekvapil. Na chvíľu som sa zamyslela.

,,Človek je inteligentná bytosť s dvoma zložkami existencie. Psychickou a fyzickou, pričom tieto dve zložky musia byť v záujme jeho zdravia v rovnováhe."

,,Zle."

Asi sa mi nepodarilo skryť môj výraz tváre, lebo sa usmial. ,,Človek je zviera. Zviera s rozvinutejšou schopnosťou tvorenia. A toto zviera má tri zložky: Telesnú, Duševnú a Duchovnú. Videli ste už niekedy telo bez duševnej a duchovnej zložky?"

Prikývla som. Každý predsa aspoň raz videl mŕtvolu.

,,Tak teda načo sú mi kamaráti?"

Zvraštila čelo: ,,Prepáčte, nie som si istá či rozumiem."

Chalan si vzdychol, akoby bol maximálne znechutený mojou nechápavosťou: ,,Dobre, zjednoduším vám to. Ľudia nemajú vo zvyku uzatvárať priateľstvá skôr, než odhalia aspoň črepinku z duše potencionálneho priateľa. Aj môj predchádzajúci výklad sa vám snažil povedať že to hlavné na človeku je jeho psyché. A psyché sa dá sčasti zavrieť." Roztiahol ruky: ,,Tu je dôkaz!"

,,Áno, ale sám ste povedal, že psyché sa dá zavrieť len sčasti. A kniha vám nikdy nenachradí kontakt s človekom."

,,Vari môžete povedať že svojho manžela, alebo rodičov poznáte úplne dokonale? Každú ich túžbu, každé tajomstvo? Alebo dokonca môžete tvrdiť, že dopredu viete ako v zareagujete vo všetkých situáciách? Nie. Dokonca ani svoju dušu si človek nikdy nedokáže spoznať do úplných zákutí. A v tomto máte pravdu, kniha nikdy nenahradí kontakt s človekom z tváre do tváre. Ale ten nie je podstatný, podstatné sú myšlienky a pocity.

Zakrútila som hlavou: ,,Aj tak si myslím, že podstatný je ten zážitok osobne prežitý s kamarátmi."

,,A či nejde v umeleckej literatúre hlavne o zážitok a myšlienku? My literáti, ktorí tvoria, sme vlastne vyvolávači. Snažíme sa vyvolať v čitateľovi pocity, myšlienky a snažíme sa ho doviesť tam, kam chceme. Sme vlastne iluzionisti, alebo keď chcete mágovia. Ale v konečnom dôsledku, sa akákoľvek ilúzia zakladá na realite. Takže na to, aby ste dokázali pochopiť a plne využiť schopností, ktoré vám litera - obzvlášť temná litera - dáva musíte prijať jeden fakt. Fakt že to čo sa každému javí ako skutočné v skutočnosti skutočné nie je. Takpovediac že realita nie je realitou. Ak si toto uvedomíte a k tomu sa pridajú vlastné skúsenosti, budete mať neobmedzené možnosti. Ako hovorí múdra kniha: "Na začiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha a to slovo bol Boh. Skrze neho povstalo všetko a bez neho by nepovstalo nič, z toho čo povstalo." A my máme nad slovom moc. Sila čo? My sme bohmi vo svojich dielach. Vo svojich svetoch."

Po týchto slovách som už pevne stanovila diagnózu a premyslela celý psychiatrický posudok. Síce Nová dimenzia má rada fantasistov, toto je extrém. Je to až šialenec. Vlastne by som sa s ním už ďalej nemusela baviť, ale chcela som mu povedať ešte jednu vec: ,,Ilúzia akokoľvek pravdivá je stále len ilúziou."

Zasmial sa: ,,Áno. Máte pravdu, objektívne. Ale vnútri, subjektívne, je to na nerozoznanie. Dokážem vám to. Vstal z kresla, podišiel ku poličke, vybral z nej zväzok papierov a opäť si sadol do kresla. Podal mi ho so slovami: ,,Čítajte." Bolo tam asi toto:

 

Neznáma, zvaná Psyché

 

Len si

a zbieraš údery.

Od známa,

od neznáma.

 

Kto ti, čo, kedy, uverí?

Si sama, vôbec sama.

 

A kde si v tele?

V svojom domove?

I sama sebe fantóm?

 

Len Tieň ti na to

možno odpovie.

ticho planúcim ohňom.

V hlbinách fantázie

 

Neviem ako som sa sem dostala, no nepáči sa mi tu. Všade iba prach, šedivé ruiny bytoviek a domov. Alebo sa mi to len zdá? Neviem. Všetko halí opar hustého štipľavého dymu, ktorý mi bráni zaostriť zrak. Vo vzduchu cítiť akúsi zmes dymu a myrhy. Bolo tu ticho, absolutné ticho. Behali mi z toho po chrbte zimomriavky. Zrazu som v diaľke uvidela siluetu akejsi postavy sediacej na pozostatku múru. Pocítila v sebe akúsi iskierku nádeje. Rozbehla som sa k nemu: ,,Pane pomôžte mi! Kde to vlastne som?!" No neznámy, ktorý bol bokom odomňa, sa na mňa ani nepozrel. Len si vzdychol: ,,Ticho, rušíš môj pokoj."

Ja som však ďalej rozhodne šla k nemu: ,,Pane, ale ja som sa stratila a..."

,,Neruš ma! Vari si až taká bezmyselná že nevieš, že krása takéhoto výtvoru sa môže obdivovať len v pokoji? Že tieto kúzla sa môžu vytvárať len vo fyzickom pokoji? Že najväčší úspech môže vyvolávač dosiahnuť len s trpezlivým a pokojným čitateľom?" Zasmial sa: ,,Isteže nevieš. Pre teba toto nie je krása. Ty nechápeš mágií nočnej literi, chápeš len ľudom - ktorí sú tak naivný, že sa hneď vzdajú. Prepáč, ale ja k nim nepatrím." Vtedy som uvidela jeho tvár a modré oko, ktoré sa dívalo kamsi do diaľky na dymových tanečníkov. Začala som pomaly ustupovať. Vtom sa ten chalan postavil: ,,Je na čase aby si sa dozvedela čo je skutočný pokoj." A otočil sa na mňa. Ľavú polovicu tváre mal ľudskú. Pravú mal však totálne čiernu a namiesto vlasov ľadovomodrý oheň.  Ten istý oheň mu šlahal aj s pravej očnej dierky a pravej polovice úst.

Vykríkla som.