Vesmírna opera chaosu
Teraz vám predstavím inú perspektívu prínosu humanitných vied. Relatívne novú perspektívu. A na nové myšlienky treba relatívne novú formu. Ako je napísané: Ani nové víno nelejú do starých nádob, lebo mechy sa roztrhnú, víno vytečie a mechy sa zničia. Ale nové víno lejú do nových mechov a tak sa oboje zachová ( Mt 9,17 ).
Na zhodnotenie globálneho prínosu humanitných vied si musíme najprv načrtnúť svet, v ktorom sa vyvíjala. A svet je určovaný spoločnosťou. Z tejto spoločnosti však v dnešných dobách celkom logicky vymizol tvz. Pocit zázraku. Nie však pre všetkých. Stačí len zmeniť perspektívu.
Ako teda vyzerá spoločnosť a ňou určovaný svet?
Predstavme si:
V istej veľmi vyspelej časti jednej z galaxií vytvorili loď. Táto loď bola určená na tak riskantnú plavbu, že členom posádky museli zmazať pamäť. Tí sa prebudili až zhruba o tisíc svetelných rokov za materskou stanicou. Nová loď dostane dve sprievodné lode, ktoré zaškolujú posádku. Neskôr sa nová loď pridá do spoločenstva lodí, kde sa začne učiť od skúsenejších posádok, ktoré to tam vedú. Okrem iného sa dozvie aj základné rozdelenie profesií, ktoré si môže vybrať. Sú tu technické lode a tie druhé. Technické lode sú celkom snaživé. Vytvárajú produkty, ktoré môžu posádky cez loď využívať na uľahčenie plavby. Ich pokrok je celkom badateľný. Napríklad tá sieť, vďaka ktorej môžu posádky medzi sebou komunikovať aj intergalakticky. Tie druhé sú akési utiahnuté, ale ak sa nad tým zamyslíme tiež dosť podstatné. Napríklad učia posádky iných lodí, skúmajú symbiózu posádky s loďou a podobne. Vlastne ak by som to mal zhrnúť, celá činnosť tých druhých lodí sa sústredí na posádku. Na vnútro lode. Nie je to samo osebe dosť podstatné? Nemáme pri raketovom pokroku tejto dekády pocit prílišného robotizovania lode, a tak i posádky?
Ale musím povedať, že ony sú dosť zvláštne. Viem o čom hovorím aj prečo. Každá posádka má hybernačnú schránku a v nej je istý „zvláštny pasažier.“ Niekde sa tento pasažier prebudí, niekde nie. To je individuálne, tak ako aj jeho špecifické vlastnosti. Isté však je, že tento nenormálny pasažier má sklon často snívať, tvoriť a pýtať sa aj na totálne samozrejmosti, čím otravuje nielen svoju posádku, ale aj iné lode.
Z lodí pod velením týchto individuí sa skladajú sektory literátov všemožného druhu, filozofov, umelcov, psychológov, sociológov a iných. Tých, čo skúmajú vnútro a posádku. Ale ostatne lode ich začali vnímať ako iných, pretože ich pokroky neboli a nie sú tak viditeľné ako pokroky technikov. Tak ich chtiac – nechtiac zavreli do „slonovinovej veže.“ Tam nastal rozbroj. Zopár umelecko – filozoficky zameraných lodí sa chcelo z tejto izolácie dostať a tak stvorili popkultúru. Tá neletargickejšia časť spoločnosti ich prijala, ale tí čo tvorili a chceli aj naďalej tvoriť v izolácií a iba pre vzdelanejšie posádky ich odmietli.
Preto nezáujem o odborný výskum textových častí popkultúry. Teda aspoň v našej galaxii. To sa výraznejšie zmenilo až nedávno, kedy boli vydané dáta s názvom Fantastika a realizmus. Istá študentská loď, ktorá sa zúčastnila pár prednášok autorskej posádky vysokovzdelanej profesorskej lode menom Ondrej Herec si povedala: ,,Herec spravil z dobrodružstva filozofiu. A filozofia je aj pokusom o priblíženie sa k bytiu. Vedeckým pokusom. Nešlo by teda z „obyčajnej fantastiky“ spraviť vedecký nástroj? Je to vôbec potrebné?
Myslím, že je to priam akútne nutné.
Žijeme v informačnej spoločnosti, ktorú ženie technický pokrok. Táto situácia je výsledkom pestovania novovekej exaktnej vedy a metafyzickej filozofie, ktorá sa s ňou usilovala udržať krok. Koperníkovým obratom sa jednotlivec vyčlenil z kolektívu a stal sa výhradným subjektom, pred ktorý je pred-stavené každé ďalšie súcno, aby uznal jeho existenciu. Toto uznanie vykonáva sféra vedomia. Celý vesmír, celý priestor našej existencie sa zrazu stal objektom stojacim oproti nám. Nepôsobí to moc nepriateľsky? A sme vážne takí inteligentní, že dokážeme všetko chápať?
Kvôli tejto absolutizácií rozumu novovekí vedci a filozofi interpretovali skutočnosť len ako disponovateľný stav zásob odhalený filtrom plánujúceho rozumu, ktoré je potrebné kvantitatívne zmerať a tak sprístupniť našej predstave. Proces objektivizácie vyúsťuje až do mocenských nárokov subjektu presne ovládnuť a riadiť prírodu. V tomto mu mala okrem racionalistickej filozofie pomôcť aj technika, ktorej skutočným cieľom je usporadúvať svet do sústav, ktoré budú fungovať podľa našich požiadaviek. Vytvárame si falošnú skutočnosť organizovanú našimi zákonmi. Lenže ak sa pravda zmení na správnosť vykazovania a celý svet sa stane matematickou kalkulačkou, nakoniec aj človek bude len nahraditeľným, nedokonalým strojom. Taktiež sa stratí otvorenosť pre to, čo nemožno vlastniť, či racionálne pochopiť. Bolo by to dobré?
V protiklade k tejto kybernetike, náš „zvláštny pasažier“ občas dáva posádke možnosť prechodu cez Warp. Dimenziu, ktorá sa každej posádke vždy javí inak a pritom zostáva tá istá. Ako je to možné? Je to proste niečo tak komplikované, čo sa nedá spútať našimi zákonmi. Možno aj má zákon, ale ten je tak zložitý, že nášmu vedomiu sa nemôže javiť inak ako neusporiadanosť. A to je problém. My sme totiž neusporiadanosť osebe odmietli akceptovať. Prečo? Nestačí nám otázka, násilne chceme odpoveď.
Tento „warp“ spolu s pokrokom techniky nám však ukazujú prínos a úlohy humanitných vied. Prvý prínos a úloha záujem je „učlovečovanie sa.“ Teda definícia slova človek, ktorá musí byť stále aktualizovaná vzhľadom na dobu. Človek v 21. storočí žije predsa len inak ako človek v storočí.
Druhý prínos aj úlohu predstavuje jazyk. Jazyk je systém, ktorý určuje naše bytie. Či chceme či nie dotýka sa nás a predstavuje bezpochyby najväčší prínos humanitných vied. Aj keď si to mnohí nemyslia, jazyk je „živý“ aparát, ktorý vyžaduje stálu starostlivosť kvôli potrebám doby.
Tretý prínos predstavuje práve tento „Warp“ teda bytie a práce o ňom. Toto bytie sa totiž vďaka svojej rozmanitosti vymyká akýmkoľvek dogmatickým definíciám o ňom a tak predstavuje nekonečný priestor pre diskusiu.
Na záver tých, ktorým záleží na humanitných vedách vyzývam, aby si nikdy nerobili nárok na totálne presné, dogmatické, výsledky ktoré by chceli ďalšie myslenie a pýtanie sa urobiť zbytočným. Tak sa totiž z tajomného neznáma, z neprebádaného neusporiadaného javu stáva usporiadaná samozrejmosť. Poučka, na ktorú budú nadávať študenti. Pre rešpektovanie tohto javu a tvorivosti pluralistických perspektív je niekedy lepšie ostať pri otázke.
Lebo načo je tvor, ktorý netvorí?
Výherná úvaha súťaže Filozofickej fakulty truni o najlepšiu filozofickú esej - 3. miesto.
Váš názor?
Neboli nájdené žiadne príspevky.