Zákon kociek
Istý francúzky filozof povedal, že ľudia sú ako kocky. Sami sa hodíte smerom ktorým chcete. Sami si vyberiete cestu, ktorou chcete v živote kráčať. Lenže vieme, že v dnešnom živote to až také jednoduché nie je. Hodíte kockou, ale čo ak vám padne zlé číslo? Vy si síce vyberiete vašu cestu, ale spoločnosť vás môže zavrhnúť, nemusia byť miesta, nedovolí vám to zdravotný stav... Nuž, človek mieni, Boh mení. Nech už je pre vás Bohom ktokoľvek, či čokoľvek. Čo teda v takom prípade, keď sa vám nepodarí dosiahnuť vaše vysnívané povolanie? Ostávajú vám dve možnosti. Buď si vysnívate inú cestu, alebo...
Zapálil som si cigaretu a neochotne vystúpil z taxíka. Husto pršalo a nad nami sa mihol blesk. Striaslo ma od zimy. Zapol som si hnedú, koženkovú bundu až ku krku. Čierna šiltovka s bielym nápisom polícia ma ako - tak chránila pred dažďom, no nebola to žiadna sláva. Vykročil som po chodníku. Predomnou bol úsek obohnaný červeno - bielou páskou s nápisom nevstupovať a po okrajoch stáli zachmúrený policajti v nepremokavých plášťoch. Prišiel som k jednému z nich a ukázal odznak agenta S.T.S.* Policajt ho preletel pohľadom, prikývol a nadvihol pásku. Prešmykol som sa dovnútra. Za páskou boli štyri reflektory, s každého rohu jeden. Svetili na teplo oblečeného muža v strednom veku, ktorý sa skláňal nad polozakrytou mŕtvolou.
,,Dúfam že máš pádny dôvod, aby si ma v túto neskorú hodinu volal, Gregor. Príčina smrti?" zamumlal dosť hlasno nato aby ma počul, no neodtrhol som zrak od neboštíka. Gregor, môj dlhoročný kolega, temer nadskočil. Očividne veľmi sústredení na pozorovanie asfaltu, okolo obete. Uprel na mňa svoje hnedé oči. ,,James! Som rád že si prišiel. Neobťažoval by som ťa, ale toto ťa bezpochyby bude zaujímať." odhrnul plachtu: ,,Vykrvácal." Gregor mi skôr potrvrdil moju domnienku. Obeť, svetlovlasý mladík, mal telo posiate reznými ranami. Okrem toho mal na krku kúsance. Akoby... ,,Oni?" spýtal som sa úplne zbytočne, keď mi to konečne doplo. ,,Uhm" Gregor otočil hlavu na druhú stranu. Na krku sa vynímal čierny netopier. Obyčajná vodová tetovačka. Často ju používali ako vyzitku. Keď tie vraždi pred rokom a pól začali, riešila to polícia. Problém bol však vtom že boli ojedinelé a jediné čo nám vrah zanechával - a zanecháva - boli rezné rany dobre naostreného kuchynského noža, vzorky slín a detskú tetovačku na krku obete. Kuchynský nôž má doma každý a tak isto s tetovačkou nič nezmôžeme. Dá sa oprieť iba o sliny. Keď však tak polícia učinila, zistili že vrážd začalo pribúdať. Akoby to nestačilo, ani jedny vzorky slín sa nezhodovali. Tak prípad posunuli nám. Už ubehla nejaká doba, pribudlo zopár nebožtíkov no prípad sa stále nevyriešil. Naštastie sa nám to darí skrývať pred verejnosťou, takže nehrozí panika. U nás to však neplatí. Centrála S.T.S* sa rozdelila na dva tábory. Jedny tvrdia že stojíme proti dobre organizovanej bande psychopatov, posadnutých vampirizmom. Druhý že proti skutočnému spoločenstvu upírov. Osobne som sa prikláňal k druhému názoru. Veď ktorý psychopat by sa dokázal tak precízne skrývať? Gregor sa mi za to, samozrejme, smial.
,,Hej oni. V poslednom čase akosi zvýšili tempo. Obeď je mŕtva ani nie hodinu."
,, Možno zistili že po nich pátrame. Onedlho začnú vyvraždovať nás."
,,Neblázni. Celá oblasť je uzavretá kvôli "poruche potrubia" nemôžu nás vidieť. Nemôžu sa sem ani dostať. Možno sa konečne jeden z nich prestal ovládať a toto je naša šanca!"
Dosť som o tom pochyboval, no nechcel som sa s Gregorom hádať. ,,Všimol si si nejaké známky boja?"
,,Nie. Obeť zrejme napadli zo zadu a bodli do chrbtice. Následkom prekvapenia obeť spadla,..." Gregor si aj napriek chladnému počasiu ľahol na tvrdý, mokrý asfalt: ...vrah ju začal bodať a kúsať do krku." Keď dokončil svoju simuláciu predpokladaných udalostí, vstal a začal sa oprašovať. ,,Nemusíš to brať s takým entuziazmom" uškrnul som sa. ,,Nuž baví ma to." odvetil a úsmev mi opätoval.
Prikývol som: ,,Už si to tu fotil?"
,,Nie. Chcel som počkať na teba."
,,Tak do toho, nech to máme čo najskôr z krku. Už chcem byť vo vykurovanej centrále."
Kedže bolo skoro jedenásť hodín večer a vonku mínus pätnásť, Gregor moc nenamietal. Miesto činu nebolo extra veľké a predmetov na ňom bolo tiež minimum. Čoskoro sme spravili vyše osemdesiat fotiek. Keď sme boli s prácou hotový kývol som laboratórnym technikom. Tí telo znovu zakryli plachtou, naložili do čiernej dodávky a odniesli. Taktiež ostatný začali spratávať policajné "haraburdie." Bola to tajná operácia. Keď sem opäť pustia civilistov musí to vyzerať, akoby sa tu nič nestalo. ,,Odvezieš ma domov prosím?" spýtal som sa Gregora. Ten na mňa pozrel akýmsi divním pohľadom. Akoby sa ma chcel niečo spýtať. Nakoniec však len prikývol. Došli sme k šedej oktávií zaparkovanej obďaleč. Majiteľ auto odomkol na ďiaľku. Sadol som si na miesto spolujazdca, zatiaľ čo sa kolega uvelebil za volantom. ,,Zober to uličkami. Nechce sa mi čakať na vjazdoch do centra." povedal som mu. Gregor naštartoval a trochu dotknuto, no s pobavením v hlase odvetil: ,,Rozkaz pán navigátor!"
Naše spoločné cesty z práce bývajú vačšinou veľmi ukecané. Teraz však tomu tak nebolo. Môj kolega sa od svojej poslednej vety sústredil len na cestu. Pravdupovediac, ani mne nebolo moc do reči. Pozeral som sa von cez sklo na mojich dverách, po ktorom stekali kvapky. Hlavné cesty Bratislavy sú ako - tak upravené kvôli medzinárodným návštevám. Samozrejme na úkor bočných uličiek a zachádzok. Cesty sú tu tak deravé, že sa nemusíte strachovať že nevyužijete pohon 4x4. Teda ak vám ho na nejakom miestnom parkovisku prv neukradnú. Fasáda okolitých bytoviek ( pokiaľ sa tie polorozpadnuté, schátrané, komunistické kocky a kvádre dajú nazvať bytovkami ) bola popraskaná, rozbitá a na mnohých miestach omietku zdobili grafiti. Vtom lepšom prípade farebné, ale vačšinou čierno - biele. Teraz to však bolo jedno. Dážď akoby zmýval z okolia aj to málo farieb a hromobytie vytváralo dojem, že bytovky sú nahnevaný obri, ktorí nás chcú každú chvílu rozpučiť. Čerešničkou na torte bola sivastá obloha a chladný vzduch.
Ulice boli podozrivo vyľudnené. V slušných štvrtiach nič neobvyklé, ale toto nebola slušná štvrť. Už na prvý pohľad by sem človek zaradil bezdomovcov, narkomanov, sprejerov, kurvy a bitkárov. A ako je všeobecne známe, tieto existencie nechodia spať po večerníčku. Napriek tomu tu panovalo číre ticho. V domoch sa nesvietilo, na uliciach sa nič nehýbalo... Temer nič.
Keď sme míňali jednu bočnú uličku bez svetiel, na mikrosekundu som zazrel tmavé obrysy dvoch tiel. To mohutnejšie, tlačilo to slabšie na múr. No v tej rýchlosti sa nedalo nič bližšie určiť a lejak spolahlivo prekrýval akýkoľvek hlas. Mohlo ísť o nevinné bozkávanie, no i tak sa mi v hlave rozsvietila červená kontrolka. ,,Zastaň!!" zhúkol som odrazu na svojho kolegu. Gregor mal veru čo robiť aby v prvom momente inštinktívne nestrhol volant a my sme neskončili v najbližšej bytovke. No ovládol sa a rázne dupol na brzdu. Hodilo nás to dopredu a vzäpatí späť na sedačky. ,,Šibe ti?!" oboril sa na mňa Gregor rozhorčene. To už som však trielil von z auta smerom k tmavej uličke. Vytiahol som služobný Glok a strelil dvojici ukrývajúcej sa v tme varovný výstrel. ,,Polícia, ani hnúť!" Ako som predpokladal. Ten mohutnejší - ukázal sa byť muž - prekvapene zdvihol hlavu. S úst mu tiekla akási čierna tekutina. No farbu tej tekutiny, ani jeho očí som nevedel určiť. Ulička bola bez svetiel. Druhé telo, patrilo dlhovlasej dievčine sa bezvládne zosunulo na zem. Podozrivý, ak nie rovno vrah, sa dal na útek. Už už som ho chcel prenasledovať, keď za mnou zadunel výstrel. Chlapík sa so štavnatými kliatbami zrútil na zem a zo stehna mu tiekla čierna tekutina. ,,Vidíš mal som pravdu. Nie sú to upíri, inak by som ich olovom nezranil však? Zavolaj záchranku." gregor ma tľapol po pleci, schoval svoju zbraň a šiel spútať pravdepodobného vraha. Ten ešte stále, dosť hlasno, "vyjadroval svoju radosť" z prestreleného svalu. Kým som ja zavolal záchranku, kolega mu povedal jeho práva, spútal ho a odviedol na zadné sedadlo nášho auta. Bolo to dosť smiešne, pretože ten chlapík musel kvôli prestrelenému lýtku skackať. Záchranári, spolu z jedným policajným autom došli pomerne rýchlo. Napriek tomu už len konštatovali smrť vykrvácaním. Povedal som im čo sa stalo a policajti sľúbili, že nájdu rodinu toho dievčaťa a oznámia im jej smrť, i s okolnosťami. A tak sme sa rozišli.
Ako agent S.T.S som zažil niekoľko zdĺhavých vypočúvaní. No vypočúvať mladíka, ktorého sme pristihli pri čine sa nedalo nazvať zdĺhavým. Bola to priam nočná mora. Kedže to bol prvý "upír" ktorého sa podarilo chytiť vzniklo z toho haló. Tí, ktorí ho mali za skutočného upíra v tom mali jasno. Upír, ako človek zasnúbený s diablom patrí do pekla. Ja som na tajomnú osobu mal už trochu triezvejší názov, i tak mi však pripadala záhadná. Ortodoxní členovia našej agentúry sa však i napriek naliehaniu racionálnych nedali presvedčiť. Dvaja z nich vtrhli do vypočúvacej miestnosti a podozrivému vycapili pred oči kríž. Ten sa na nich najprv prekvapene pozrel, ale potom sa začal smiať. Páni horlivci museli stiahnuť uši a s hambou opustiť miestnosť. To by nebolko až traké zlé. Zlé na tom bolo to, že náš vrah sa smial stále. Smial sa keď ho presviedčali, smial sa keď mu hrozili, keď sa s ním dohadovali, dokonca sa smial aj keď ho bili. Divíte sa? Nuž S.T.S sú veľmi dobrý v anatómií. A to sa na biológií učí, že na tele človeka sú miesta na ktorých neostávajú modriny. Po, asi tri a pól hodinách pozerania sa na toto všetko sme to vzdali. A neuľavilo sa len nám. Za nami stáli, už dobrú pól hodinu, zamestnanci Pinelovej nemocnice a priam túžobne hypnotizovali dvere, aby si toho blázna mohli zobrať. Pravdepodobne ich zavolal niekto z kolegov keď videli, ako sa podozrivý správa, ale to sa mi už nechcelo riešiť. Otvoril som dvere a následne im pokynul. Horlivo vkročili dovnútra a zamierili k podozrivému, zatiaľ čo mi sme ostali obďaleč. ,,Pane prepustili vás. Zavedieme vás domov" prihovoril sa mu jeden z dvojice v bielych plášťoch. Mladík sa ešte chvíľu smial, potom však ako na povel stíchol. Postavil sa ako robot a nechal sa viesť doktormi, akoby bol slepý. Keď však prechádzal okolo mňa, jeho ruka vystrelila a on sa dotkol môjho krku. ,,Au!" vykríkol som. Ten dotyk pálil, akoby mal ruku so žeravých uhlíkov. Gregor, ktorý stál pri mne, reagoval impulzívne. Vrazil mu päsťou do tváre tak, že ak by ho nechytil za ním stojaci doktor skončil by na zemi. Druhý sa na Gregora oboril: ,,Zbláznili ste sa? Toto je násilné prekračovanie vašich právomocí!"
,,Obhájim sa tým, že som bránil útoku na verejného činiteľa" odpovedal môj kolega s absolutným kľudom.
,,Je to paranoidný schizofrenik. Ani nevie čo robí. Zato vy prejavujete sadistické sklony. Dávajte si pozor, nabudúce si môžeme prísť aj po vás!" povedal mu jeden z doktorov a vzäpatí sa celá trojica pratala z miestnosti. Dvere buchli. ,,Je ti niečo? obrátil sa na mňa Gregor so starosťou v hlase.
,,Nie, ja len..." nahmatal som si popálené miesto, no okrem štípajúcej bolesti necítil nič: ...asi som unavený." Dokončil som s ospravedlnujúcim úsmevom.
,,Aha, nuž, choď sa domov vyspať. Tie papierovačky zvládnem aj sám." povedal, podišiel ku dverám a vyšiel z miestnosti. Chvíľu som nad jeho ponukou rozmýšlal, no potom rázne zavrtel hlavou. Nenechám predsa kolegu s toľkou prácou samotného pomyslel som si a išiel za ním.
Keď som prišiel do našej tmavej kancelárie, sadol si za stôl a zažal lampu na mojom stole, z osvetleného stolu naproti na mňa padol starostlivý pohľad: ,,Vravel som ti že máš ísť domov."
,,Neblázni, hádam ťa tu nenechám zo všetkou tou robotou" zapol som počítač.
,,Keď ti je zle, choď domov!" povedal rázne Gregor, no ja som len nesúhlasne mľaskol jazykom a začal vypisovať prvý protokol. Môj kolega len zavrtel hlavou. Zjavne usúdil, že nemá zmysel ma ďalej odhovárať a začal sa venovať svojej práci.
Myslel som, že to zvládnem, no mýlil som sa. Netrvalo dlho a začala ma ukrutne bolieť hlava. K tomu som sa cítil slabý, akoby som mal horúčku, alebo niečo na mňa liezlo. Po takmer pól hodine premáhania som usúdil, že to nemá zmysel. Vypol som počítač, zdvihol sa a prehovoril smerom ku Gregorovi: ,,Je mi nejak divne. Na zajtra si beriem voľno."
Jeho pohľad "Ja som to vravel" som temer profesionálne ignoroval a odišiel z miestnosti.
Naštastie prestalo pršať. I tak však bol môj byt pomerne blízko Centrály. Vstúpil som do, kedysi bielej, bytovky ktorá sa akoby malátne týčila k atramentovo - čiernemu nebu. Schody nebývali problém, ale teraz som si pre možnú chorobu výstup na dvanáste poschodie radšej vynechal. Namiesto toho som sa odviezol výťahom. Z posledných síl som sa dotackal chodbou k dverám môjho bytu a odomkol. Privítal ma tmavý byť. Starý koberec a zaprášený nábytok pripomínali akýchsi tichých strážcov. Bolo chladno, kedže som na kúrenie z môjho platu moc nemal. Ak by som bol v trochu lepšom stave, mohol by byt na mňa pôsobiť strašidelne. Ja som sa však ako mátoha primotal do spálne. Tá nevyzerala o nič lepšie, no bolo mi to jedno. Ešte oblečený som padol na starú, kovanú, postel. Oči sa mi v momente zavreli.
Stál som v tmavej miestnosti. Všade okolo mňa bola temnota, dokonca i namiesto stropu. Nevidel som ani na centimeter. Podobmnou bola studená, kamenná podlaha. Na sebe som mal svoje zvyčajné modré tričko a džínsy, ktoré tak rád nosil mimo práce. Snažil som sa zorientovať, no tma bola všadeprítomná. Už - už som sa chcel pokúsiť spraviť prvý krok po slepiačky, keď sa z tmy predomnou nečujne vynorilo veľké, zrkadlo asi mojej výšky. Skoro som dostal infarkt a ovládaný strachom zaspätkoval. Tvrdo som narazil do dalšieho zrkadla. Pozrel sa naľavo i napravo - zrkadlá. Bol som uväznený vo štvorci zrkadiel veľkých ako ja sám, s rozostupom na dva kroky. S každou sekundou môj pocit neistoty rástol. Možno sa mi to len zdalo, no akosi sa ochladilo. Z troch zrkadiel na mňa čoraz vydesenejšie zízalo moje vlastné ja. Čo je to kurva za nočnú moru? pomyslel som si. Podišiel som do stredu a zavrel oči: ,,Len sa mi to sníva. Len sa mi to sníva. Len sa mi to sníva" opakoval som si dookola šeptom. Zrazu sa k môjmu šepotu pridal iný šepot. ,,James! James! James pozri sa na mňa!" Ten šepot mi bol akýsi povedomý, no nevedel som ho zaradiť. Poznal som ho, no bolo v ňom čosi iné. Ten šepot mi úplne narušil koncentráciu. Opatrne som otvoril oči a vzäpatí onemel. Moje ja sa usmialo: ,,Som rád že ťa vidím" Aj keď vyzeral ako ja, nebol som to ja. Vtom úsmeve bolo čosi chladné. Oči, okrem mojej intuitívnosti vyžarovali aj cudziu aroganciu a fanatické odhodlanie dosiahnuť svoje aj cez mŕtvoly. Okrem toho bol celý oblečený v obsidiánovo - čiernej. ,,Kt... kto si?" vyjachtal som s údivom: ,,Kto si a čo chceš?"
Chladný úsmev môjho dvojčaťa sa ešte rozšíril: ,,Som ty. Som súčasťou tvojej osoby, tvojho podvedomia. A prišiel som ťa poučiť." zmĺkol, očividne si vychutnávajúc' výraz môjho zdesenia. Že by som i ja patril na psychiatriu? pomyslel som si. Po chvíli som nabral odvahu a spýtal sa: ,,Poučiť o čom?"
,,Upíri neexistujú" povedal s chladnokrvnou istotou môj obraz v čiernom a chcel pokračovať, ale skočil som mu do reči. ,,To je lož!" Boli jednou zo Satanových legií keď ich Boh zvrhol z neba!"
,,A to je práve problém biblie. Každý si ju môže vyložiť podľa seba. Povedal som, že upíri neexistujú. Neexistujú však ako nejaká nadprirodzená rasa, ale ako človek." Asi si musel všimnúť môjho nechápavého výrazu, pretože sa krátko zasmial a pokračoval: ,,Asi vieš, že od 16 do 17 storočia bol hon na čarodejnice a podobné výmysli. No a ľudia majú vo svojej podstate záľubu hrať sa z ohňom. Častokrát sa nedotknutelní a navonok svätí šlachtici schádzali pri modlidbe k vymyslením bôžikom a pili krv. No a niektorým tento životný štýl ostal dodnes."
Zízal som na moje dvojča ako na zjavenie, ale môj mozog mi tvrdil že môže mať pravdu.
,,Ak je to pravda, musia to byť blázni" povedal som pochybovačne.
,,Blázni? Si blázon, keď si dáš na pitie to, čo ti skutočne chutí? Keď uspokojíš svoju túžbu?"
,,Ak je tá túžba zlá tak áno."
Moje dvojča sa znova zasmialo: ,,Čítaš filozofiu pokiaľ viem. Čo si si ešte nevšimol že tie pekné slová ako dobro, zlo, spravodlivosť, dokonalosť nemajú význam? Sú to len slová, ktorých znenie bolo ustanovené na základe mylného zákona."
,,Zákona, ktorý bol ustanovený Bohom."
,,Bohom? Myslíš toho Boha čo zabil desať miliárd ludí? Myslíš toho Boha, čo sa nečinne pozeral na krížovú výpravu, mor, prvú a druhú svetovú vojnu, afganistán, černobyl, ukrajinu a nezasiahol? Myslíš toho Boha, ktorého nezaujíma globálny svet?"
Ostal som ticho. Teraz ma vážne dostal. No nezvyšoval tón. Namiesto toho sa usmial:
,,Neobviňujem ťa. Aj ty si pod vplivom tých pomätencov. Ale uvažuj triezvo. Prečo si sa aj napriek tvojej snahe a skúsenostiam nedostal ku K.G.B?"
,,Nemal som "štastné číslo."
,,Aj" prikývlo moje dvojča: ,,Ale aj preto, že oni poznali pravdu. Spravodlivosť a mier nikdy v úplnosti nenastanú. To by človek nesmel mať hlboko v sebe zakorenenú túžbu porušovať pravidlá a byť iný ako ostatný. Každý, i ten najčistčí človek ju má. To nepopreš."
Znovu som ostal len pokorne ticho, zatial čo "ja" odetý v čiernom pokračoval:
,,Prečo by teda oni za uspokojovanie svojich túžob mali dostať doživotie? Pretože niekto ich počínanie označil za "zlé?" Niekto, možno, oveľa zadubenejší ako oni? A prečo by ho museli poslúchať? Majú predsa slobodnú vôľu, či nie? A načo vy vlastne existujete? Slúžite mylným zákonom, obmedzujúc' práva ostatných. Súdite. Človek človeka nesmie fyzicky súdiť, TO je choré. Ste ako psi. Naháňate sa za vlastným chvostom, ktorý nikdy nechytíte. Dúfate v naplnenie scestnej ilúzie. Nezaslúžili by si trest práve tí, ktorí obmedzujú slobodu? Tí, ktorí sa hrajú na sudcov a ktorí im slúžia. Iste, im už menšie tresty nepomôžu." Moje dvojča sa odmlčalo: ,,Istý filozof povedal: "Ľudia sú ako kocky, sami sa hádžu do života." Kam sa hodíš, do otroctva či slobody? Uvažuj nad tým" uzavrel obraz v zrkadle svoj monológ.
Bol som tak zamyslený nad jeho slovami, že nespozoroval zrkadlá klátiace sa na mňa naraz zo všetkých strán. Zaregistroval som ich žiaľ prineskoro...
S výkrikom som sa strhol a posadil na posteli. Digitálne hodinky na mojej ruke ukazovali 3:30. Bol som výdatne spotený, v hlave plno otázok. Bol to iba sen? Ak áno prečo bol taký živý? Ako to že si ho vôbec pamätám? A asi najznepokojivejšia otázka: Mal ten tajomný z môjho podvedomia pravdu? Aspoň na tú otázku som odpoveď vedel. Znepokojovala ma, ale pravda je niekedy krutá. Musel som svoju chybu napraviť. Pre pravdu. Síce spotený, no dostatočne zobudení som vstal a opustil byt.
Naštastie, Centrála nebola až tak ďaleko od bytovky, v ktorej som býval. Nebolo tu, až také riziko že, kvôli svojmu spotenému telu, prechladnem. Vrátnik, ktorý mal nočnú, si ma s neskrývaným prekvapením prezrel, no po ukázaní preukazu ma bez problémov vpustil dovnútra. Ani som nedúfal že ho tam ešte nájdem. No on bol presne v miestnosti, kde som ho opustil. Gregor, môj dlhoročný kolega a priateľ, sedel za stolom, pričom klepal na klávesnici jednu z terénnych správ. Sám som nechápal, prečo sa moje pocity k nemu tak radikálne zmenili vinou jedného snu. Ešte včera by som zaňho vložil ruku do ohňa, dnes sa mi naopak hnusila už len jeho existencia. Ohrozoval slobodu ostatných a ešte mu za to i platili! Vôbec som neľutoval to, čo som mal v úmysle aj keď ja sám som z toho mal akési rozpaky. Ale je to NUTNÉ! Presvedčil som v mysli sám seba a pristúpil pred Gregorov stôl. Musel som chvíľu počkať kým si ma všimne, i tak však nezdvihol pohľad od monitora a prsty od klávesnice.
,,Pán horlivec si niečo zabudol?" spýtal sa s úsmevom.
Ignoroval náznak irónie, namiesto toho som sa vážnym tónom opýtal: ,,Ty vedieš vyšetrovanie tých upírov?"
Gregor nadvihol obočie: ,,Aj s tebou, to predsa vieš nie? Čo ti je si nejaký zbrk..."
Vytiahol som z púzdra pištoľ a namieril naňho. Vystrel obe ruky dohora: ,,Hou hou brzi kovboj, nestrieľaj! Apačovia sú južnejšie!" pokúsil sa Gregor o vtip na ktorom sa aj sám zasmial. Zrejme odomňa čakal podobnú reakciu, no môj výraz ostal vážny. Následne aj jeho úsmev zamrzol, keď začul cuknutie odistenej poistky. Výraz tváre mu zneistel a v očiach sa mihol tieň strachu.
,,James, ja nerozumiem čo to znamená" vyjachtal zo seba nervózne.
,,Kocky sú hodené" odpovedal mu z mojich úst chladný hlas, ktorý mi až príliš pripomínal môjho snového dvojníka.
Zadunel presný výstrel.