Želaj si!
Želaj si!
Venujem slečne Šermiarke
,,Dnes v o druhej poobede našli smetiari v kontajneri pred školou mŕtvolu chlapca. Viktor Lamon, sedemnásťročný študent gymnázia svätej Laury bol, podľa predbežného vyšetrovania polície, napadnutý a brutálne dobodaný na smrť vreckovým nožom cestou zo školy. Polícia stále svedkov vy…"
Prsť ťukol na červený gombík. Žiarivé svetlo, ktoré tejto ponúrej miestnosti dávalo aký taký nádych modernosti zhaslo. Osoba, doteraz uvelebená v tmavočervenom, flyšovom kresle otočila hlavu a nahla sa pre knihu, ktorá bola položená na vedľajšom stolíku. Na stolíku však okrem knihy boli aj ledabolo pohádzané papiere s poznámkami, textami a rozbormi všemožných úryvkov z kníh. Na to všetko svietila lampa, zakrytá čiernou handrou. A nebola sama. Po okrajoch miestnosti, boli medzi policami s knihami kované stojany na ktorých boli podobne pozakrývané žiarovky. Okrem nich tam nebolo svetla. V miestnosti neboli okná. Boli tu len police kníh, ktoré si udržovali rozostupy kvôli kovaným svietnikom pribytím do steny, stolík zaprataný papiermi so starou stoličkou ktorá ale bola zasunutá z opačnej strany, televízor a veľké tmavočervené kreslo. Taktiež boli v kúte dve kartónové krabice. Jedna plná papierov, zošitov i poznámkových blogov a druhá, menšia plná pier. Výhradne čiernych. Poslednou vecou, ktorá sa v tejto miestnosti ešte snažila dokázať že jej obyvateľ patrí do 21 storočia bol malý šedosivý netbook značky ASUS, čo ležal zaklapnutý vedľa krabice s perami. Ale ani tento dôkaz nestačil. Susedia si o ňom dávno mysleli že je blázon. Psychicky chorý človek, dokonca ho označovali za čarodejníka. On sa neunúval im tento blud nejak vyvracať. Ak by boli múdry hľadali a skúmali by pravdu. Oni sa však zavreli do panciera svojho názoru a častokrát si o ňom aj so svojimi známymi šepkali, že je satanista, okultista a podobné…
Preto mal radšej písmo než ľudí. No, až na pár výnimiek.
Zobral si knihu, v koženom obale, zo stola plného papierov a otvoril ju. Ešte než sa ponoril do čítania, hlavou mu preleteli posledné slová, ktoré počul v správach. Usmial sa. Síce to bol chladný a podľa väčšiny psychiatrov iste nie celkom zdravý úsmev, no on cítil radosť. Veľkú radosť. Chcel by som tak vedieť, čo sa jej preháňa hlavou.
Chcela by som tak vedieť, čo sa mu preháňa hlavou.
Táto myšlienka sa mi usadila v hlave, zatiaľ čo som mrzuto hľadela ako sa môj vysnívaný chalan pokúša zbaliť moju najlepšiu kamarátku. Viktor Lamon. Bloďavé vlasy, modré oči, športovec a ešte sa aj dobre učí. Bol mojim snom, no štvalo ma že namiesto mňa má záujem o moju najlepšiu kamarátku. Ktorá je s tým očividne spokojná. Ale čo jej mám povedať? Brzdi slečna, on je môj? Ešte som sa k tomu, že k nemu cítim istú náklonnosť ani nepriznala. Pred nikým, dokonca ani pred mojou najlepšou kamarátkou. Boli časy, keď som si priateľstvo s Monikou vážila nadovšetko. V našej triede je totiž viac chalanov, než báb a drvivá väčšina z nich má v hlave len šport, pornočasopisy alebo drogy. Je tu jedno dievča, ale je rockerkov. Takže sa viac zaujíma o motorky a potrhané veci, než o nás s Monikou. Dalo by sa povedať, že je vlastne tak isto vymletá ako všetci chalani. Odvrátila som znechutený pohľad od Monikinho dialógu z Lamonom a pozrela sa po triede: Ach iste! A ešte tu bol on!
Na konci triedy v poslednej lavici naľavo sedel čiernovlasý chalan odený v čiernom a čítal knihu. Vždy čítal knihu. Nikdy sa nezaujímal o okolité dianie, proste čítal knihu. Vlastne, knihy boli to jediné o čom vedel hovoriť. Občas sa síce pozrel, čo sa deje okolo, ale inak žiadny záujem o nejaký dialóg. Síce mám rada knihy, ale toto už je extrém. Vzdychla som si: Prečo musím trpieť toto peklo? Vytiahla mobil aby som sa mohla pozrieť koľko je ešte do začiatku hodiny. Pohľad mi padol na tvár, ktorú som v posledných dňoch moc nepoznala. Dlhé tmavohnedé vlasy a jasnozelené oči. Podľa otca najkrajšie na svete. No okolitý to asi vidí trochu inak. Alebo presnejšie, ten od ktorého čakám aby si ma všimol to vidí trochu inak. Namiesto mňa dá prednosť tej flandre! pomyslela som si. Tvár na čiernom displeji mobilu sa skrútila do nahnevanej, desivej masky. Boli časy, keď som sa v sebe dokonale vyznala, no teraz? Moje city sú usporiadané asi ako Nagasaki po jadrovom výbuchu. A kto za to môže?
Prv, ako sa moje agresívne myšlienky voči tej osobe stačili sformovať vošla do triedy profesorka s plnou náručou starých učebníc a sadla si za katedru. ,,Miloš! Rozdaj tieto učebnice prosím. Otvoríte si ich na strane päťdesiatpäť, spoznámkujete a potom si k tomu niečo povieme. A ticho prosím!" povedala.
Keď mi Miloš, pehatý chalan s hnedými vlasmi a smaragdovými očami, položil na stôl učebnicu len som mechanicky zamrmlala: ,,Dik" a zobrala si ju. Učebnica dejepisu pre druhý ročník SVŠ z roku 1970. Naša profesorka bola toho názoru, že históriu najlepšie vysvetlia staré knihy. Môžem len súhlasiť. Moje prsty mechanicky nalistovali v zažltlých stránkach požadovanú stranu. Očami som preletela nádpis: Rímski gladiátori.
Gladiátori mali za sebou výcvik v boji muža proti mužovi a nie na dobývanie veľkých území, preto by proti dobre vycvičenej armáde neobstáli. Život gladiátorov bol ťažký, nakoľko im v aréne hrozilo riziko smrti. Boli to otroci, ktorí sa v záujme svojho prežitia a pobavenia divákov naučili bojovať. Jeden z najznámejších gladiátorov, Flamma sýrsky otrok, vyhral dvadsaťjedenkrát a štyrikrát odmietol slobodu…
A vtedy sa to stalo:
Stála som na piesku v kruhovej aréne. Okolo mňa na tribúnach nadšený dav divákov tlieskal a tešil sa na predstavenie. Oblečený som mala čierny železný kyrys a kožené vybýjané čižmy. Rozpustené vlasy mi s pravej strany padali na ostne. Tú ruku aj s ramenom som totiž mala v čiernom železe. V dlani som zvierala meč z jedným hladkým a jedným zúbkovaným ostrým. Ľavá ruka bola pre zmenu úplne holá a držala kožený bič do ktorého boli na konci vpletené hviezdice. Oproti mne stála Monika v zlatom kyryse a kožených botách po kolená. V nechránených rukách mala obojručný meč. Na mojej tvári sa rozhostil úsmev uspokojenia. Už som vedela na akú divadelnú hru diváci na tribúnach čakajú. Na hru smrti, v ktorej sme hercami.
Moja protivníčka z toho očividne nemala takú radosť. Vystrašene sa obzerala po divákoch a nakoniec jej pohľad spočinul na mne. Vystrašenie vystriedalo zdesenie. ,,Ty? Pr…" čokoľvek ďalšieho chcela povedať, zaniklo to v náraze kovu o kov. Priskočila som k nej a sekla z vrchu, no stihla úder vykryť. Neviem prečo, no potešilo ma to. Nechala som svoj meč skĺznuť po jej čepeli. Udierala som striedavo z ľavej i pravej strany. Moja protivníčka mala čo robiť aby to stihla odrážať a pritom ustupovala dozadu tak zúrivo že výrila piesok okolo svojich nôh. To bol však účel. Zašlo to dokonca až tak ďaleko že sa musela oprieť o kamennú stenu arény. V zúfalej situácií sa pokúsila o zúfalú vec.
,,Ale ja ti nechcem ublížiť Emriel!" s týmto výkrikom opísala svojim mečom polkruh zdola nahor. Mne sa o stotinu skôr, ako ma čepeľ stihla rozpoliť, podarilo uhnúť malým úkrokom do pravej strany. Ostrie sa hladko skĺzlo po čiernej zbroji. Usmiala som sa. Úprimne drvivá väčšina by v tom výraze mala problém rozoznať to, čo podľa konzervatívcov robí úsmev úsmevom. Skôr to bol úsmev nedoliečenej psychiatrickej pacientky. Šialený, no pritom fascinujúci. ,,Ale ja áno!" s týmito slovami môj meč nakreslil tmavočervenú čiaru cez jej hrdlo. Monikina tvár mi venovala posledný úsmev plný zdesenia. Vzápätí jej hlava spadla dolu a z krku vytryskol prúd teplej krvi, ktorý ma ošpliechal. Jej telu sa podlomili kolená a následne sa zložilo do piesku arény. Z tribún sa zdvihli ovácie a obrovský aplaus. Zavrela som oči usmiala sa a vystrela ruky, akoby chcela objať celú arénu. To, že mi po tváry a zbroji stekala krv ma v tento moment trápilo najmenej.
Náhle sa za mnou ozvalo tlieskanie ktoré - aj napriek tomu že nebolo hlasné - temer utlmilo všetky ostatné zvuky. Bolo v ňom čosi, tajomného?
,,Bravó, si víťaz! Dobrý pocit splniť svoju túžbu nie? Koniec koncov, to je rozdiel medzi silnými a slabými. Slabí večne umŕtvujú svoje základné túžby a potreby pretože v nich vidia čosi zlé. Tu je názorný príklad: Priateľstvo. Spoločnosťou sa berie ako dobrý zvyk. No v čom je dobré? Tvoj priateľ ťa možno na chvíľu podporí, podrží, pomiluje. No časom ťa vždy zavrhne opustí, zradí. Podstatné je len to, aby si ty bola šťastná. A kde inde je to možné, ako vo svete bez predpisov?"
,,Svet bez predpisov? Ale to je nemožné!" namietla som rázne pozerajúc sa do steny.
,,Otoč sa" prikázal mi ten tajomný hlas. Keď som tak urobila, pohľad mi padol na osobu odetú v čiernom, ktorá stála na druhom konci arény. Usúdila som, že je to muž, no do tváre som mu nevidela, kedže mal kapucňu. Bolo na ňom však niečo zvláštne. Pokožku mal bledú, ako sneh. Zdvihol chudú ruku a ukázal na piesok. Ten sa zdvihol a vytvoril malý stĺpik.
Moje vytreštené oči museli byť príliš nápadné, lebo neznámy sa zasmial. ,,Áno, svet bez pravidiel. Teraz v ňom sme. Úprimne prekvapuje ma že si ho našla tak rýchlo. Väčšina ľudí sa s ním stretáva každý deň, no sotva ho vníma. Nieto ešte aby sa doň dokázali ponoriť. A to, že som ho ovládal je ďalší level ktorý ťa môžem naučiť. Ale na to aby si sa sem vedela dostávať pravidelne musíš byť iná ako ostatný, pretože…"
,,Počkaj!" skočila som mu do reči: Narážaš na to že, že spím a toto je niečo ako sen?"
Neznámy si bez slova siahol do vačku na nohaviciach a vytiahol malý zošit s čiernym perom. Môj nechápavý pohľad si nevšímal. Nalistoval ho v strede a napísal na ľavú stranu jednu vetu. Vzäpatí list vytrhol a hodil mi ho. Nie som si tým celkom istá, ale zdalo sa mi ako by ten papier vo vzduchu pohltili čierne plamene. Vlastne, aj pochybujem o tom že to bol papier. Do vystretej ruky mi totiž padol lovecký, vreckový nôž. Nechápavo som naň zírala dobrú minútu.
,,To je len bonus" povedal maskovaný v čiernom. ,,Si víťaz a náleží ti odmena víťaza." na chvíľu sa odmlčal a potom šepol:
,,Želaj si."
Vtom som sa prebudila. Síce neviem, či to tak môžem nazvať kedže som vlastne ani nespala. Len som pozerala do knihy a nevnímala nič okolo. No zrazu sa to začalo vracať ako voda do mora po odlive. Na môj sluh začali znovu útočiť učiteľkyne slová a bežný šum unudených skupiniek.
Tresk! Ten buchot preťal miestnosť ako mäsiar krkovičku. Monika sa z neprítomným pohľadom zrútila zo stoličky. Najprv si všetci mysleli že sa na niečo hrá, no potom k nej vystrašene priskočila učiteľka a kričala nech niekto zavolá záchranku. Zvedavý študenti sa zhŕkli do kruhu okolo nej zatiaľ čo ona Monike poskytovala prvú pomoc. Ktosi bral z tašky mobil s úmyslom zavolať záchranku. Odtrhla som pohľad od tej scény. Ale niečo so mnou asi nebolo v poriadku. Nevydesila som sa. A prečo by som aj mala? Veď na svete denne zomrú tisícky ľudí len tak. Nerátam tých, ktorý si to zaslúžili. A ona medzi nich patrila. Skôr som bola viac rozrušená z môjho nedávneho zážitku. Kto bol ten neznámy? A fakt je pravda, že som bola v knihe? A čo tam so mnou robila Monika? No to nebolo to hlavné. Ten neznámy mal pravdu. Priateľstvo je nanič. No, možno by nebolo keby ho neskazila jedna osoba… Osoba ktorá musí trpieť.
Rázne, až nahnevane som zavrela učebnicu z dejepisu. Tomu, že som pod ňou našla zložený vreckový nôž som venovala asi takú pozornosť, ako keď človek meškajúci do práce nájde svoje klúče. Hodila som ho do tašky. Nikto si to nemohol všimnúť. Všetci boli tak rozrušený situáciou že by si nevšimli ani keby som odišla z triedy. Čo som následne aj urobila. Akonáhle bola vonku z triedy, rozbehla som sa. Trielila som chodbami akoby sa za mnou hnalo stádo divokých býkov. Pár okoloidúcich profesorov na mňa vrhlo udivený pohľad, ale nezastavili ma ani mi nič nepovedali. Vybehla som zo školy a v zbesilom behu pokračovala ešte dolu schodami. Potom som sa zastavila a zohla do predklonu s úmyslom sa trochu vydýchať. Vonku bolo sychravo a chladno, no nepršalo. Po chvíli som sa vzpriamila, zvesila si z chrbta tašku a vytiahla nôž. Môj pohľad na ňom spočinul temer s úžasom. Hodnú chvíľu som sa naň dívala, akoby bol zo zlata V hlave sa mi zrodila túžobná myšlienka:
Želám si byť iná.
Za oknom tmavého kabinetu, ktoré bolo otočené na vchod pred školu, práve v tej chvíli ustúpila do tmy kniha na ktorej bol nápis Nox et Fantasy. Jej majitel v čiernom oblečení sa hádam nikdy neusmieval spokojnejšie…
Doslov
Nápad na túto minipoviedku sa mi v hlave zrodil kombináciou skvelej témy časopisu Abdon a rovnako skvelej knižky Warcraft: Posledný strážca. Ak by, ctený, čitateľ náhodou narazil na chybu v charaktere niektorej z osôb, alebo by sa mu zdal tento príbeh o ničom nech rešpektuje tieto slová. Jeff Grubb, autor vyššie spomínanej knihy, vo svojom diele okrem iného použil nelineárnu postupnosť deja. Presnejšie kruhovú kompozíciu. Tá ma fascinovala natoľko že som ju proste musel vyskúšať použiť v niečom vlastnom. Taktiež som sa na prosbu istej kamarátky pokúsil napísať príbeh s hlavnou postavou ženského pohlavia. Musím však pochváliť sám seba, že aspoň prvý spomínaný experiment vyšiel. Či vyšiel i ten druhý, to posúdte vy. Ak by ale niekto hovoril že táto poviedka je o ničom a zážitok je z nej nulový nej vie toto: Je to experimentálne dielo, v ktorom som sa na obsah dejovej línie nejako extra nesústredil.
Romanus Von Rayne
Dá sa to čítať?
Neboli nájdené žiadne príspevky.