Drahokami nocí planých II. zväzok
Ján Smrek
Drahokami nocí planých II. zväzok
Dostal sa Vám do rúk druhý zväzok drahokamov nocí planých. V tejto časti - ako som spomenul v úvode prvého zväzku - je výber básní z druhej knihy. Studne. Musím podotknúť že tá zbierka je všeobecne menšia ako hostina. Nejaký literát mi raz v rámci konštruktívnej kritiky vyčítal dlhé básne. V tejto knihe boli žalospevy na štáty a mestá s rozsahom štyridsať veršov i viac! Boli to príbehy vo veršoch a odraz poetického majstrovstva. Ale ich mega rozsah zároveň znemožnoval poriadne sa sústrediť na myšlienku. A mne ide hlavne o myšlienku. Z toho dôvodu som ich neprepisoval.
Možno by som mohol poveda,ť že ešte aj v prvom zväzku nie je interpunkcia gramaticky správna. Ale rozumiem tomu. Ak vám nad hlavou lietajú bombardéri tak to posledné čo Vás pri písaní trápi je, kde má byť aká čiarka.
Taktiež bola Studňa písana na konci vojny. To znamená že - hlavne v tretej časti - začína nad pesimizmom prevládať Smrekov starý romantický duch. A z toho dôvodu bolo už tažšie vyberať. Ale stojím si za tým že toto sú drahokami. Tak nech sa páčia!
Spísal Romanus Von Rayne
Studňa
I.
Ako nám bude dobre
Ako nám dobre bude
spolu sa hojdať na šibenici!
Kolísky rozličné už skúsili sme,
lež táto jedna, tá nás ešte vábi,
bo sme už takí plní nihilizmu,
že nič nás nezničí.
Daromne nás dnes niekto strašiť chce,
my prežili sme časy,
že sme už ako pole obilné,
ktoré po každej búrke znova zdvihne klasy
a v celej kráse čaká na kosy.
Smrť si k nám môže chodiť na návštevu,
už sme si zvykli na ňu,
nech díva sa, jak šachy hráme si.
Len aby naše múzy pili nám...
( Akosi nestojím o vážnosť tejto básne. )
Poďme preč odtiaľto a poďme k malinám,
nech nad nimi postavia nám šibenice,
to bude krásne.
Šaljapin
Keď s mojim sluchom hrá sa jeho hlas,
vidím ho sedieť po pravici božej,
tam uprostred rytierstva nebeského.
Môj bože, nieto väčších krás
nad tie, čo ty si vložil do neho.
Ten Šaljapin, artista, svetobežník,
ten vie si dobyť lásku!
Že nieto cisárstva? Na jeho hlavu predsa možno dať
korunu cársku.
Už Feldor opanoval svetadiely,
no ešte viac on rozdrvil moje srdce.
Raz videl som ho a raz počul som ho,
a okrem neho všetko ostatné
už sa mi zdalo ľadové a mrúce.
Keď čumeť jeho hlas, myslím na súdny deň -
tým hlasom archanjeli budú hovoriť,
a zvláštne, vravieť budú ruskou rečou,
ona je ako krídla holubov,
pod nimi všetci musíme sa skryť.
Ej, uchnem, spieva Feldor Šajlapin,
a cisár japonský sa v kúte zvíja,
boh pravoslávny tlčie Budhu o zem
a celý svet sa ruskou piesňou spíja.
Nalejte vodky do pohára môjho,
nemôžem triezvy počúvať ten prúd.
Šaljapin, prestaň, lebo z hrdla tvojho
vylieta vášeň silná ako smrť.
Ak predsa budeš znieť, ja budem počúvať
do rána, do konca, kým nedodýcham.
A nech ma potom drží gesto tvojej dlane
nad priepasťami ticha.
Báseň neoholeného človeka
Tak dobre cítim sa,
že moja brada dnes
straší dievčatá a straší deti.
Aj sa mi tlačia na pery
opovržlivé vety.
Načo sa holiť,
nač' tá zvrátenosť,
kto káže, by sme boli Angličanmi?
Medveďmi buďme
v tom je naša cnosť,
bo pánmi sú len tí,
ktorí nechcú byť pánmi.
My teraz poznali sme národy,
ktoré si panstvo do címeru dali,
lež koruny ich padli do vody,
a tí, čo stáli po krk v kaluži,
ti smiechom víťazným sa rozchechtali.
Byť po krk v kaluži,
toto je skúška,
či človek vydrží
a či sa nezadusí.
Tú skúšku vykonala duša ruská,
a svet sa díval, díval s úžasom,
čo sú to Rusi.
Tango 1943
Počujem dánčina v Moskve,
proletár tančí s kňažkou,
dievočka rodnaja,
nerob si zo mňa bláznov.
Dávno som nepil vodku,
Moskva mi šampaň dáva,
nemám už dušu krotkú,
keď krvavá je sláva.
Tatári na Kryme,
Gruzínci na Kaukaze,
vy v tejto hodine
vibrujete mi v hlase.
A celý ruský rod,
ktorý má tisíc rečí,
hudie mi chorovod
a trápi ma a lieči.
Som Európy syn,
lež ona sa mi kazí,
zaspievaj, Šaljapin,
zaspievaj, Stenka Razin.
A Volga, ty len huč,
máš slávy nad oceán,
ty hrdinstvo ma uč
a láske k svojim devám.
Tej láske ku korábom,
čo z teba plávajú
po Čiernom mori temnom
k jasnému Dunaju.
Ej, Dunaj, moja rieka,
ty vypi z Volgy krv,
päsť moja nie je mäkká,
tak ako bola prv.
Päsť moja udrieť chce,
o Ural opiera sa.
Spev tečie cez srdce
a miesto smrti krása.
Adagio lamentoso
( Pri počúvaní Čajkovského )
Čo si ty robil, Piotr Iljič Čajkovskij!
Jak špongiu si stískal šíru Rus,
do toho pridal si pár kvapák zo Champage
a potom v čašu tu
hodil si ešte krvavý srdca kus.
A preto teraz počúva ťa západ,
kniežatá, grófi, markízi a lordi,
a pritom všetci oni trasú sa,
bo melódiou tvojou
hrnú sa na nich kozácke divé hordy.
Ty zneješ z Bajkalu a podmaňuješ Paríž,
lež celý svet,
čo kloniť sa chce jari,
vo svojom hrnci jak čarodejník varíš.
Ja ešte zďaleka ťa nepoznám,
iba ťa nahrýzam a ochutnávam,
lež ver, že i ja, človek z východu,
bojím sa ostať s tebou celkom sám,
bo možno navždy prepadnem sa v tebe
a nikdy neuvidím slobodu,
tú ženu večne krásnu, večne nevernú,
pre ktorú ťažko spávam.
II.
November 1944
Taký je tento november,
prší a prší.
Studený červi prevaľujú sa
po nahej duši.
Môžeš ísť von?
Či chceš len v sebe byť?
Nikde ti nie je dobre.
Vonku ťa bije dážď,
dnu zabíja ťa cit.
A oko tvoje bedár je,
čo žobre.
Čo žobrať? Od koho?
Niet almužny.
Je iba smrť, ktorá sa teraz dáva.
Zdá sa ti, že ťa ešte vábi krása
a je jej toľko, až sa ti puká hlava
a jednak volíš smrť
namiesto všetkých bozkov.
Už netrúfaš si šumieť ako strom,
keď si už iba suchou haluzou,
len haluzou, len troskou.
Aspoň to, aspoň
kusom dreva byť,
ak horieť vieš,
bo tento november je studený,
je ceľkom ľadový,
je ako Alpy.
A človek nevie, čo má urobiť.
Miloval by a spal by.
Nemusíš hovoriť
Nemusíš hovoriť.
Iba únavu necíť.
Myšlienky naše spia.
A žijú iba veci.
Na stene obraz žije.
Tá stará idyla!
A luster poézie,
fontána opilá.
A kľučka na dverách,
ten bojazlivý priateľ.
V nej klope, klope, klope
umierajúci ďateľ.
Pavučina
Počúvaš sluchom a či srdcom?
Ja nemám slov, mám iba chvenie.
Počúvaj, zneje pavučina
na mandolíne tejto siene.
Počúvaj, všetky kúty v strachu
znejú tým, čím my chvejeme sa.
Ach, táto izba nie je izba,
to je húšť zakliateho lesa.
Kvetina v okne, prízrak biely,
že dýcha na nás? To sú klamy.
My sme tu tí, čo skameneli.
A žijeme len, že sme sami.
Ach, cítiť život, kým sa dá,
i keď sú z neho už len vraky!
Hruď obnažiť a ľahnúť ňou
na hroty klincov ako fakír!
Hruď obnažiť a dať sa bodať,
nech strieka krv a bolesť mučí.
Len cítiť život, kým sa dá.
Kým čo len pavučina zvučí.
V tme
Niečo ťa zahaľuje,
niekto ťa norí do tmy,
lež tvoja ruka bledá
nad hlavou blýska sa mi.
Môžeš aj v hrobe byt,
ale ja ešte žijem
a tvoju arómu
vyvolám z hlbiny.
Máš pocit únavy?
Myslíš, že umrela si?
Ako však môžeš stlievať,
keď blízko je môj dych?
Broskyňou nachovou,
tou budeš, kým ja žijem,
i keby si už mala
alabastrovú tvár.
Panychída
Lež a lež v svojej rakvi.
Čo získaš, keď sa vzkriesiš?
Vždy len ten istý kuvík
kuviká na veži.
Rúhaj sa, lebo zakvíľ,
vzbudíš len vlastné srdce,
čo záleží však na ňom,
čo na ňom záleží?
Taký si zvädnutý,
že ani noha psa
nevstúpi v tvoju mláku,
aká je nevábna.
Tys' to a nies' to ty,
už štíti sa ťa ruka
a lupeň jabloňový
a pera hodvábna.
Čo sú to za nálady?
Čo sú to za kvety?
Toto sú samé ľady
a o ne opretí
mrzneme aj my sami,
bieli sme ukrutne,
krúžia nám nad čelami
zjavenia obludné.
Horný, či dolný pól,
to je už naša vlasť.
Tá zem, kde rastú palmy
a kvety fatamorgán,
tá nás už vydedila,
súdená je nám chrasť
a strašné ticho biele,
umierajúci organ.
Nejaká jedlička sa
v pohľade mojom mihá.
To je tá zeleň čistá,
čo pri krste mi bola.
Darmo však otvorí sa,
dlaň moja, moja kniha,
nič sviežeho niet na nej,
chudobná je a holá.
Aký je tento rok?
Nač' človek vôbec žije?
Kam podela sa milosť,
ktorú nám núkal boh?
Zúrivý času tok
krv našu hustú pije
a močiar nešťastia
vrie vôkol našich nôh.
Vždy ráno za ránom
čakáme a deň vzíde
a tma je bez konca,
nikdy sa nerozptýli.
Zvädli sme, mŕtvi sme
a k tejto panychíde
nepríde ani vrabec,
nik pre nás nezakvíli.
Hlboko po polnoci
Teraz je práve chvíľa,
keď by sme mohli ísť.
Podviazaná je žila,
zapečatený list.
Prestáva prúdiť krv
a myšlienky sa tíšia.
Už by sme mohli ísť,
kde vyššia je a vyššia
tá domovina snov,
kde sídlia iba orli,
tí naše ťažké srdcia
snáď pozdvihnúť by mohli.
Lež daromné je horliť,
mdlí sme a neveriaci,
a spútnaní sú orli,
prometeovský vtáci.
Liek
Tak som si zúfalý už, že niet už lieku,
že je už všetko tupé,
keď zrazu na teba pozriem a vidím rieku:
zrak tvoj sa v slzách kúpe.
Vzlyk v lícach lomcuje ti, i v ramenách i v drieku,
plač tebou celou škube.
A ja som myslel si, že niet už lieku,
že je už všetko tupé.
Prečo si plakala? Vravel som o človeku.
Trpko som hovoril, jak je to hlúpe,
keď musíš odvisnút v najkrajšom svojom veku
na telegrafnom stĺpe.
Koralové more
Odnes to bledé víno,
daj preč tú bledú tvár.
Čo tu chceš s perou sinou?
Buď čierna svätožiar,
buď Lukrécia Borgia,
otráv ma prsteňom,
buď moja bolesť tvorčia,
objím ma ramenom,
objatím jedným dus ma,
jedným bozkom ma vražď,
len prebuď dušu moju,
v ľadový hoď ju dážď,
len spôsobuj jej rany,
len rozjatruj ich stále,
nech nejde do Nirvány,
nech na zemi je ďalej.
Zhoď do údolia stínov
pohár ten obyčajný,
odnes to bledé víno
a čírou čerňou hraj mi.
Z úst tvojich dvanásť hadov
nech zasyčí mi v tvár,
buď stonásobne mladou,
buď leto a buď jar,
buď zakázané háje,
chutnaj mi ako jed,
buď jar, čo voňavá je,
čo stratený je svet,
buď tým čo dávno bolo
a čo sa nevráti,
začarovanou horou,
priepasťou závratí.
Buď pre mňa takou jarou,
a takou priepasťou,
danajských daj mi darov
a buď mi hrôzou tou,
čo pri zmysloch ma drží,
čo nedáva mi spať,
pichaj ma tŕňmi ruží,
keď už chcem umdlievať,
a kebych sa už strácal,
do srdca bodni ma,
a kebych vykrvácal,
zakry ma očima.
Pre niekoho je láska,
pre niekoho je smrť.
Láska je veľmi ťažká,
umrieť však, rozbiť hruď,
to je jak zhasiť hviezdy
a vstúpiť v ríšu tiem.
Ja, starý astrológ,
ja tomu rozumiem.
Ja svoje hviezdy mám,
ja iné neuznávam,
a ako slepý mornár
po oceáne plávam,
napínam plachty nové,
hľadajúc bez oddychu
to more korálové,
čo vsaje moju pýchu.
Len more koralové
potopí moju loď,
len v jednom temnom slove
nájdem svoj jasný bod.
Povedz to temné slovo,
ukáž mi hlbiny,
ktoré ma hodné budú,
kde svoje vidiny
pochovám mlčanlivo,
len s hudbou svojich rán.
Ty more koralové,
otvor sa dokorán.
Miesto balady
Človeku-druhovi, čo si žiadal baladu
Čo ty chceš odo mňa?
Chceš jedno slovo hrúzy?
Oči mi obetuješ,
aby som čerpal z nich?
Viem, čo ťa obklučuje,
že je to smrť a tma,
že je to plač a slzy
a zaškrtený dych.
Odo mňa čakáš žalm,
keď sám si Jeremiáš?
Keď sám si taký človek,
akých len dnes zem nosí?
Rúca sa Jeruzalem,
ty ležíš pri hradbách,
a ty tam umieraš
a nikto nevie, kto si.
Prekliate meno tvoje,
nikto ho nezaznači,
Tacitus nepíše už,
mŕtve sú dejiny.
Stratíš sa vo večnosti,
jak ševel krídel vtáčích.
A nie si jediný.
A nie si jediný.
Pieseň živého
Zvíťazil som, a nechcem žiť.
Umrieť som chcel, a predsa žijem.
Márny bol sen môj a môj cit.
Som len na schodoch kalvárie.
Ja som chcel dobiť Golgotu
a nevrátiť sa k ľudom na zem.
Sprotivil som sa životu
za chiméru, za dúhu, za sen.
A život v dlani ostal mi.
Čo si s ním počnem, kam ho hodím?
Plné sú hroby, siene tmy.
Plné sú čakajúce vody.
Môj život taký drahý je
a taký lacný, keď je vo mne.
Pochovajte ma, ľalie,
a húkajte mi, sovy hôrne.
Ja nechcem inú muziku,
poznám už všetky melódie,
spev, ktorý vedie k zániku,
ten zo mňa pil, ja z neho pijem.
Zvíťazil som, a nechcem žiť.
Načo mi život, keď som víťaz?
Spev z hrobov znie, znie mŕtvych spev.
A na spev živých kto sa pýta?
Len mŕtvi
Len mŕtvi majú právo hovoriť...
Tak vravel Zarathustra.
Niet nadčloveka medzi živými,
len kto je mŕtvy, medzi hviezdami
si večné hniezdo ustlal.
My dole bijeme sa o kus slasti
a kto je dole, ten je živočích.
Druh na druha tu zuby cerí každý
a zavrie čeľusť svoju iba v hrobe,
iba v tom tichu tích.
Mučí ma borba tá, čo nemá konca.
Tá borba nekonečná ako step.
Kto o slávu sa boril, ten už umrel,
tak aká sláva pre nás, čo sme živí
a ktorým mŕtvi dali soľ a chlieb?
Ja cítim v hrdle svojom strašný smäd.
Chlieb, čo mi mŕtvi dali, suchý je.
Keby som tiež bol umrel, z dúhy pil by,
a do výšky by ku mne rástol kvet,
rosou sĺz naplnené ľalie.
Ale ja živý som, aká to hanba!
Musím sa skrývať a nemôžem sa zasmiať,
lebo len mŕtvy právo na smiech má.
On štastný je, že bozkal ruku smrti
a videl, že je krásna.
Dokedy živý budem, neviem sám.
Zostúpte, mŕtvi, čo ste na Olympe
a chvíľku nedajte mi pokoja,
pokým sa ruky moje zamatové
s vašimi kostnatými nespoja.
Zostúpte, mŕtvi, vy ste Jupiteri,
len pred vami sa môžem pokoriť,
ja červík, ktorý nemá žiadnej viery
a čaká na dážď iba, na lejak,
aby sa mohol v niečom utopiť.
III.
Štvaný
Zase ma mučíš, kráľovná?
Kráľovna ticha, kňažka mĺkva!
Načo zas búriš dušu moju,
čo myslela už, že je mŕtva?
Už som bol štastný, že som mdlý.
A teraz žiť chcem, to je trýzeň.
Života bolesť hryzie ma,
zas svoju tragédiu píšem.
Byť pokojný a neznať nič,
to blaho je, to nirvaná je.
Ale ja zase búrka som,
a matku mám, ktorá ma kľaje.
Kľaje ma matka: Syn môj zlý,
prečo si márny zlodej vidín?
Prečo si netrúfaš byť mdlý,
prečo zas oko tvoje vidí?
Už oko tvoje zavreté
jak kvetina ti krásne vädlo.
Nač ti zas blúdi po svete,
nač za márnym zas štveš sa svetlom?
Ale ja štvem sa, otrok som.
Chcem zažať sviecu aspoň jednu.
Zabi ma, blesk, a zabi, hrom,
pre jednu krásnu chvíľu biednu.
Vinohrad
Zarástol vinohrad a prišiel vinohradník
a oddola ho strihá.
A všetko nemé je, rezaná zeleň mlčí.
Hovor ty, moja kniha.
Kniha, to víno je, a víno, to sú slová,
a vôňa medzi nimi, tá ma mámi.
Odíďte všetci, ktorí sem nepatríte.
My musíme byť sami.
Alebo ostaňte a zažnite sa.
Lampa je hlboká a ja ju zdvihnem.
Počujte jeleňa, jak kvíli v hĺbke lesa.
Možno, že zastrelím ho, ak ho stihnem.
Ale nie, neplačte. Ty, jeleň, stoj.
Ja radšej v srdce svoje namierim ranu bodnú,
lež nezavraždím božský údiv tvoj
a nezahalím krútňavu svoju spodnú.
Ja nezahalím rieku tú, v ktorej des je,
ja nezahalím prúd ten zúfalý,
čo ma i pochováva, i ma nesie
k tým, ktorí žijú, i čo zaspali.
Nočný motýľ
My mnoho vidíme, ale že letí nočný motýľ,
že nočný motýľ letí, nevidíme.
A čo sme my? Sme azda niečo iné?
Visíme na kríži, a kto nás sníme?
Na kríži visíme pre dáky sen,
a život ide len a o nič nestará sa.
Uvädol jeden kvet, ja chcel som umrieť preň,
lež prv, než umrel som, mi vyschla čaša.
Keď čaša vyschne mi, ja neviem mrieť.
Kto s mozgom tupým kročí pod šibenicu?
Opi ma, motýľ, svojim mihotaním.
Osudu krása márna, vtlač pečať môjmu lícu.
Pokračujem
Ja som už skončil svoju vojnu a pokračujem novú.
Kto myslí si, že srdce moje môže mať dáky mier?
Postava krásy, priviazaná k jednému môjmu slovu,
rada by unikla jak plameň spod prahu mojich dvier,
ale ja držím ju a škrtím, ja nechcem pokoj s ňou,
ak nebojujem, zrak môj zvädne a ja som celkom mdlý.
Skončila vojna? Neumrelo bojište mojich snov.
A živí sú, čo ostali tu. Mŕtvi, čo odišli.
Svetlo v pohári
V pohári mojom svietiš
a nemôžem ťa vypiť.
Neprejdeš mojim hrdlom,
ty, žena mramorová.
Len svetlo tvoje bludné,
to, čo hrá na močiaroch,
to v dušu moju vstúpi
jak do prsteňa opál.
Keby si nesvietila
v pohári mojom temnom,
nedvíhal bych ho k ústam,
bola by to len voda.
Ty mojim nápojom
dávaš to, čo ma škrtí,
a čo ma živím robí,
až nesmrteľný som.
Ale raz zhasne lampa
a vtedy pozriem sa,
či ty si nezapadla,
ty, hviezda, v hĺbku tmy.
Možno, že zapadneš, ale kto vytrhne ťa
jak dýku zo srdca,
do ktorého si vnikla?
Ostaň
Nemá kto vypiť moje víno.
A je ho plná hruď.
Ty ostaň, hoc si Meluzínou.
Pi zo mňa bozk i smrť.
Hľa, podobizeň z mojich stínov.
Len chvíľu pri nej smúť.
Znovuzrodíš sa, budeš inou.
A zahodíš svoj stud.
Prečo si prišla
Prečo si prišla,
keď som tak túžil byť len sám,
v únave svojej skrytý?
Vieš azda rozšumieť sa nado mnou,
občerstviť moje city?
Ako sa voláš?
Astra či Asfodéla?
Tvoj pohľad vraví mi o ríši hviezd.
Lež o klame a zrade vraví tvoja pera.
Ach, odíď skôr, než z dychu tvojho začnem
na seba bič si pliesť.
Šumenie
Voľačo šzmí pod stromami.
Snáď nešumí nič, to len my.
Oblaky dáke dvíhajú sa?
To nič, to iba naše sny.
Niet skutočnosti, nieto pravdy,
len človek je a jeho zrak.
A človek oči zavrie navždy,
a kto sa díva - tmavý mrak.
Kam díva sa? Kde počuť vzdychy.
A tam, kde pradú pavúci.
Kde pradú siete prosté pýchy.
A kde je ťarcha na srdci.
Kto ťažobu v srdci nosí,
ten živý je a nevie spať.
Na toho zaľahnite, rosy,
bo príde ráno, treba vstať.
Bude sa treba ľadom umyť,
lebo len tak sa vzkriesia slychy.
Voľačo pod stromami šumí?
To nič. Len my a naše vzdychy.
Vták
Už zabudol som, čo je láska.
Priletel včera dáky vták.
A ja som spal svoj ťažký spánok.
Puknuté husle, zdratý slák.
Vták hovoril mi: Človek, vstávaj,
nádeje blčia, pozri hore!
Ja odpovedám: Neplaš, neklam,
ja nie som slnko, nie som zore.
Ja som len tieň, čo šľahol žitím.
Ja som len strom, čo padol v blesku.
Ja ešte všetkú lásku cítim,
lež nemám fakľu, mám len triesku.
Tú triesku zdvihni zobákom.
A zdvihni aj mňa, v mene lásky.
No nezdvihneš ma k oblakom.
Lebo som ako kameň ťažký.
Glória
Ukáž mi svoju zrytú tvár,
ukáž mi svoje nepokojné oko.
Nech vidím ťa, nech cítim ťa.
Pusť krv, nech tečie tvojim bokom.
Ukáž mi svoje dlane dve
a povedz: Ja som - tu, hľa, rana!
Takto ťa poznám ako svojho,
si nápoj môj a moja manna.
Nežijem z iných pokrmov,
z vín iných nechcem zabiť žízeň.
Skrop oko moje svojou tmou,
bolesťou prevýš moju trýzeň.
Kto trpí viacej ako ja,
ten je môj druh a ten ma spasí.
Aká je iná glória?
Len rana s ranou rozpráva si.
Ukáž mi svoju zrytú tvár,
to hladina je, ktorú vnímam.
Či lotri sme, či svätcov pár,
jeden druhého z kríža sníma.
Páčia sa Vám?
Neboli nájdené žiadne príspevky.