Epizoda 1: Pozor na návštevy a pocestných

Falion sa zo strážnej veže díval na nekonečné borovicové lesy, vysoké hory s bielymi korunami a krásny oranžoví západ slnka. Keď už bolo šero, zadíval sa na jedno údolie pred oproti nemu. V tom vzdialenom údolí sa mu zdalo že svetlo nemizne, naopak ešte viac silnie. Chvíľu dumal či je toto znamenie zlé alebo dobré. No v tom ho z myšlienok vytrhlo: „Falion môžeš ísť! Na nočnú hliadku ta vystrieda Heren!“ Falion teda bez slova zišiel po točených schodoch mestskej strážnej bašty a cestou sa rozlúčil s kolegami. Prešiel cez kasárne a trhovisko až prišiel domov. Nebol moc zámožný ale aj tak práca stráže mesta Talios nebola zle platená. Jeho dom bol stredne veľký v porovnaní s ostatnými. Bola to na tmavozeleno maľovaná drevenica s červenou strechou a nad dverami mal erb so strieborným štítom. To znamenalo že pracuje pre ríšu Strieborného Štítu a je čiastočne chránený imunitou. Vošiel dnu ale dlho sa nezdržal. Dal si dole svoje oceľové brnenie s modrou reprezentačnou vestou s erbom, oceľové rukavice, chrániče ramien rúk a nôh, oceľové topánky a nakoniec helmu meč a štít. Po tom sa prezliekol do civilnej tmavozelenej tuniky a hnedých nohavíc. Obul si ľahšie kožené topánky a vyrazil do krčmy. Bol to obrovský žltý dom kde sa večer stále svietilo a z komína stále stúpal dym. Falion otvoril a zabuchol  za sebou mohutné drevené dvere. Sieň bola plná stolov pri ktorých sedeli  najrôznejší ľudia. Opilci, mládež, pekné ženy, vojaci ktorí mali voľno, mnísi, roľníci, remeselníci ale aj pochybný ľudia zahalený v kapucniach a rúchach. Falion prišiel ku krčmárovi. „Čo podávate dnes?“ „No z nápojov tu máme samozrejme svetlé a tmavé pivo, rôzne druhy vína, Farangardsku medovinu, pálenú hrušku, slivku, rum, vodku a trpaslícky grog. A z ponuky jedál tu máme ako vždy kura na mede so štipkou mágie, prasacie rebrá na severský spôsob, elfský šalát, grilované orkské klobásy a samozrejme špecialitu Strieborného Štítu: grilovaná srna na strieborno.” „Hmm, dám si tie Severské rebrá a k tomu jednu medovinu.” „Rozumiem bude to 9 medených.“ „Nech sa páči, vďaka, zatiaľ si tam sadnem.“  Krčmár bol celkom milí chlap, mal dlhú hrdzavú bradu a kučeravé vlasy. Falion si sadol do rohu siene a len tak si obzeral ľudí.  Prešiel pohľadom po celej miestnosti no oči sa mu zastavili na jednom mužovi. Bol zahalený od hlavy po päty v ako noc čiernom plášti s kapucňou. Tvár mal celú v tieni a jediné čo robil je že sedel pri odstátom pive so spľasnutou penou a sem tam potiahol z fajky. Vtedy ste mohli postrehnúť jeho tvár od nosa dole no na zvyšok ste nevideli pretože hľadel do zeme. Tvár mal bledú ako sneh. Vypadal akoby bol chorý a úplne bez života no celí nepôsobil práve nespokojne. Pohodlne mal prekrížené nohy a dupal nohou do rytmu hudby. Nedalo si ho nevšimnúť  a oči vám stále ťahalo k nemu. Falion sa na neho díval už dosť dlho a v tom mu krčmár priniesol jedlo na stôl. „...........ehm ďakujem, prosím vás neviete kto je ten muž?“ „On, neviem presne, prišiel sem jeden večer dozadu a prenajal si izbu. Presne takto tu sedel aj včera no cez deň išiel do izby a už som ho nevidel. Objednal si jedno pivo a nakoniec som ho musel vyliať. Veľký podivín.“  Falion sa na neho podozrievavo pozrel a poďakoval za jedlo. Po chvíli začal jesť ale neprestal si ho všímať. Jedlo bolo vynikajúce a medovina príjemne zahriala. Počas jedenia započul Falion rozhovor dvoch sedliakov. „......hovoril že 4 dediny a 1 mesto na západ odtiaľto zhoreli do tla!“ „Kecáš.“ „Naozaj vraj tam ostal len popol ale žiadny mŕtvi.“ „Chceš mi povedať že nejaký drak zletel z hor a prišiel až sem len preto aby vypaľoval dediny Strieborného Štítu??? „Drak po sebe zanechá aspoň nejaké spálené telá ktoré sa do neho nezmestili! Vraj to majú na svedomí nemŕtvi.“  „To sa mi nechce veriť, nemŕtvi neutvorili spoločenstvo a armádu najmenej 160 rokov, každý z nich je samotár. A aj keby to by nám prišli na pomoc armáda........“ V tom opäť hudobníci začali hrať a Falion už nič nepočul. Opäť sa podozrievavo pozrel na muža v čiernom a už to nevydržal. Vstal a podišiel ku mužovi. Stál priamo pred ním no on ani nenaddvihol hlavu. „Som z mestskej stráže!“ Povedal Falion ráznym prísnym hlasom a ukázal na erb ktorý mal na opasku na ktorom mal pripnutý mešec a dýku. „Chcem aby si mi povedal kto si a odkiaľ si prišiel!“ „Ja?.................... Ja som len neškodný tieň.....“Povedal cudzinec chladným a pokojným hlasom. Falion ešte ráznejším hlasom zopakoval otázku. „Radšej na mňa nehovor tak drzo.....................a vôbec, akí máš problém, len tu sedím pri pive a oddychujem...........“ „No dobre, pôjdeš so mnou do kasárni a tam to z teba vyklopíme!“ Cudzinec sa na to výsmešne potichu zasmial a povedal: „Ty si myslíš že sa ťa bojím, ty biedna ovca..................... a nemyslím si že práve ja som teraz pre teba problém..............zatiaľ........“ „Falion chcel tvrdo zareagovať no vyrušili ho dvere ktoré sa rozleteli. 

Stál v nich mestský vojak v plnej zbroji. „Vojaci do zbrane! Niekto sa blíži. A mešťania skryte sa!“ Následne sa každý zdvihol a zamieril ku dverám. Vznikol obrovský zmätok a jediný kto bol pokojný bol práve cudzinec v čiernom. Falion ho nechal tak a utekal von. Už bola úplná tma. Všade na okolo utekali ľudia a vojaci kade tade. Falion zamieril ku davu kde boli vojaci najhustejšie- k bašte kde strážil. Pretlačil sa davom na hradbu a pozrel sa na rozľahlú krajinu. Všade bola tma no jej stred pretínal obrovský pás svetla ktorý sa blížil na mesto. Bolo to akoby sa ohnivý had pomalo blížil ku svojej koristi. Rozhodne to bola armáda s pochodňami. Falion rýchlo zamieril domov aby sa vyzbrojil. No keď sa vrátil ohnivý had bol už veľmi blízko no zastavil. „Otvorte bránu a prápor „žrebcov nech ide do prvej línie, prápor „orlov“ si zoberie luky a ide na hradby, prápor „vlkov“ ostáva za bránou!!!!“ Kričal generál kapitánom a tí predali rozkaz svojim práporom. Toto Falion nechcel počuť! Patril do práporu „žrebcov“. Jeden prápor tvoril 500 vojakov a tieto tri prápory mali na starosti západnú časť mesta. Vojaci sa zoradili a pred nimi sa otvorila brána. Keď bola dokorán pomálim a ráznym pochodom napredovali. Ocitli sa na trávnatej pláni a trochu obďaleč bol ohniví had. V tom zaznelo: „Ro nav Dar Heran! Ro nav Daren Verak!!!!!“ Všetkých zatriaslo. Nemŕtvy! Bol to ich bojoví pokrik v temnom jazyku „Za nášho temného pána! Za náš temný domov!“ O nemŕtvych sa v tej dobe len hovorilo a nikto ich už veľmi dlho nevidel a keď áno tak veľmi zriedka a ako jedincov, nie ako armádu! „Za našu krajinu! Za naše domovy! Za naše rodiny! ZA STRIEBORNÝÝÝÝ ŠTÍÍÍÍT!!!!!“ Odpovedali ľudia pokrikom no nebol tak silný ako nemŕtvych. Vojaci okolo Farena sa začali triasť a modliť. Aj Faren bol ustráchaný a nemal chuť do boja. „Rhoš ro dá!!!!” Čo znamenalo: prvá skupina vpred! Ohnivému hadovi sa oddelila prvá časť a mierila na „žrebcov“. Falion bol v prednej časti skupiny a tak videl ako sa davy postáv blížia k nim! Postupne sa dali rozoznať. Boli to kostlivci! Určite ich bolo viac než 600. Niektoré boli čisté, iné špinavo čierne a na niektorých odvísali zvyšky mäsa! Mali rohaté helmy a plátové čierne brnenia s rôznymi hroznými erbmi ako pavúk, netopier, lebka, obrátený kríž alebo hlava démona. Pomaly bezducho pochodovali s mečmi, sekerami, kopijami ale mali aj hroznejšie zbrane ako háky, palcáty, rolnícke náradie a drevorubačské sekery a kosy. „Držte pozíciu! Štíty vpred a čakajte.“ Kostlivci sa dostali až na dosah a začali sekať a byť do štítov ľudí! Niekto to neudržal a buď ho v lepšom prípade bodli a zomrel skoro hneď alebo sa k nemu dostala kostra s hákom, dala mu dole helmu a roztrhala mu s hákom krk. Boli počuť bolestné výkriky a volania o pomoc. V tom kapitán zavelil: „Teraz!!!!“ Rytieri vpredu odvrhli od seba nepriateľov a začali útočiť. Kostlivci nevydržali veľa stačila jedna silná rana na slabé miesto a úplne ste ho dolámali. Zdalo sa že ich dav nemá konca! Rytieri ich bili a bili až nakoniec zničili posledného. Straty boli minimálne asi nie viac ako 90 mužov. Celkom dobré na to že kostlivci mali početnú prevahu. Morálka mužstva vzrástla. No potom bolo zavelené: „Rhaos ro dá!!!“ 

„Druhá vlnáááá! Zoraďte sa a bojujte!“ Kričal kapitán. Falion doteraz nebojoval ale už ho bol len v druhom rade! Zas sa časť hada odpojila! Vojaci s napätím hľadeli čo príde! Po chvíli to bolo jasné. Vrieskajúci ťarbaví dav...... „Zombícíííí!“ Boli to očividne roľníci no niektorí aj vojaci. V chrbte mali zabodnuté pochodne a boli celí hnilí a krvaví. Falion tomu nerozumel pretože nevedel že zombíkom môže niekto rozkazovať. Zas rytieri museli najprv chvíľu vydržať a potom odvrhnúť nepriateľa aby získali miesto na boj. Ten kto to nevydržal bol obžratý zaživa a neskôr povstane ako sám nemŕtvy a vrhne sa na spolubojovníkov. Keď dostali rozkaz na zatlačenie odvrhli zombíkov a sekali a bodali no veľakrát sa zombík zas postavil. „Musíte im zoťať hlavu!“ Kričal niekto. To zabralo. No tento krát to bolo horšie lebo zombíci majú viac sily ako kostlivci! Nepriateľ sa dostala až k Falionovi! Ten sekal hlavy ako mohol ale padlého zombíka vždy nahradil druhý. Všetci museli ustupovať! Keď bolo jasné že ich je priveľa kapitán zavelil na ústup no potom sa mu jeden zombík zahryzol do krku a stiahol ho do davu. Falion utekal ako mohol a po ceste videl ako zombíci žerú jeho kolegov. Brána bola otvorená a dovnútra sa hrnuli vydesený rytieri. No na most ktorý viedol k bráne sa už dostali zombíci a v tom povedali tú hroznú vetu: „Zatvorte bránu!“ Brána sa začala vŕzgavo zatvárať a Falion ako blesk vtrhol do mesta. No asi 30 rytierov to nestihlo a zatvorila sa im pred nosom. „Puste nás! Prosím!“ Kričali no nikto im neodpovedal. Niektorý kričali na veliteľa nech ju otvorí ale on sa len smutne pozeral ako tých chudákov začínajú z kraja žrať.

Zombíci sa nevedeli dostať cez bránu no v tom sa disciplinovane zoradili jeden vedľa druhého na kraji mosta. Lukostrelci na nich strieľali no nikto sa nepohol dokedy nedostal ranu do hlavy. Uprostred mosta sa začala k bráne blížiť postava v čiernom hrôzostrašne zdobenom brnení a dvojručným mečom zasunutým v pošve na chrbte. Každý šíp sa od neho odrazil a nakoniec sa dostal k bráne. Vtedy ako zázrakom celé bojisko stíchlo a čakalo čo sa bude diať. No čierny rytier sa škodoradostne zarehotal a kopol do brány! Jedna časť sa otvorila a tresla do kraja múrov a druhá sa zlomila na dve časti a s rachotom padla! Vypukol zmätok a zombíci s čiernym rytierom na čele vtrhli do hradu. Vojaci predpokladali že bude pomalý a neobratný v ťažkom brnení  a s dvojručným mečom no nebolo to tak.........  Bleskovo sa zahnal pred davom a 4 vojakom spadli hlavy. V ďalšej sekunde to urobil znova a znova a znova....... Behom minúty rozohnal celí prápor a na koniec sa zastavil a kochal sa pohľadom na utekajúcich nepriateľov na ktorých hodujú zombíci. Falion utiekol z boja a ani o tom neuvažoval spolu so 4 vojakmi sa skoval do krčmi kde bol predtým. „Musíme to zatarasiť! Rýchlo dones sem pár stolov!“ Povedal jeden. Začali pracovať no Falion si niečo všimol. Na konci siene oproti ležal na pulte zakrvavený krčmár! Vedľa neho na stoličke sedel ten záhadný cudzinec. Falion zamrzol....... cudzinec nadvihol hlavu a z tmavej kapucne sa vynorili žiarivo červené oči! Dal si dole kapucňu.........ukázala sa jeho bledá tvár a dlhé biele vlasy. Napil sa z pohára červenej tekutiny a vstal...........

„Vítam vás...................počul som že ste so mnou mali problém...........“ Povedal škodoradostne a usmial sa. Po perách mu stekala krv a vyceril svoje ostré zuby. „Tak to poďme vyriešiť.....“ Povedal nakoniec a dal si dole plášť! Všetky sviečky.........oheň v kozube......luster........zhasli a v sieni ostala neprehliadaná tma....................a Falion naposledy počul jeho škodoradostný smiech....................