Epizoda druhá: Upír,fajnofka

Bola temná noc. Na oblohe bol spln červeného mesiaca. Vlci v diaľke vyli a vlkolaci im ešte strašnejším vitím odpovedali. Ihličnaté lesy v krajine Strieborného Štítu boli v noci nebezpečné. Buď ste v nich zmrzli alebo vás zožrala divá zver alebo niečo horšie. No nebola to noc ako každá.....

Z mesta Talios sa ozývali vystrašené hlasy žien a detí. Muži boli skoro všetci mŕtvi. Ritier v temnej zbroji si sňal helmu. Mal rozpustené polodlhé vlasy, ako sneh bielu pokožku a červené oči. Volal sa Jálek. Pozrel za seba. Do mesta sa vlievalo veľké množstvo nemŕtvych bytostí. Jálek otvoril dvere do krčmy. Pred ním boli mŕtvy vojaci Bola tam tma no on v nej videl ako ľudia za slnečného obeda. Posadil sa vedľa jeho priateľa Romanusa. Mal pri sebe fľašu s krvou a vedľa nej dva vínové poháre. „Keď som uvidel tých mŕtvych vojakov myslel som si že ich piješ Romanus.“ „Čo máš 1000 rokov? Toto je kvalita. Daj si Jálek!“ „Čo to je za krv?“ „27 ročný syn šľachtica.“ „Vieš predsa že pijem len 16 až 25 ročné panny šľachticov. Aj ty tvrdíš že tá chutí najlepšie.“ „To áno tvrdím, ale nie som až tak fajnový ako ty!“ „Mám 7642 rokov a ty si len o jeden rok mladší. Budem si mladosť užívať kým kým mi niekto neprebodne srdce. Mal by si spraviť to isté.“ „Neboj sa, najbližších zopár tisíc rokov nehodlám zomrieť.“ „Že nie? Tak prečo nemáš brnenie keď bojuješ. Trafia ta šípom do srdca a môžem sa rozprávať s popolom, alebo ti utnú hlavu a nepochovajú ju s telom.“ „Moc sa bojíš. Sme upíry! Pred nami sa ľudia trasú, mi vlastníme celé krajiny, mi sme rýchlejší než samotný vlkolaci! A ešte k tomu sme buď DOSŤ dlhoveký alebo nesmrteľný. To nevie nikto a ani sa to zistiť nedá.“ „Dlhovekosť si ako popol neužijem preto som opatrný, nebojím sa!“ „No to je jedno, nechcel si požiadať o prepustenie z armády?“ „Chcel, idem sa opýtať generála.“ „Premýšľal som o tom, a urobím to tiež. Mojej neveste chýbam.“ „To ma teší! Potom niekedy príď do môjho kraja na zámok!“

Jálek si dal dole brnenie pod ktorým mal krásny čierny frak s bielou košeľou a zlato rubínovým náhrdelníkom vo tvare netopiera. Romanus ho už na sebe mal počas boja pod plášťom. Išli cez stonajúce mesto až sa dostali do spoločnosti asi dvadsiatich podobne oblečených upírov. Pristúpili k najstaršiemu z nich. Mal 28 481 rokov a už niečo zažil. „Gróf Jálek. Skvelá práca s tou bránou, ľudia behom sekundy stratili všetku morálku. A Gróf Romanus von Rayne! Predviedli ste výbornú špionáž. Niečo chcete no najprv choďte vyčistiť dom tu pri nás. Zombíci sa do neho nevedia dostať a kostlivci sú veľmi hlučný. Poslal by som niekoho iného ale práve ste ma v tom prerušili. Máte minútu na to aby tu bolo ticho, všade inde je tiež hluk no tu je najmenší.“ „Rozumieme pane.“ Nedalo sa nič robiť. Bol to veľký dom a zrejme patril vyžlie postaveným ľudom. Jálek už zas vykopol dvere a všetky barikády za nimi sa rozleteli. Vstúpili sme dnu. Pred nami stál jeden starec v drahom oblečení a zrejme jeho už dospelý syn. Nebolo pochyb že mali modrú krv. V ruke mali krásne oceľové meče. „Nehraj sa sním máme len minútu.“ Povedal Jálek chladne. Mladý šľachtic sa napriahol s mečom a chcel Jáleka seknúť no hneď sa v jeho hrudi ocitla Jáleková čepeľ dvojručného meča ktorí držal v jednej ruke. Otec sa s krikom na neho rozbehol no Jálek ako blesk vybral z mladíka meč a otočkou sťal starcovi hlavu. „Nehraj sa s ním? Nikoho si mi nenechal!“ Povedal Romanus. Na to všetko sa celí čas dívali starcova žena a dvaja 10 ročný chlapci, jedno 9 ročné dievča a jedna mladá žena. Jálek pristúpil k mladej žene. Bola krásna, mala modré oči, dlhé svetlé vlasy a jemnú tvár. S plačom a strachom sa na neho dívala no bola v rohu a nemala kam utiecť.  „Koľko máš rokov?“ Opýtal sa chladne Jálek. Nič nehovorila. Jálek ukázal mečom na malého blonďavého chlapca a vykríkol. „Odpovedz mi lebo ho zabijem!” „19, prosím nechajte ich žiť!“ Povedala  vystrašene s plačom. „Máš muža?“ „Nie!“ Romanus stál pri dverách s dvoma krátkymi mečmi aby nikto neušiel a prevrátil očami. „Fajnovka.....“ Jálek sa pousmial a objal mladú slečnu! Tá sa bránila čo len mohla no aj keď objatie vypadalo nežne bolo silné ako by ste sa chceli dostať zo zovretia medveďa. Prestala sa metať keď sa jej Jálek zahryzol do krku. Bola ako omámená a akoby mu dala piť krv dobrovoľne. Keď ju zas pustil povedal: „Priprav sa na temnotu.“ Keď to dopovedal........... zabodol meč do jej brata. Vtedy už Romanus sťal hlavu ich matke a sestre. Kým si dievča uvedomilo čo sa stalo Jálek sťal hlavu aj jej poslednému bratovi. „Ty bastard! Ty netvor! Démon!“  Takto ich preklínala až kým nestratila silu. Bola úplne oslabená z pitia krvi. Jálek ju zobral do náručia a išiel von. Romanus sa za mŕtvolami ani neobhliadol rovnako ako Jálek a šiel za generálom tiež. „Jáááááááááj sladké ticho. No čo Jálek? Máte nového učňa však hahá!“ „Nie pane, rád by som jej tréning prenechal inému grófovi.“ „Prečo? Veď momentálne učňa nemáte.“ „Ja totiž..... chcel by som spolu s grófom Romanusom odisť z Temnej armády. Už som v pomáhal pri dobytí celého Teranasu a teraz pri časti Strieborného Štítu. Pomáhal som chytať poslov so správami aby sa o tejto vojne nedozvedel zvyšok sveta. Zabil som ich dokopy 92. V bitkách som zabil 1486 nepriateľov z toho 142 šľachticov. Pre oslobodzovanie utláčaných nemŕtvych a získavanie pôdy pre nich som spravil dosť. Romanus rovnako, dokonca aj viac ako ja. Prosím vás o prepustenie.“ „Toto zistenie ma napĺňa sklamaním grófi. Viete..... náš temný pán začal zjednocovať nemŕtvych a započal túto vojnu pretože už sa nedokázal prizerať ako národy nemŕtvych sú utláčané, vyhladzované a vo vyhnanstve. Predtím boli zombíci len občasný mor. Teraz sú z nich vojaci čo sa pred ničím nezastavia. Kostlivci boli len telá nešťastníkov ktorý nezomreli, nemali česť, hrdosť ani dôstojnosť. Museli sa skrývať pred ľuďmi v lesoch alebo hrobkách. Teraz sú z nich vojaci ktorí bojujú za lepšiu budúcnosť a dokonca aj šľachtici čo majú majetok a priateľov. Vlkolaci sa k nám nepridali pretože nie sú nemŕtvy ale prenasledujú ich rovnako ako nás. Upíry, napríklad ja. Žijem už 28 tisíc rokov. Bol som veľakrát panovníkom. Zažil som mnoho. Precestoval som svet, zvádzal veľa žien, doprial si všetko, nikdy som nepracoval, bojoval som veľakrát za zväčšovanie môjho územia. No všade som bol videný ako netvor a tyran. Spoločnosť ma všade odmietala. Preklínali ma. Moji poddaný sa ma veľakrát pokúsili zabiť. No potom som stretol jeho. Temného Pána....... Mal moc o akej sa nikomu ani nesnívalo. No mal hlavne myšlienku. Chcel vytvoriť územie, krajinu a spoločnosť kde budeme jeden pre druhého normálny a nebudeme odmietaný. Krajinu kde budú vo vyhnanstve namiesto nemŕtvych ľudia. Kto im dal právo nazývať nás beštiami? Prečo nie sme mi normálny a oni príšery? To je to za čo bojujem. Za nový domov! Uznávam že ste pre túto vojnu a pre nemŕtvych spravili dosť a zaslúžite si ísť domov............ aj vám prepustenie dávam no z celého môjho mŕtveho srdca dúfam že si to po čase rozmyslíte a vrátite sa.“ „Ďakujeme veľmi pekne pane. Budeme o tom premýšľať.