Epizoda štrnásta- Utek hrobárovi z lopaty
Jemne som sa chytil železných dverí ktoré už neboli žeravé ale len teplé. Otvoril som dvere a oslepilo ma ostré svetlo. O chvíľu som sa rozhliadol. Po chodbe boli rozhádzané kusy železného nábytku a rozbitých počítačov. Všade bol neznesiteľný zápach zo zhorenej gumenej podlahy. Niekde ešte boli malé plamienky z horiacich drevených vecí ale málo kde väčšinou bolo všetko zo železa. Zo zápachu sa mi krútila hlava tak som nechal Milana nech sa o mňa oprie a išli sme smerom ktorým sme mali. Neporiadok a smrad sme postupne nechali za sebou.Videli sme aj niekoľko spálených tiel a tak ma napadlo že hluk musel privolať zombíkov. Chodba ktorou sme mali ísť bola veľká ale zrazu som videl jej koniec. Budova sa končila a vonku pred ňou bol vchod do metra. „Už tam skoro sme Milan! Len ešte vydrž!” Povzbudil som ho. Už sme skoro z budovy vyšli cez otvorené dvere no videl som zombíka ako sa tam poneviera. Za ním bol ďalší, vedľa neho bol ďalší, pred ním bol ďalší........bol tam dav! „Musíme tam ísť Milan, čo urobíme?!” „Budeme........utekať.........zvládnem to!“ Vydal zo seba zoslabene. „Idem to najprv prečistiť a potom prebehneme!“ Povedal som mu ale nechcel som to spraviť. Nemal som však na výber! Musel som predsa doručiť plány do bezpečia! Vybehol som von a začal po nich strieľať! Jeden po druhom padali nehybne a ticho na zem. Zabil som ich asi 15. Udivoval som sa že som to zvládol ale predsa len som mal mimozemskú zbraň. Všetko sa stalo v tichosti a to bolo dobre. V diaľke ešte nejaký boli ale boli inak otočený. Prišiel som späť pre Milana a pokračovali sme. Skoro sme tam boli no v tom sa jeden z nich otočil. Chvíľu nás sledoval a potom zakričal! Hlasnejší krik som ešte nepočul a ozýval sa v ďalekých uliciach!„Poď Milan, pridaj!“ So strachom som povedal. Bolo počuť ďalšie odpovedajúce hulákanie a početný dupot nôh. Spoza odbočiek, uličiek a z budov sa valili stovky utekajúcich mŕtvol! Niektorý pomalý, iný rýchli! Nerozmýšľal som a s návalom adrenalínu sme vkročili do metra. Pred nami sa objavila stanica. Bola obrovská s vysokým stropom a širokými chodbami. Hneď na prvom nástupišti bol jedno vagónový vlak. Dobehli sme k nemu a nastúpili doň. Zabuchol som za sebou masívne dvere a uzamkol som ich. Cez okno som videl ako nekonečný dav zaplavuje stanicu. Obklopili aj náš vlak.Trieskali, dupali kričali a snažili sa k nám dostať. Milana som rýchlo a neohľaduplne usadil do jedného sedadla a utekal som do kabíny rušňovodiča. Počul som ako praskajú okna. Bol tam počítač ktorý ste si nemohli nevšimnúť. Vsunul som do neho kľúč a sekundu na to sa vlak dal do pohybu. Najprv sa rozbiehal a potom sme rýchlo unikli hrobárovi z lopaty. Sadol som si a pustil zbraň z ruky. Vtedy som si definitívne vydýchol a povedal že je po všetkom. Neuveriteľný pocit. Cítil som že sa hýbeme a to ma napĺňalo nekonečným šťastím a bezpečím. Žiadna zombia sa dovnútra nedostala, to by som ju počul. Išiel som za Milanom. „Milan! Je po všetkom! Sme v bezpečí!“
........................................................Nedostal som odpoveď. „Milan!Milan!” Prišiel som k nemu. Nehýbal sa. Oči mal zatvorené a pokožku bielu ako stena. Vykrvácal. Chytil som sa za hlavu a plakal. Myslel na ostatných a pýtal sa, ako to že som prežil práve JA????
Keď som sa už zo všetkým zmieril uvedomil som si že už mi je už nejakú chvíľu zle. Išiel som na wc a tam som sa vyvracal. Potom mi začal krvácať nos. A asi po 8 minútach som vykašliaval krv a ronil krvavé slzy. A v tom, ma premohla malátnosť a padol som na zem..........
Koniec druhej kapitoly