Explanančný potenciál Štúrovej filozofie jazyka
Ako som už raz, v jednej chat diskusií, spomínal, jazyk je veľmi mocný nástroj. Dá sa ním liečiť aj zraňovať. Dá sa ním pociťovať rozkoš aj bolesť, smútok aj radosť. Všetko sa dá opísať ak človek pozná správne slová. Na to aby sme ich poznali však musíme premôcť svoju lenivosť a začať ho skúmať. A hneď prvá otázka, ktorá napadne asi každému adeptovi filozofie znie:
,,A prečo vlastne existujú toľké jazyky? Nebolo by lepšie, keby mali všetci na svete spoločný jazyk i písmo? Nemuseli by sa riešiť slovníky a všetci by sa všade dorozumeli a všetkému mohli pochopiť bez zbytočných prekladov!"
A práve na túto otázku dáva, z hľadiska metafyziky a jazykovedy, odpoveď nasledujúca esej:
( Písal to profesor, takže je v nej použitých veľa odborných výrazov. Ale kto bude hľadať význam nájde. A verte že to čo sa dozviete rozhodne za to stojí. :D )
Romanus Von Rayne
Tento príspevok je zameraný na rekonštrukciu ideového modelu, na ktorom je založená Štúrova filozofia jazyka, a na znázornenie jeho vysvetľovacej sily a prognostickej potencie. Prvá časť výkladu sa dotýka aplikácie modelu pri vysvetľovaní kodifikovaťslovenčinu a rozvíjať ju, v druhej časti sa ukazuje, ako sa dá jeho model uplatniť pri vysvetľovaní potreby rozvýjania jazykov v Európskej únii a pri prognózovaní vývinu tohoto javu. Pri zdvovodnovaní potreby kodifikačného zasiahnutia do jazykového života Slovákov a rozvíjania vlastného spisovného jazyka sa Ľudí Štúr riadil diferenciačným zákonom ľudského jazyka. Na pôvod tohoto zákona mieri napríklad táto pasáž zo Štúrovho výkladu:
"...rozličnosť reči ľudských sama od seba vyteká, lebo je to isté že na ducha nekonečne bohatého predmety sveta sveta a jeho vlastné pocity a pomysly rozlične pôsobia a z rozličnej stránky jeho pozornosť na seba obracajú, skadiaľ potrebno vyteká to, že sa na rozličný spôsob duchu predstavujú a práve preto aj rozlične z človeka zvukom von vymáhajú. Celkom inakšie predstavenie sveta a potrebne rozličné vyslovenie predstavenia tohoto je rozličná reč. Čo sa objavuje nie len v rozličných celkom slovách, ale v rozličnom sklade slov a v celkom inom stroji reči objavuje."
Hovorí sa tu o tom, že existencia rozličných jazykov je následok interakcie ducha a sveta. Interakcia zahŕňa množinu možných interpretácií sveta, ktorých realizáciu ukotvenú jazykovými zvukmi predstavujú jednotlivé jazyky. V Štúrových výkladoch je implicitne prítomný diferenciačný zákon jazyka, ktorého obsahom je vzťah nevyhnutnosti medzi existenciou rozmanitých jazykov a uchopovaním sveta kolektívnymi subjektmi, ktoré sa vnímajú ako jedinečné kolektívy práve na základe na základe svojského jazykového stvárnenia sveta a jeho kódovania. Nevyhnutnosť spočíva v tom, že osobitné uchopovanie sveta potrebuje osobitný jazyk. Kedže sa preukázalo, že slovenčina je osobitný jazyk. ( najväčšie úsilie musel Štúr vynaložiť pri delimácií slovenčiny vo vzťahu k češtine ), nevyhnutnosť jej existencie vyplynula z diferenciačného zákona reči ( ,,Ak platí že medzi diferencovaným uchopením sveta kolektívnymi subjektmi a existenciou rozmanitých jazykov je vzťah nevýhnutnosti a ak platí, že slovenčina reprezentuje osobitné uchopenie sveta, tak je jej existencia nevýhnutná ). Pravda, vynára sa otázka, prečo sa svet interpretuje odlišne, či je to nevyhnutnosť, ktorú ľudstvo muselo rešpektovať, alebo len možnosť, ktorú ľudia aj využili. Štúrova odpoveď znie, že je to spôsobené migráciou kmeňov, ktorá vedie k tomu, že:
,,Vždy iné a iné alebo aspoň odchodné predmety kmene otáčajú a duch nikdy nestojaci novými vzpruhami v rozvíjaní svojom popchnutý býva."
Ale migrácia a interakcia je len okolnosťou ktorá umožňuje aby sa uplatnila, ako aj Štúr povedal, tvorivá živosť ducha. Porovnaj:
,,Veľká táto premena (- čiže rozvetvenie prajazyka Slovanov -) má svoj základ v prvotnom ešte nerozvití a neúplnosti tých rečí a v ustavičnej tvorivej živosti ducha"
V základe diferenciačného zákona ľudského jazyka je teda princíp tvorivej sily ducha. Ak sa perspektíva nazerania posunie až k tomuto princípu, aj existencia spisovnej slovenčiny sa označuje ako matafyzická nevyhnutnosť. Univerzálnosťou tohoto princípu je dané, že pôsobí na úrovni ľudstva, národa, aj kmeňa ( v zmysle Štúrovej terminológie ). V centre pozornosti Ľ. Štúra bola, pravdaže, úroveň národa, lebo sa sústreďoval na slovanský národ. Ako každý jazyk aj slovenčina existuje ako metafyzická nevýhnutnosť, vychádzajúca z tvorivej sily ducha ľudstva, ale jej existencia ako slovanského jazyka metafyzicky nevyhnutne vyplíva z tvorivej sily ducha slovanského národa. Interpretačné pokračovanie v Štúrových výkladoch nás privádza k poznaniu že zdôvodňovaníe potreby rozvíjať vlastný jazyk Slovákov je implicitne spojené s otázkou zmyslu rozmanitosti jazykov. Existencia slovenčiny a jej rozvíjanie je príspevok k napĺňaniu zmyslu existencie rozmanitosti jazykov. V tomto bode sa stretávame s W. Humboldtom, s jeho analýzou zmyslu rozmanitosti ľudského jazyka. Pripomenme si ju podľa veľmi transparentnej interpretácie Ľ. Weisgerbera:
Každé konkrétnojazykové stvárnenie sveta poskytuje len jednostranné nazeranie na svet, totiž len istý výsek priestoru, ktorý zahŕňa možné jazykové stvárnenie sveta ako výsledku interakcie možného ducha zo svetom. Keby jestvoval len jeden ľudský jazyk, nazeranie na svet by bolo obmedzené, vyčerpané jediným spôsobom. To by znamenalo torzovitú realizáciu potencie ľudského ducha, určenie jedinej cesty k jazykovému poznaniu sveta. Rozmanitosť jazykov odstraňuje túto poznávaciu reštrikciu. Zmysel existencie rozličných jazykov spočíva v tom, že sa prostredníctvom nich naplno realizuje jazykový talent človeka a ľudstvo dospieva k svojmu jazykovému cieľu s potrebnou rozmanitosťou nazerania na svet. V jazykovom talente sa skrýva tvorivá sila ľudského ducha, ktorá umožňuje človeku zmocniť sa sveta tak, že ho prevedie do duchovného vlastníctva spôsobom, ktorý je ľudskej bytosti určený. Jednotlivé jazyky sú prejavy určeného spôsobu zduchovnenia sveta.
Filozofia jazyka, ktorú si Štúr vybudoval na hlbšie zdôvodnenie potreby rozvíjania slovanských jazykov, a teda aj slovenčiny, dáva explicitnú alebo implicintnú odpoveď na otázku, prečo sa musia rozvíjať slovanské jazyky vrátane slovenčiny, ako aj na otázku, v čom spočíva zmysel ich existencie ( a teda ich rozvíjania ). Z odpovedí na tieto otázky vyvodzuje aj účel rozvíjania týchto jazykov s motiváciou, ktorá vyplýva z obsahu odpovedí. Vyjadruje ho vo výzve slovanských kmeňov, aby písali v svojich nárečiach, keď ich nabáda k uvedomeniu si že:
,,že to robíte z vnútornej potreby, úplného sa vyslovenia a vyčrenia všetkého, čo vo vás skryté je, i aby ste rozmnožili vznešenosť a slávu ducha, ktorému zaľúbilo sa vybrať národ náš za podkladok činnosti svojej."
Na tento účel nadväzuje pragmatický cieľ a to kodifikácia slovenčiny a jej rozvíjanie ako spisovného jazyka. Štúrovej filozofickej reflexii slovenčiny a slovanských jazykov môžeme teda priznať tento ideový model:
Diferenciácia ľudského jazyka je riadená príncipom tvorivej sily ľudského ducha. Táto sila sa realizuje v interakcií ducha so svetom ako interpretačné spracovanie sveta. Interakcia je ovládaná diferenciačným zákonom ľudského jazyka, podľa ktorého rozčlenenosť ľudského jazyka, jeho rozmanitosť je nevýhnutná, lebo len tak sa môžu realizovať rozličné interpretačné spracovania sveta. Pretože v základe tohoto vzťahu je sila ducha, je to metafyzická nevyhnutnosť. Príčina jazykovej rozmanitosti spočíva v tom, že tvorivá sila ľudského ducha sa môže rovinúť len diferenciáciou ľudstva na kolektívne subjekty, ktoré pomocou vlastného jazyka realizujú možné uplatnenia tvorivej sily ducha. Rozmanité jazyky predstavujú rozmanité nazeranie na svet ( čiže rozličnú interpretáciu ) a v rozmanitosti nazerania sa prejavuje tvorivosť ducha. Jazyková rozmanitosť je síce z hľadiska komunikácie zlo, lebo sťažuje interkultúrne dorozumievanie, ale jej existencia má hlbší zmysel. Ten spočíva v tom že sa v ňom mohol naplno rozvinúť tvorivý jazykový talent človeka, s ktorým koreluje tvorivý potenciál ducha a tým sa napĺňa jeho jazykopoznávacie poslanie. Spoznanie príčiny a zmyslu rozmanitosti jazykov znamená pochopenie účelu ich rozvíjania toto spoznanie by sa malo premietnuť do organizmu kolektívneho subjektu ako vnútorná potreba rozvíjať svoj jazyk a tým tvorivú silu ducha transformovaného do tohto subjektu. Týmto ideovým modelom interpretoval Štúr aj slovanstvo:
,,Slovanský život je zložitý ako lipa na moc konárov, národ je jeden, ale jeden v rozmanitostiach, i nech je teda rozmanitosť aj v duchovnom našom živote zjavná..."
Interpretačným uplatnením tohto sa utvrdil, že slovanské národy a jazyky tvoria jednotu , ale jednotu v rozmanitosti. Zdá sa, že tento modelka vyznačuje univerzálnou aplikovateľnosťou na demokratické riešenie koexistenčného problému v superkolektívoch združujúcich národy. Takýmto príkladom je napríklad Európska únia. Aj v nej sa deklaruje jednota v rozmanitosti. Ako hovoria aj európske idei:
,,Cieľom rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu medzi jej členmi na základe podpory ich spoločného dedičstva a ideálov. Jazyková rôznorodosť je jeden z najhodnotnejších elementov europského kultúrneho dedičstva. Kultúrna identita Európy nemôže byť vytváraná na báze jazykovej štandardizácie."
Ide o výstavbu Európy:
,,ktorá sa môže zakladať podľa ideálov členov rady Európy len na pluralistickom princípe"
Z čoho vyplýva také evulačné vnímanie rôznorodosti? Z jej interpretácie v duchu opísaného ideového modelu. Interpretácia je riadená tromi opornými štruktúrovými prvkami: príčina, účel a zmysel rôznorodosti. Jej kladné hodnotenie pramení z poznania jej príčiny - prostredníctvom rôznych jazykov sa mohla uplatniť tvorivá sila ľudského ducha - a jej zmyslu - prostredníctvom rozmanitých jazykov sa rozvinul jazykový talent človeka a spolu s tým sa realizovalo jeho jazykopoznávacie poslanie. Z poznania príčiny a zmyslu jazykovej rôznorodosti vyplýva účel jej zachovania a teda podpora rozvíjania jednotlivých jazykov. Účelom podpory je dodržiavanie optimálnych podmienok na kontinuálne rozvíjanie ducha kolektívnych subjektov, ako nositeľov daných jazykov. Implicitne je tu prítomná aj jednota obsahu a formy, ktorá patrí k Štúrovým základným tézam. Kontinuálne rozvíjanie tvorivej sily ducha kolektívnych subjektov sa viaže - ako to je zakotvené o tejto idei - na zodpovedajúcu formu, čiže na vlastný jazyk. Aj Štúr vravel:
,,Naša vnútornosť, náš duch plný je pokladov v ňom zložených, s tým musíme von a síce tak, ako sú skryté v nás a jako hýbu ducha nášho: musíme sa my úplne, jadrne, tak, ako cítíme, ako myslíme vysloviť a vyraziť."
Takto sa môžeme vyjadriť len vo vlastnom jazyku. Treba si však pripomenúť, že Štúr interpretoval slovenský element v genetickom rámci slovanstva. Slovenský živel je v Štúrovej terminológií daný ako kmeňovitosť slovanského národa. Rozvíjanie slovenského živlu je príspevok k plnému rozvitiu tvorivej sily slovanského ducha a teda k potvrdeniu slovenskej identity, ale aj identity slovenského národa. Je primerané analogické tvrdenie, že rozvíjanie jazykov v rámci európskej únie je príspevok k úplnému rozvitiu tvorivej sily európskeho ducha? Slovanský duch má etnický základ v zárodkovom stave sa nachádzal na počiatku praslovanského obdobia. Slovanské jazyky, teda aj slovenčina, sú produktom rozvíjania potenciálu tohoto zárodku. A európsky duch? Tento pojem môžeme vysvetliť buď sumarizačne ( vystupuje ako nadradený pojem v relácií, ako celok ), alebo prototypovo. Čiže obsahom tohoto pojmu sú typické európske duchovné vlastnosti, na základe ktorých sa vníma napr odlišnosť Európy od Severnej Afriky na duchovnej rovine. Ak tvorivú silu duchovnej rozmanitosti kolektívnych subjektov - túto predstavu si osvojil aj Štúr, len on obmedzil túto rozmanitosť genetickým príbuzenstvom - primeraná je prototypová interpretácia. Poďla tejto interpretácie európsky duch ako substancia, ktorá je jedným z variantov ľudského ducha ako prvotnej substancie sa manifestuje v životných formách, ( vrátane jazyka ), ktoré predstavujú europeizmy. Spoznávanie europeizmov je prienik do európskeho ducha. V tejto interpretácií európsky duch a napr. slovanský duch nie sú v rodovo-druhovia vzťahu, lež vo vzťahu prieniku. Interakčne koexistujú ako genetický a areálový variant ľudského ducha. To značí, že európske jazyky sú manifestáciou genetického variantu, ale súčasne prostredníctvom europeizmov aj manifestáciou areáloveho variantu. Podporou reprodukcie jednotlivých jazykov sa podporuje rozvíjanie tvorivej sily ducha v obidvoch manifestáciách ( osobný rozbor si vyžaduje vzťah medzi nimi ). V citovanej pasáži európskej Charty je aj výrok, že:
,,kultúrna identita Európy nemôže byť vytváraná na báze jazykovej štandardizácie."
Ekonomické, politické a sociálne smerovanie Európskej únie niekedy však vytvára objektívne podmienky na realizáciu takej možnosti. Tieto podmienky navodili stav, kde sa angličtina presadzuje ako lingua franca a zdá sa, že sme na počiatku éry štandartizácie myslenia, správania, aj komunikácie, ktorou sa začína formovať európsky megakolektív. Ak sa v rámci tejto štandartizácie vytvorí akási euroangličtina, ako spoločný jazyk, vytvorí sa predpoklad na plné rozvinutie areálovej substancie - europského ducha - pretože sa bude môcť manifestovať v tomto jazyku. Bola by to situácia, v ktorej by sa mohol naplno uplatniť princíp jednoty obsahu ( ducha ) a formy, ktorý zvýrazňoval aj Ľ. Štúr. Tvorivá sila európskeho ducha by sa rozvíjala v zviazanosti s paneurópskym jazykom. Spomínané europeizmy by boli, prirodzene, vtiahnuté do tohto procesu. Táto prognotická úvaha vedie k tomu, že sa očakáva posun v interakčnej koexistencií genetického a areálového variantu ľudského ducha a to v tom zmysle, že sa optimalizujú podmienky na rozvíjanie tvorivej sily areálového variantu. Pritom sa do prognózy vtiera aj otázka, či jednou z vlastností tohto areálového variantu nebude potencionálna "kmeňovitosť", ktorú Štúr zdôrazňoval pri charakteristike slovanského ducha. Z tejto vlastnosti by vyplynula "nárečová stránka" ( v Štúrovom zmysle ) paneurópskeho jazyka. Rozvíjanie európskeho ducha v spätosti s paneurópskym jazykom by znamenalo konštituovanie európskej kultúrnej identity na báze jazykovej štandardizácie. Rozvíjanie jednotlivých európskych jazykov znamená reprodukciu kultúrnej identity národov zahrnutých do európskeho megakolektívu. Otázka je, či sa pri reprodukcií jednotlivých jazykov ustáli nejaký pomer medzi aktualizáciou a deaktualizáciou vnímania toho, že sa reprodukuje "kmeňovitosť" genetického variantu ducha, napr že sa slovenčina reprodukuje ako "nárečie slovanského ducha." Kým životné okolnosti Slovákov v Štúrovom období stimulovali vysokú mieru aktualizácie vnímania tejto "kmeňovitosti", v súčasnosti je už ustálený stav deaktualizovanosti. Na základe svojej filozofie jazyka Štúr vysvetlil, prečo sa MUSÍ rozvíjať slovenský jazyk ( v súvislosti s jeho kodifikáciou ). Nemechanickou aplikáciou jeho ideového modelu však možno podať isté vysvetlenie potreby rozvíjania jazykov v rozličných podmienkach ich existencie a vyťažiť z neho zodpovedajúce prognózovanie. Aj v tomto zmysle sú Štúrove idey živé.
Prof. Phdr. Juraj dolník
Dalo vám to niečo?
Neboli nájdené žiadne príspevky.