Písací stôl v havranovi
Klobúčnik položil Alici v krajine zázrakov otázku:
,,Nevieš, prečo je havran ako písací stôl?“
Samozrejme, Alica nevedela, ani Klobúčnik, keď sa ho to spýtala spätne. Ostatných postáv sa pre zmenu ani neobťažovali spýtať. A vlastne, čo by som čakal od Disneyovských postáv?
Bola to otázka blázna. A keď nie blázna, tak aspoň výstrednej postavy, ktorou Klobúčnik iste je. Ale nechcel som sa zmieriť s očividným postojom režisérov, ktorí sa k nej zjavne stavajú iba ako k bezduchému dôkazu Klobúčnikovho bláznovstva. Aj bláznovstvo je a priori len iný uhoľ pohľadu. Ale to, že to bola otázka, už samotný fakt otázky ma, ako filozofa – učňa, pritiahol. Nehovoriac o tom, že tú otázku, ktorá vyzerá priam umelecky vyhodili bez dôvodu do smetí... Ale veď Disney, čo vám poviem.
Tá otázka ma trápila pre jej zjavnú nezrozumiteľnosť. Ja verím, že väčšina z toho, čo sa javí nezrozumiteľné má hlbšiu podstatu, ktorá je dôležitá. Dovolím si povedať, že táto otázka je významnejšia než všetky ďalšie myšlienky a odkazy filmu Alica v krajine zázrakov.
Pred – stavený hlavolam ma trápil dve noci. Ale nakoniec som došiel na relatívne riešenie ( podľa môjho názoru by žiadne riešenie nemalo byť absolutné – jeden veľký nedostatok čísel ).
Tu sa pokúsim o romanticko – filozoficko – sémiotické skonštruovanie kľúča, odpovedi k tejto otázke. K zvoleniu tohto prístupu ma inšpirovalo to, že filozofia vlastne nemá presne vyhradenú oblasť výskumu, spolu z terajšou témou Abdonu, ako i fakt, že na to čo poviem som prišiel v dialógu. V dialógu s Uncany. Našťastie, Uncany je jedna z mála bytostí, ktorá vydrží počúvať moje náreky nad všeobecným úpadkom filozofie alebo skôr jej spoločenského postavenia. Ale o tom teraz nechce byť reč.
Ako ste si iste všimli, tá otázka je umelecká. Priam básnická. Preto ju musím rozobrať tak, že si rozoberiem dielo, z ktorého vychádza. A vychádza vôbec z niečoho?
Áno! Aj keď pochybujem, že si umelci v Disney entertaintment vôbec uvedomili, že vytvorili odkaz na jedno z najveľkolepejších diel temného romantického básnictva vôbec – báseň Havran od pána Edgara Allana Poea. Inak, odporúčam.
Z pohľadu symboliky tej básne sa môže na túto otázku odpovedať.
Báseň je o chorom a psychicky zničenom mužovi, ktorý v noci rozjíma nad stratenou láskou. Do izby mu vletí havran a keď ho odháňa, nechce sa pohnúť. Namiesto toho stále vraví jedno slovo: Nevermore. Muž sa posadí do kresla a začne sa z havranom rozprávať. Ten vždy, keď muž skončí reč povie len: Nevermore.
Ak si pripustíme, že píšuci je muž, teda jeho duša a reč je perom, ktorým píše mohol by havran byť písacím stolom. Podnecuje ho v dialógu, robí písanie komfortnejším.
Odpoveď na otázku: ,,Prečo je havran ako písací stôl?“ by mohla znieť: ,,Lebo vo svojej tajomnosti dokáže nahradiť komunikanta.“
Samozrejme, to by potom neplatilo len o havranovi, ale o všetkom. No prečo nie?
Ako ste si isto všimli, ešte som neskončil. Nemôžem skončiť. Ak je on píšuci, reč je perom a spomínaní havran stolom, vynára sa tu otázka: na čo píše? Čo je papierom?
Teraz trochu musím upraviť model. On totiž nepíše na, ale do. Píše do ticha. To znamená, že nemôže písať atramentom, ale dymom. Píše dymom na ticho. V tom je istá krása dialógu. Slová sa rozplývajú v čase ako dym a ostávajú z nich len tiene v našich mysliach.
Takže pre zhrnutie:
Ak píšuca je duša, ktorá píše dymovým perom na papier ticha a havran je stolom v tom zmysle, že ho robí komfortnejším a podnecuje k nemu, i to je odpoveď na otázku:
Prečo je havran ako písací stôl?