Baroková literatúra a jej zámer.
Toto je mikro - úvaha, ktorú som vytvoril po prečítaní istého kresťanského "diela"povinného čítania:
Čo sa týka barokovej literatúry bývam dosť skeptický. Pretože, nemám moc rád heslo Pouč a vychovávaj. Jediné plus, ktoré na tejto knihe nachádzam je že autor sa aspoň v úvode snažil o akú - takú pokoru. Ale aj tak: Môže hriešny človek poúčať hriešneho človeka? Nie. Nie ak sa dotičnému neprizná že nie je nič viac hodný ako osoba, ktorú ide poúčať. To sa, naštastie, v tejto knihe nachádza. Skôr by som bol proti cieľu knihy.
Tým je vytvoriť mravne dokonalého človeka ( ak by sa niekto tou knihou doslovne riadil ). Už z prvého pohľadu sa javí táto myšlienka ako utopistická. No podme sa nad ňou zamyslieť:
Čo je vlastne dokonalosť mravov?
Je to vlastnosť v každej situácií sa rozhodnúť dobre. Situácie sa však líšia a aj dobro a zlo sú vo svojej podstate slová bez významu. Každý si totiž môže chápanie dobra a zla prispôsobiť. Ale dajme tomu že by sa držal definície zla v katechizme katolíckej Cirkvi. Často sa stáva že čím viac nad svojimi činmy rozmýšlate, tým menej ich akceptujete. A tak je to so všetkým. Z toho vyplíva slávny výrok Alberta Einsteina:
"Jednoduchosť je najvyššou formou dokonalosti."
To je pravda, ale ak by človek akceptoval a konal rozhodnutia čiste preto že sa odniekiaľ vyzvedel správnosť daného tvrdenia a nemá potrebu sa sám zamýšlať : ,,Prečo tak konám?" ...
Nestáva sa taký človek otrokom veci, osoby, či idei, ktorej slúži, alebo na základe ktorej koná? Alebo ak nie ešte nevedomým otrokom. Opäť Albert Einstein hovorí:
"Vedieť málo je nebezpečné, vedieť veľa tiež."
Ak by bol človek niekedy dokonalý, nestal by sa jeho život jednotvárnym a nudným? Osobne si myslím že áno.
Preto svojim - nepodstatným - úsudkom začínajúceho stredoškoláka označujem túto knihu za utopistické dielo. A stavím všetky svoje úspory na to, že ani autor - po dopísaní knihy - myšlienky v nej ukryté nepraktizoval do bodky. Nemohol. Je predsa človek nedokonalý. Človek s dvoma stránkami osobnosti.