Už odmalička básnikom byť chcel obdivoval to, chcel aby dobro v temnotách videl chcel si vytvoriť vlastný svet... chcel to vedieť a to hned!
Pre nich to problém nebol a tak on, celý štastný, mohol učiť sa básniť v básnickom raji dúfajúc... že lásku v temnom svete obháji.
Však na tému, kedy ostatný nápady chrlili... Jemu na um nezišiel ani jediný a hoc snažil sa dosť... pre nedostatok talentu, zničili mu most.
Na záhrade zavrela sa brána už nikdy nedočká sa rána odsúdený na smrť umenia... odvrhnutý do temnôt zatratenia.
Smútil som a to dosť nárek bola moja jediná starosť ale musím sa vzopiť! a niečo zo sebou robiť.
Nechcel som veriť tomu, že nemám talent len som potreboval ten správny námet a tak začal pátrať vo svete temnoty... možno i tu nájdem umelecké hodnoty!
Trvalo dlhých osem rokov než našieľ, predierajúc sa stokou ruiny čiernej pevnosti... ktorá kedysi symbolizovala moje vysnívané cnosti.
V nej, som našieľ pero zapadnuté prachom a múzu, šepkajúcu zvodným hlasom Chytil som ho do rúk a opila ma sila Bola to veru nezabudnuteľná chvíľa.
V hlave tisíc nápadov riadim sa však jednou zásadou: nikdy nebudem ospevovať deň
