Elégia pre fantáziu
Padá dážď. Slnko sa kryje oblakmi
víchor sa prihnal z ľadových dôb,
a ja krvavými kvapkami
z očí polievam tvoj hrob.
Plačem
V tejto večnej bolesti, beznádeji, smútku
pokúšam sa nájsť duši lieky
a vážne, vskutku
nimi môžu byť spomienky:
Na to, len že si
že tancuješ so mnou práve,
bosí v kvapkách rosy
zaľúbenci, tvory to hravé.
Neskôr zahalí nás čierny závoj
preč s tajomstvami (!)
vieš, že som len tvoj
ked spalujeme sa telami.
Museli raj skaziť?
miesto zlata kúpu sa v mede
Teba, dokonalú zabiť
a dať prednosť vede.
Prečo?!!
Z chrámov umenia ruiny
z umelcov len busty
tento čas v iný,
technickejší vek ústi.
Legendárni básnici kdeže svoje milenky, múzy, máte?
už však patríte jej
nepočujú, bo inú poslúchate
chladnej a pritom nežnej.
Pani
Vzdorujem ďalšej bolesti
vzdorovať už nemám hlas
neodvažujem sa ani povedať ti
ešte koľko ráz.
dopadne realita
Bičujú nás do krvi prúdov
spravodlivosť tu nie je
nebo, stratený domov
a svet, prirozumný pre snenie.