Epizoda devätnásta: Romanov príbeh
Začnem od detstva. Bol som úplne normálny chlapec. Šťastné dieťa narodené v nešťastnej dobe. Viem že by som o tom nemal hovoriť ale budem úprimný. Síce sa naši vodcovia tvárili, že Eden je iný bolo to presne tak, ako na zemi. To mi vždy hovorila....žena ktorú som pokladal za matku. Netrvalo dlho a Američania sa začali predbiehať s Rusmi. Ako inak. Západ vtedy vyzeral lepšie a tak východ staval čoraz viac fabrík aby sa čo najrýchlejšie pýšil EŠTE lepšími technológiami. Vo fabrikách musel niekto pracovať. A tak vzniklo novodobé otrokárstvo. Práca v továrňach bola ťažká a za mizernú plácu, ak vôbec. Na východe mučili ľudí... kdežto západ disponoval plne robotizovanou výrobou. Moji rodičia to zistili. V snahe o lepšiu budúcnosť ma prepašovali do Washingtonu a nechali ma v jasliach aj s listom, ktorý mi mali moji nový rodičia prečítať keď vyrastiem. Mama totiž vedela po anglicky. Pri návrate ich však chytili a na mieste zastrelili. Vyrastal som v bohatej rodine programového inžiniera spoločnosti N.A. MechWare. Vzdelával som sa v súkromnej škole, večne sa stretával len s bohatými a vysoko postavenými ľuďmi a popri tom som vôbec netušil čo som zač.
No raz som sa musel dozvedieť krutú pravdu. Pravdu nie len o mojom pôvode ale aj o diktatúre v Novej Amerike. Tento krásny sen sa zmenil na nočnú moru presne v deň mojich pozemských 13. narodenín. Pohádal som sa s otcom. Ako to už v rodine s tínedžerom býva, kvôli priateľke. Otcovi Lilien nepadla do oka už od prvej chvíle. Neviem či to bolo vďaka jej zvláštne pokojnej povahe, alebo blond vlasom. Nebol moc nadšený s toho keď som mu oznámil že by som s ňou chcel ísť na diskotéku. Potom som vytiahol že je na mňa prísny, neféroví a tak sa to stále nabaľovalo až z toho vznikla naozaj hrozná hádka. V záchvate hnevu ma nazval Ruským bastardom a otec nehovorí nič bezdôvodne. Musel som narobiť poriadny cirkus aby mi moji rodičia so strachom v očiach podali ten list. Keď som si to prečítal, všetko som pochopil. Som Slovan. Nepatrím sem! Zrazu mi všetko pripadalo cudzie, dom v ktorom som býval, ľudia ktorý sa o mňa starali, jazyk ktorým som hovoril. Nič z toho som vlastne nepoznal. Adoptívny rodičia ma chceli upokojiť, ale docielili tým akurát to, že som na nich začal vrieskať ako posadnutý. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Keď mi hlas vypovedal službu, zvrtol som sa a v behu tak tresol dverami, div nevyleteli s pántov. Urobil som prvé, čo ma napadlo: išiel k Lilien. Aj keď ma dokázala upokojiť, keď som jej povedal kto som začala sa vystrašene odťahovať, akoby som mal v sebe Diablov zub. Nakoniec utiekla. Podobne sa zachovali aj moji niekdajší kamaráti. Slovanov Američania brali ako Ruských pätolizačov. S Rusmi sa priatelili asi tak ako Anjeli a Démoni. Ostal som sám. A vtedy som aj uvidel aká diktatúra v Novej Amerike vládne. Požiadal som o prácu pre neplnoletých. Pracoval som vo fabrike na staré oblečenie, konkrétne som triedil gombíky podľa veľkosti. Ostatné deti vyzerali presne ako z mojich predstáv keď mi moji nevlastný rodičia hovorili o Ruskej biede a Americkom bohatstve. Celé detstvo som žil obklopený boháčmi a život nevinných, zúbožených občanov Novej Ameriky som nikdy nevidel. Na živobytie by mi môj plat aj stačil keby mi na jeden deň vystačil rožok a fľaša neperlivej minerálky. Chcel som sa vrátiť domov....... ale tentokrát do skutočného domova!Utiekol som podzemným tunelom cez ktorý sa do Zväzu a späť pašoval tabak. Hrávali sme sa pri ňom s chalanmi. Nenahlásili sme ho len preto, lebo slúžil ako vynikajúca jaskyňa. Našťastie pri vchode visela baterka, ale inak som nič nemal. Vonku bolo teplo, čiže som mal na sebe tenké čierne tričko a rifle (oblečenie bohatých). V tuneli bola kosa. Celú cestu som drkotal zubami. Nemal som pojem o čase a však tipoval som podľa môjho tela. Šialene sa dožadovalo odpočinku. Boli to najmenej 4 dni a noci cesty. Došiel som na koniec a v dohasínajúcom svetle baterky uvidel rebrík. Vyliezol naň, s námahou odvalil oceľový poklop a vyteperil sa na oslepujúce svetlo. Špinavý, unavený s dlaňami dorezanými od kamienkov som sa postavil, ale nestál som dlho. Kolená sa podlomili. Padol som tvárou dole na studený asfalt a pred očami sa mi zatmelo, ako keď zhasne.
Zobudím sa na mäkkej a pohodlnej posteli. Vedľa mňa sedí na sivej posteli starček. Striebristé vlasy, tvár lemovaná jazvami veku a z vodnatých hnedých očí sálala láskavosť. Keď videl, že som sa prebral usmial sa. Začal rozprávať, ale nerozumel som mu. Uprene som naňho hľadel svojimi belaso modrými očami. Skúsil ešte jeden jazyk a potom prešiel na angličtinu. Chytil som sa. Hovoril, že ma niekto našiel ležať na ulici v bezvedomí a priniesol sem. Toto je dom pre opustené a osamelé deti. Vraj sa tu o mňa postarajú. Neklamal. Prijali ma medzi seba a keď milý ded vyzvedel ako sa volám, hneď to povedal ostatným. Raz-dva mi vymysleli ruské priezvisko Remskij, ktoré mi tak nejako prischlo. Naučili ma po Slovensky a potom aj po Rusky. Za chvíľu to vyzeralo akoby som nikdy nežil inde. Nemal som veľa priateľov a priateliek už vôbec. Aj keď rád rozprávam, asi to spôsobilo celočierne oblečenie a kapucňa ktoré jednostaj nosím. Začal som však veľa čítať. Dozvedel som sa že situácia v Zväze sa od čias mojich pravých rodičov zlepšila. Rolinskij sa zbavil ľudí vo vedení ktorí mu nevyhovovali a tak nastali trochu lepšie zmeny. No z literatúry som sa zaújmal hlavne o fantasy, sci-fi, a dosť ma upútala Edenská beštiológia. Špeciálne ma však zaujal jeden druh. Moji kamaráti o ňom písali príbehy plné hrôzy a zakaždým keď ich rozprávali bolo z ich hlasu cítiť des. Vedeli že existujú. Nechápal som to. Ako sa ich môžu báť? Veď oni sú tak... tak.... tajomní. Vieme o nich veľmi málo. Sú to bytosti ktoré sa skrývajú v tme a vidieť im je len ako krv červené, žiarivé oči. Veľakrát vraždia, najmä drevorubačov. Pozoruhodné je však to že ich ešte nikto poriadne nevidel. Sú rýchly, tichý a silný. Aj keď sú síce len zvieratá vynikajú bojovou taktikov. Nakoniec som o nich začal písať vlastné krátke príbehy. Toto obdobie trvalo dva roky.
Potom nás prvýkrát "kontaktovali“ emzáci. Po tom strašnom útoku ľudstvo zabudlo na staré konflikty a spojilo sa. Začala sa stavať nová podzemná megakomunikácia ktorá mala slúžiť na udržanie kontaktu v prípade prerušenia povrchných spojení. Alebo, nedajbože, posledné útočisko. Tento celosvetový stavebný projekt dostal názov M.E.T.R.O. (Many Emergency Transport RescueObject ) Čo v preklade znamená: Veľko bezpečnostný transportno záchranný objekt. Pri tomto projekte sa ,mimochodom, ten tunel ktorým som ušiel náramne hodil. Aj napriek tomuto všetkému sa situácia na fronte dala opísať výstižným prídavným menom: Zlá. Naši vojaci umierali po stovkách, obranné línie padali, mestá sa menili v ruiny. Každý deň chodili poštárske autá plne naložené čiernymi obálkami s vojenskými pečiatkami. Niekedy ajtri krát. Zväz potreboval nových vojakov. Siroty im prišli ako vhodní regrúti pretože nikomu nebudú chýbať a po tom prvom útoku bolo sirôt až až. Vedenie nechcelo po tých strašných zážitkoch ešte aj rozoberať rodiny a tak už úplne zničiť morálku národa, aspoň nie tak skoro. Ako už obaja vieme, neskôr sa to stalo nevyhnutným krokom a preto si tu.
Tak ako každému, aj mne dali do ruky automat AK-74 a mal som sa predviesť v boji. Ako sa však neskôr ukázalo, viac som ublížil svojim spolubojovníkom ako nepriateľovi. Začali pre mňa teda hľadať alternatívu. Nakoniec mi do ruky sadli dve pištole Makarov 7,43 mm s tlmičmi. Rýchle, prenostné presné a hlavne tiché. To však znamenalo že som bol pre armádne zložky, ktoré sa špecializovali na otvorený boj zbytočný. ,,Čo zmôže pištoľ proti samopalu či útočnej puške na otvorenom poli?" Keď som sa s tým sťažoval veliteľovi, len sa zasmial: ,,To je ten najmenší problém!" Tak som sa dozvedel o utajených zložkách armády. Každý vie, že Specnaz sú elitou ruskej armády. Ale nie každý vie, že má pod palcom aj rôzne alternatívne komandá, od vojenských technicko-komunikačných inžinierov až po terénnych biológov špecializujúcich sa na Edenskú flóru a faunu. Pochopiteľne, Specnaz vyžadovalo tvrdší výcvik. Silou som neprešiel, ale čo som stratil tam, som dohnal presnou streľbou a behom v ktorom a ktorej som zahanbil mnohých mojich konkurentov. Tak som našiel miesto v jednotke Specnaz: Nočná Čepeľ. Ako už z názvu vyplíva išlo o jednotku primárne operujúcu v noci. Špecializovala sa na "zmizíkovanie" Áno, aj u emzákov to funguje skvele! Príklad: Emzácka základňa z veliteľom. Je pod signálovými rušičkami čiže radar len zbežne určí kde môže byť. Padne noc, veliteľpôjde spinkať, a vtedy obdaleč spustí helikoptéra jednotku Nočnej Čepele. No a ráno sliziaci nájdu svojho veliteľa tuhého. Než sa vôbec stihnú spamätať čo sa stalo zaútočí na nich armáda. Pôjdu na istotu. Budú presne vedieť rozmiestnenie stráží, pôdorys budovy, ako vypnúť obranné systémy atď...
Taktiež sú príslušníci Nočnej Čepele dobrí ako prieskumníci, pretože zbadať ich je umenie. A tak som tu. Nedávno som dokončil výcvik, ale bojovať budem až v Operácií Sloboda. Niekedy sa budeme aj vidieť na cvičeniach ale nie na všetkých. Budem len na tých ktoré podporujú kondičku a tak. Nemôžem počas toho ako sa vy vycvičíte stratiť formu.
Naozaj neklamal že rád rozpráva. No napriek svojej dĺžke ma jeho príbeh bavil. A mal som dobré tušenie že spolu budeme vychádzať. Miestami ma až prekvapila jeho otvorenosť a dôverčivosť, predsa len mi hovoril aj o tajných veciach alebo o tom čo by sa hovoriť nemalo. Uniforma mi pristala. Najkrajšie na nej bola práve baranica od dobráka z M.B. Neskôr sme sa rozprávali o tom čo ma tu čaká. No nestihli sme ani poriadne začať a náš rozhovor prerušil rozhlas: „Všetci vojaci sa nastúpia pred budovu! Opakujem! Všetci vojaci..........“