Epizoda deviata: Priatel nepriatel.
Nikolaj číhal čo z dverí vyjde a chystal sa to nakŕmiť olovom, doktor Milan sa vrhol za najbližší stôl a ja som natisol na stenu zarovno dverí. Všade bolo ticho ako v hrobe! Len sem tam boli počuť váhavé a nerozhodné kroky. „Nikolaj to si ty???!!!“ Zaznel neistý hlas. „Vlad! To sme mi poď sem! Natešene odpovedal Nikolaj. Z dverí sa vynorili traja vojaci v Ruských maskáčoch. „Šli sme po vašich stopách, zanechávate po sebe riadny bordel.“ Ironicky poznačil Vlad. „Ilia.......“ Zdrvene ich prerušil Petrucha. Nikolajovi zmizol úsmev z tváre a chladne povedal : „Za Iliju zaplatia draho to sa neboj. Hneď ako stiahneme údaje zadáme do počítača kód na seba deštrukciu(má sa využiť v prípade hrozby že sa dôležité informácie dostanú do rúk nepriateľovi), pekne všetkým tím zmrdom zatopíme! Po chvíli sa všetci rozmiestnili po rohoch v prípade hrozby a strážili. V tom prišla ta veľmi očakávaná veta: „Mám to!“ „Skvelé teraz už len nastav nech to tu všetko vyletí do povetria.“ Prikázal Nikolaj Milanovi. A v tom sa to stalo................ Vlad vytiahol pištoľ a prestrelil hlavu Petruchovi!!! Než sme si stihli uvedomiť čo sa deje škrtivo chytil Voloďa okolo krku a pritisol mu zbraň k chrbtu. „Vlad čo si to.......“ Zamrzla Nikolajovi reč. „Snažil som sa aby k tomuto nedošlo ale nedali ste mi na výber. Mohol by žiť keby ste to tu nechceli odpáliť......možno! PoložKalachaNikolaj! A ty odstúp od toho počítača!!!!!“ Agresívne na nich kričal. Vtedy som úplne zdrevenel a bol som zaskočený ako nikdy. „Čo to robíš ty kretén!?” „Radšej ma neprovokuj dobre!“ Zvreskol a strelil Nikolaja do stehna. Ten bolestivo zakričal a začal sa na zemi mrviť. „Ty si sa dočista pomiatol!!??“ Nechápal Milan. „Buď ticho! Ty by si ma mal chápať!Neuvedomujete si že to robím pre vaše dobro???!!” Nikto nechápal čo sa to s Vladimírom deje. Ale postupne nám začalo svitať. „Neporazíme ich, NIKDY ich neporazíme! Aby sme prežili musíme sa k nim pridať! Aj keď budeme ich sluhovia aspoň budeme žiť!“ „Ty, ty sviňa.....patríš k nim............patríš k ich špiónom!“ Vyjachtalo sa z Nikolaja. „Áno patrím k nim, a oni vám dávajú veľkorysú ponuku aby ste sa pridali tiež. Budeme im slúžiť ale budeme živí!“ „Prečo si zastrelil Petruchu keď nám teraz ponúkaš spojenectvo???!!!“ Pýta sa nahnevane Milan. „Musel som dať najavo že to nie je len divadlo a že som naozaj schopný vás zastreliť keby ste niečo skúšali, a ešte k tomu som ho moc nemal rád.“ Prekvapivo priateľsky odpovedal lebo tušil že sa chceme pridať. „Nikdy nevymením slobodu za život!“ Hrdo povedal Nikolaj. Vlad čakal na odpovede ostatných a mi sme len súhlasne čakali čo sa bude diať. Voloďo sa statočne držal a tiež bol úplne ticho. Napadlo ma že sa pridám no uvedomil som si že by som tak zradil moju rodinu, blízkych a vôbec celé svoje ľudstvo. Vtedy som bol o tom že nič také neurobím presvedčený. Vtedy...........
Zrazu sa všetko udialo tak rýchlo!Vladimír sa na nich nahnevane pozrel a povedal: „Sklamali ste ma............... vystrašil ma výstrel! Z Vladovej pištole vyletel náboj a cengavo dopadol na zem, z hlavne sa dymilo a Voloďa hodilo do boku. Na stene vedľa neho ostali krvavé machule. „Niéééééé! Ja ťa zabijem počuješ! Za toto zaplatíš tykruté prasa!“ „Zavri si hubu Nikolaj, je to tvoja chyba! Ty si mu odvtedy čo ho k nám pridelili kládol do hlavy hovadiny o cti a slobode! Tak....... čo vy doktor? Akú cestu si zvolíte? Cestu slobody a smrti? Alebo cestu rozumu a života?“ Milan sa úzkostlivo rozhodoval a chudák vystrašený nevedel čo mal povedať. V tej chvíli som vedel že tam všetci pomrieme! No všimol som si že sa za celú dobu na mňa Vlad ani raz nepozrel a ani raz ku mne neprehovoril akoby som tam nebol. Tak som sa rozhodol že tam naozaj nebudem! Potichu, krok po kroku som sa vedľa Vladovho boku vzďaľoval až som vyšiel z miestnosti. Potom som len zašiel za roh a počúval. „Strácam trpezlivosť doktor!“ Uvedomil som si že im musím pomôcť! Trochu som sa vystrčil a namieril na Milana. Hlavou mi preblyslo že budem vrah ale aj že on ich chce zabiť. Tak sa mi rozklepali ruky a neuveriteľne som sa potil! „Tak už strieľaj!“ Vravel som si. Keď už som bol úplne pripravený a rozhodnutý stlačiť spúšť vyrušili ma kroky! Do očí mi udrela miestnosť kde bola totálna tma.No hlavné bolo že to kúsok od miesta kde som stál a nikto ma tam neuvidí tak som sa do tej tmy, do tej temnej Edenskej tmy bez váhania vnoril. (Vravelo sa že tma na Edene je temnejšia ako na Zemi, aj keď to znelo ako nezmysel keby ste tam naozaj boli tiež by vám to tak pripadalo.)Zvuk silnel! Zrazu zaznel neznámi hlas: „Okamžite prestaňte!” Já...... nemal som na výber….........prepáčte!“ Odpovedal Vladimír prekvapivo tichým, zaskočeným a pokorným hlasom. Potom zaznel mátožný hlas mimozemšťana. Mal hrubý ale nazúrený hlas, to čo vydával za zvuky by som nikdy nenazval reč. Znelo to skorej ako keby ste sa snažili chrčaním napodobiť morzeovku a náhodne do toho hovorili krátke nezmyselné slová. No Vlad mimozemšťanovi rozumel a opäť odpovedal pokorným hlasom: „Viem že ich chcete použiť na vedecké účely ale......“ „Žiadne ALE! Nemali ste ho rád a neovládli ste sa! Držím s vami Vlad ale uvedomte si že oni sú tu páni! Budem to musieť nahlásiť. Modlite sa aby z vás nespravili otroka alebo ešte horšie....... pokusného králika!“ Predtým toho na mňa bolo moc veľa naraz ale teraz mi to bolo nad slnko jasné! Vlad a ešte ten neznámi človek boli spojenci s mimozemšťanmi ktorý verili že takú vyspelú rasu nemožno poraziť!Predstavte si to! Ľudská hlúposť sa opäť opakovala. Ste vo vojne a nemôžete ani veriť vlastným spolubojovníkom! A tento krát, ani vlastnej rase!