Epizoda druhá: Desivý zážitok

17.02.2014 18:21

Ráno som sa prebudil do opäť prázdneho bytu. Vonku bola tma a ešte veľa hodín biť mala, nevadilo mi to, práve naopak tešilo ma to.  
 
   Dal som si rýchle a celkom chutné raňajky, prezliekol som sa a umyl si zuby. Mal som oblečenú modrú súpravu so štítkom na ktorom bolo moje meno a môj kód (C5-1210). Slúžil hlavne na identifikáciu údajov o mne. Príslušníci M.B. zadali ten kód do počítača a tak mohli o mne zistiť úplne všetko. Kde bývam, kto so mnou býva, zoznam napáchaných zločinov, vek, školu a dokonca heslo od zámku nášho domu. M.B. mali právo na všetko, mohli vás zabiť ak to uznali za vhodné ak potom udali „racionálny“ dôvod na ministerstve bezpečnosti alebo mohli kradnúť a označiť to za zabavovanie dôkazov. Toto oblečenie s označením musel nosiť na verejnosti každý. Po oriadení som si už len zbalil tablet do tmavozelenej brašne a vyrazil som z domu. Dvere sa za mnou cvaknutím automaticky zamkli. Cestou do školy sa mi naskytol nezvyčajný pohľad. Ako som išiel popri jednej bráne zaznela siréna. Začala sa škrípavo otvárať a pred ňou bola malá armáda ktorá bola pripravená strieľať keby sa niečo pokúsilo dostať sa do mesta. Po otvorení vjazdili dnu obrovské nákladné autá Dopravnej jednotky ktoré mali v nákladovom priestore tony uhlia a železnej rudy. Hneď po nich išli vojenské vozidlá BVP, tanky a prepravné bojové autá. Z jedného vybrali raneného vojaka na lôžku ktorý sa skoro ani nehýbal. Ostatný vojaci sa tvárili znechutene a smutne. Bol som celkom blízko tak počul ako sa medzi sebou rozprávajú pri zranenom vojakovi veliteľ Dopravnej jednotky a veliteľ Obrannej jednotky. „Žiadam o povolenie dopraviť raneného na ošetrovňu pane!“ „Zamieta sa, zásielka protijedu má do Moskvy doraziť až o 2 hodiny..... V tom sa ranený vojak z lôžka zdvihol a s hlasným zvresknutím skočil na veliteľa Dopravnej jednotky a zahryzol sa mu do krku! Keď vytrhol kus mäsa za ktorým nasledovala spŕška krvi začal mäso nenásytne hltať. Druhý veliteľ ani sekundu neváhal vytiahol pištoľ z puzdra a strelil vojaka do hlavy. Ten nehybne spadol na zem. Keď sa pozrel na druhého veliteľa ktorý prudko krvácal a kričal obaja vedeli čo bude nasledovať. Zastrelil aj jeho!
Vzalo ma to, začal som sa chytať za hlavu a vystrašene na to hľadieť. „Hej civilista, choď ihneď preč!“ Zvreskol na mňa nečakane jeden z vojakov ktorý ma zbadal. Panicky som utiekol. Keď som zabehol asi 200 metrov zastal som a začal šokovane vzdychať. Vtedy som prvýkrát videl na vlastné oči dve veci. Vraždu a obávaný jed Diablovho Zubu. Keď som vzchopil pokračoval som v ceste do školy no bol som už celý deň zamĺknutý. Napadlo ma že zavolám M.B. ale po chvíli som si to rozmyslel. Všetko bolo totižto v súlade so zákonom. Infikovaný človek ktorému sa nemôže podať liek do 15 minút musí byť nekompromisne eliminovaný.