Epizoda dvanásta- Byť zradcom bolí
Dvere za mnou sa zavreli a tie predo mnou sa otvorili. Dovnútra sa nahnal životodarný vzduch! Každým nádychom mi bolo lepšie a lepšie. Lepšie som videl, nekrútila sa mi hlava a ľahšie sa mi dýchalo. Ten pocit bol neopísateľný! Zas som sa ako znovuzrodený postavil a pokračoval.
Vrátil som sa na miesto kde sa naše cesty rozdelili a šiel ich smerom. Neustále som sa prikrádal a opatrne mieril na každú stranu. V diaľke som začul krik! Už opäť bol Milanov. To ma trochu popohnalo ale stále som sa snažil byť opatrný! Chodba sa končila pri dverách za ktorými hluk vychádzal. Stál som a vystrašene sa na ne pozeral. Keď Milan začal kričať ešte hlasnejšie musel som ich otvoriť!!! Mihom oka sa otvorili a mne sa naskytol hrozný pohľad. Nikolaj a Milan boli pripútaný na lôžkach. Medzi nimi bol mimozemšťan ktorý mal v ruke malú pílku a rozrezával Milanovi brucho!!! „Ty sviňa nechaj ho!” Skríkol som agresívne a mimozemskou super pištoľou som mu to našil rovno do hlavy! „Sadistický zmrdi! Vychutnával si to že nás operuje za živa! Vďaka Bohu že si prišiel! Tam oproti nám je tlačidlo na naše uvoľnenie!“ Vravel mi Nikolaj. Ten spínač bol na stole kde boli rôzne neviem či operačné alebo mučiace nástroje zašpinené od krvi. Nepríjemne sa mi na to pozeralo a prišlo mi nevoľno. Keď som ich uvoľnil Nikolaj pribehol ku Milanovi. Stonal od bolesti a strácal veľmi veľa krvi. „Milan neboj sa to bude dobré kamoš!“ Podporoval ho a obviazal mu brucho obväzom ktorý vytiahol z taktickej vesty. „Poď pomôžem ti!“ Povedal a nechal ho nech sa o neho oprie. „Poď Adam vypadneme odtiaľto!“ Trochu som napredoval lebo Nikolaj musel v chôdzi pomáhať Milanovi. Nikoho sme cestou ku hlavnému počítaču našťastie nestretli. Už dávno som zabudol takmer na celý vonkajší svet a myslel som len na bezpečie ich dvoch a na budúcnosť ľudstva. Adrenalín mi v tele krásne pôsobil ahnal ma dopredu. Zrazu som v diaľke videl cez otvorené dvere Vladaako sedel za počítačom, nevšimol si ma! Kúsok som sa vrátil a povedal to Nikolajovi „Vystriedaj ma, ja si to s ním vyriešim!“ Povedal chladne a radostne Nikolaj. Prikradol sa potichučky a pomaličky až k nemu! Priblížil sa až na meter a chvíľu čakal. Potom sa napriahol a kopom z otočky hodilo Vlada dozadu. Ten sa nechápavo snažil zas sa postaviť. No to mu Nikolaj zase prekazil opätovaným kopnutím do hrude. „Ahoj Vladko!” Povedal Nikolaj opojený pomstou. „Milan, Adam poďte sem!“ Zakričal na nás. „Milan, skús to tu odpáliť!“ Milan si bolestivo sadol a začal spúšťať samo deštrukciu. Ja som zatiaľ strážil dvere a Nikolaj sa snažil „vymlátiť“ z Vladimíra plány. „Tak kde sú ty prasa, kde sú!?“ Kopal ho všade možne. Najprv ich nechcel vydať no keď Nikolaj zobral nôž a začal mu prebodávať chodidlá nakoniec ich vydal. „Je to pripravené! Nastavil som to na 10 minút“ Vyjachtalo sa z Milana. „Super, Adam pomôž Milanovi a utekajte, idem hneď za vami!“ Chystali sme sa s Milanom odísť ale ešte sme sa naposledy otočili. Nikolaj zobral Vladovi zbraň a prestrelil mu kolená! „Budeš mať chvíľku čas rozmýšľať o svojich skutkoch Vladko.“Povedal chladnokrvne. V tvári mu bolo vidieť ako si to užíva. Odtiahol bezmocného Vladimíra čo najďalej od počítača a ešte raz mu strelil do kolien aby mal istotu že to nevypne. Zatiaľ som sa pozeral ako Milan stále viac bledne a furt krváca!Nikolaj išiel k nám no vtedy si Vlad vytiahol z topánky skovanú pištoľ a strelil Nikolaja do nohy!!! Vystrieľal mu do nôh celí zásobník a Nikolaj počas toho bezmocne kričal. „Nikolaj!“ vykríkol som a šiel nerozumne za ním. Keby mal vlad záložný zásobník zabil by ma no nemal. „Poď so mnou pomôžem ti!” „Nie Adam! Nemôžeš pomáhať aj Milanovi aj mne!“ „Voľajako to zvládneme poď!“ Nahováral som si. „Nie, nechaj ma tu, neboj sa, je to v pohode!“ „Nemožem!“ „Musíš! Tu más plány. Musíš ich odniesť do Moskvy! Choďte spolu s Milanom na povrch, dávajte si pozor na zombíkov, hneď ako vyjdete odtiaľto von zabočte doprava a potom stále rovno. Narazíte na schody do metra a tam vás bude čakať vlak. Stačí len do počítača v kabíne zapojiť USB kľuč a vlak vás automaticky zavedie do východného bloku Moskvy.“ „Nezvládnem to!“ „Adam. Zvládneš to. Keby nebolo teba celá táto misia by sa už dávno nevydarila. Ty si kľúčom k úspechu. Mali sme neuveriteľné šťastie že sme na teba narazili. Tak a teraz choď! Je to rozkaz!“ Musel som s plačom odísť..... Milan sa o mňa podoprel a začali sme rýchlo šliapať schody bez ohľadu na jeho zranenia pretože predtým som videl na monitore že nám ostáva len 8 minút. Utekali sme a utekali. Milan stále stonal no aj tak sme napredovali. Nevnímal som nič iné len schody ako pred tím aj keď už bolo všade svetlo. Museli sme proste pokračovať bez ohľadu na okolie. Pokojne mohli byť vedľa nás mimozemšťania no aj tak by som si ich nevšímal. Jediné čo ma zaujímalo je čas a schody!!