Epizoda jedenásta- Na obede v klimatizovanej jedálni
„Daj mi tie plány! Kde si ich skoval!Daj mi ich počuješ!“ Hovoril Vlad a Milan na to začal kričať! Kúsok predo mnou prenikalo svetlo. Keď som prišiel k nemu videl som cez mriežkovaný otvor na Vlada, Nikolaja a Milana.Vtedy som pochopil prečo Milan tak kričí. Vladimír mu kopal a stúpal na jeho zranenú ruku aby ho prinútil hovoriť. Nikolaja brali dvaja mimozemšťania preč a počas toho preklínal Vlada. Po krátkej chvíli mučenia povolil a dal Vladimírovi plány.Planul vo mne hnev voči Vladimírovi keď som sa pozeral na tú podlú zradu a utrpenie ktoré zapríčinil. Milana po tom ako mu zobrali plány odvliekli dvaja mimozemšťania rovnakým smerom ako Nikolaja. Chvíľu som váhal čo robiť, či mám zabiť Vlada ktorý sedel za hlavným počítačom a nahrával na USB kľúč informácie dôležité pre mimozemšťanov, alebo zachrániť Milana a Nikolaja. Skúsil som si predstaviť čo by im mohli spraviť a potom som si spomenul na všetky tie mŕtvoly čo ostali ako odpad po ich pokusoch. Nemohol som ich v tom nechať. S ťažkým srdcom som pokračoval v plazení a Vlada nechal za chrbtom. Potrubie viedlo tam kadiaľ viedli ostatných. Ale po chvíli už nie! Potrubie zabáčalo doľava a ich viedli doprava!Musel som sa ponáhľať aby som ich nadobro nestratil! Po 10 metroch plazenia som opäť narazil na mriežkový otvor v stene. Šiel veľmi ľahko otvoriť. Vyteperil som sa von a poriadne sa povystieral. Ocitol som sa v širokej miestnosti plnej stolov a stoličiek. Zrejme to bola jedáleň. No zdalo sa mi že niečo nie je v poriadku. Začala sa mi krútiť hlava. Nevedel som čo sa deje. Zrazu spoza rohu vyšiel mimozemšťan! Než si stihol uvedomiť čo som zač vystrelil som po hneď ňom trikrát.Trafil som ho až na tretí raz lebo som bol dezorientovaný. Dostal to kúsok nad pás. Chvíľu kašlavo chrčal, potom stíchol a nehýbal sa. Išiel som k nemu. Keby som sa nemohol opierať o vedľajšie stoly asi 10 krát by som padol na zem. Začalo sa mi veľmi ťažko dýchať! Keď som sa pozrel na osobu ktorú som práve zabil bolo mi všetko jasné.............. NEMAL MASKU!!!!Jeho tvár sa podobala ľudskej akurát nemal nos len nozdry, jeho koža bola sfarbená do tmavo zelena a mal veľké číro biele oči. Keďže nemal masku, v tej jedálni bol plyn ktorý dýchajú oni! Zrejme ale dýchali tiež kyslík keďže som sa ešte neudusil ale bol zmiešaný s nejakým iným plynom ktorý bol prirodzenou súčasťou atmosféry na ich rodnej planéte. No nebol prirodzený pre mňa. Ja som sa pomaly dusil! Snažil som sa dýchať čo najmenej. Ťarbavo som sa blížil ku dverám a stlačil tlačidlo vedľa. Dvere sa otvorili a kúsok pred nimi boli ďalšie. Už som sa neudržal a zvalil sa na bok. Plazil som sa až k nim...... už som skoro vôbec nevidel ako by mi niekto dal pred oči matné sklo. Úplne som stratil silu a bol som zmierený zo smrťou. „Zomriem tu. Nemám šancu. Je po mne.“ Som si hovoril a zastavil som priamo pred dverami. Ešte som naposledy pomyslel na celí môj život.Na moje zahmlené detstvo na zničenej zemi, na prvé spomienky na Eden, na svoju rodinu, tiež na Jurijho a Ryana, na prudký a nečakaný vpád mimozemšťanov do Moskvy, na nečakaný výlet ktorý mi spôsobí smrť a na koniec aké budú následky keď Nikolaj, Milan a ja zomrieme. Ľudia budú vyhladený a prežijú len zradcovia ako Vladimír. „Nie!“ V duchu som si povedal a na posledný výdych som sa vymrštil hore ako ryba na súši a udrel päsťou do spínača na dverách...