Epizoda prvá- Nový svet
Moskva- mesto Slovanov
Vyjdem zo školy a zhlboka sa nadýchnem. Niet nad čerstvý zimný vzduch, povedal som si. Chvíľku som pred školou stál a obzeral si nočné mesto. Snehové vločky sa krásne ligotali, svit dvoch kosákov mesiacov krásne žiaril. Železné paneláky (v meste boli dosť pocetne) hrdo stáli ako prápor nastúpených nastúpených vojakov. Chlad ma príjemne obíjal a to som mal veľmi rád. Bola noc. A noc je lepšia ako deň a to ne len kvôli mojej silnej alergií na slnko. Čierne nebo bolo pôvabne posiate desiatkami modrých hviezd. Nech už sme kdekoľvek vo vesmíre je tu skvelé, pomyslel som si aj keď som skoro vôbec netušil o čom hovorím keďže som sa narodil na Edene a nie na Zemi. Bol čas ísť domov. Naposledy som si ešte vydýchol a vyrazil som domov. Pomáli som si vykračoval popri ceste na železnom chodníku. Po ceste som rozmýšľal o škole a dievčatách. Na zemi bola kaluž z ktorej sa parilo. Zastavil som a pomyslel že tu niekto niečo vylial. Pozrel som sa na môj odraz. Videl som tam obraz 15 ročného chalana ktorý mal polodlhé vlasy špinavý blond, hnedé oči a veľký nos. Nič moc ale mohlo to byť aj horšie. Pomyslel som na Sofiu.... aj keď sme boli vynikajúci priatelia, stále sa jej nepáčim. Po asi 15 minútach som sa dostal na kraj mesta. Boli tam veľké železné hradby s ostnatými drôtmi a na strážnicach boli vojaci oblečený v starých ruských „Specnaz“ maskáčoch a s puškami AK 74 v ruke. Cez takúto obranu neprenikne ani myš, pomyslel som si . Vždy keď som sa na tých vojakov pozrel dodávalo mi to pocit bezpečia. No bezpečie pred Edenskými zvieratami bola jedna vec ale nebolo dňa kedy sme boli v bezpečí pred diktatúrou ktorá vládla v každučkom meste na Edene. Existoval tajná služba ktorá „odstraňovala“ všetkých problematických ľudí. Nevedel som to naisto ale moja mama to tvrdila. Nepomohlo ani keď ste sa odsťahovali, či už v Novej Amerike alebo v N.S.N. všade to bolo rovnaké. Snažil som sa na to v mojom veku nemyslieť. Hlavne som sa sústredil na školu. Keď som dorazil ku svojmu paneláku prišiel som ku vchodu. Bol tam taký prístroj pripomínajúci ďalekohľad. Pozrel som sa do neho a mechanický hlas povedal: „Vitajte Adam Lettrich“. Potom sa otvorili dvere a ja som išiel po schodoch na 12 poschodie. Nemal som rád výťahy. Keby som neprišiel domov včas začalo by po mne pátrať Moskovská bezpečnosť- M.B. to kvôli tomu aby som nepil alebo nefajčil niekde v tmavých uličkách. Prišiel som do prázdneho bytu. Bol to jednoduchý a priemerný byt. Mama pracovala v továrni na textil a otec a dvaja bratia do neskorej noci pracovali v uhoľnej bani. To bola v Moskve veľmi častá práca. Dal som si chlieb so zemiakovou nátierkou a išiel sa pozrieť na balkón. Predo mnou boli hranice mesta a za nimi čierny les bez žiadneho svetla. Volal sa Edenský Veľký Les ale v porovnaní s inými lesmi na planéte bol tento len malé krovie. Skrýval veľa tajomstiev, hovorilo sa o všemožných tvoroch čo tam žijú. Dopravná jednotka ( bol to oddiel vojakov ktorý prevážal všemožný tovar po Edenskych diaľniciach, bolo to najnebezpečnejšie povolanie, hneď po ňom bol drevorubač) vypovedala hrôzostrašné príbehy o tom čo všetko už oddiel napadlo.
Keď mi už začínala byť zima ešte som tam pár minút ostal a potom som sa vrátil dnu. Sadol som si na bieli gauč a na hlavu si nasadil elektronické okuliare. Keď som ich zapol práve začínali televízne noviny. Akoby som sa objavil v „telke“ a mal pred sebou spravodajcov. Ivan Urkavskij, muž ktorý mal modré oči a elegantne česané hnedé krátke vlasy. A Zoya Belečenskaja, pekná žena s modrými očami, vlnenými hnedými vlasmi a jemnou tvárou. Títo spravodajcovia začali hneď s nepríjemnou správou. Prezident SZR Alexei Mikhailovič Rolinskij nechal popraviť 12 členov Moskovského vojenského útvaru za príliš nízku ostražitosť a za nevojenské správanie na strážnici B-18. Svojou nedbalosťou spôsobili prienik niekoľko jedincov druhu Misteriosifus (prezývaný jednoducho Vlk, bol to asi meter vysoký a 2 metre dlhý predátor ktorý sa podobal na vlka ale bol čierny, mal namiesto ňufáku len nozdry, nemal uši len také malé otvory pretože sa na sluch sa moc nespoliehal ale zato mal výborný zrak, veľké červené hadie oči a mal omnoho viac ostrých zubov ako vlk) ktorý sa voľne pohybujú po meste. Uisťujeme obyvateľov Moskvy že armáda má všetko pod kontrolou. Ďalšie správy, v Pekinskom vedeckom centru sa vynašiel protijed voči Diablovmu zubu. Tisícky injekčných striekačiek sa včera o 25: 30 začali vyvážať do ostatných miest ľudskej kolónie. Ak sa liek užije do 15 minút po uhryznutí tak sa jed prestane šíriť na 99% ale ak dostane infikovaný človek protijed po viac ako 17-25 minútach šanca na záchranu sa rapídne zníži na 8%. Ale napriek tomuto faktu by sa mala teraz úmrtnosť ľudí na Edene znížiť o 21%. Vynálezca lieku Liu Ung bol odmenený Nobelovou cenou a dostal titul Občan Čínskeho cisárstva...... Prezident SZR napísal nový zákon, každý obyvateľ Moskvy ktorý sa pokúsi presťahovať do iných štátov bez povolenia bude okamžite na mieste popravený. Tento zákon sa však netýka občanov. Tí budú iba zatknutý a pokutovaný.
Teraz ste zistili aká v Moskve vládne diktatúra. Riskli by ste to a skúsili ujsť? A kam, v divočine by ste neprežili a v iných mestách to bolo rovnaké. Všetky sľuby našich vodcov ktorý nás na Eden poslali boli len rozprávky, niekto by možno povedal že sa tu žije horšie ako na Zemi. Poznal som jedného 13-ročného chalana, zastrelili mu oboch rodičov pretože namaľoval na školu „Smrť Rolinskému“. Niekoľko dní na to sa od výčitiek obesil. Takáto to bola civilizácia. Naši učitelia nám tvrdili že sme vyspelý a vysoko inteligentný, asi ťažko keď sme zničili našu rodnú planétu, teraz ničíme druhú a popri tom sa zabíjame medzi sebou. Bol som si istý že Eden dopadne rovnako ako Zem. No čo som mohol robiť? Bol som vtedy len 15 ročný chalan ktorý mal len zvláštny názor na svet. Tak som si teda znechutene dal dole okuliare a zmocnil sa ma pocit únavy. To preto že sme mali v škole zas 9 hodín. Skúsil som sa sťažovať ale učiteľka povedala že ak sa to bude opakovať udá ma riaditeľovi a ten nechá zastreliť mojich rodičov a mňa dajú na nútené práce do baní. Keď som to počul hryzol som si do jazyka a zo najväčším strachom a pokorou som sa posadil. Vošiel som teda do svojej a bratov izby, zamotal sa do syntetickej periny a počas chvíle som zaspal.
C: 2014 by Adam Letrich All rights reserved