Epizoda siedma: "Priateľ za dverami."
„Neboj sa, nemyslí to vážne.“ Potichu ma uistil ma Ilia keď videl môj výraz. Moc ma to vtedy neupokojilo. Po chvíli čo Milan ležal na zemi nakoniec súhlasil s Nikolajom (asi jeho divadlo zabralo) a pokračoval ku dverám. Akoby ich už poznal, stlačil veľké tlačidlo vedľa..............
Dvere sa behom sekundy otvorili a do nosa nám udrel prenikavý nechutný zápach. Všetci sme zvraštili tváre, zakryli si nosy a ja a Milan sme šokovane odskočili! V širokej miestnosti pred nami boli kopy mŕtvol a mláky krvi! Stovky znetvorených, dorezaných, zmrzačených, vyvrhnutých a roztrhaných. Niektorý hnili, iný boli ešte čerstvý. Ilia a Milan po krátkom váhaní prebehli miestnosťou. Nikolaj mi rukou tlačil na chrbát nech pokračujem. Vzpieral som sa tak ma chytil ako vrece zemiakov a prebehol so mnou cez tie jatky. Prešli sme do ďalšej chodby a zavreli za sebou dvere. Vtedy ako na povel každý prudko vydýchol. Zbledol som a povracal som sa. Ostatný si ma vôbec nevšímali a namiesto toho sa potichu rozprávali. „To bol nepotrebný bio materiál ktorý ostal po ich pokusoch na ľuďoch!“ Vysvetľoval znechutene Milan. „Špiny zelené! Keď nejakého nájdem stiahnem ho z kože!“ Nervózne vravel Nikolaj. Vystrel sa a prikázal: „Nestrácajme čas! Musíme pokračovať, Ilia buď v strehu! ......Môžu biť kdekoľvek......
Pomaly a hlavne po tichu sme postupovali, stále a stále sme zabáčali, takmer za každým rohom bola križovatka, keby som sa tam stratil......... na to som radšej ani nemyslel. Chodby vypadali stále rovnako: Železné steny natreté na bielo, biela gumená dlážka, sem tam nejaké železné dvere, pár počítačov zabudovaných v stene a neónové lustre ktoré nesvietili. No keby ste tam boli udrelo by vám niečo do očí. Všade boli rozmiestnené svetlá ktoré tu nechali „oni“! Boli to dlhé striebristé stojany s veľkou belasou svietiacou guľou na vrchu. Síce sme vďaka nim pekne videli ale to ma vôbec neupokojovalo. Kedykoľvek sa pred nami mohol zjaviť jeden z nich a všetkých nás zabiť! Zrazu som videl ešte viac jasnejšie! „Chalani nahodili prúd!“ Povedal radostne ale potichu Ilia a pozrel sa na svietiace neóny nad nami. Pokračovali sme s väčším sebavedomím začali byť menej opatrný. To bola chyba................
Počul som ako niečo padlo na zem. Dokotúľalo sa to až k Iliovim nohám. Zastavili sme nechápavo sa na to pozerali. V tom to zabzučalo a zrazu nás to oslepilo zábleskom! Všetko sa vtedy udialo strašne rýchlo! Bol som taký zmätený že som spadol na zem. Keď som po chvíli aspoň trochu začal vidieť zjavila sa predo mnou chudá postava! Z jej pištole išli guče svetiel! Ležiac som sa otočil na mojich druhov............... Ilia panicky strieľal a zrazu to dostal priamo na stred hrude! Odhodilo ho o 2 metre a ostal nehybne ležať s vypálenou dierou na tele........... Milan bol ďalší! Trafilo ho to do ramena a dopadol rovnako ako Ilia len sa ešte hýbal a kričal............ A nakoniec Nikolaj! No ten však už videl dostatočne dobre aby sa trafil! Mimozemšťan dostal 6 rán do tela a už sa len zložil! Postavil som sa a skamenene sa díval na Ilia a Milana. Milan sa mrvil a kričal od bolesti no Ilia nie! Bol mŕtvy........... „Ty zelená beštia! Zabijem vás všetkých do jedného! POČUJETE!? Všetkých vás ZABIJÉÉÉÉÉM!!!!“ Preklínal ich Nikolaj a počas toho do mŕtvoly vystrieľal celý zásobník. Vtedy som na neho vyčítavo zvolal: „Poďte mu radšej pomôcť!“ Milanovi totiž chýbalo z ramena dosť veľký kus mäsa! Vtedy sa Nikolaj uvedomil a rýchlo začal z Iliovej brašne vyberať prvú pomoc. Začal mu rameno ošetrovať a na to som sa nemohol pozerať, bolo mi z toho zle! Pristúpil som k mŕtvemu mimozemšťanovi bližšie a prezrel si ho. Bol vysoký asi niečo medzi 1,5 a 1,7 metra, veľmi chudý a mal len dva prsty! Do tváre som mu nevidel pretože mal okrúhlu helmu z nejakého matného zlatastého skla. Nechápal som ako cez to mohol vidieť. Bol oblečený v bielej, ligotavej kombinéze a rukavice, topánky a opasok mal z nejakého materiálu podobného gume. Na hrudi mal nejaký štítok akoby preukaz! Bolo tam niečo v ich divnom písme. Na ramenách mal nejaké hranaté prieduchy ktoré boli hadičkami spojené s helmou. Cez to dýchali a to bol aj dokaz že Eden neje ich prirodzené prostredie pretože atmosféra tu je pre nich jedovatá.
-Musíme pokračovať!
-Nie! Nezvládnem to!
-Mi to bez vás nezvládneme tiež doktor! Pokračujte! Je to pre dobro všetkých ľudí! Urobte to pre svoje deti!
-Moje deti............. Nie! Ja tu neumriem! Musím sa vrátiť za ženou a deťmi!
-Áno! Správne! Poďte pomôžem vám.
Nikolaj pomohol Milanovi vstať. Aj keď ho každý pohyb veľmi bolel stále pokračoval! Hnala ho myšlienka na jeho rodinu. Obaja ma predbehli. Chcel som ísť za nimi no do očí mi padla mimozemšťanova zbraň! Ani sekundu som nerozmýšľal a schmatol ju akoby bola plná diamantov. Bola ľahká ako pierko. Asi bola z Edenitu ( Kov ktorý sa na zemi takmer vôbec nenachádzal, bol ľahký ako hliník, pevný ako oceľ a tvrdý ako diamant. Mal lesklú striebristú farbu a mal vlastnosti ako zlato.) Keď som sa nad tím tak zamyslel asi všetko sa u mimozemšťanov vyrábalo z Edenitu. Ich kolónia tu dokonca bola kvôli nerastným surovinám a hlavne kvôli Edenitu.
Vyzerala zvláštne ale trochu sa aj podobala na ľudské pištole. Mala na sebe niekoľko svietiacich tlačidiel ktorých som sa radšej nedotýkal. Mala úzku dierkovanú hlaveň, pažbička mi do ruky vôbec nesedela ( predsa len, nemal som dva prsty ako oni aj keď na jednej som mal len štyri. ) Namieril som na stenu a pokúsil sa vystreliť. Hlaveň zbrane zažiarila, vydala zvláštny mechanický zvuk a vyletela z nej modrá žiariaca guľa ktorá blesku rýchlo zasiahla stenu a vypálila do nej 6 cm dieru s priemerom 20 cm. Zbraň pri výstrele vôbec nekopala tak sa vám nevychýlila muška. Poviem vám, mimozemštania mali naozaj dokonalé zbrane. Ostatný už zašli za roh tak som utekal za nimi.