Epizoda šiesta: Dvere

26.02.2014 15:18

 To by neprerazilo ani 1000 zombií. Pomyslel som si. Myslíte že som mal pravdu???...............Milan ma vtedy pustil a zadal heslo na počítači zabudovaného v stene vedľa dverí. Za dverami sa objavila krátka ako sneh biela chodba a na jej konci železné schodisko. Pomaly sme sa vnárali do šera… Na dlážke sa objavil veľký, ten istý znak ako na dverách. Všetko tam pôsobilo čisto. Keď ste došli na koniec chodby, na schodisko a pozreli sa dolu videli ste len číru tmu. Keď som to videl zamrazilo ma. Strašne som sa mykol keď Petrucha hlasno zabuchol dvere a všade bola tma. „Milan!“ Roztraseným hlasom som vyjachtal. Vtedy ma opäť chytil za rameno a štikol baterkou. „Tu som, neboj sa!“ V zapätí si všetci pozapínali baterky na čele a puškách. „Čo tu robí ten malý???!!!”Nahnevane sa opýtal ani neviem kto, v tej tme som ich nevedel rozoznať. V tom zmätku si ma ani nevšimli. „Nemohol som ho tam nechať samého!“ Bránil sa Milan. „Bude nám len na príťaž!” Vtedy na mňa všetci zasvietili ako na nejakého previnilca, bolo to dosť nepríjemné. „Dopadol by jak Ivan, to by si chcel?! Veď je to len chlapec.“ Tieto slová útočného vojaka odzbrojili a po chvíli ticha a vzdychnutí len dodal: „Dávaj naňho pozor.“ A druhý mi podal záložnú baterku. „Je to na 13 úrovní dole pod nami.“ Oznámil Milan. Prvý vojak asi Ilia začal opatrne schádzať dolu. „Z tej tmi nemám dobrý pocit...“ Konštatoval veliteľ. „Doktor, je tu niečo čoho by sme sa mali obávať?“ „Nie, nič o čom by som vedel.“ „Aspoň že tak, chlapi budeme sa musieť rozdeliť! Jedna skupina pôjde nahodiť prúd a druhá pôjde do hlavného počítača s doktorom získať tie plány! Ja Ilia a doktor pôjdeme ku počítaču, Petrucha, Vladimír a Voloďo, vy pôjdete pre tú šťavu Šli sme dolu tmou už veľmi dlho. Až po dlhej chvíli som si všimol že jedna úroveň tvorí 5 podlaží. Hneď na prvej úrovni sa od nás odpojili Vladimír, Petrucha a Voloďo. Pokračovali sme iba štyria. Predstavte si aké to mohlo byť. Všade okolo mňa mohlo byť čokoľvek no videli ste si len pod nohy aby ste nespadli zo schodov. Snažil som sa na okolie nemyslieť. Nevnímal som ani čas. Akoby som sa dostal do tranzu a zrazu sme boli na 13 úrovni. Pred nami boli 3 vchody. Oblasť A, B a C. „Kam teraz doktor?” „Oddelenie pre mimozemskú architektúru........to bolo...... C!“ Keď sme otvorili tie veľké oceľové dvere ktoré vypadali ako od trezora do nosa nám udrel akýsi chemický zápach. Poznáte ten pocit keď si čuchnete z nejakej chemikálie a ona nezapácha ale zároveň ani nie je príjemne voňavá? Práve ten som mal. Bolo to ako roztok z benzínu a acetónu. Všade bola stále tma. Videl som len na podlahu ktorá bola ako všade inde čistá akoby ju umývali ráno, na obed aj večer. Zatínal som zuby a želal si aby ostatný zapli ten prúd. Stále som sa utešoval tím čo povedal doktor. Ale tá myšlienka sa bila s druhou, čo ak sa sem dostanú zombíci alebo tu už sú!? No v tomto hlbokom a temnom laboratóriu sme narazili na niečo horšie...................
„Svetlo, vidím svetlo!“ Radostne povedal Milan a ukázal na koniec chodby kde sa tma vytrácala. No z tváre mu úsmev okamžite zmizol. „Keď už nahodili prúd, prečo žiarovky nesvietia aj tu?“ Opýtal sa nechápavo a podozrievavo Ilia. „Niečo tu nie je v poriadku!!!“ Vzápätí oznámil dramaticky doktor. Pomaly sme sa prikrádali bližšie k dverám ktoré boli pokryté blikajúcimi prístrojmi. Nikolaj mi dal gesto nech som ticho. Prikývol som a plný zvedavosti a zároveň strachu som pokračoval. Keď sme sa dostali až ku nim úplne sa odlišovali od ostatných čo sme zatiaľ videli. Milan akoby na niečo zrazu prišiel a hlučne odskočil. „To nie! To snáď nie! To sú oni! Oni! Misia je stratená, nesplniteľná musíme sa vrátiť!“ „Buďte ticho, o čom to hovoríte, aký „oni“.“ Doktor Nikolaja ignoroval a chcel utiecť, Nikolaj ho musel pevne chytiť za rameno. Nechápal som a šokovane som sa na nich díval akoby sa zbláznili. Nikolaj zvalil Milana na zem a začal na neho ticho kričať (aj to sa dá) „Spamätajte sa! Uvedomujete si aká má naša misia význam!? V stávke je výhra tejto vojny ktorú sme s nimi rozpútali odkedy sme pristáli a začali ťažiť prírodné bohatstvá tejto planéty. Tá vojna sa dá vyhrať aj napriek tomu že sú omnoho silnejší a vyspelejší. Ale ich kolónia na Edene bola vybudovaná s cieľom ťaženia surovín a nie vojny. Vedeli o nás odkedy sme sem prileteli ale trvalo im nejakú dobu kým postavili bojové lode a bomby takže keď získame tie plány ich mesta a zaútočíme na správnom mieste čo najskôr, vyhráme a Eden bude náš! A ja túto misiu neukončím kvôli tomu že ste videli ich dvere! Takže teraz sa buď vzchopíte a budete nám ďalej robiť sprievodcu v tomto labyrinte alebo vás odvlečiem hore a hodím vás medzi partiu tých nemŕtvych sviniarov! Vyberte si!“