Epizoda štvrtá: Nečakaný odvoz

Jálek hral na orgán a Ysolda maľovala obraz. Uprostred desivej upírskej piesne Jáleka prerušil jeho komorník Haran. „Prečo ma rušíš práve teraz?“ Vyčítavo sa ho opýtal Jálek. „Ospravedlňujem sa Pane ale prišiel k nám veľmi vzácny hosť....... Gróf Romanus von Rayne je tu.“ „Vážne!?“ Zvolal Jálek a upírskou super rýchlosťou dobehol do spoločenskej siene za chrbát Romanusovi a chytil ho za krk. „Si pomalý! Jedným ťahom by som ti mohol odtrhnúť hlavu.“ „Myslíš? Len aby si sa skorej nerozsýpal, kto by to upratoval?“ Povedal usmievavo Romanus. Jálek si pozrel na hruď a pri srdci mal Romanusovu ruku s dýkou. „Rád ťa vidím starec!............. Lady Tália vítam vás na mojom zámku.“ Pobozkal ruku krásnej čiernovlasej upírke. Potom zas Romanus pobozkal Ysoldu na ruku: „Lady Ysolda, teší ma že vás opäť vidím.“ (Čo dodať úpíri si proste potrpia na etiketu a zdvorilosť) Spoločne si potom sadli za stôl. Jálek otvoril fľašu tej najlepšej panenskej krvi. „Lady Ysolda hovoril som vám že je Jálek strašne fajnový? Nepije nič len takúto krv.“ „To je celí môj najdrahší!“ Usmiala sa Ysolda. „Môj Romanus je zas trošku roztržitý, strašne dlho som ho nevidela a keď konečne dorazil chcela som s ním tancovať. No on hovoril že je unavený z boja a nechal ma celí večer s jeho najväčším rivalom čo ma chcel získať že drahý?“  Povedala Tália s láskou hladiac do očí Romanusovi.“ „Napadlo ma to až neskôr, potom som si trieskal hlavu že čo som to spravil.“ „Jáj ale dobre že sme už odišli, zúfalo som potreboval ísť domov, tá vojna mi liezla krkom.“  „To hej, mali ste ho vidieť keď musel spať namiesto rakvy v posteli. Tváril sa akoby sa ocitol v kostole.“ „Ty si sa tiež pozeral jak vyoraná myš keď ti bolo namiesto dýk pridelené meče.“ 

Bavili sa dosť dlho. Keď ich prerušil Haran ktorí pribehol z veže. „Pane, niekoho som vonku videl! A....a....asi banditi.“ „Ale banditi........ čo zas otravujú. Určite nejaký nespokojný sedliaci. Romanus poď ideme tam spraviť poriadok.“ „Dobre.“ „Hej aj ja sa chcem zabaviť!“ Povedala Tália protestne. „Drahá to bude na rýchlo, vyceríme pár zubov, párkrát zavrieskame a sú preč.“ „Ukáž im to miláčik!“ Zvolala Ysolda na Jáleka. Za upírmi sa zabuchla brána. Jálek vyskočil 10 metrov dopredu na jeden strom a rozhliadol sa. „Tam niekto je!“ Ukázal na neďaleké úbočie hory. „Počkať, nie sú to ľudia.......... asi škraty alebo......... možno gremliny......... nie som si istý.“ „Poďme na nich“. Za pár sekúnd boli pri nich. „Dobre obídeme ich každý z jednej strany.“ Povedal Romanus. Mal dýky no Jálek si zabudol zobrať meč. No nevadilo mu to predsa nejakých skrčkov zabije aj holými rukami. Pomaly si to obišiel a pripravil sa na útok no zbadal že osoby už neboli tam kde mali byť.

„Ááááááááááááááá!“ Bolestne zvolal Romanus! „Romanus! Čo sa deje!“ Jediné čo potom počul bolo silný neprirodzený vietor a nepopísateľné bzučanie. Ten zvuk vychádzal zhora no cez koruny stromov nič nevidel. Tak išiel teda ďalej predsa tam nenechá Romanusa samého. Keď prišiel na miesto odkiaľ to išlo zas tam nič nebolo len Romanusov otlačok v blate ako ležal a ešte.......... stopy! Jálek sa obzrel kam vedú............. do krovia kde stála postava............ „Áááá!“ Skríkol Jálek bolestne keď ho niečo bodlo do hrude! Otrasná bolesť sa mu rozľahla po celom tele až spadol na Romanusov otlačok! Chcel sa zdvihnúť no údy ho neposlúchali. Mohol sa len pozerať nad seba. Objavil sa nad ním kruhový predmet a vzápätí ho oslepilo svetlo! Čo to malo znamenať! Prišiel snáď trest od bohov za všetky jeho hriechy? Spália ho snáď slnkom za temnej noci? To veru nie! Svetlo mu totiž nič nerobilo. Začínal z neznámych dôvodov zaspávať! Uvidel ako ho dlhé chápadlo tej svietiacej beštie zobralo do vzduchu a ako sa ten malí rarášok na neho pozerá.................