Epizoda trinásta- Ked vám horí za zadkom
Keď sa to už zdalo nekonečné dostali sme sa hore. No teraz sa predo mnou ocitli tie veľké dvere ktoré ma predtým tak upokojovali. „Milan otvor ich, rýchlo!“ Dobehol som s nim ku spínaču a on horko ťažko pozbieral silu na zadanie hesla. V tom som skamenel. Ozval sa veľký hrmot a zem sa zatriasla.Už to začalo!„Musíme ísť poď!“ Skríkol som a schmatol Milana za rameno. Vo dverách sa objavila len malá škára a už sme prekĺzli von! Hrmot sa stále približoval a otrasy zeme boli väčšie!Výbuch išiel podľa všetkého od spodku stavby nahor. Hneď ako sme vyšli som zamieril doprava a rovno. Spravili sme asi 20 krokov a potom nás ohlušilo vyvrcholenie samo deštrukcie. Z vchodu z ktorého sme prišli vyšľahol plameň akoby to bola papuľa draka. Pár stotín som sa díval čo sa deje a hneď som vedel že nás oheň pohltí!!! Vedľa mňa bola kancelária do ktorej som sotil Milana, bleskovo do nej vletel a zabuchol za sebou dvere! Ešte sekunda a zhoreli by sme! Chvíľu som dvere držal ale potom ma popálili. Hluk výbuchu vonku trval asi minútu a počas toho sa z kancelárie v ktorej sme boli spravila sauna. Lialo sa zo mňa a unavene som si sadol na zem vedľa Milana. Bola tam tma ako v rohu. Nič som nevidel len obrysy predmetov ako je stôl, poličky, kartotéky a pod. Už som bol úplne bez energie. Pálila ma ruka na ktorej mi chýbal prst, bolela hlava a bolo mi zle. No Milan na tom bol očividne horšie. Krvácal a neustále skučal od bolesti. Obväz sa mu niekde zachitil a odtrhol tak som zobral nožnice ktoré som v kancelárií hmatom našiel a odstrihol som si rukávy na kombinéze ktoré som zagúľal a povedal nech si s tím pritláča ranu. Skúsil to ale mal veľké bolesti tak to vzdal. Napadlo ma že mu vyzlečiem plášť a omotám s ním ranu na bruchu ale guma z povrchu plášta (Vnútro plášťa bola z látky a vonkajšia vrstva bola z gumy alebo ani neviem z čoho.) bola stavená ku krajom jeho rany na ramene tak som to nechal tak. Dochádzali mi nápady. Posledné čo ma napadalo bolo nájsť lepiacu pásku, priložiť mu moje zložené rukávy na ranu a oblepiť to páskou. Tak som aj spravil. Milan ma nechal to urobiť pretože vedel že inak čoskoro vykrváca a sám by to nespravil. Kričal a metal sa no nakoniec sa mi to podarilo. Zlepil som mu to čo najpevnejšie ako som dokázal. Za normálnych okolností by som to nespravil, asi by mi pravdepodobne prišlo zle z tej všetkej krvi. Ale v kancelárií bola krásna tma a aj keď si už moje oči na ňu privykli videl som krv len ako čiernu machuľu. Neskôr všetko už utíchlo tak sme mohli pokračovať.