Hlbiny poetickej dimenzie
Milan Rúfus
Hlbiny poetickej dimenzie
Keď sa mi dostala do rúk posledná zbierka p. Milana Rúfusa Báseň a čas, zaradoval som sa. Konečne jeden z tých tuctových romantikov odchádza z básnickej scény! Ach, ako rád by som sa niekedy dožil globálnej renesancie dekadencie! Úprimne, ani som sa tú zbierku nechystal čítať, ale bol som chorý a nudil som sa. Tak som po nej siahol. Rúfus nesklamal. Samé prírodné snahy o sebareflexiu. Ale. Bolo tam zopár filozofických básní s obzvlášť zaujímavou myšlienkou. Hlavne pre básnikov. A totiž, čo je vlastne báseň? Čo všetko dokáže? A oplatí sa vlastne preprozaíckej v tejto dobe čítať alebo písať? Toto je len špička otázok. Však zistíte sami.
Spísal Romanus Von Rayne
Skrytý svet básne
Odkiaľ si prišla k nám?
A načo ti je slovo?
Hovoriť to isté,
len povedať to novo?
Hovoriť takisto,
no rieknuť čosi nové?
Čo nám to ukrývaš,
báseň, v tvojom slove?
A rozmnožuješ ním
i poznanie i krásu.
Vestálka večného.
A pritom dcéra času.
Neznáma, zvaná duša
Len si
a zbieraš údery.
Od známa,
od neznáma.
Kto ti, čo, kedy, uverí?
Si sama, vôbec sama.
A kde si v tele?
V svojom domove?
I sama sebe fantóm?
Len Boh ti na to
možno odpovie.
Nemluvným esperantom.
Básnik v treťom tisícročí
Počíta svoje dni
a slovám z dlaní zobe.
Čím viac jej potrebný,
tým zbytočnejší dobe.
Vie, čo ho neminie.
Že tá má iných synov.
A on ich svätým nie
je ani za dedinou.
Bolí ho to a nebolí.
Sám, rukojemník tvaru,
jemu i sebe po vôli
tlačí tú jeho káru.
Tlačí. A nič sa nedeje,
len jeho deň sa kráti.
Čím sú tu jeho galeje
úzkostí, strachu, nádeje?
Či ľudstvo za to, aké je,
raz bytím nezaplatí.
Nepočujú ho. Hluchí sú.
Adorujúci zmenu,
premaľúvajú kulisu
od smogu udymenú.
Zmenu, ktorá nič nezmení.
Prchavé, krátke šťastie.
Nová žabka na prameni.
A rastie dlh. A rastie.
Priveľká tiaž
Slov býva o to viac,
o čo je menej chleba.
Dejiny potom koncentrujú v dur.
Svet nasýtených
stavia si vôkol seba
nie čínsky,
euroatlantický múr.
Nebude osohu z tých hradieb.
Ako dláto
čas štiepi čas vo svojom vanutí
od počiatku rovnakom:
tu zakáže, tam nanúti,
tu spomalí, tam súri.
Však touto tiažou nepohne.
Nemá na to.
Je príliš veľká. Je to vták
z Apokalipsy. Zobákom
rozkľuje naše múry
jak na vajíčku škrupinu
a vlhký výjde z neho.
A mnohí ešte zahynú
za život pre živého.
Odmietnuť svedectvo
Vymeniť nezvratné
za dobrodružný výlet.
Prázdne sú v sieni lavice
a niet v nich živých svedkov.
Čo vlastne čakal básnik od tej chvíle,
keď poprel seba,
teda to,
načo mu žili duše jeho predkov?
A vôbec - čo je možné vnútiť Dielu?
V básni sa dá len z údelu do údelu,
nie z úmyslu do úmyslu.
V básni môžeš len tam,
kam si ťa nemí vyšlú.
Odmietať svedčiť.
Ale veď je to trestné.
Zasype čas
- a ešte za živa -
tie duchaplne vyskladané piesne?
Metafora ako Ding an sich
To tvoje priveľa
je básni primálo,
ak ideš odlúčene
od toho, čo ťa do nej vyslalo
a čo je tvojim glejtom.
Zdáš sa jej potom trochu groteskná:
vypočítané chvenie.
Písané vekom rozumu
a jeho atramentom.
Položka sveta položiek.
Napoly droga, polo liek,
sama v tom príliš chcení.
,,Vidění bez zjevení."
Krásny obojživelník
Ó, slovo, v tvojom zurčaní
aj spánkom rybky žijú.
Nie raz si Vilko Turčány
zdriemol na sympóziu.
A všetci o tom vedeli.
Ticho sa usmievali,
ako si v nemej nedeli
deň odpočinku chváli.
No keď sa potom vrátil k nim
z priehľadnej snovej skrýše,
tu na nich, ako plachý mím,
usmial sa ešte tichšie.
,,Všetko čo o nej neviete,
vie dávno sama báseň:
byť vo svete i nesvete.
V Ariadninom pradive
snívané meniť na živé
a živé opäť na sen."
Medzi zložitým a prostým
O čo je báseň viac ako téma?
Báseň je - stretnúť stálicu.
A ako prosté v nej,
tak v nej i zložité má
nezrušitelnú hranicu.
Ak zložitému stačí ako na to,
prostota musí prosiť zjavenie.
A trpezlivo čakať na svoj sviatok:
ak áno - áno. Ak nie - nie.
Urozprávané deti zeme.
A ticho tajomstva a ticho diaľavy.
Pyšní na to, čo všetko vieme,
odkázaní sme na to nemé,
či samo seba vyjaví.
Primálo je tu svetlých dní
Len pobolieva,
netrýzni
tá z chrámov kopa skália.
Primálo je tu svetlých dní.
A ktoré sú, tie pália
Strom bez plodu,
kvet bez blizny.
A zabuchnuté dvere.
Primálo je tu svetlých dní.
Či dožijeme v šere?
Ako sa Vám páči myšlienka?
Neboli nájdené žiadne príspevky.