Skáza druhého sveta: Hnev paní Ašern

09.07.2014 19:34

Ilustrovala: Uncany

 

 

 

 

Existuje prastará sila...

Tá, ktorá všetkých porazila

 

Rozvíja sa pomaly

V tichu...

Bez zbytočného kriku

 

Dokáže roky čakať

Len aby videla...

Svojich nepriateľov plakať

 

A tak sa rozbúria vlny...

Náš raj, sa v peklo mení.

 

Na konci...

Neskryješ tú desivú vášeň

Tak rýchlo!

Mier už mečom zažeň!

 

Rozleje sa ti do tela ako jed

A než to zbadáš...

Zožerie ťa hned´

 

 

Otvoril oči. Uvedomil si, že je v tmavej miestnosti. Bola tak temná že aj s jeho očami v nej sotva videl. Sedel na stoličke, pevnej, robustnej, zviazaný pevnými retazami.

Matne si spomínal, že v takejto situácií už niekedy bol, len si nemohol vybaviť kedy.

V mysli mu sa ale po chvíli rozjasnilo – TRAVIČI. No iste, už ho takto predsa raz zajali. A vdaka  komu?

„Nie si moc opatrný,“ ozval sa chladný, ozvenou vracajúci  hlas: Iste sebaistota je vaša národná vlastnosť" chvílu bol ticho:,,Tak ako u ľudí

„Ašern,“ poznal ten hlas okamžite. V  tej chvíli sa pred ním vážne zjavila čiernovláska, v temne čierných šatách, s pohladom prepalujúcim viac, než rozžeravené striebro.

„Uplne rovnaký. V čom ste iný, než tý predošlí? Len brať a ničiť,“ vrčala na neho.  Vtedy pripomínala  viac zviera, než jednu z travičov.

„Poslúchaj, Ašern…“

„Zmlkni!“ vykríkla a vtedy sa putá uťiahli ešte viac: „Pomohla som ti, napriek všetkému… chcela som mať svoju nádej, šancu pre seba a svoje zvieratá, a ty si ma…“

„Ašern, já…“

„Povedala som, mlč!,“ vymáčkli mu putá z hrudníku posledné zbytky vzduchu: „Ainakus bol môj prvý,“ syčala, i ked sa zdalo, že sa skôr brání plaču: „Prvý priatel a spoločník. Keby chcel, a keby to taktiež cítil, mohla som ti ho darovat. Miesto toho si sa  mu však rozhodol zobrať a zničit dušu, očarovať ho! To ti nikdy neodpustím.“

„Preto si neišla do svojho sveta so svojimi ludmi?“ spomenul si.

Vrazila mu facku: „Asi si zabudol, že som v ich očiach zradca,“ odfrkla si zhnusená, nad ním, a i nad sebou: „Okrem toho by som sa nemala ani kam vrátiť.“

„Ako to myslíš,“ pokusil sa ju prinútiť hovoriť, ale ona len zavrtela hlavou: „Vieš, že v mojom svete som bola jediná, kto môže vidieť svetlo duší vnútri obyčajných zvierat? Kto s nimi dokázal hovoriť?“ povedala: „I ked tam už zrovna moc zvierat nemáme.“

„Počítám, že sa mi teraz chceš asi pomstiť,“ zachoval si klud´. Zatiaľ  očami hladal, či tu predsa len nie je niečo, čo by mu mohlo pomocť utiecť.  Všimol si, že ich zrazu pozoruje bezpočet rôznych zvieracích očí.

Kde sa tu vzali? Bleslo mu hlavou.

„Pomstiť sa“ zopakovala po ňom jeho posledné slovo, ako by sa ho práve pokusila ochutnať. „Mala by som sa pomstiť,“ predniesla potom  zamyslene.

,,To ti to teraz napadlo?"

„Oh áno, pomstiť. Mal by si žiť v strachu z mojej pomsty a neistote, kedy, a či ju vykonám,“ zaškerila sa temne: „Vážne, chod a boj sa mojej najkrutejšej pomsty, vrah duší a zradca cti, pretože si naštval zatratenú paní beštií,“ naplula mu do tváre…

 

…a v tej chvíli sa Lukas prebudil, v bezpečí vo svojej komnate a na svojom čiernom lôžku… Napriek tomu že sa temný obvykle nikdy nepotia, jeho posteľ teraz bola až do mokra nasiaknutá jeho vlastním potom. ,,Čo sa deje?" spýtal sa kocúr ktorý ležal,no vlasne teraz už sedel, vedľa neho a s obavami na neho pozeral. ,,Ale nič Nigni" povedal Lukas a hlasno si vydýchol: ,,Len sen." ,,V tom prípade  spi" povedal mu kocúr: ,,Je ešte deň." ,,Uhm" zamrmlal,zavrel oči: teraz sa mu nejako nechcelo premýšlať nad reálnosťou tej nočnej mory.  Otočil sa na druhý bok,a zaspal.

 

Už sú to dva roky čo traviči napadli tento svet. Odvtedy sa všetko vrátilo viac menej do normálu: pevnosti sa obnovili,padlým sa postavili veľkolepé sochy, hroby,chvílu sa plakalo a potom to už bolo ako predtým. Len škoda že nevydržalo to globálne spojenectvo ktoré tu za zeleného moru ( tak nazvali kronikári vojnu s ľuďmi ) bolo. Svet sa opäť rozdelil na dva póly: svetlý a temný. Na hraniciach medzi nimi stoja na oboch stranách po zuby ozbrojené vojská... Ale nikto nechce byť ten zlý. Nikto nechce, aby sa o ňom v kronikách písalo:" Tento národ začal vojnu" a tak je pokoj. Hoci keď ma tam poslali zistiť,ako sa veci majú, na tvárach vojakov oboch strán bolo jasne vidieť že by sa najradšej už už pustili do seba. Hoci aj kameň do hlavy by bol pre nich dobrá zámienka k boju. Erbinova nevraživosť k nám, po tom ako som ho zosmiešnil pred jeho poddanými, ešte viacej stúpla ,takže sme mohli zabudnúť na ich leštené striebro. Čo pre nás bola pohroma. Striebro sme nutne potrebovali,  vtedy nám výdatne pomohol Kerim aj zo svojimi čarodejnikmi. Na Alexandriusovo naliehanie:,,Náš ľud by rád strieborné šperky" sa nakoniec dal presvedčiť. Vyčaroval nám v našich jaskyních doloch nevyčerpateľné zásoby striebra. Aj keď ja osobne si myslím že dobre vedel, že hocijaký upír dá namiesto šperku prednosť striebornej čepeli. Ale spravil to a to kvôli rovnováhe. Vojna medzi upirmi a vlkolakmi trvá už tisícročia a stále sú sily vyrovnané.  My sme moc rýchli a máme vyspelé stroje na to aby si na nás trufli na našom území. A oni excelentne poznajú lesy,v ktorých sa po klanoch a skupinkách schovávaju. Rýchlosťou sa nám nevyrovnajú,ale sú silný. Preto si ani mi netrufneme za ich hranice. Existuje len jeden spôsob ako sa obidve strany môžu zabíjať a to striebornými zbraňami. Ak by jednej strane došlo striebro znamenalo by to jej okamžitú porážku. Istý učenci tvrdili, že upíri a vlkodlaci mali tých istých prapredkov z ktorých sa evolučne vyvinuli. Pri tomto tvrdení sa často opierali práve o túto smrteľnú alergiu na Argentum. Oni si to nevšimali,prečo by aj? Boli predsa zvieratá.  Ale my, vznešený upíri Nosferatu, výraznie ODMIETAME akékoľvek genetické či rodové spojenie s týmito zvieratami. Viktor, náš kráľ, nemohol niečo také tolerovať. Okamžite boli poslané Tiene. Vojaci, ktorý však nepatrili do armády, ale boli špeciálne cvičení na stopovanie a tiché zabíjanie. Trvalo im  dve hodiny dostať sa do svetla a potom sa znova nepozorovane vrátiť. ( mimochodom, podľa elfskych meradiel je to päť dní cesty len tam. ) A to ich ešte kráľ vyhrešil,kde toľko boli. Našťastie mali výhovorku: Tý traja odvážlivci mali ochranku.   Koho iného než trpaslíkov? Doteraz Erbin škrípe zubami že stratil desať príslušníkov kráľovskej gardy. Našli ich v kríkoch. Niektorý boli uškrtení,  iný mali podrezané hrdlá. A ( ako to v prípade tieňov býva zvykom ) nenašli žiadny dôkaz. Ani len stopičku. Erbin síce môže tušiť kto to spravil,ale nemá žiadne dôkazy. Nemôže nás obviniť takže sme v suchu. No hej tiene sú proste profesionáli. Ale naspäť k pointe. Tých troch mudrcov priviedli tiene pred kráľa a šlachtu. K môjmu prekvapeniu vôbec nezapreli to, čo hovorili a za svojim názorom si stáli. Po desiatich minútach kráľ pochopil že to s nimi nemá význam. Hoci ja som patril k tým čo žiadali verejnú popravu,  Alexandrius mňa a všetkých ostatných ukľudniľ: ,,Erbinovi stačí jediný dôkaz,jediná zámienka a s radostou nám vyhlásy vojnu. To chcete?" Samozrejme nikto z nás to nechcel  tak sme sa museli zmieriť so súkromnou popravou v kráľovskej sieni. Upíri ale nikdy nemali kata. Zotať hlavu porazenemu brali ako povinnosť víťaza, jeho posledný trumf.

Túto česť dostal Alexandrius,keďže ich chytili tiene a on bol ich vodcom. Ale bol milosrdný. Dovolil im zomrieť spolu. Kývol dvom upirom stojacim za klačiacimi ľuďmi. Upíri s čiernymi priezormi ( časť prilbice ktorá zakrýva oči ) na hlavách spolu s Alexandriusom pristúpili bližšie a vytasili meče. Dvaja  s troch ludí ktorý klačali pred kráľom zavreli oči,a tretí sa obzrel. Nestihol však ani vykríknuť, lebo už nemal čím. Tri bezhlavé telá sa zvalili na zem a s pahýlov striekala krv,  ktorá okolo nich vytvárala krvavú mláčku. No super, pomyslel som si: zase sa budú sluhovia tešiť,že majú hostinu!

 

Alebo ďalšia veľmi dôležitá vec ktorá sa stala, ( bola dôležitá pre viac vecí ale o tom neskôr ) premnoženie Dexarintov. Dexarinti fascinujú mystikov všetkých rás prakticky od  začiatku a nikomu sa ešte nepodarilo dôjsť na to,ako alebo v dôsledku čoho vznikli. Vie sa len toľko že sú to duchovia ktorý dokážu telepaticky vycítiť utrpenie druhých a  živiť sa ním aj bez toho,že by sa s tou osobou skontaktovali alebo ju nejak inak fyzicky ovplivnovali. Dexarinti nie sú agresívny, vlasne nikomu neubližujú. Keď sa nejaký Dexarint nápoji na vašu, emočnú vlnu - áno tak nejak tomu hovoria - tak vlasne o tom ani neviete. Ani necitite že by sa živil vašim utrpením. Ako som už hovoril nikomu neubližujú, ale keď sú v nebezpečenstve môžu na seba zobrať podobu akéhokoľvek predatora a brániť sa. V tejto hmotnej podobe je ich možné zabiť mečom. Nie sú moc chytrí ale brániť sa vedia. Naši výskumníci a akiste aj výskumníci druhých kráľovstiev a ríši sa potešili. Budú ich môcť skúmať bez toho aby museli ďaleko do ich ríše. Kam sa nikomu nechce zrovna dvakrát ísť.  Dexarinti si totiž nepotrpia na kvety,domy,a peknú krajinu. Najviac zo všetkého zbožňujú lávu. A ako duchovia nepotrebujú obydlia. Ich krajina,je holá čierna zem posiata sopkami. Tým že je tam toľko sopiek sa vytvorili nadmieru husté smogové mraky,ktoré neprepustia ani jediný lúčik svetla. Bádatelia zo svetlej strany sveta si musia svietiť,či už fakľami,lampášmi, alebo kuzlami, aby si vôbec videli pod nohy.  Naviac zem sa,pod vplyvom neustále,vysokej teploty,na niektorých miestach potrhala. Odvážlivci si musia pozerať pod nohy.Lebo kto tam spadne toho čaká temnota a smrť. Ale to, čo sa stalo keď sa premnožili nečakal asi nikto.

Dexarinti si začali budovať armádu. Keď mali asi tisíc vojakov otvorili brány svojej ríše a pustili sa do útoku na najbližšie územie. Na ich susedov, na NÁS!

Našťastie Dexarinti v ich nehmotnej podobe nám ublížiť nemohli,a keď sa aj najedli strachu žien,detí a zmenili sa na obrovských hadov a škorpiónov stále sme mali výhodu. Našu rýchlosť a to že sme boli malí. Keď sa totiž Dexarint veľa nažere,nemôže sa zmeniť na malú vec,lebo energia obsiahnutá,či už v pocite strachu, alebo zúfalstva musí niekam ísť. A Dexarint nerozmýšľa: keď je čo zrať,žere. A ak nie hľadá spôsob ako jedlo získať.  Tak ich vôbec nenapadlo taktizovat,proste húfne išli. Tisíc vojakov udrelo na južnú stranu našich hraníc,ktoré bránilo len päťdesiat vojakov. Tý našťastie zobrali hlavu do hrsti a ustúpili najrýchlejšie ako vedeli.  A kým sa ťarbavé vojsko Dexarintov dostalo cez kamenné, železom obité a začarované čierne hradby ,boli sme pripravený.

Síce sa,ako bolo vidieť vídatne kŕmili strachom žien o svojich mužov,ktorý teraz bojovali. Treba však pripomenúť,že naša ríša je veľká. A aj keď si odmyslíme silu a rýchlosť upirsky vojaci nepadajú tak ľahko,ako ľudský. Medzi tisíckou prejedených duchov v podobách monštier a prvou obývanou dedinou na našom území stálo asi osemsto mužov. Bitka bola rýchla. Sekali do všetkého čo bolo veľké a slintalo. Dokonca istý vojak si spravil z hada kĺzačku: vyskočil,a než ho had stihol chňapnut bodol ho pod hlavou. Gravitácia potom urobila svoje,dotyčný vojak sa sklzol aj s mečom dolu po hadovi. Keď pristál na rovných nohách a vytiahol meč zo slizkeho chvosta.Had si odplul nejaký sliz akoby sa nič nestalo... Potom sa však rozpolil. Áno rozpolil! Na zem popadali kusy rozseknutých,alebo rozmáčknutych hadích orgánov. ( nechcite aby som to bližšie špecifikoval ) Následne obydve polovice gigantického hada žuchli na zem a do mora krvi ktorá tam už bola priliali ďalšiu. To nám dávalo neopisatelnu výhodu. Tie beštie nezabijali hneď. Vačšinou odkusli ruku,nohu, alebo poranili. Tý najhorší mohli dokonca aj podpáliť. Ale vždy poranenému stačilo aby sa napil krvi zo zeme a zranenie sa mu zahojilo nech už bolo akokoľvek vážne. Dexarinti museli byť fakt prekvapení keď odkusli ruku vojakovi  a ten si za chvíľu mne-nič tebe-nič vstane s krvavými ústami, novou rukou chytí meč a opäť bojuje. Takto sme ich,s minimálnimy stratami zahnali až na ich územie. Takže nás bolo sedemsto-osemdesiat dačo... a ich sotva dvesto.  Nechceli sme ich zničiť, ale zahnať ich do tých najtemnejších hlbín tohoto bohom zabudnutého miesta. Postupovali sme cez sopečnaty priesmyk. Vzduch tu bol síce ťažšie dýchatelny kvôli sopečnym vyparom, ale dalo sa to vydržať. Boli tam štyri sopky. Keďže som ich viedol vybral som tri družiny po piatich bojovnikoch. Tý mali za úlohu vyliezť na sopky a zistiť,či tam nie sú dajaký kamaráti ktorý sa hanbia pred našimi mečmi. Ja s Nignim sme si vzali štvrtú. Nenamahali sme sa lezenim. Pred tým, ako od nás odišiel Kerim mi stihol darovať magické nadanie a naučiť zopár základných zaklinadiel. Napriklad to, ako premiestňovať seba, a iné osoby. ( vedel som toho ešte oveľa viac,ale to už som si zvačša potom sám naštudoval. ) No a práve v tej sopke sa stalo to najlepšie, asi zázrak....

 

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------

https://www.youtube.com/watch?v=33JxTJmG2bM

 

Keď som vyšiel s Nignim z čiernej hmly ,ktorá nás sem priviedla, zbadal som že kráter na ktorého okraji som stál nebol plný lávy,ako som predpokladal. Ľavá tiekla len po okrajoch a vačšinu krátera zapĺňal akýsi kamenný ostrov,ktorý ( aspoň som sa domnieval ) držal po kope vďaka akejsi mágií. Pozrel som sa na Nigniho prosebným pohľadom,pochopil to. Skočil, a dopadol presne na ten ostrov. ( Keďže bol démon všetky odnože temných zaklinadiel naňho nemali účinok a cítil ich. ) Chvíľu sa tam prechádzal,  potom zastal na jednom mieste, a sadol si. Pozrel sa na mňa: ,,Poď" ozvalo sa mi v hlave. Tak som skočil. Ešte šťastie že som upir,lebo človek by tam nedoskočil. Dopadol som klačiac, vystrel som sa a podišiel k Nignimu ktorý sedel obďaleč. ,,Pozri" povedal keď som prišiel bližšie, a pozrel sa na vrstvu kameňa pred sebou. Pozrel som sa ta tiež. Na prvý pohľad nič nezvyčajné, až keď si natiahol ruku a dotkol si sa ich,čo som aj spravil, prešla nimi. ,,Hmla" skonštatoval Nigni: ,,Sú tam schody,poď!" ,,Myslíš, že je dobrý nápad ísť tam?" tieto slová som už mal na jazyku,keď som si uvedomil že Nigni už nie je vedľa mňa. Vzdychol som si: ,,Dobre teda,nech je po tvojom" a zišiel za ním do tmy. Chvíľu išli po tvrdých kamenných schodoch,kým nedošli na ich koniec čo bol zase kamenný útes. Bola tam tak tma že dokonca aj ja som musel chvíľu zastať,a čakať kým si na ňu oči nezvykli, keď si zvykli naskytol sa mi strašný pohľad: po stenách na kameňoch boli pribité železné reťaze na ktorých viseli kostry ľudí, áno ľudí! Nechápal som to: Ako tu mohli VÔBEC niekedy byť ľudia?

Kostry boli dolámané: niektorým chýbala ruka, iný bol bez nôh... ale netrapilo ma to išiel som dalej ku koncu útesu. Vtom som cítil ako na mňa niekto odzadu skočil,pritlačil na zem a začal škrtiť! Prvý moment: chytila ma panika,ale vojenský výcvik ma donútil ukludniť sa a potom som dostal nápad!  Chytil som rukami útočníkove ruky za lakte,využil svoju silu a celou silou som mykol k nemu. Zachrupčalo to, ozval sa neľudský vreskot a hneď po tom bol neznámy tak šlachetný že ma pustil. Skotúlal sa zo mňa,a s bolestnym vreskotom zmizol v tme. Sotva som sa však postavil už ku mne bežali ďalší dvaja. Na jedného však skočil Nigni.Zvalil ho na zem a než si ten chudák stačil uvedomiť čo sa deje už mu driapal po hrdle. Čo povedať: Dexarinti boli duchovia,nie bojovníci a bolo to vidieť:  Posledný sa rozbehol po mne s natiahnutým mečom,naivne si mysliac že ma naň snáď nabodne. Uhol som sa do strany,a tvrdou ranou do ruky som ho donútil skrčiť ju. Potom som mu treskol kolenom do brucha,a keď sa musel predkloniť nabodol sa na vlastný meč.  ( Nie sú tak rýchly aby odrazili útok upira ) Nie veľmi šetrne som ho hodil na zem a pozrel na Nigniho. Ten tam pokojne sedel a pozeral na mňa, za pazúrmi krv. Keď som sa ubezpečil že mu nič nie je, rozhliadol som sa po jaskyni: keď neberiem do úvahy kostry ktoré tam boli povešané,tak tam okrem čierno-čiernej tmy nebolo nič,iba na konci útesu sa mihotalo slabé oranžové svetlo. Keď som pristúpil bližšie,s Nignim po boku, naskytol sa mi nevídaný pohľad: dole bola žiariaca ľavá pokiaľ som len videl a na tej láve stálo mesto!  Div som si oči nevyočil: musela tam byt dosť veľká hĺbka lebo som zreteľne videl štyri čierne veže s ostňami po obvode. Pripomínali mi strážne veže.  Plno menších chatrčí na okrajoch a čierne vily v strede. Všetko to kontrastovalo spolu sťa čierne diamanty na zlatej doske. Bol by som sa na tú nádheru schopný dívať hoci aj celý deň, keby som nezačul Nigniho prskanie za mojim chrbtom. Otočil som sa a reflexívne vytasil dva krátke meče ktoré som prekrížené nosil v čiernych púzdrach na chrbte. Zistil som že za mnou stojí minimálne tridsať Dexarintov v podobách škretov s jednoručnými mečmi, a ďalší sa hrnú. Nebol čas rozmýšľať,proste som sa vrhol dopredu. Nigni skočil,a podarilo sa mu jedného zvaliť,ale takmer hneď bol obklopený húfom nepriateľov. Ja som mal čo robiť aby som si v tej trme-vrme videl aspoň na nos nie to ešte na ruky. Tak úporne sa ma snažili dostať,že sa dokonca potkýnali samy o seba. Zbadal som ako nejaký čierny meč opisuje poloblúk smerom k mojej hlave. Rýchlo som sa zohol a dotyčného odvážlivca z otočky rozsekol napoly. Za tie dve sekundy sa mi podarilo všimnúť si dve veci. Za prvé: že chtiac nechtiac nás Dexarinti počtom zahnali na okraj útesu,a aj keď z mojich mečov sa neustále liala krv len ich pribúdalo. Za druhé: traja Dexarinti držali Nigniho za nohy a labky, tak aby sa nemohol pohnúť. ,,Výdrž!" skríkol som a ponáhľal sa cez húf čiernych tiel k nemu. Cestu som si pochopiteľne musel presekať. Keď som odsekol asi desať hláv a zlomil či amputoval najmenej tridsať končatín konečne som sa dostal k nemu a duchom v podobe škretov ktorý ho držali. Otočili sa ku mne,vyškerili sa a vzápätí ho odhodili. ,,Nie!" skríkol som,ale už bolo neskoro. Dobehol som na okraj. ,,Bolo mi cťou sprevádzať ta." ozval sa mi v hlave Nigniho hlas a ja som sa už len bezmocne prizeral ako člupol do lávy vedľa čierneho mosta. Potom som ucítil bolesť,strašnú bolesť v chrbte. Silou toho nárazu som stratil rovnováhu,a keďže som bol na okraji útesu spadol som dole. Ako som padal pozrel som si na brucho: strieborný hrot,mohol som si myslieť." prebleslo mi hlavou. Vzápätí som na čosi tvrdo dopadol,a viac som už o sebe nevedel.

 

Precitol som,a otvoril oči. Nado mnou  stal škret s naprahnutou kópiou. Nemal som však sily sa nejako brániť. Aspoň sa s ním stretnem pomyslel som si smutne. Vtom sa však pán kat niekam pozrel,a výraz typu: "ha! Vyhral som! sa v sekunde zmenil na: a dokelu!  Akosi na mňa zabudol. Pustil kopiju,ktorá mi kovovou násadou treskla rovno na hlavu. ( mimochodom vďaka za ďalší monokel )  Zvrtol sa a dal na útek. Ešte stále som mal po tom páde,a dodatočnej masáži kopijou zahmleny zrak, takže som iba nejasne rozoznal čierne čosi,ktoré mi preletelo nad hlavou. Pretrel som si oči: ,,toto nemôže byť pravda! Istotne som už mŕtvy pomyslel som si. Potom som zacítil zápach dymu,nelamal som si nad tým hlavu,tu to býva bežne s takého množstva lávy. Vtom som však počul strašný,až uši trhajuci krik a škrekot. ,,Akoby tých chudákov niekto pálil..." Zháčil som sa: ,,Pálil?" Otočil som hlavu a vzápätí zapochyboval a zdravý mojich oči. Drakov som už videl.  Pravda, upíri nikdy nemali jazdca. Akosi sa nikdy nikto neodvazil žiadneho skrotiť. To čo však teraz bolo vo vzduchu,a rúcalo domy,hradby,mosty a veže s bezmocnými lukostrelcami nebol drak.Bola to mačka,presnejšie kocúr s krídlami. A nie hocijaký.. Bol to Nigni! Poviem vám, toto zistenie zaucinkovalo lepšie než desať rokov liečby. Postavil som sa a radosťne zavolal v myšlienkach: ,,Nigni!" Nigni ktorý práve rúcal posledný palác sa otočil: ,,Lukas!" odpovedal mi rovnako radostne a priletel ku mne na čierny chodník, ktorý ( ak nepočítam spalené mŕtvoly na jeho konci ) bol ešte celý. Viete si vôbec predstaviť kocúra s krídlami,a ešte k tomu veľkosti draka? Ja ani v najbyzarnejšom sne,a predsa som ho videl rovno pred sebou. Keď pristál,akoby prišlo zemetrasenie. Mal som čo robiť aby som sa ( a navyše v tomto stave ) udržal na nohách. ,,Si celý?" spýtali sme sa jeden druhého naraz,a potom sa napriek situácii rozosmiali ( aj keď v Nigniho prípade sa to nedá nazvať smiechom,skôr tichšim pradeným ktoré som však ja vďaka spojeniu medzi nami počul ako smiech ) Keď nás ten záchvat prešiel Nigni si rozprestrel čierne krídla a začal si ich ( ako je to u mačiek zvykom ) čistiť. ,,Ja som v poriadku,čo ty? " ,,Pár zlomenín,ale nič vážne" pokúsil som sa vystrieť,ale tá bolesť ma zastavila. ,,Poď vypadneme s tohoto pekelného miesta" povedal Nigni,zložil si krídla,otočil sa a čupol si. Vďačné som mu kývol,a s menšými bolesťami som naňho vysadol. ,,Drž sa" povedal mi,a sekundu na to vzlietol prudko do hora. ,,Wuaaaa!" vykrikol som.  Musím vám povedať že na lietanie teda moc stavaný nie som. No aspoň vtedy som nebol. Rýchlo som sa chytil jeho kožucha lebo iné nebolo,a potom už len pozeral ako letel ku kráteru sopky,ktorým sme aj vyleteli von. Začal sa smiať,pochopiteľne na mojom počiatočnom strachu. ,,Hahaha,moc vtipné" povedal som mrzuto,ale jeho smiech ma za chvíľu nakazil.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

,,To boli časy!" vzdychol som si a pohladkal Nigniho po kozuchu. Bola žiarivá mesačná noc,sedel som na stene jednej veže nášho hradu a Nigni vedľa mňa pazurmi zapretí o rymsu. ,,hej" odpovedal mi: ,,hlavne ako si sa vtedy bál lietania." ,,Musíš to znovu vyťahovať?" Spýtal som sa podráždene. ,,Dobre dobre už mlčim" ,,Ale aj tak ,dnes si už ako vyslanec veľa zábavy neužijes,iba ak na špionážnych úlohách,a tie sú tak jedna za rok" vzdychol som si. ,,Tak prečo sa znovu neskusiš dostať k tieňom?" ,,Tieňom? Neblazni! Tam berú len najlepšich,elitu. ,,A ty snáď nie si dobrý?" Vieš dobre Nigni,že kráľ by to nedovolil,musíme sa zmieriť s tým že časy sú kľudné" Odfrkol si a chcel mi odpovedať,ale vtom som videl,ako stráže s rachotom pootvorili bránu a dnu vbehol špinavý farmár,s dotrhanymi šatami a strachom v očiach. ,,Lord!", blabotal: ,,zavedte ma niekto ku Lordovi!" Priskočil k nemu jeden strážnik,ukludnil ho a sľúbil že ho ta zavedie,len čo sa upraví,a dajú mu nové šaty. Potom ho odviedol do hradu. ,,Niečo sa deje" pošepol som Nignimu,a začal zliezat z veže,s ním v pätách.

 

,,Pane som farmár na západnej strane Lerinu. Ja a moji susedia vlastníme najväčší chov zvierat  v krajine, v dedine ferat,ale..." hovoril farmár klačiac pred Viktorom. ,,Ale?" ,,Zvieratá môj pane,niekto ich počaroval. Proste zrazu na nás začali útočiť. Nevedel som čo ďalej,keď začali útočiť na každého rad-radom zobral som svoju rodinu a utiekli sme do hôr.  Potom som sám išiel sem povedať vám to." ,,Hmm" zatiahol Lord a vstal s trónu: ,,pekný príbeh,ale možno si čarodejnik, špión a chceš vylákat moju armádu na falošný poplach a zničiť moju ríšu" zastal pred ním: ,,čo mi na to povieš?" ,,Nie pane! Prisaham na život svojej rodiny že vravím pravdu!" Lord mu položil ruku na čelo,a po chvíli ho pustil: ,,verím ti,Malers! ,,Áno môj pane? Spoza trónu vyšiel upir v čiernej lestenej zboji s obojručnim mečom v červenom puzdre a zelenými očami. ,,Pošli pätnásť mužov spolu s čarodejnikom a pokúste sa tie zvieratá vyliečiť a taktiež  pošlite dvoch mužov aby sa nič nestalo jeho žene a deťom. Privediete ich sem a kým sa neobnoví ich domov môžu bývať na kráľovskom dvore." ,,Pod so mnou" povedal Malers a išiel von z miestnosti: ,,Ďakujem vám pane ďakujem!" dakoval farmár celý šťastný keď vstával. Viktor sa len usmial. Dvere sa otvorili. Stal som za nimi a keď vyšiel Malers s tým farmárom vrhol na mňa nenávistný pohľad. Oplatil som mu ho: Malers mal úplne iný názor na trpaslíkov, podľa neho je to "mierumilovný národ svetla. ,,Nevidí iný problém, než nedostatok mozgovej hmoty nemenovaného upira na to,aby sme s nimi opäť spolunažívali. "Túto reč predniesol dva a pól roka dozadu na stretnutí rady ( na ktorom som samozrejme nesmel byť prítomný ) na ktorom sa malo rozhodnúť o zbavení funkcie a mojom následnom vyhnanstve. Našťastie,Alexandrius, všetky tiene a poslovia sa postavili na moju stranu,takže i naďalej môžem o sebe povedať že som vyslancom upirskej ríše....

Výraz na jeho tvári vravel, že najradšej by ma uškrtil a moju mŕtvolu dal zožrať otrokom. ( vlkolakom ) Ale keďže ja som mu nebol podriadený musel sa len nadýchnuť a rýchlo odkráčať. Pustil som ho z hlavy a vošiel do miestnosti..

 

,,Áno Lukas?" Privítal ma Lord ktorý už znova sedel na tróne. Kľakol som si: ,, Pane nemyslím si že poslať tam vojakov je dobrý nápad." ,,A to už prečo?" Spital sa ma zacudovane. ,,Viem kto za tým bude,Ašern." ,,Ašern? zasmial sa: ,,No iste!" Tá už si určite našla niekde svoj azyl a žije si v pokoji aj s tým svojim zverincom, nie je treba sa kvôli nej strachovat." ,,Ale pane..." ,,Dosť!" Vykríkol a vstal,tak rýchlo že som sa skoro mykol. ,,Chápem,že ju nemáš moc v láske,keďže ta kvôli nej vtedy zajali" pokračoval už normálnym tónom. ,,Ale to nie je dôvod na to, aby sme ju s čohokoľvek obviňovali,alebo inak ju obťažovali rozumieš?" ,,Rozumiem pane" povedal som mechanicky.  ,,Dobre,môžeš ísť." Vstal som,uklonil sa a potom odkráčal s neblahou predtuchou: Možno sa dočkáme ďalšej vojny.

 

 Raz som tak sedel na nádvorí a ostril si meč, keď ku mne podišiel Wersen. Wersen bol strážnik, ktorý mal kontrolovať delá a ich čistotu,ale to znamenalo obehnúť celé hradby čo chcelo hodiny chôdze. Keďže bol zároveň aj strážnikom nie vždy to stihal,hoc' je pravda že väčšinou sa mu nechcelo.

,,Nemohol by si za mňa spraviť obchádzku?" spýtal sa: večer zaplatím ja." Žmurkol na mňa a odkráčal. Vzdychol ,usmial,a postavil som sa. Dobre,aspoň sa večer trochu zábavým pomyslel som si. Keď som však obehol polovičku hradieb a práve čistil hlaveň dela pri bráne,videl som ako sa k nám ženie akýsi kôň.Zdalo sa mi že niečo,alebo niekoho vezie,ale pri tejto práci som mu sotva venoval pozornosť.

,,Otvoriť bránu!" Zakričal strážnik stojaci kúsok odo mňa. Prestal som. To musí byť niečo dôležité,bránu predsa kvôli jednému opustenému koňovi neotvoria.  A mal som pravdu. Kôň sa zbesilo rozbehol dnu takou rýchlosťou že keby najbližší strážnici boli ľudia,rozdupe ich. Stačil však jeden pohľad a hneď ste vedeli prečo je taký. Na jeho chrbte sa viezlo šestnásť mŕtvol.  Takmer ihneď som zabudol na prácu,utekal dole z hradieb,a bral schody po troch. Keď som zišiel dole,jeden zo strážnikov držal koňa za uzdu zatiaľ čo další dvaja skladali nebožtíkov na zem. No,ak sa to nebožtíkmi vôbec dalo nazvať: jeden mal odhryznuté ruky a uši, ďalšiemu chýbali nohy,z tretieho bola pre zmenu len polovica a štvrtý mal rozpárané brucho,v krvavej kaši mu bolo vidieť takmer všetky tráviace orgány. Najhoršie však dopadol čarodejník: Doškriabaná tvár, bez oči ,nohy a spodnej sánky.

,,Kto to mohol spraviť?"spýtal sa vojak čo držal uzdu,keď jeho kolegovia zložili posledného. ,Divá zver,chlapci si asi nedali pozor na poľovačke."

,,Poľovačke? Pochybujem, viete predsa,že tých ktorý sa narodia s magickým talentom je málo."

,,Tak ako to inak vysvetlíš?"

,,Hmm,neviem, nemám informácie o operáciach armády som len strážnik,a okrem toho: ako ich mohol jeden kôň uniesť šestnásťich?"

,,Čary" povedal som a vyšiel z tieňa obďaleč: ,,Vy si vážne myslíte,že pätnásťich vycvičených vojakov,a ešte aj čarodejnika by roztrhala nejaká zver?" mierne som sa pousmial. ,,A máte na to iné vysvetlenie pane?" Oslovil ma jeden z nich keďže som bol kráľov vyslanec: ,,Rany presne sedia"

,,Ona. Zoberte tri telá a nasledujte ma,kráľ sa o to musí dozvedieť čo najskôr." Otočil som sa a zamieril do hradu chôdzou typu: "námietky neprijímam!" Strážnici sa na seba pozreli pohľadom:" nešibe mu?" Ale nemohli namietať,preto každý zobral jedného nebožtíka a nasledovali ma.

 

,,Vstupte!" Zlaté dvere z päťdesiatštyri karátového zlata sa otvorili a vošiel som ja v sprievode troch vojakov. V miestnosti bola hustá čierno-čierna tma,bola celá z kameňa. Podlahu zakrýval krvavočervený hodvábny koberec,a po oboch stranách boli dlhé čierne stoly za ktorými na rokovaniach sedávala šľachta. Zo stien gánili kamenné busty chrličov,čertov,desov, besov, a všakovakých démonov. Mali pozlátené očí a jazyky. Najvačšou dominantou v miestnosťi bol však trón z rezaného obsidiánu,  jeho operadlo bolo posiate brusenými rubínmy ktoré boli vybrúsené do jemnej roviny. A ako čerešnička, sa vynímal na konci operadla obrovský zlatý netopier s roztiahnutými krídlami, a rubínmy namiesto očí. To bol trón vládcu upírov,lorda Viktora milosrdného. ( viem, tento prívlastok sa upírovi moc nehodí,pravda je že nebol až taký milosrdný k ostatným,ale svoj národ vždy považoval za vyvolený a cenil si ho nad všetky,a všetko ostatné. )  Zastal som,a kývol rukou strážnikom. Tý na môj pokyn pustili zmrzačených nebožtíkov na zem. ,,Skupina ktorú ste poslali skrotiť tie zvieratá, nikto neprežil, vy pane viete prečo,ak nič nepodnikneme bude sa to len stupňovať." Viktor si vzdychol a gestom ruky poslal strážnikov preč. Tý sa uklonili,a vyšli z miestnosti. Len čo tak urobili dvere za nimi sa samé zavreli. Vstal s trónu: ,,A čo mám spraviť?" Nemáš dôkaz že to bola práve ona, môže to byť aj iný mág ktorý sa nám chce za niečo pomstiť." ,,Je to ona" ozval sa s ľava melodický,akoby mravčiaci hlas. Obaja sme sa tam pozreli: na stole sedel čierny kocúr s červenými očami,zoskočil,a potom si sadol čelom k Viktorovi:,,Kedysi,som patril jej. Ale bola moc precitlivelá a naviac nechápala tú extázu keď zhasína život do utrpenia. Bol som len obyčajný kocúr,teraz som..." Oči sa mu zmenili zo sytočervenej na ohnivooranžovú,srsť mu pohltili plamene,a ako tak horel, z chrbta mu začali vyrastať neforemné pahýle ktoré neskôr nadobudli tvar dračích krídiel. Zrazu oheň zhasol,a prednami stál kocúr s červenými očami, a dračími krídlami. ,,Anidegon" dokončil som zaňho: zviera z demonickov dušou schopné meniť svoju veľkosť a čiastočne sa svojimi schopnosťami podobá aj drakovi. Toto pomenovanie vymysleli  naši čarodejnici, vraj je prvý svojho druhu. ,,Ako je to možné?" Nechápal Viktor z úžasom hladiac na Nigniho. ,,Ani oni nevedia pane, podstatné je, že sa mi teraz chce asi pomstiť za to,že som jej ho zobral." ,,Asi?" spamätal sa Viktor: ,,Je mi ľúto,nebudem riskovať životy svojich kvôli nejakému asi." ,,Ale pane..." ,,Moje posledné slová! Zvýšil Viktor hlas: Nejaké ďalšie otázky?" Mlčali sme,a nevedeli čo povedať. Práve keď som sa chystal Nignimu povedať poď,ozval sa vedľa mňa známy hlas: ,,Pane,ale ak má lukas pravdu bude sa to len zhoršovať. Viem,že nechcete riskovať armádu.. tak pošlite tiene. Chytil nás už niekedy niekto? A Lukasa potrebujem, lebo on ju pozná najlepšie. Privedieme ju,a tu vám to všetko vyklopí uvidíte pane." Pozrel som sa vľavo: stál tam Alexandrius. Viktor vzdychol,zavrel oči,sadol si a položil hlavu do dlaní: ,,Bodaj by vás slnko spálilo!" Povedal,ale nie uražlivo,skôr zo smiechom: ,,Dobre teda,nech je po vašom,ale straty na našej strane sa nepovolujú je to jasné?" ,, Áno pane" odpovedali sme s Alexandriusom zborovo. ,,Môžte ísť"  Klakli sme si: ,,Ďakujeme pane" povedali,potom vstali a odišli sme, aj s Nignim, z miestnosti. Keď sme boli vonku spýtal som sa s úsmevom a prekvapením Alexandriusa: Ako si to dokázal?" ,,Nuž" povedal a usmial sa: ,,mám svoje metódy." Dokonca ešte aj Nigni mu venoval vďačný pohľad.

 

,,Tak ako si to teda dokázal?" Bola jasná,bezveterná noc. 'Šli sme po skalnatom priesmyku, ktorý kedysi vytvarovala v žulovej skale nachádzajúcej sa medzi dvoma lesmi pretekajuca rieka. Ktorá medzi časom ( v priebehu tisícročí... Ale čo už je to pre upíra? ) vyschla,tak že sa s nej stal relatívne bezpečný priechod povedľa lesa. V lese je totiž až priveľa cestičiek aj skúsený stopári zablúdili a už sa nevrátili. ,,No,je jasné že aj kráľ sa bojí o svoju krajinu" odpovedal mi Alexandrius kráčajúc' pred nami: ,,ona je veľmi silná hrozba už len sama a vieš ako nás má Erbin od toho tvojho výstupu v láske. Určite by nám s radosťou vyhlásil vojnu a to nechcel Viktor riskovať." ,,Hmm" zatiahol som pokračujúc jednu z väčších skál s Nignim v pätách: ,,A podľa čoho si usúdil že sa bude nachádzať práve tu,na území temného národa,kde je najmenej vítaná?" ,,Použila kúzlo Affema" vysvetľoval Alexandrius,ktorého to zjavne bavilo: ,,Funguje len do určitej vzdialenosti  a od našich priateľov som sa dozvedel že tých nešťastníkov zabili neďaleko, takže..." ,,Takže musí byť blízko,inak by kúzlo nefungovalo" dokončil som. ,,Správne" zrazu Alexandrius zobral s chrbta luk,a pomaly si doň' vložil šíp,obzrel sa na mňa s pohľadom: ,,máme spoločnosť" ale nespomalil. Akoby nič som sa poškriabal na krku ( na chrbte sa mi v puzdrach hompálali dva krátke meče ) a to isté som povedal v mysli aj Nignimu,ktorý celú cestu nepovedal ani slovko,a po mojom upozornení sa dokonca ani nenaježil. Alexandrius sa zvrtol,tak rýchlo že som to ledva zaregistroval,napol luk,a vystrelil šíp niekam na okraj vysokého priesmyku. Ozvalo sa zachrapčanie,a vzápätí dolu spadlo telo čiernej pumy s prestreleným krkom. Nebola to však obyčajná puma,ale pumodlak, pumodlaci sú tri krát väčší a päť krát silnejší,než obyčajné elfské pumy. Ešte jej telo ani poriadne nedopadlo, keď ich z vrchu zoskočilo ďalších deväť a vrhli sa na nás,na každého tri. Bleskovo som vytasil meče. Uhol sa prvej priamo skáčucej na mňa. Keď dopadla na zem stihla otočiť hlavu,aby v mesačnom svite videla záblesk čierneho ostria ktoré jej skrz-naskrz prešlo hlavou. Medzitým som ľavou rukou spravil póloblúk a rozsekol som druhú nešťastnicu ešte vo vzduchu. Tretej som sa už neubránil: skočila na mňa,a zvalila ma na zem. Meče mi vypadli,a aby toho nebolo málo prednými labami mi držala ruky a hrýzla mi po hlave. Nebol čas rozmýšľať: zaprel som sa do rúk celou silou. Ozvalo sa puknutie,laby povolili,ale skôr ako som stihol niečo spraviť všimol som si, že chuďerka má v hlave šíp. Odvalil som tú zdochlinu a začal vstávať. Si nejak z formy pousmial sa Alexandrius s lukom v ruke. Za ním bola hromada rozsekaných pumodlakov. Očami som hľadal Nigniho. Našiel som ho,ako pije krv z rany jedného s troch mŕtvych ležiacich pri ňom. Zdvihol hlavu,a pozrel sa na mňa: ,,Ideme?"

,,Hej" povedal som, otočil sa a bolo mi jasné že tak rýchlo nepôjdeme. Cestu nám totiž blokovali vlci. Celá svorka vlkov so sivou srsťou a krvilačným pohľadmi. Alexandrius už mal napnutý luk,keď sa mi v hlave ozvalo:

,,Ja sa o to postarám." Nigni prešiel dopredu. Podišiel som k Alexandriusovi a položil mu ruku na šíp. Zložil luk. ,,Pozeraj sa" povedal som mu s úsmevom. Vedel som totiž že keď Nigni povie: "ja sa o to postarám" bude to stáť za to. A skutočne: z jeho úst vyšlahli plamene. Ale než sa vôbec  ku,už aj tak dosť vystrašeným vlkom stihli dostať,ozvalo sa knučanie vytie a posmrtné výkriky. Nigni zavrel ústa,a my sme už len videli ako sa posledný z nich sklátil na zem s čiernym šípom v kožuchu. ,,Dobre že sme išli pozadu" ozval sa za nami melodický hlas,ale znel tlmene,akoby jeho majiteľ mal niečo na ústach. Otočili sme sa. Za nami stáli štyri postavy v čiernych tunikách, pod ktorymi mali kde-tu ponašívané železné pláty. Na vybíjaných opaskoch sa im hompálali v kožených púzdrach krátke meče,na pleci mali luky a v tulcoch šípy. Tváre aj hlavy si zakrývali čiernymi šatkami,tak aby im bolo vidieť iba oči. Nikto nepoznal ich mená,nikto nevedel kto sú. Oficiálne neexistovali a Viktor už neraz poprel  že sú. Ale nikdy sa nenašlo dostatok dôkazov na to, aby ho usvedčili že klame. Boli to elitný zabijaci,muži ktorých viedol Alexandrius. Boli to Tiene.

,,Pravda,ešte že ste nás dohonili v pravý čas" povedal Alexandrius a vykročil smerom k stúpajúcej prašnej ceste z priesmyku. ,,To,že za nami poslala svojich kamarátov dokazuje dve veci, prvá: vie o nás a druhá" usmial sa ako mäsiar pred bohatou zabíjačkou: ,,že nebude ďaleko."

 

 Alexandrius sa málokedy mýli. O chvíľu skončil bezpečný chodník skalného priesmyku a zaviedlo nás to do lesa. Síce nie tak nepredvídateľného ako  bol ten nad priesmykom,ale poskytoval nám úkryt takže sme neboli tak ľahko viditeľný. Išli sme asi pätnásť kilometrov, ( pre upira je to ako malá prechádzka ) kým sme uvideli čistinku na ktorej bola vysoká skala. Na tej skale bola jaskyňa v ktorej horel oheň. Nemohli sme ísť bližšie,pretože už svitalo. Aj tak sme boli unavený. Po menšej porade sme sa stiahli hlbšie do lesa pod koruny stromov,prikryli sa listím,plášťami a zaspali.

 

Zobudili sme sa,keď už bola tma. Všetko sme upratali a išli sa pozrieť na skrýšu nášej obete. Bola tam. Sedela si pri ohniku a brúsila meč,na môj názor až moc pokojne. Akoby.. nie blbosť! Nemôže nás predsa čakať! Pomyslel som si. ,,V pohode?" Pristúpil ku mne Alexandrius. ,,Jasné" povedal som,ale výraz mojej tváre o tom moc nesvedčil. ,,Hlavne sa vy dvaja nerozbesnite! Prišli sme ju zájať,nie zabiť!" Hovoril napoly sa smejúc cez šatku na ústach a cez hlavu si nasadil kapucňu. ,,My? Však mi ani muche neublížime,však Lukas?" povedal Nigni. Tentoraz som sa musel smiať ja.

 

V plášti nočnej tmy sa spoza stromov vynorilo šesť postáv a jedna sirueta mačky. Títo siedmy sa stihli dostať ku skale práve vtedy keď jeden z dvoch rysov otočil krk aby sa pozrel na pravú stranu lesa,odkiaľ len pred chvíľou vybehli. Šesť tieňov sa začalo nehlučne škriabať na skalu. ( Nigni ostal pre prípad núdze vzadu )  Keď boli,ale iba skoro, pod okrajom začali sa od seba vzdalovať. Narobili pritom menej hluku,ako mucha za letu. Keď bol každý na svojom mieste ukázal palec hore. Alexandrius potom vystrel tri prsty,a každý okrem neho začal tasiť meče. To však vydávalo tichý,ale aj tak zvieratám počutelný škripot. Rys čo bol nadomnou zastal,otočil sa, začal pozerať na okolité stromy a hádať či sa mu to len nezdalo. Modlil som sa nech sa nepozrie pod seba. Síce,tak či tak by som ho zabil,ale bol by som nerád keby svoju pani upozornil predčasne. Tri... Dva... Jeden... Všetci sme sa odrazili súčasne,ja som pri výskoku spravil póloblúk mečom doľava aby som sa zbavil toho rysa nadomnou. Teoreticky dobre vymyslené, splniť to splnilo svoj účel,lenže musel som si zavrieť oči lebo krv ktorá mala prúdiť do chýbajúcej hlavy mi teraz šplechla do tváre. Alexandrius si v skoku vytiahol luk a šíp,a pri dopade už mieril na čiernovlásku,ktorá mu zatiaľ nevenovala pozornosť. Pokojne si ďalej brúsila svoj,až nechutne lesklý,meč. Pozerala pri tom na akýsi čudesný valcovitý predmet na papieri pred sebou. ,,Nehýbte sa,ste zatknutá! Pôjdete s nami! Zrúkol cez šatku ktorú mal na ústach. Prestala.Uplne flegmaticky sa postavila, a zastrčila si lesknúci meč späť do pošvy. Otočila sa: ,,takže sa predsa len bojíš však?" Bludila pohľadom po votrelcoch až uprela oči na mňa: ,,Lukas." Zamrazilo ma: ako to vedela? ,,Pôjdete s nami" zopakoval rázne Alexandrius s napnutým lukom. ,,Rada by som" povedala: ,,Ale teraz nemám čas a ak ma ospravedlníte ponáhľam sa" ustúpila doprava vystrela ruku a pustila kameň ktorý dopadol na okraj papiera,presne na symbol akejsi žltej gule s čiernym stredom s ktorého vybiehali tri čierne čiary. Papier vzbĺkol. Ale plamene boli,na to že by mal horieť obyčajný papier, dlhé ani stĺpy. Zrazu s nich začali vyskakovať vlci so sivou srsťou,čiernymi očami bez bielok a silnými zubami. Začali sa vrhať na nás. Alexandrius bleskurýchlo vystrelil čím skolil prvého a vzápätí už mal v ruke svoj obojručný meč,ktorým rozsekol ďalších troch odvážlivcov ešte v skoku. Moje krátke meče boli na tom podobne: krv vlkov z nich až striekala keď som nimi mával ako dirigent orchestra paličkou. Hrozivo a pritom elegantne. Vtedy som uvidel že Ašern uteká na druhú stranu jaskyne kde ( vďaka za upirske oči ) bola plošina.  ,,Zastavte ju!" Skríkol Alexandrius,práve sekajúc jedného vlka napoly,zjavne už nemal takú chuť dodržať Viktorov príkaz. Tieňom nebolo treba hovoriť dvakrát: sotva to dopovedal už jeden stál pri nej a sekol jej po hlave. To,čo sa potom stalo som nikdy celkom nepochopil: Vytasila svoj meč,zohla sa a sekla mu do brucha. Prakticky by to nemalo byť možné,človek predsa nie je rýchlejší ako upír! A predsa sa to stalo. Aj výraz jeho tváre hovoril o tom aký bol prekvapený tesne pred tým než sa rozsypal a ostal z neho len prach,meč a oblečenie.  Keď bola na kraji zastala,a venovala mi krutý,ponižujúci a víťazoslavny úsmev. Ozval sa rev,hlučný rev. Hneď som vedel čo znamená, zamrazilo ma. Skočila. Chvíľu nič,takže som sa mohol plne sústrediť na sekanie vlkov okolo seba. Čo nebolo moc obtiažne: bolo ich síce veľa,ale vlci sú vlci. Stačilo sa len trochu hýbať,a vedieť anatomiu zvierat. ( aby ste sa nezaťažovali sekanim a bodanim toho,bez čoho prežijú ) Vtom sa odtial kam skočila vynoril,hnedý až jemne hnedozelený drak na ktorom sedela. Vtedy akoby všetko zastalo: vlci,tiene, dokonca aj Alexandrius hladel s úžasom na ten výjav. V duchu som sa usmial: ,,Nigni? Máš chuť si trochu zalietať?" ,,Ku mne! Všetci ku mne!" kričal som. Vtedy akoby všetko znova ožilo: vlci začali opäť dobiedzať a upíri opäť bojovať. Bez zbytočných otázok sa všetci zhromaždili okolo mňa. ,,To sa nemusíš ani pýtať" strecha jaskyne sa začala rútiť. Skrčil som sa a videl ako o podlahu škrípu mačacie pazúry veľkosti slonich klov. Nigni klesol nižšie a spomalil. Vedel som čo chce. Postavil som sa,a rozbehol k nemu. Vlci na neho chceli útočiť,ale tiene sa takmer okamžite chytili rozumu, kryli ho. Skočil som a pristál mu rovno medzi krídlami práve vtedy keď plošina končila. Mávol krídlami,nabral rýchlosť a vyletel hore,potom sa však spustil a vyrovnal svoju letovú dráhu s drakom pred nami. ,,Zabi tú štetku!! Ozval sa za mnou Alexandriusov hlas.

,,Nemal som ju ešte pred chvíľou nechať žiť?" Zasmial som sa v duchu.

 

Preleteli sme ponad Leternské lesy,a Marnské hory,než sa konečne otočila a uvedomila si že ju prenasledujeme. Ten pohľad, akým sa na nás dívala nikdy nezabudnem: akási zmes pekelnej nenávisti,ľútosti,strachu,bolesti a zúfalstva. To čo nesledovalo po tom som od začiatku čakal. Pokúsila sa Nigniho získať späť,prehovoriť myšlienkami. Našťastie,puto jazdec-drak a opačne zjavne funguje aj na bytosti,ktoré nie sú úplné drakmi,takže som to počul. ,,Ainakus prestaň! Čo to robíš?"

,,Svoju prácu" odpovedal jej chladne,a keď sme sa dostatočne priblížili otvoril ústa,a vypustil na hnedozeleného draka plameň. Ten klesol,a spravil vo vzduchu otočku.

,,Nikdy nie je neskoro Ainakus! Vráť sa! Vráť sa ku mne! Spolu sa mu dokážeme vzoprieť! Ak sa vrátiš už nikdy ťa nebudem v love obmedzovať! Prosím,prosím Ainakus!"

Obmedzovať v lovení? A čoho,myší? Ale choď! Bol som ti dobrý akurát na vyháňanie hlodavcov z domu,a občasné rozprávanie. Vari nevidíš čo som? A čo si ty? Len úbohý človek! Pohrdavo sa zasmial,a pridal aby sme ju dobehli.

,,Dobre uznávam,nemá to cenu" povedala keď sme boli už takmer pri nej: už hovoríš ako on." Povedala,jej drak zastal,to znamenalo že aj Nigni musel. Keď tak spravil hnedozelenáč mu už chnapal čeľustami po krku. Vďaka za upírske reflexy lebo inak by som nestihol ani meč vytasit. Zatiaľ čo on kúsal,Nigni škrabal ( akoby to nestačilo rútili sme sa strmhlav dole ) s  Ašern sme si vymenili tri údery. Tri krát cinkla čepeľ o čepel,a keď sa Nigni,tesne nad zemou, konečne zbavil dobiedzajúceho draka tým,že ho odkopol,so všetkým hnevom na mňa zrúkla:  ,,Ty vrah!!!" Musel som sa zasmiať. Nigni sa tesne pred pádom vyrovnal,a letel nad zemou. Chramst! Počul som skoro za chrbtom. Vylakane som sa otočil. Uvidel som toho zelenáča hryzúc po Nigniho chvoste,a Ašern na ňom sa kruto usmievala. ,,Tak toto teda nie!" Pomyslel som si a zavrel oči. Lavá ruka v ktorej som držal meč mi sčervenala a následne červené plamene preskočili na čepeľ. ,,Nechaj" ozval sa mi v hlave Nigniho hlas: ,,toho dráčika zvládnem." Vtom sa bez varovania obrátil na chrbát, ( za čo som sa mu náležitími nadávkami poďakoval keďže som sa držal len jednou rukou, a skoro som z neho zletel ) pozrel sa dozadu a vypustil z úst plameň priamo na draka za sebou. Ten to však čakal,čiže mu tiež odpovedal  ohňom.  Ešteže stihol stiahnuť chvost lebo dva plamene sa zrazili tesne pred ním. Chvíľu sa tak držali Nigni vpredu a drak tesne za ním. Lenže drak dokáže držať plameň dlhšie,ako démon ktorý bol na draka premenený. Nignimu zachvílu došli sily,zavrel ústa,mocne mávol krídlami a vystrelil hore,ako raketa.  ,,Aaa!" Musel som zakričať,ešte dobre že som už tri dni nič nepil lebo pri tejto rýchlosti by som určite vracal. Zatasil som meč,ktorý som ( ani neviem prečo ) stále držal a chytil sa obydvoma rukami. Zrazu som za sebou uvidel žltú žiaru. Ašern sa za nami rútila tryskom. Keď bola tesne pri nás,tak že už Nignimu horel koniec chvosta, zastal, a urobil premet  vpravo. Jej drak v tej rýchlosťi nestihol zabrzdiť a preletel,vtedy mu Nigni krásne rozškrabol hrdlo.  ,,Nie!!!" Ozval sa srdce rvúci zúfalý krik Ašern,a potom začala aj s mŕtvolou svojho bývalého draka padať.  Ostal stáť vo vzduchu. ,,Vynikajúco Nigni!" Pochválil som ho,a pohladil po hlave,aj keď som sa musel načiahnuť. Asi viete ako pradie mačka. Ale ako pradie mačka ( pardón, kocúr ) veľkosťi domu,to si len ťažko predstaviť. ,,Dobre,poďme to dokončiť“ povedal som. Nignimu nebolo treba hovoriť dvakrát. Za chvílu sme ju našli: bola na veľkej čistinke. Čupela k nám chrbtom, s hlavou pri hlave svojho mŕtveho draka,akoby mu niečo šepkala. Nigni, bez akéhokoľvek zvuku ladne pristál na čistinke oproti nej. Zoskočil som z neho,vytasil obydva meče a išiel k nej. ,,Úprimnú sústrasť,je mi ľúto čo sa muselo stať tvojmu drakovi. Keby si sa bola vzdala nestalo by sa to." Postavila sa,a ruky sa  jej triasli hnevom: ,,Ty... Ty... Ty... " Nevedela nájsť ani slovo ktorým by vyjadrila svoju nenávisť. ,,Ty bastard!" Dostala zo seba napokon,vytasila svoj meč a začala po mne zbesilo sekať, v očiach mala nevýslovnú nenávisť. Ustúpil som a dvakrát odrazil jej meč, raz zdola,raz hore.  Potom chytila meč oboma rukami dala si ho nad hlavu,a sekla dolu z hrdinským: ,,Zomri!" Tesne pred tým než sa jej podarilo rozseknúť ma, skrížil som svoje meče nad hlavu do x.  Ozvalo sa cinknutie čepeli. Teatrálne som si vzdychol: ,,Tak dobre,keď tak veľmi chceš,to prianie ti splním." Pravou rukou som spravil oblúk doprava,čím som jej vyrazil meč,a ľavý som jej zabodol do brucha. Stuhla. V tvári sa jej mihol prekvapený výraz,potom sa však usmiala a zavrela oči. ,,Vďaka" zašepkala. Vytiahol som zakrvavený meč,a následne nechal jej bezvládne telo klesnúť na zem.  Na čistinku dobehli tiene spolu s Alexandriusom. Oni zostali stáť na kraji čistinky a prekvapene pozerali na jej mŕtvolu. Alexandrius podišiel ku mne práve vtedy,keď som si mlčky čistil krvavú čepeľ.

,,Viktor povedal,že ju máme priniesť živú. Porušil si lordov rozkaz." Prísne sa na mňa pozrel,ale kedže som bol otočený chrbtom nevnímal som ten pohľad. ,,Lež ako tvoj priateľ," položil mi ruku na plece: ,,som rád že si ju zabil" na jeho tvári sa rozhostil krutý a zároveň škodoradostný,víťazoslávny úsmev. Skončil som,a zastrčil si meč späť za chrbát.

,,Nenechám ju umrieť" kľakol som si,položil jej ruku na ranu a začal odriekať liečivé zaklínadlo. Všetci na mňa nechápavo civeli. Keď som sa postavil, po škaredej rane na bruchu nebolo ani stopy.

,,Čo je? Nie sme predsa barbari. Každý zločinec musí byť najprv súdený." Alexandrius pretočil očami: ,,Akoby to nebolo jedno,aj tak ju odsúdia na popravu." ,,Snáď nechceš Viktorovi kaziť to potešenie odsúdiť ďalšieho vraha" usmial som sa,a vykročil naspäť do lesa. Alexandrius si len vzdychol: ,,Vy" ukázal na dvoch zabijakov stojacich obďaleč: ,,zoberte ju,je čas vrátiť sa ku kráľovi."

 

Viktor zúril. Nie len že sme neprišli načas,ale ešte k tomu sme vyslovene porušili kráľov príkaz žiadne straty. Klačiac pred ním sme museli znášať výčitky a urážky, ktorými nás jednostaj bombardoval. Našťastie, Ašern sa zobudila skoro a kráľovský súd sa mohol začať. Vlasne to netrvalo až tak dlho.

 

Kráľovská sieň bola preplnená. Napravo,aj naľavo sedeli za dlhými čiernymi stolmi všetci šlachtici, šlachtičné a potichu si šepkali. Busty démonov nad nimi pripomínali dravcov ktorý len čakajú na to, kým príde ich korisť. Vzadu,v tme stáli chrbtami o stenu opretý vojaci v brneniach -pre každý prípad- a tak isto aj ja s Alexandriusom a tieňmi. Viktor sedel na tróne v –tradične-  tmavočervenej tunike prešívanej zlatom a čakal. Všetci sme čakali.

 

Keď sa otvorili zlaté dvere vrava stíchla. Vošli dvaja vojaci v celočiernom brnení. Jeden niesol veľký a dlhý plech, druhý mieril kopijou na postavu pripútanú na ňom. Došli s tým až pred kráľa a nosič ten plech postavil.  Samozrejme,tá pripútaná osoba nemohol byť nikto iný než Ašern. Kvôli šatke, ktorú mala na ústach ani nemohla rozprávať. Ale podľa jej pohľadu usudzujem že by sa jej ani nechcelo. Druhý spustil kopiju prešiel dozadu a vyklopil odzadu dva trojuholníky ktoré konštrukcií bránili prekotiť sa. Až potom to mohol jeho spoločník - ktorý to celý čas musel držať - pustiť. Obydvaja poklakli pred lordom,následne dali Ašern dole šatku, a na jeho pokyn odišli. Keď však zatvárali za sebou zlaté dvere všimol som si, že tam čaká hrozne moc vojakov. Pre bezpečnosť. Upíri sa Ašern báli, preto Viktor nechal uzavrieť a zabezpečiť hrad a okolie. Všade boli hordy strážcov. Neprešla okolo ani myš,bez toho aby si ju nevšimli. 

Viktor vstal: ,,Ašern" začal pomaly: ,,boli ste obvinená s opantávania zvierat, vyvraždenia a vypálenia dediny Ferat. Vraždy jednotky vojakov spolu s čarodejnikom a následný odpor pri zatýkaní,pri ktorom ste taktiež zabila dvoch upírov. Chcete povedať niečo na svoju obhajobu?" Mlčala. Iba si tupo pozerala na nohy,a mlčala.  ,,Priznávate sa teda k svojim činom?" spýtal sa po chvíli Viktor. Opäť ticho. ,,Pripomeniem vám, že zabitie upíra inou rasou sa na našom území trestá smrťou. Ste si toho vedomá?" Zase ticho. Lord sa posadil. Zjavne pochopil že tento monológ - počas ktorého si na moje prekvapenie zachoval kľud a vôbec nezvýšil hlas - nemá význam. A aj na jeho tvárí bolo vidieť že mu odľahlo. S takým súperom, akým bola Ašern zjavne očakával dlhú slovnú bitku.

,,Nuž kto mlčí,ten svedčí" povedal a na tvári sa mu na sekundu mihol víťazoslávny úsmev. ,,Kto je za oslobodenie?" Teraz prišlo na rad hlasovanie šľachty. No,ale po tom čo všetko sa stalo nebolo veľkým prekvapením že na prvé vyzvanie sa z obydvoch stolov nezdvihla žiadna ruka.

Alexandrius sa ku mne naklonil a šepol: ,,Tentokrát som ti tú poctu vybavil" povedal a uškrnul sa. ,,Ale prosím ta o jednu vec." vytiahol si z puzdra meč a podal mi ho: ,,za našich mŕtvych bratov,chcem aby to bol môj meč." Pozrel som sa naňho,a potom na ostatné tiene ktorý stáli neďaleko. Všetci na mňa pozerali s očakávaním. Usmial som sa,a chytil rukoväť: ,,Ak si to želáš."

,,A kto je za popravu?" spýtal sa Viktor. Všetky ruky sa dvihli. ,,Vážená pani" predniesol slávnostne lord: ,,z moci kráľa nočných lovcov a podľa práva krvavého kódexu vás odsudzujem na popravu mečom." Povedal a kývol mi. Ozval sa potlesk a štrnganie čaší. Vyšiel som s tmy,stále neveriac tomu čo sa nám práve podarilo. Ašern zavrela oči,ale nikdo si to vtedy nevšimol. Až keď som bol v polovici cesty,začala sa smiať. Najprv potichu a potom hlasnejšie a hlasnejšie. Jej sebavedomý smiech ma donútil zastať,a privolal pozornosť rozveselených šlachticov a lorda. ,,Je tu niečo smiešne?" spýtal sa nechápavo Viktor. ,,Áno, vy" odpovedala mu v záchvate smiechu a pokračovala v ňom ešte hodnú chvíľu. Potom sa jej podarilo trochu ukludniť. ,,Vy... Krátke uchechtnutie: vy si fakt myslíte, že keď ste vyhnali ľudí,že odišli všetci? Ľudia nepoznajú slovo porážka a nemajú v povahe pokoru. Už na ich domovskej planéte vymysleli zbraň. Zbraň ktorá im dávala silu neobmedzenej deštrukcie,zbraň vďaka ktorej padla demokracia. Zbraň vďaka ktorej získali nadvládu... A ktorá sa nedá zastaviť. Túto zbraň si priniesli aj sem. V prípade že by prehrávali s ňou mohli okamžite vyhladiť akýkoľvek odpor. Krajné riešenie. Túto zbraň samozrejme dobre ukryli a nechali tam skupinku ľudí ktorá mala v prípade núdze tú zbraň použiť. Žiaľ, protiútok prišiel moc skoro a to aj vďaka mojim zvieratám  -čo teraz s celého srdca ľutujem- takže nestihli ten rozkaz vydať.  Ale tý ľudia ostali - ukrytý pred zrakmi všetkých - verne strážiť tú zbraň. Izolovaný od sveta dúfajú že ten rozkaz raz príde. A on príde" zdvihla oči,otočila hlavu a s krutým úsmevom sa pozrela priamo na mňa: ,,Práve teraz!" Následne vykríkla akoby dostala ranu bičom a vybuchla v záblesku zeleného svetla. Všetkých to oslepilo tak že si museli zakryť oči. Nastal chaos. Vyplašená šľachta s krikom utekala ku dverám, akoby s toho zeleného kruhu, ktorý ešte stále svietil v priestore na mieste kde len nedávno bola pripútaná,mali vyskakovať vlkodlaci. Strážnici si asi mysleli to isté lebo vybehli s kútov a stáli pred tým kruhom s pripravenými zbraňami. Ale to zjavne nestačilo,keďže aj strážci vonku počuli ten hluk nahrnuli sa dnu tiež. Vtom sa otvor začal zmenšovať. Viktor prudko vstal: ,,Zastavte to!!" Ako na povel sa davom vojakov predrali štyria upíri v drahých tunikách postavili sa k zelenému otvoru, zdvihli ruky a svorne začali čosi mrmlať. Zmenšovanie prestalo. Malers vybehol spoza tronu a vykríkol: ,,Načo čakáte vy lenivci?! Preskupiť!" Vojaci ihneď spravili čo im prikázal: tý s kópiami a širokými obdĺžnikovími štítmi dopredu,za nimi tý zo štítmi a mečmi. V strede boli rôzne zbrane a úplne vzadu išli lukostrelci. Malers sa pozrel na lorda a ten len mlčky prikývol. ,,Nepriateľ! Nepriateľ sa pred našimi zrakmi schovával tam!" Mečom ukázal na zelený portál: Ostala len smietka,len muchy ktoré treba zašlapiť. Poďme to skončiť,aby naše deti mohli žiť bez týchto trňov v očiach,rof reve dasserk!"  ,,Rof reve dasserk! Rof reve dasserk!" skandovali všetci,dokonca i Viktor. ,,Moment,zhačil sa Alexandrius: ,,čo ak je to pasca?" ,,Ale choď! Však ich je tam len pár,a my máme dva pluky,navyše sú to len ľudia. No taak" potlapkal som ho po pleci: poďme si zopakovať staré časy." Alexandrius ešte chvíľu rozmýšlal ale potom ustúpil, usmial sa:  ,,dobre teda." O nohu sa mi obtrelo niečo chladné a mäkké. Pozrel som sa ta: bol to Nigni. Obdivujem ten jeho talent ostať nevidený a nepočutý kedy chce. ,,Za večnú tmu" ozval sa mi v hlave jeho hlas. ,,Za večnú tmu" odpovedal som. Pridali sme sa spolu s tienmi k vojakom. ,,Rof  reve dasserk!" zvolali Viktor spolu z Malersom a skočili do portálu. ,,Hurááá" zrevali všetci a rozbehli sa za nimi...

V ústrety našej najväčšej nočnej more.

 

Objavili sme sa v umelo vytvorenej, tmavej jaskyni. Svojim vzhľadom však pripomínala skôr okrúhlu megasieň. Jediné svetlo, ktoré tu bolo vyžarovalo z divných zelených trubičiek. Tie boli pripevnené po stenách. Po celom komplexe sa rozprestierali železné konštrukcie, mostíky a plošiny. Tie sa ako hady ovýjali okolo masívneho tmavozeleného valca ktorý bol zakončený špicom. Bol dominantou tejto podzemnej jaskyne. Vysoký asi ako hradná veža a dosť sa podobal na tú vec, ktorú mala Ašern nakreslenú na tom papieri keď sme ju prišli zatknúť. Na konštrukciách sa nezaujato prechádzali vojaci. Okolo nich ako usilovné mravce behali ľudia v oblekoch. Niečo zapisovali, kričali po sebe, zvárali či kontrolovali. Vládla tam relativne pokojná pracovná atfosméra...

Ktorá sa však zmenila len čo nás zbadali.

 

Nastal chaos. Civilisti akosi zabudli na svoju prácu, panicky odhadzovali obsah svojich rúk a zbesilo utekali do bezpečia. Svetlo trubičiek sa v okamihu zmenilo zo zelenej na červenú a ozval sa robitický hlas: ,,Červený kód, všetci členovia ochranky sa okamžite dostavia na svoje miesta. Červený kód, všetci členovia ochranky sa dostavia na svoje miesta. Červený kód..." A takto stále dokola. Nikdy sa náhle vzniesol do vzduchu. ,,Hej čo robíš?!" zakričal som za ním,ale neodpovedal. V sekunde vyletel von zvláštnou rúrou ktorá bola nad valcom. Prví vojaci hore na nás začali strieľať. Našťastie, naša predná línia presne vedela, čo má v takom prípade robiť: štíty od seba a zraziť sa čo najbližšie k sebe. Takto vznikla takmer neprekonateľná predná línia. Aj napriek stále sa zhusťujúcej paľbe sme sa pohli dopredu. Naše štíty totiž neboli vyrobené z obyčajného železa, ale z Dexarintskej ocele. Nebola zas až taká vzácna, ale nachádzala sa len v Dexarintských jaskyniach, tradične v úplnej temnote. ( Čo je väčšia prekážka než si myslíte, je totiž rozdiel medzi tmou a temnotou ) Ľahká ako hliník, pevná ako diamant a to i bez magickej energie. Na prerazenie takého štítu by ste potrebovali delo. Postupovali sme pomaly ale isto. Už neboli tak agresívny... No aspoň som si to myslel,vzápätí som však uvidel -cez mikromedzeru medzi štítmi- pred nami akúsi hromadu vriec, za ktorou sa snažil nejaký vojak klačiac zdvihnúť - usúdil som podľa toho ako sa s tým trápil - veľmi ťažkú a dlhú kovovú vec. Akonáhle to zdvihol paľba ešte zosilnela. Formácia zastala. ,,Prečo stojíme?!" reval Malers na veliteľa prednej línie snažiac sa prehlušiť smrtiaci dážď, bubnujúci na štíty neústupčivých mužov. ,,Je mi ľúto pane!" Kričal mu veliteľ, aj keď stáli krok od seba: ,,Ten nápor je príliš silný a..." Ešte tú vetu ani poriadne nedokončil, keď mu nad hlavou presvištal čierny mrak. Asi osemdesiat šípov, ako odpoveď na ich útok. Palba okamžite stíchla, úplne. Všetci sa prekvapene obzreli: za nami v poslednom rade si skupinka lukostrelcov spokojne pripravovala ďalšie šípy. Morálka stúpla kozmickou rýchlosťou. Veliteľ prvej línie zdvihol ruku. Chcel dať rozkaz k pohybu, keď vtom mu niečo prerazilo prilbu a padol na zem. Môj mozog chvíľu odmietal spracovať čo práve videl, ale potom som sa vzchopil a začal hľadať nepriateľa. Netrvalo mi to dlho. Ďalej od nás bola čierna plošina, na ktorej ležali dvaja vojaci. Boli odetý do čierneho maskovacieho obleku a v rukách držali dlhočizné kovové predmety. Padol další a ďalší... Očividne vedeli čo robia. Chceli nám podlomiť sebavedomie tak strieľali len veliteľov a vysoko postavených. Keď však padol štvrtý, veliteľ prvej línie ( dostal to ako prvý ) sa prebral a chcel sa pomaly postaviť. Sláva, Nemajú striebro! pomyslel som si. ,,Nie!" zaznel mi v hlave Viktorov hlas: ,,Nehýbte sa! Nech si myslia že nás zabili" posledné slová povedal so škodoradostným podtónom. Podľa zarazeného výrazu na tvárach ostatných som usúdil, že zjavne niesom jediný kto lorda počuje. Prekvapenie sa však postupne menilo na zákerné úsmevy. Kým nás zamestnávali tý maskovaný, mŕtvych vojakov stihli nahradiť ďalší. Tlak na predné línie sa obnovil so všetkou silou. Ale nám to len vyhovovalo. Odkryli sa štíty a z odhodlaným bojovým pokrikom sme sa rozbehli proti nim. Bola to samovražda. Oni to - samozrejme - vedeli, čo bolo vidieť na ich spokojných úsmevoch. Dokonca sa zdvihla aj jedna - doteraz som si myslel že- stena za ktorou bol veľký kus plechu na pásoch, ktorý ešte zrýchlil tempo nášho "umierania." Za chvíľu som to dostal aj ja do hlavy a tri krát do hrude. No nedá sa povedať že by to nejako bolelo, skôr šteklilo. Nechal som nech ma náraz zrazí na zem a robil sa mŕtvym. Ani nie za tri minúty paľba stíchla. ,,Opatrne Jack,vieš čo sa hovorí..." povedal starší vojak ktorý ako jediný ostal vzadu zatiaľ čo ostatný už suverénne šliapali po našich telách a strieľali do nás. ( dodnes nechápem prečo ) ,,Si poverčivá baba Rogers!" odpovedal mu hnedovlasý vojak v krémovom oblečení, zastal nado mnou a namieril na mňa zbraň. ,,Ukážem ti,že všetky tie reči o nesmrteľných bytostiach ktoré pijú krv boli len hlúpe kecy!" povedal s pohrdavým úsmevom. ,,Vy tupci! ... Utekajte! ... Oni nie sú mŕtvy!" zapraskal vo vysielačkách hlas vrieskajúcej Ašern.

Neskoro.

 

Teraz! Prebleslo mi hlavou. Chytil som mu ruku a jednoducho mu ju odtrhol. Nevšimal som si jeho uši trhajuci vreskot, aj tak za chvíľu vykrváca. Otvoril som ústa a nechal si striekajúcu krv z jeho ruky tiecť rovno do hrdla. Hmm, nie je zlá,ale pil som už aj lepšiu. Pozrel som sa na - už bledú- mŕtvolu na zemi: ,,vďaka" povedal a len tak z dobrosrdečnosti som mu vrátil jeho bývalú ruku. Postavil som sa. Okolo mňa zjavne začala hostina: Upíri -niektorý zranený, iný už zdravý- sa vrhali na vydesených a bezmocne strielajúcich vojakov. Tý zjavne nevedeli pochopiť to ako sa môže niekto, komu pred chvíľou prestrelili nohy, zrazu postaviť a priamo pred nimi odseknúť ich kamarátom hlavu. Presne ako vtedy pomyslel som si s úsmevom Našťastie - pre nich- sa tá plechová búda spamätala dosť skoro a dokázala nás chvíľu zdržať.   Ale len do chvíle, kým k nej nedošiel jeden naštvaný upír. Jednou rukou odtrhol predný pancier, akoby to bol kus papiera. Chytil dvoch jačiacich pilotov - každého jednou rukou - aj napriek tomu že tam boli pripútaný ich jednoducho vyšklbol a hodil do toho chaosu. Zrazu ma niečo hodilo do strany. Mal som to v ramene. Bol to pocit akoby vás pichlo minimálne desať včiel naraz. Nadvihol som obočie a vrhol na neďaleko stojaceho vojaka pohľad typu: čo si ten o sebe myslí? Jedným skokom som bol pri ňom. Stihol síce ešte raz vystreliť,ale uhol som sa úkrokom doprava. Ľavým mečom som mu rozsekol zbraň a pravý mu zapichol do brucha. Ešte som ich ani poriadne nevytiahol a už som pocítil ďalšie šteklenie. Tentokrát miernejšie,ale pravidelnejšie. Otočil som sa. Za mnou stál vojak s tým divným kovovým predmetom v rukách s ktorého vyžaroval malý plamienok. Síce som držal v rukách meče a aj tie šípky leteli obdivuhodnou rýchlosťou. Človek by ich nechytil, ale ako je všetkým známe: ja nie som človek. Chytil som ich za hrsť do pravej ruky. Boli vážne maličké, aj som sa čudoval ako ich môžu tý kováči ukovať. Držal som ich však len chvíľu a potom - ak to môžem tak povedať - ich vrátil pôvodnému majiteľovi. Padol mŕtvy, s prederaveným bruchom. Ďalšia vec, ktorej som sa čudoval: používajú zbrane proti ktorým sa nevedia brániť? Vtom som za sebou začul kroky. Otočil som sa práve vo chvíľi keď sa ten votrelec chystal prstom stlačiť akýsi kúsok kovu. Ľavým mečom som mu vychylil zbraň a pravým rozsekol brucho s otočky. Keď som ju dokončil, ľavým mečom som preťal vzduch a pravý zdvihol nad hlavu podvedome čakajúc útok. Nerozmýšlal som, proste reflexy naučené s večného šermu. A fakticky: ozval sa vystrel, potom cinknutie a vzápätí z plošiny spadol vojak s prestrelenou hlavou. Na čepeli mi ostala ryha. Takže vyplatilo sa pomyslel som si a otočil sa na ďalšieho záujemcu…

 

Asi po ôsmych snaživcoch ma to už prestalo baviť. Na mikrosekundu som sa zastavil a potom urobil okolo seba pyruetu s mečom, ktorá ma zaručene zbavila všetkého živého v dosahu. Nebavilo ma bojovať sám. Preto, som sa v tomto chaose vydal hľadať Alexandriusa. Našiel som ho - ako inak - v kruhu nepriateľov. Stál v strede. Kruh bol kompletne uzatvorený, mierili na neho tými svojimi zbraňami. On tam však stál úplne bez pohnutia. Jeden z nich vystrelil… A okamžite padol mŕtvy. Potom však priskočil ďalší a kruh sa znovu uzavrel. A celú tú dobu tam Alexandrius stál, oči na zemi, luk na chrbte, meč sklonený. Takto sa to opakovalo. Ako to len robíš? preletelo mi hlavou. Stál som obďaleč a uprene sa zahľadel na Alexandriusa. A vtedy som to uvidel. Jeden s vojakov vystrelil. Alexandrius sa otočil za zvukom výstrelu,zdvihol meč a - presne tak, ako pred chvíľou ja - tú šipku odrazil čepeľou do jej majiteľa. Potom sa vrátil do nehybného postoja. Všetko to trvalo približne mikrotisícinu stotiny. Nemohli to vidieť. Usmial som sa a prišiel bližšie. Prepichol som odzadu dvoch a keď padli prešiel k Alexandriusovi a oprel sa mu o chrbát: ,,Máš sa?" spýtal som sa ho - iba tak pre efekt- zakrútil mečmi v dlaniach a potom ich špice namieril na mieriacich vojakov. Tým veru nebolo všetko jedno. Svedčil o tom aj vydesený výraz na ich tvárach. Nedokázali si poradiť s jedným upírom, nie to ešte s dvoma! ,,Dobre, a ty?" spýtal sa ma na oplátku zas on, ale nestihol som odpovedať. Tý vojaci sa totiž už vykašľali na taktiku: proste vystrelili všetci naraz. Na mojej tvári sa mihol úsmev a všimol som si že na Alexandriusovej tiež. Niekedy ma fascinuje, ako dokážeme myslieť na to isté. Proste sme si len ľahli. Oni - s ich nedokonalými očami - si to nestačili všimnúť a postrielali sa navzájom.

,,To… To... To bolo fantastické!" vravel som v záchvate smiechu a pritom sa pokúšal vstať.

,,Máš pravdu" odpovedal mi Alexandrius, ktorý bol na tom rovnako. Postavil sa: ,,Pokračujeme?" Prikývol som, no vtom sa mi v hlave ozvalo: ,,Hej vy dvaja, nehrajte sa tu s tými úbožiakmi a radšej hľadajte tú, kvôli ktorej sme tu! Je hore v riadiacom centre! A švihom!" Je síce pravda, že upíri sú bledý, ale ja som teraz zbledol ešte viac a Alexandrius tiež. Zjavne ho tiež počul. Jeho Lordstvo vlasne nie je až taký prísny k svojim, ale aj tak sa ho nevyplatí dráždiť. ,,Rozkaz pane" odpovedal som mu v myšlienkach a spolu s Alexandriusom som sa začal pozerať po tom riadiacom centre.  Našli sme ho pomerne rýchlo. Nad celým komplexom v pravo, akoby na strope visela veľká, plechová búda natretá na krémovo. Odzadu bola obalená skalou, akoby z nej vyrastala. Začali sme hľadať vchod. Ani ten sme nehľadali dlho. Na okraji kopule sa dvíhali strmé ,plechové schody rovno do tej skaly. Nebolo na čo čakať, rozbehli sme sa k nim.

 

Síce, cestu sme si museli presekať a to doslova. Alexandrius mi ale prvýkrát ukázal, že luk nie je len na boj s diaľky. Pravda, mal viac práce, ale keď sme tam došli moje meče tiež neboli zrovna čisté. Pri schodoch boli dvaja vojaci, ktorý sa snažili strielať do toho chaosu. Keď nás však zbadali a obrátili zbane. Namiesto vystrelov sa však ozval len cinkot. Nemali už čím strieľať. Ten prvý sa na to zjavne vykašľal a z vreskotom sa rozbehol k nám. Skočil som pred Alexandriusa. Chcel ma udrieť do brucha, ale pristavil som mu zbraň čepeľou a druhou mu prebodol krk. Ten druhý si už zatiaľ stihol nabiť, ale hneď ako som skončil s prvým som skočil k nemu. Stlačil ten divný jazýček, ale stačil som mu mečom odkloniť hlaveň. Plameň smeroval na jeho spolubojovníkov, ktorý okamžite padli mŕtvy. Keď zhasol násadou druhého meča som ho udrel do brucha. Tým som ho donútil ustúpiť, skrčiť sa a pustiť zbraň. Viac ani nepotreboval k tomu, aby som mu druhým mečom prepichol hlavu. Ležerne som vytiahol zakrvavenú, čiernu čepeľ a nechal mŕtvolu padnúť na zem. Otočil som sa na Alexandriusa: ,,Čo ty na to?" Namiesto odpovede na mňa len zasyčal: ,,Skrč sa!" Nepýtal som sa ho prečo, proste som sa skrčil. Veril som mu. Otočil som hlavu a videl vojaka s namierenou zbraňou, ako klesá k zemi. V hlave šíp. ,,Vďaka" poďakoval som Alexandriusovi keď som sa postavil: ,,To bolo dobré." Namiesto odpovede vybehol na schody: ,,Nemáš mi za čo ďakovať a aj ty si bol celkom dobrý." S úsmevom som vybehol za ním, po relatívne čistých schodoch. ( ak nepočítam krv,a pár mŕtvol obeseních na zábradlí. Z hláv a brúch im trčali čierne pierka.)  Došli sme na koniec schodov. Pred nami bol oblúkovi vchod do umelej jaskyne. Krátko sme na seba pozreli a vykročili do temnoty…

 

Vnútri bola tma,čo nám vyhovovalo. Bola to tiež okrúhla miestnosť v ktorej boli tri šedé dvere. Nad prostredímy bol namaľovaný žltý kruh a v ňom tri čierne čiary. Pri dverách bol menší stupienok a podlaha bola z piesku. Steny boli jednoliate. Vyzerá to ako.. ako.. ako aréna!" pomyslel som si keď sme s Alexandriusom kráčali vpred, on s lukom a ja s mečmi. Zrazu sa rozsvietilo. Bolo to fakt nechutné. Museli sme sa otočiť. Také silné svetlo jednoducho nedokázali naše oči tak rýchlo spracovať. Urobil som to nerád a s vedomím že teraz  nás môže hocikto alebo hocičo "privítať" , ale darmo, organizmu nerozkážete. Keď sme si po chvíli zvykli, otočili sme sa a žmúrili do svetla. ( V umelom osvetlení upír vidí asi toľko, koľko človek o polnoci. ) Potom sa otvorili dvere. Alexandrius ihneď napol luk, a namieril. Ale  vyšiel z nich len  chlapec. Malý. Mohol mať tak osem rokov, do tváre sme mu - pre prebytok svetla - nevideli.  Išiel tarbavo a pomaly. Kládol nohu za nohou, akoby už nevládal. Došiel k okraju a padol na kolená do piesku.

,,Je to len dieťa" šepol som Alexandriusovi ktorý po chvíli sklopil luk. Sám som schoval meče do pošiev a vykročil k nemu. Kľakol som si: ,,Čo sa ti stalo? Vtom sa na mňa pozrel: bielka mal jedovato zelené a zreničky oranžové. Obdivuhodnou rýchlosťou ma chytil za krk a zdvihol. Áno zdvihol! Než som stihol vôbec zareagovať odhodil ma. Podvedome som čakal náraz, no nič sa nestalo. Teda stalo, ale až za chvíľu. Tvrdo som narazil do plechovej podlahy, ale našťastie som včas dal pod seba ruky takže si to neodniesla hlava. Keď som sa spamätal zistil som, že už nie som v tak dobre osvetlenej miestnosti. Poobzeral som sa okolo. Nebol tam nikto, teda okrem nej. Pozerala sa cez sklenú stenu na tú skazu pod sebou s výrazom akoby jej to, čo sa dialo dole vôbec nevadilo. ,,Takže si predsa len prišiel" povedala bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela. Postavil som sa a oprášil: ,,Tvoj kamarát?" kývol som hlavou k dverám, ktoré sa medzitým stihli zavrieť. Na jej tvári sa mihol úsmev: ,,Kedysi ľudský spiritualisti chceli spútať silu nenávisti a hnevu. Chceli tieto dve živly uväzniť. Lenže práve počas rituálu sa tam priplietlo dieťa jedného z nich a..."  Kým rozprávala všimol som si, že vedľa nej je akási červená tabuľka na ktorej sú čísla deväť a štyridsať.. deväť a tridsaťdeväť.. deväť a tridsaťosem… Tie čísla sa postupne znižovali. Nechápal som na čo to je, ale keď mi to došlo striaslo ma. ,,Nemám čas počúvať životné príbehy tvojich otrokov!" rozbehol som sa k nej a vytasil ľavý meč. Sekol som. Ozvalo sa cinknutie. Čepeľ narazila na čepeľ. Stále som nevedel pochopiť kde vzala tú rýchlosť, že stihla vytasit meč a ešte k tomu pokryť môj úder. ,,Nač' sa toľko ponáhľaš? Veď máme more času!" povedala s predstieraným úsmevom. ,,Na druhej strane áno a ja ťa tam s radosťou pošlem" zavrčal som a vytasil aj pravý meč...

 

Keď ten malý chytil Lukasa pod krk,ani som nevedel ako zareagovať. Pardon, vedel. Ale môj mozog jednoducho nevedel pochopiť to, ako môže dieťa odhodiť dospelého upíra akoby bol handrová bábika. Potom sa pozrel na mňa. Vtedy sa moje zmysly uvoľnili. ( Zrejme za to vďačím aj prudko zvýšenému adrenalínu. ) Natiahol som tetivu a vystrelil mieriac mu na hlavu. Tesne pred jeho čelom však šíp zhorel. V úžase som civel na jeho vysmiatu tvár. Zdvihol ruky a mňa zahltil piesok. Nevidel som nič a ešte k tomu sa aj dusil. Jediné čo som vnímal bol môj luk, ktorý som kŕčovito držal v pravej ruke. Zrazu sa moje nohy odpútali od zeme,ale v tej pieskovej bubline som mal čo robiť aby som sa neudusil takže som to ani nevnímal. Piesok zrazu opadol a ja som sa mohol slastne nadýchnuť. Ale len čo  uspokojil potrebu mojich pľúc, uvedomil som si že som tak tri metre nad zemou. Hej, ja zrovna neobľubujem výšky! pomyslel som si. Tvrdo som dopadol na vypieskovanú zem. Chcel som vstať, ale to niečo mi stúpilo na ruku s lukom. To ma opäť zrazilo k zemi. Povedal som NIEČO pre to, lebo chlapec ktorý stál predomnou by normálne nemal mať takú silu. Ľavou rukou ma zdvihol akoby som bol plyšák, zahnal sa a udrel ma pravou do hlavy. Sila úderu ma odhodila až do protilahlej steny. Znovu som sa zviezol do piesku. Tentokrát si to odniesla hlava a to rovno dvakrát. Zahmlieval sa mi pohľad a upadal som do driemot. Obďaleč som videl rozmazanú siruetu toho chlapca. Nie! On ma nesmie poraziť! pomyslel som si a zo všetkých síl sa usiloval zostať pri vedomí. Úspešne. Za chvíľu sa mi vyjasnil pohľad. Uvidel som chlapca ktorý tam suverénne stál s tichou otázkou: takže to vzdáš? Nie, nemal som v úmysle vzdať sa. Postavil som sa a ľavou rukou vytasil meč. Takže čarovať vieš, uvidíme či vieš pozerať. Zdvihol ruku. Z piesku sa vytvorila guľa ktorá sa trochu vzniesla a levitovala vo vzduchu. Využil som svoju rýchlosť. Skočil som doľava. Potom doprava. Za neho a v sekunde aj pred neho. Nespravil ani krok. Nedal sa oklamať. Je dobrý, tak to skúsime inak pomyslel som si. Skočil som pred neho a predstieral sek do ruky. Usmial sa. Z pieskovej gule bol zrazu obrovský šíp, ktorý letel na mňa. Presne to som chcel. Skočil som dozadu a než si on stihol uvedomiť, kam som zmizol prepichol som ho. Šíp sa zastavil a rozpadol. ,,Nie si až taký silný" povedal som mu a vytiahol čepeľ. Bezvládne telo chlapčata padlo do piesku. Zatasil  meč naspäť do pošvy a kľakol som si. Chytil prostredník spolu s prsteníkom a zatlačil. Tlmene som vykríkol od bolesti keď vykĺbené články zapadli naspäť.

,,Alexandrius, Alexandrius" ozvalo sa šeptajúcim hlasom. Postavil som sa a vytasil meč: ,,Kto je tam? Rozhliadal som sa po okolí, čo pre toľko svetla nebolo vôbec ľahké. ,,Nepríde ti čudné že pri tvojej udatnosti si len vyslanec?" pokračoval hlas: ,,Nechcel by si byt viac?" ,,Večne sa len túlaš odstrčený vedľa ostatných upírov… Mali by sa ti klanať! Mal by si byť najvážnejší lord aký kedy žil! Naozaj ti stačí byť len vyslancom? Robiť iným poštára? Ja ti dám moc, budeš najsilnejším zo všetkých temných tvorov. Budú sa ti klanať a svetlý sa budú triasť pri tvojom mene. Budeš najmudrejším, najbohatším a najobávanejším. So mnou budeš… Zrazu šepkajuci hlas prerušil iný, taký ako keby kovový:

Varovanie, destabilizácia plutónia, predpokladaný výbuch za desať…" Chytili ma zimomriavky. ,,Načo mi je moc a bohatstvo" odpovedal som tomu vtieravému pokušitelovi: ,,keď nemám skutočných priatelov?" Vtedy som ho uvidel: nad telom toho chlapca sa vznášala akási čierna hmla. Prišiel som k nej a prebodol ju mečom. Ozvalo sa strašné zakvílenie akoby podťali naraz sto svíň a hmla proste zmizla. Nemal som čas sa zdržovať. V hlave som mal jedinú myšlienku: Lukas!

 

 

Odklonila môj meč a sekla, čím ma donútila ustúpiť. ,,Ty ma pošleš na druhý svet? Nemyslíš že som to skôr ja, ktorá má právo byť naštvaná? Pomohla som vám a ako ste sa mi odvďačili?" Očaroval si môjho spoločníka a mňa ste chceli vyhnať ako jednu z nich!"

,,Si človek" odpovedal som jej a zaujal obranný postoj: ,,nikto by ťa neprijal a ak dovolíš ponáhľam sa. Zmenil som postoj s obranného na útočný.  Udrel som obidvoma mečmi na jej čepeľ, tá sila ju na moment vychílila a ja som sa mohol dostať k displeju na ktorom svietili už len čísla sedem a tridsať. Vtom ma ale nejaká sila hodila dozadu. Narazil som o stenu a videl záblesk bielej čepele. Reflexívne som to zablokoval čiernou. Vďaka za upírske reflexy pomyslel som si. Potom som si spomenul že mám aj druhý meč. Tým som jej zaútočil na rukoväť. Ak nechcela prísť o prsty musela svoj meč pustiť. Sila môjho úderu ho odhodila až tak, že rozbil sklo a padol dole.

Ustúpila. S pravým mečom namiereným na ňu som vstal: ,,Šermovať sa moc nevieš."

Otvorila dlaň. Meč z mojej ľavej ruky sa mi vytrhol a skočil do nej. ,,Myslíš že to potrebujem?" Spýtala sa s úsmevom. Tá drzosť! Pomyslel som si a prehodil meč do ľavej ruky.

,,Áno, čo keď prejdem sem…" prešiel som doľava tak aby som mal výhľad von. Zaútočil som na ňu trikrát: raz zospodu, raz na úrovni pásu a raz z vrchu. Všetky tri odrazila. Vtom som ale videl že sa vrátil Nigni. Vyletel z rúry ktorou predtým odišiel. Za ním sa hnalo desať orlov.

,,Kde si bol?!" Spýtal som sa ho vyčítavo cez myšlienky.

,,Ak by som neodletel, prihnalo by sa ich sem osemdesiat!" povedal, pretočil sa a zalial ich ohňom. Piati sa uhli, ostatných spálil. Bolo na ňom vidieť že už má dosť, ledva sa udržal vo vzduchu. Orli to už videli, častejšie ho dobiehali a útočili naň. Keď sa točil okolo toho zeleného valca, jeden s nich sa mu zakusol do krídla. Nigni zavyl od bolesti. Narušili mu rovnováhu, takže narazil rovno do valca a celý ho ohol. Spadol dole s veľkým rachotom. Našťastie to bolo pri tom valci,takže neublížil nikomu. Keď narazili podarilo sa Nignimu rozbiť hlavu orla, čo ho držal za krídlo,takže ten ho už neotravoval. Ďalší štyria však vycítili príležitosť a robili na neho nálety,ako supy na zranenú líšku. Bránil sa ohňom,ale moc mu to nepomohlo lebo boli rýchly a vedeli sa uhýbať. Potom mu však prišli na pomoc lukostrelci. Vačšina s tých čo boli tam dole boli len upíri. Ľudia boli buď mŕtvy,alebo zašitý v nejakých dierach a modlili sa aby sme ich nenašli. No a ešte som nevidel lordových, prvých lukostrelcov minúť cieľ.

 

Ale kým som si ja robil starosti o Nigniho, Ašern si robila starosti o to ako ma poraziť. Už som sa až tak nesústredil na šerm a to sa mi vypomstilo.  Po dvadsiatom štvrtom údere ma odzbrojila.

,,Čo si to hovoril o mojom šermovaní?" spýtala sa vyžívajúc sa vo svojej výhre. S krutým leskom v očiach sa napriahla k poslednému úderu…

,,Varovanie" ozval sa zrazu kovový hlas: ,,Destabilizácia plutónia, predpokladaný výbuch za Desať… Deväť…

Asi zabudla čo chcela urobiť, pustila meč, otočila sa a rozbehla dozadu.

 

…Osem… Sedem… Šesť… Päť...

 

Vtedy sa ten veľký valec roztrhol a vyšla z neho ohnivá žiara, ktorá sa rozpínala a hltala všetko okolo. Poučenie: nikdy never číslam pomyslel som si. ,,Lukas!"  Začul som zrazu za sebou. Na pleci som pocítil niečiu ruku. Ten niekto ma vzápätí prudko sotil dozadu. Lakťom som stihol inštinktívne zhodiť rozbehnutú Ašern. Doslova som vletel do dverí ktorými sme pred chvíľou prišli. Spravil som na zemi pár nedobrovoľných kotrmelcov a -žiaľ- môj pohľad skončil čelom ku dverám.  Posledné čo som videl bol Alexandrius pri prístrojovej doske. V očiach mal presne napísané: "zbohom priateľ". Inštinktívne som natiahol ruku, akoby som dúfal že si ho pritiahnem. Chcel som zakričať, ale mal som strašne sucho v hrdle.  Ohnivý mrak vonku rozbil sklá na tisíc kúskov a vtedy sa zavreli dvere. S posledných síl som sa postavil a rozbehol k nim. Ešte to stihnem, stihnem to, zachránim ho! navrával som si v duchu. Už som si pripravoval rozpúšťacie kúzlo, keď vtom mi padol zrak na displej nad dverami na ktorom veľkým zeleným písmom svietilo:

 

ATÓMOVÝ KRYT ZABEZPEČENÝ

Vonkajšia kontaminácia  100%

Zásoba kyslíka.                  60 dní

 

Nechápavo som civel a odmietal veriť tomu čo tam stálo. Zrazu ma nohy nechceli držať. Padol som na kolená. Nie, to nemôže byť pravda, nie nemôže, nemôže…

,,NEMÔŽE TO BYŤ PRAVDA!!!" zvrieskol som zavretý v oceľovo-platinovej kocke uprostred rádioaktívnej pustatiny.

 

Boli to nepredstaviteľné muky byť mesiac zavretý v tak silne osvetlenej miestnosti. Najhoršie na tom všetkom bolo že som nevedel kde je zdroj toho svetla. Síce, aj keby som to vedel, moje meče boli priťažké na to aby sa nimi dalo hádzať. A ešte k tomu ten smäd. Každým dňom som bol slabší a slabší. Potom sa mi začalo zahmlievať pred očami a nakoniec to skončilo tým že som odpadol, potom sa zobudil a po nejakom čase znova. Bože, čo by som dal za kvapku krvi! Došlo ma zachrániť päťdesiat kúzelníkov. Spoločné vytvorili akýsi štít proti tomu záhadnému kúzlu ktoré tá zbraň vytvorila a obalili ním celé moje väzenie. Pred tým než ma zachránili mi však museli dovnútra niekoho hodiť. Spravili to. Úprimne, v tom stave ma nezaujímalo kto to je. Ledva som videl. Moje telo sa zúfalo dožadovalo len jednej veci:  krv. Radšej vám nebudem popísovať čo som -pardón nebol som to ja, ale moje telo- urobil s tou nesťastníčkou. Najprv síce kričala, ale bolo to rýchle.  Ukojil som svoj smäd a pustil jej bezvládne telo na zem. Potom ma vytiahli a povedali mi čo a ako. Žasol som, že okrem upirskych kúzelníkov tam boli i elfský. Dosť ma to prekvapilo. Nebývalo im zrovna dvakrát po chuti spájať sa s temnými rasami a to hocijakými. Nuž, ale keď išlo o životné prostredie… To si totiž elfovia vážili nadovšetko. Viktor neskôr navštívil Daerna ( kráľa elfov ) a osobne mu poďakoval za pomoc.  Ihneď som bol dopravený domov na Viktorov hrad, kde ma oslavovali ako vojnového hrdinu. Ja som však o oslavy nestál. Namiesto toho som sa hneď začal pýtať čo sa dialo kým som bol preč. Povedali mi, že vraj sa Viktor, Malers, a ešte dvaja vyššie postavený velitelia odteleportovali hneď ako zistili že hrozí nebezpečenstvo. Bolo to zbabelé a podľa zákona by ich mali popraviť,ale neboli dôkazi. Medzi služobníctvom sa to len pošuškávalo a nikto nemal odvahu ich oficiálne obviniť. Pri tom útoku sme prišli o dva pluky. Naši sochári im však na neďalekom kopci postavili krásny pomník. Bolo to súsošie: napravo stál človek v tom čudesnom odeve. V rukách držal ten kovový predmet - ktorý naši majstri podľa môjho názoru vytesali až moc realisticky - ktorým ukazoval na sochu vedľa. Bola to socha bojovníka v našom typickom brnení a prilbici s chráničom nosa ako beží k nemu, s mečom v obidvoch rukách, a chystá sa seknúť. Pod sochami bola kamenná tabuľa s menami. Bolo ich veľa, strašne veľa. Stál som tam v daždi, ticho a pokorne vzdávajúc hold padlým, statočným. V duchu som sa topil v sebanenávisti za to, že som ako jediný - okrem tých čo pravdepodobne utiekli - prežil. Nigni v podstate tiež "zomrel." Ale oňho som si starosti nerobil. Koniec-koncov démoni sú nesmrteľný. Stačilo si len nájsť najbližší zdroj lávy, povedať zaklínadlo a hodiť do nej pár myší ktoré majú na srsti moju krv. A samozrejme počkať. O chvíľu mi  láva vyvrhla malé roztomilé mačiatko. Nigni však vyrastie do svojej pôvodnej podoby za menej ako mesiac.

Nakoniec som išiel k Alexandriusovmu hrobu. Ako vyššie postavený mal hrob z Dexarintskej ocele. ( kameň treba časom ošetriť, túto čierno-čiernu oceľ nie. ) Nad hrobom sa ako strážca vypínala socha v čiernom plášti s kapucňu. V pravej ruke držala luk a ľavou ukazovala na malý čierny  náhrobok pri jej nohách. Jasnočervenými písmenami tam bolo napísané:

 

Kráčam po červenej ceste k istému cieľu…

Komu chýba svetlo, nech do najhlbšieho pekla cestu hľadá…

A kto hľadá temnotu, nech nazrie pod svietnik.

 

Kľakol som si: Odpusť priateľu pomyslel som si a zavrel oči zo všetkých síl sa brániac slzám. Stále som mal pred sebou ten jeho posledný pohľad. No, ale všetko zlé je na niečo dobré. Vojna proti ľuďom, teda najbrutálnejšia vojna vôbec, definitívne skončila. Ašern je predsa mŕtva, už nie je prečo bojovať. Toto som si aspoň myslel. Vo svete bude konečne relatívny mier!! ...Ale netušili sme, čo tá zbraň spôsobila, alebo ešte horšie:

Čo prebudila…

 

 

KONIEC