Kapitola 2: útek ( Epizoda piata )

26.02.2014 15:13

Kap. 2. Útek
Keď som sa začal prebúdzať mal som pred očami bielu žiaru. Cítil som ako ležím na niečom tvrdom a chladnom. Keď som začal zaostrovať videl som nad sebou neónový luster. Objavila sa nado mnou osoba. Mykol som sa, „Neboj sa!” Utešil ma mladý hlas. Keď som sa lepšie pozrel videl som jeho tvár. Mladý, vyholený, zeleno oký chalan, asi 25 rokov. Vonku som počul kroky a agresívne vrieskanie. „Skoro všetci sú nakazený, ale neboj sa, tu si v bezpečí.“ Bol som otrasený a musel som si to v hlave zrovnať. V tom ma zas vyrušil: „Ten prst si si odrezal sám?“................ „Áno.“ Povedal som vystrašene hladujúc na svoju ruku. „Vďaka tomu nie si jedným z nich, zachránil si sa.“ Povedal ako keby ma obdivoval. „Kde sme? A čo boli tie stroje?“ Vtedy mi začal dlho vysvetľovať:
Ty o tom nevieš?.......Vlastne.....ani sa nedivým, skoro nikomu to nepovedali. Vláda o nich vedela asi 6 mesiacov dozadu. Sú to mimozemšťania! O ich pôvode vieme len to že nepochádzajú z Edenu. Už v histórií sa o nich niečo vedelo ale nikto nič neprezradil. To oni vytvorili červiu dieru ktorá spája Eden a Zem. Majú tu totiž kolóniu. Keďže nás nenapadli hneď asi museli zavolať posily pretože tu boli iba čisto dolníci a žiadny vojaci. Pokúsili sme sa s nimi vyjednávať ale neodpovedali. Tak sa začalo v Moskve staviť keby niečo ochranné hradby, bunkre, pevnosti a iné ochranné stavby keby zaútočili. A tak sa aj stalo. Týmto biologickým útokom zlikvidovali 2 tretiny Moskvy, 1 tretinu Pekingu, z Jeruzalema ostala polovica, Rijád, Kapské mesto a Brasilia padla takmer celá a Washington a Berlín je na tom skoro ako mi. Takýmto presným útokom ochromili dopravu medzi mestami a teraz každý kope za seba. Som tu spolu s jedným komandom na misií, musíme sa dostať do výskumného centra ktoré sa zaoberalo mimozemšťanmi, tam sú nahraté plány ich mesta ktoré máme doniesť až do chránenej oblasti Moskvy. Cestou sme narazili na teba. Snažil som vymyslieť iné riešenie ale nedalo sa..........žiaľ......budeš musieť ísť s nami pretože vonku sa nedá existovať. Keď bude po všetkom tak ťa nakoniec metrom zoberieme do bezpečnej časti Moskvy, do východného bloku.
Až vtedy ma odpútal od lôžka, sadol som si a začal naňho pozerať ako výr skalný. Želal som si aby to bol len vtip. No on sa na mňa díval úplne vážne. „Chvíľu ťa tu nechám nech sa ti to uleží v hlave, za 5 minút vyrazíme.“ Zabuchol železné dvere a v miestnosti ostalo ticho. Vypadalo to tam ako v útočisku šialeného vedca. Všade samé prístroje, skúmavky plné kade akých zvláštností, popísané papiere, ampulky, tabuľky a všeličo iné. Postavil som sa a vystrel sa. Bolel ma strašne chrbát z tej hroznej, tvrdej dosky nazývanej lôžko. V tom som sa pozrel na môj prst, doktor mi zašil tú hroznú, otvorenú ranu na špičke zvyšku prsta. Takmer vôbec ma nebolel. Premýšľal som ako budem s takou rukou bez polovice jedného prsta žiť ak vôbec prežijem tú nedobrovoľnú misiu. Nervózne som saprechádzal sem a tam a v tom sa mi zazdalo že vonku je nejaký nepretržitý hurhaj.
 
Pristúpil som k veľkému oknu a na ulici videl dav ktorý nemal konca. Všetci boli špinavý, krvavý, znetvorený a niektorý aj zmrzačený. Hneď ako som sa v okne objavil časť zombíkov najbližšie pri budove pozrela hore na mňa. Tí skríkli a rozpútali reťazovú reakciu. Pomaly, postupne sa na mňa otočil takmer každý. To im na zúrivosti pridalo a začali sa tlačiť k budove aj keď už nikde nebolo miesto. Dostal som taký šok že som len cítil po tele mráz a proste som dychtivo spadol na zem. Keď som sa uvedomil odplazil som sa ďalej od obloka. Hlavne rýchlo do toho metra! Povedal som si. Keď doktor zase otvoril dvere ani sa nestihol opýtať čo robím na zemi a už som bol na nohách a vletel som do dverí. Išli sme chvíľu dole schodmi prázdnou budovou. Všade bolo ticho. Až nepríjemné ticho. Keď som začul hlasy. Po okamihu som zbadal partiu vojakov. Ako dvaja držia dvere podopreté kladami a druhý nesú rôzny  nábytok na barikádu. „Niečo ich naštvalo a teraz sú omnoho vytrvalejší.“ Vykríkol jeden čo držal skriňu ktorá bola natisnutá na dverách. „Cítim to tiež Voloďo, pohyb Ivan, Petrucha, už to dlho neudržíme!“ Kričal druhý. „Už idem Nikolaj, našiel som železný stôl, je ťažký ako krava!“ Povedal jeden z nich a hodil stôl na kopu nahromadenú pred dverami. „Ilia, prines sem tú kartotéku!”                 „Vladimír, ty zas ten automat, Milan nestoj tam a pomôž mu!“ V tom doktor vedľa mňa rozbehol Vladimírovi na pomoc. Keď tam bolo asi 15 kusov rôznych ťažkých predmetov oný Nikolaj prikázal všetkým: Dobre to by ich malo na takých 10 minút zastaviť berte zbrane a vyrážame!” V tom pribehol z poza rohu Ivan kričiac: „Dostali sa cez zadný vchod utečme.“ „Drž sa pri mne!“ Povedal vážne Milan a bolestivo ma chytil za rameno. Vtedy všetci všetko nechali, zdrapili zbrane a klusom utekali dlhou chodbou. Ani som nevnímal ako celá budova vypadá. Asi 10 sekúnd po Ivanovom upozornený vybehli z toho istého rohu X počet zombíkov. Ozvala sa ohlušujúca dlhá streľba ktorá sa ozývala po celej budove. Niektorý zo zombíkov padol ale hneď ho nahradil ďalší a ten čo spadol sa hneď spamätal a išiel ďalej. „Mierte na hlavy, na hlavy!“ Tí ktorý dostali zásah do hláv sa už nepostavili. Bol som v strede skupiny vojakov a len som vystrašene hľadel kade tade a utekal. Vpredu bol Ilia ktorý nám hovoril kade máme ísť. „Prebíjam!“ Vykríkol Petrucha a začal prebíjať. V tom cúvajúc strieľal už len Ivan a počet padlých zombíkov prudko klesol. Keď bol Petrucha zas pripravený strieľať bolo neskoro. Dav ich dobehol........ Videl som ako stiahli Ivana a zasypali ho z každej strany dokonca aj z vrchu. Dav sa pri ňom zastavil. Cez početné mľaskanie, zúrenie a vzdychanie sa dal počuť jeho ubolený krik. „Ivan!“ Zvreskol Nikolaj a zastavil. Nech strieľal ako chcel zombíci žrali za každú cenu a bol pre nich priesvitný. „Poď Nikolaj lebo dopadneš rovnako!“ Radil mu Vladimír. Po krátkom uvažovaní sa k nám opäť pripojil a utekali sme ďalej. Všade bolo rovnaké ticho ako predtím. Po ani neviem koľkej odbočke, schodoch a chodbe sme konečne dorazili ku vchodu. Boli to 3 metrové biele, oceľové dvere s výstražnou značkou biohazard.