Kapitola 3: Operácia Svoboda
Čo sa stalo potom viem len neúplne. Ešte dokedy som bol pri vedomí som videl ako sa otvorili dvere do vlaku a odniesli ma ľudia v bielom. Ocitol som sa na lôžku v bielej miestnosti a nado mnou stál muž v zelenom- vojak a muž v bielom- doktor. Vojak na mňa mieril pištoľou a nespustil zo mňa oči. Potom som zaspal. Keď som sa opäť zobudil, mladá a pekná sestrička sa na mňa usmievala a chcela začať vysvetľovať že som mal neuveriteľné šťastie no hneď som ju zahrnul otázkami či je moja rodina a kamaráti v bezpečí. Upokojila ma že všetci žijú no veľmi veľa mojich spolužiakov nemalo toľké šťastie. Hlavne že žili Jurij a Ryan pretože s ostatnými som si moc nerozumel a skoro sme sa ani nepoznali. Doktori si najprv mysleli že sa zo mňa stane obeť Diablovho Zubu no nestalo sa tak. Okamžitá amputácia nakazeného prsta ma na nejaký čas zachránila. No zvyšky jedu mi v rane ešte stále ostali a začali sa pomaly šíriť do tela. Čas medzi fázami otrávenia boli oddelené väčšími úsekmi. No stále som bol nakazený a keby som sa včas nedostal do nemocnice „zomrel“ by som. Už si mysleli že som stratený a vojaci nado mnou ostražito bdeli a čakali na premenu. No nedošlo k nej. Oznámili to a doktori mi pichli protijed. Ale to všetko čo sa mi stalo spôsobilo že jed nikdy nezmizne z môjho tela. Musel som brať každý týždeň jednu malú dávku protijedu. Vraveli mi že sa to už niekoľko krát stalo ale nevedia to vyliečiť úplne. Vôbec mi to nevadilo keďže som ušiel hrobárovi z lopaty. O chvíľu ma prepustili aj s novou dávkou. Vo vnútornom bloku Moskvy bolo ešte pred katastrofou vystavaných tisíce bytov ktoré slúžili ako náhradné domovy. V náhradnom byte ma všetci so slzami vítali a nemohli uveriť čo som zažil. Povedali mi že Moskva je odrezaná od okolitého sveta pretože jej opevnenie je obklopené nakazenou Moskvou. Ale začali sa stavať nové trasy metra takže by to nemalo trvať dlho. Pár dní nato si ma zavolali do kasárne a Plukovník Viktor ZakharovičSkadovskij ma pred očami všetkých Slovanov vyznamenal rádom „Mladiství hrdina“. V ten deň som bol na seba hrdý! No vždy mi hrdosť zmizla keď som si pomyslel na všetkých čo v ten hrozný deň zomreli. Moskva bola na čas zachránená ale...... čo sa stane keď mimozemšťania zistia že nás nevyhladili!?
Život išiel ďalej. Takmer všetky mestá dopadli rovnako ako Moskva obklopená nemŕtvymi zrúcaninami až naRijád, Kapské mesto a Brasiliu. Nemali toľko šťastia a neubránili opevnenie. Ľudia sa ukryli do podzemia a počkali kým sa k ním dostane metro susedných miest. Potom aby rozložili populáciu boli jednotlivé rodiny deportované do miest. Vtedy do školy prišla Sofia Vrabel. Bola to Argentínčanka ktorá utiekla aj so svojou rodinou z Brasilie. Mala krásne modré oči, bujné, kučeravé blond vlasy a krásnu tvár a postavu. Netrvalo to dlho a stali sa z nás dobrý kamaráti a neskôr som sa zamiloval. Horel som láskou a bol na ňu milí a ochotný. Rozosmieval som ju a zabávali sme sa. No po dlhšej dobe mi začalo dochádzať že mi city neopätuje. Život sa stal pochmúrny a nezaújmavý keď som vedel že ma nemiluje. Jedného dňa sme narazili na druhú partiu. Bol tam taký chalan. Hnedé, nadýchané vlasy s ofinou, skvelá postava, úžasný humor. A bolo to! Najprv to bol len neznámi chalan a potom už bol zrazu Tibor! A netrvalo dlho a bol to pre ňu miláčik.........Úplne ma to dorazilo.No postupne som sa rozhodol že ju budem mať ako kamarátku ako ju nebudem mať vôbec a uzmieril som sa aj s Tiborom.Postupne sme sa spoznali a kamarátili.Jurij a Ryan ho moc nepoznali a viac som bol s nimi ako so Sofiou a Tiborom. No stále sme ostali veľký kamaráti. Až na to že som bol trochu slávnejší som žil normálny život. No zmena nastala keď som mal 6 rokov.
Bola tuhá Zima ako vždy. Jedného večera asi pol mesiaca po mojich narodeninách sme jednu nedeľu pozerali seriál „Vlk a zajac“. Vtom otec prepol na správy. „Tato prestaň, čo robíš....“ „Počkajte, dnes som stretol kamaráta čo pracuje v televízií.S nezvyčajne vážnym výrazom mi vravel že si mám dnes určite pozrieť správy. Poznám ho dosť dobre, vždy sa usmieva a je veselý ale teraz to bolo iné.........“
Všetci sme zmĺkli, prestali odporovať a zvedavo sa dívali čo bude nasledovať. Keď odznela zvučka televíznych novín objavil som sa pred stolom kde sedávajú spravodajcovia. No nezvyčajné bolo že za stolom nikto nesedel.
V tom spoza rohu prišiel na obrazovku náš najvyšší vodca AlexeiRolinskij. Vlasy mal čierne ako havranie krídla, polodlhé a jemne kučeravé. Výrazný, vysoký orlí nos si nešlo nevšimnúť rovnako ako u mňa. Spod ťažkých, čiernych fúzov mu boli z časti vidieť mrzuté ústa. Bol známi najmä chýbajúcim okom cez ktoré mu išla dlhá jazva od stredu čela až po líce. Oko mu zakrývala čierna páska s červenou hviezdou. Mal tmavý oblek a červenú kravatu ako vždy. „Zdravím vás Slovania! Tento večer bude pre nás, obyvateľov Moskvy, ale aj pre celé ľudstvo......... výnimočný. S veľmi ťažkým srdcom vám musím oznámiť vážnu a dôležitú správu. Od tejto chvíle ideme tvoriť dejiny! Sme vo vojne! Prišli sme sem, na Eden, a tím sme dostali druhú šancu na život. Ale niekto tu už bol pred nami a chamtivo sa nechce podeliť o túto prekrásnua obrovskú planétu. Berú nás ako votrelcov a háveď! Ale to nie je správne! Kto im dal právo rozhodovať o tom kto bude obývať Eden? Kto im dal právo pokladať nás za menejcennú rasu? Kto im dal právo odoprieť nám druhú šancu!? Takto sa vyspelá civilizácia nespráva! Každý má právo na druhú šancu! Mysleli si že nás zabijú biologickým útokom ale mýlili sa! Pretože ľudia a hlavne národ Slovanský sa len tak zahubiť nedá! A preto vám hovorím Slovania......................bojujme! Bojujme za nás, za naše deti a deti našich detí! Zabráňte tomu aby boli zotročené a uväznené! A preto Slovania.......... budeme bojovať. Každý muž nad 6 rokov bude naverbovaný behom budúceho týždňa a bude bojovať za našu Slobodu. Dámy a páni! Stávate sa svedkami začiatku povstania proti agresorovi! Začala Operácia Sloboda!.................Začala Veľká Edenská Vojna!