Klasicistické kacírstvo

12.04.2016 18:33

 

Jestvujú autori,
čo majú zahalené
nejasné myšlienky,
v oblačnej ťažkej pene.
Sotva ju prenikne um
svetlom vedený:
skôr ako v písaní,
cvičte sa v myslení!

- N. Boileau.

 

Slová na pergamene zhltli čierne plamene. Pergamen bol na stole z čierneho dubového dreva. Za stolom na vyrezávanej stoličke sedela osoba v čiernom. Na tvári mala železnú masku. Ruky opreté o stôl. Kožu mal úplne bielu.
 Miestnosť, v ktorej sa nachádzal, bola totálne tmavá. Jej obvod tvorili police s knihami, ktoré vypĺňali bočné strany miestnosti až po strop. Za stolom bola veľká posteľ, v ktorej spali dve stvorenia. Stena za posteľou bola celá ovešaná fantasmagorickými výjavmi obesencov, mučení, salónových úpadkov a abstraktnými obrazmi, na ktorých bolo viac čiernej ako ostatných farieb. Okolo postele boli na zemi porozhadzované perá a pozatvárané i pootvárané zošity, papiere aj zdrapy. Niektoré popísané, iné čisté. Časť z nich bola dokonca aj pokrčená. Podlaha a steny boli z kameňa. Kamenná bola aj stena pred stolom. Vynímali sa na nej symboly chaosu, krvi a temnoty z rôznych mytológií ledabolo načmárané uhlíkom. Z dvoch takých symbolov vyrastali čierne kované reťaze, v ktorých boli dve vychudnuté zápästia otočené hore dlaňami. O kamennú stenu sa v polosede opierala nahá vychudnutá postava. Snáď len podľa genitálií sa dalo zistiť, že ide o muža. Cez ústa mal psí náhubok a v ústach kovový špic. Na hlave mal čosi, čo kedysi bývalo čiernou parochňou. Triasol sa a vytriešťal oči na postavu, ktorá bola pred ním pohodlne uvelebená za dubovým stolom.
Muž v čiernom sa potichu zasmial: ,,Ale no tak. Neverím, že sa ti tu nepáči. Ak si bol kresťan, určite to tam máš horšie ako tu. Ak uvážim myšlienky vypovedané v tvojom Básnickom umení."
Väzeň chcel niečo zakričať a z posledných síl zarinčal putami v snahe oslobodiť sa. Márne. Ozval sa len nezrozumiteľný výkrik a z úst mu vytiekol pramienok krvi, lebo si pri pokuse hovoriť porezal jazyk o hrot.
,,Pšššt! " zašepkal jeho spoločník: ,,zbytočne ich zobudíš. Potom vedia byť veľmi nevrlé. A snáď nechceš znova umrieť nudnou smrťou?"
Nicolas, pretože už nemal síl, ostal odovzdane ticho.
,,Dobre. Priviedol som ťa sem, aby som sa ťa spýtal pár estetických otázok. Ako si si už určite všimol, nechcem, aby si mi odpovedal. Za prvé, dnešný kultúrny pohyb je už mimo tvoju kompetenciu a za druhé, odpovede sú niekedy zbytočné. Ak nájdete odpoveď na otázku, položíte si druhú, tretiu štvrtú, etcetera. Poznanie totiž nemá koniec. Ale aby sme boli ochotní poznávať, musíme byť ochotní pýtať sa. A kedže poznanie ako také je nedosiahnuteľné, aj napriek všetkým odpovediam nám ostanú len otázky. Preto my, ktorí sme toto pochopili, sa len pýtame druhých a nechávame ich v bezcieľnej honbe za poznaním, ktoré nikdy nekončí. Pretože objektívna pravda a celkovo objektivizmus neexistuje."
Nicolas na svojho hostiteľa vrchol nedôverčivý pohľad.
,,Dám ti príklad: Ak ťa niekto udrie, cítiš bolesť. Je to fyzický prejav. Ale prežívaš ju len vtedy, ak tvoj duch na základe previazania s telom uverí, že úder bolí a ucíti bolesť. Inými slovami, úder ťa bolí, iba ak sám veríš, že ti spôsobuje bolesť. Bez ohľadu na empirické zdôvodnenia. Je to ťažké, uznávam. Poznám obecne len málo ľudí, ktorí to dokázali. Viac bolo tých iných. Ale tí, ktorí to dokážu, spoznajú, že svet je len predstava. Ako to povedal Schopenhauer. A ešte som nevidel nesubjektívnu predstavu. Všetky tie predstavy, ktoré sa dogmaticky vyhlasujú za objektívne, sú nám len nanútené kultúrnou tradíciou. Ako napríklad kniha Genezis."
Potichu vstal z drevenej stoličky, prešiel k posteli, zohol sa pre jednu čistú stránku a čierne pero. Vystrel sa, vrátil k stolu a sadol si.
 ,,Zo Schopenhauerovho tvrdenia o svete ako o predstave," hovoril, zatiaľ čo niečo písal na papier, “a z chaosu toho, že Nič nie je pravda, všetko je dovolené, môžem kľudne toto," ukázal väzňovi Aristotelov trojuholník: ,,prekonať." Trojuholník zachvátili plamene.
 “Takže, keď sme si teraz dokázali neexistenciu objektivizmu, môžem jasne povedať, že tvoje umenie nemá duchovný zmysel. Vlastne, stále tu hovorím v rámci nehmotných svetov. A to bola tvoja chyba. Zhmotňoval si umenie. Silou-mocou si ho chcel čo najlepšie zviazať s videným svetom. A videný svet beží na racionálnej platforme. Preto tak pohŕdaš všetkým, čo vychádza odinakiaľ než z rozumu. Ale nemohol by som povedať, že tým, že si na trón nedefinovateľného Chaosu zvaného umenie dosadil tak slabú vládu, akou je zdravý rozum, ktorý začína a končí pri reálne, stratilo umenie schopnosť odhaľovať veci za realitou? A nie je práve tá "zahalenosť a nejasnosť myšlienok v oblačnej ťažkej pene" to, čo robí umenie krásnym? Nemôže práve Tá zahalenosť byť to, čo mnohí v umení hľadajú a koniec koncov, aj jeho cieľom? Istý estetik povedal, že umenie zobrazuje duchovné cez zmyslové. Nie je to pravda? Iste. Mohol by si mi namietať, že aj tá racionálnosť má astrálny aspekt v nejakom neprimárnom pláne čítania. Ale ako môže mať niečo vychádzajúce a úplne ovládané zdravým rozumom, ktorý, ako som už vravel, má s duchovnom pramálo spoločného obsahovať niečo duchovné?
 Ale tým nechcem úplne znevažovať hodnotu rozumu. Nad kompozíciou, postupom a vhodnými slovami na vyjadrenie toho, čo vyjadriť chceme, nepochybne treba premýšľať. Ale je pochabé tvoriť dielo čistým ráciom. Bez pocitu. Bez vízie. Nemyslíš?
Nie, myslím, že nemyslíš. Pretože ty máš problém nemyslieť. A to je hocikedy viac, ako myslieť. Rozum nie je najväčšia autorita umenia. Tou je Noc, Temnota, Vízia, Pocit, Fantázia, Nenávisť a Túžba."

Za neznámym sa ozval smiech. Dva páry nôh temer nehlučne dopadli na papiere. Dve nahé osoby sa ladne, ale rýchlo rozbehli k väzňovi. Než ten vôbec stihol postrehnúť, čo sa deje, boli pri ňom. Jedna mu chytila plecia a bozkávala krk, zatiaľ čo druhá jazykom obkresľovala kostnatú hruď a rukami hladila mužstvo. Nicolas ich videl ako dve ľahko opálené ľudské ženy, s plnými perami, hrdzavými vlasmi a tými správnymi proporciami. Jeho hostiteľ nebol z tých, ktorí kazia sladké ilúzie. Mali to v povahe aj v rase. Stačilo pár sekúnd a aj veľký Nicolas Boileau, neohrozený zástanca triezvosti a morálnych hodnôt, zabudol významy slov miernosť a cudnosť. Aj keď bol spútaný, s náhubkom na ústach a mizerne vychudnutý, bolo očividné, ako si užíval výbuchy rozkoše, bolesti a postupujúcu malátnosť, ktoré začali ovládať jeho telo.

 Vlastne na toto ich stvoril. Akú záživnejšiu a lepšiu smrť len dopriať násilne vyvolanému, psychicky aj fyzicky týranému zúfalcovi, ako v rukách sukúb vysatím životnej energie? Koniec koncov, bol tu bohom. Pravda, nikdy veľmi neobľuboval svetlé miesta.
 Zložil si ruky do striešky a oprel si o ne hlavu. Díval sa na hru zmyslov, vášne a výkriky rozkoše pred ním. Ale jeho pohľad išiel akoby cez scénu. Môže byť pravda, že zmyslovosť je prevrátený odraz nadzmyslovosti?
Znova bol stratený hlboko vo svojich myšlienkach. Možno sa mi to zdá, ale tuším, že jednou z nich bola aj otázka:

Mohla by existovať identickosť medzi mágiou a umením?