Krištáľ Luny

24.07.2014 16:36

Milý čitateľ! Tieto riadky píšem s nesmiernou radosťou a zadosťučinením. Po mojom - povedzme že - Florentskom dobrodružstve som sa stal upírom. Znamenalo to vyšší stupeň mojej existencie. Už som nemusel brať hocičo od hoc' koho, len aby som sa uživil. Odteraz som pracoval pre upírov. Moja snaha a - no dobre, možno sčasti - Táliina krv a pôvod dopomohli k tomu, že za necelý rok som bol na upírskom panstve. Už som nemusel vysedávať v pochybných krčmách. Pracoval som pre kniežatá a lorda Vesra. Píjaval som najlepšiu krv s najvyššími generálmi našich armád. Lepšiu už nosili len Lordovi. Moja výzbroj sa tiež značne zmenila: premena mi pridala rýchlosť a silu. Odteraz som mohol na čiernej koženej tunike nosiť aj hrudné pláty s tmavočervenou sponou. A tiež oceľové chrániče pliec spolu s chráničmi ramien. Všetko, samozrejme, čierne a s ostňami. Zmenou prešiel aj môj opasok,kapucňa a dýky. Už som nemal jednoduchý kožený,ale kovový, červený s čiernym netopierom v strede. Dýky už neboli tak tenké. O pár centimetrov predĺžili čepeľ a rukoväť naopak zúžili. Ako darček mi upíri spravili aj záštitu - tradične - v tvare netopierích krídel. To isté spravili aj s vrhacími nožmi a nakoniec prefarbili čepele na čierno. Kováči - aj napriek spomínaným úpravám, dokázali zachovať pôvodné vyvážené. Obdivoval som ich za to. V teplúčku na hrade som si však dlho neposedel. Jedného dňa došla správa, že Vesrov bratranec v Rumunsku, lord Vlad a jeho alchymisti, vyrobili krištáľ luny. Zbraň, ktorá má moc raz za tri dni premeniť i ten najkrajší a najšťastnejší deň na čierno-čiernu noc. Rumunsko je však prísne strážené rádom svätého Michaela, ktorý tu mal vybudovanú pevnosť. Keď to zistili, spravili všetko pre to, aby krištáľ získali. Doteraz sa divím, ako našli hrad ukrytý v ponurej temnote Karpatských lesov.Našli ho však. Nakoniec sa strhla bitka. Krištáľ síce získali, ale za cenu osemdesiatich životov. Odniesli ho a ukryli na svoj hrad na východe Rumunska. Upíri sa neodvážili ten hrad napadnúť. Medzi vojakmi sa dokonca hovorilo, že tam slnko nikdy nezapadá. Mal som jedinú úlohu: nepozorovane vojsť do hradu, zobrať krištáľ a nepozorovane odísť. Ľahké nie?

Kiežby…

K ich hradu som došiel tak o desiatej. Keď som ho prvýkrát zbadal, pochopil som, prečo vojaci hovoria, že tam slnko nezapadá. Bol totiž celý z mramoru, tak čistého, že sa zdalo, akoby svietil. Pri bráne boli dvaja strážcovia v celostriebornom brnení a ďalší dvaja sa prechádzali po obvode hradu. Jeden zľava, druhý sprava.  Využil som krytie stromov a obišiel bránu zľava. Počkal som v závoji tieňov, kým tam neprišiel strážnik. Vyšiel som z úkrytu a v behu som mu hodil nôž do štrbiny medzi prilbou a brnením. Zviezol sa na zem. Dobehol k hradbe. Bola úplne hladká, čo bol problém. Vybral som z puzdier dýky a použil ich na lezenie. Ešte šťastie, že moje dýky boli kované rukami upírskych kováčov, ľudské by si do mramorového bloku nezapichol. Síce mi to trvalo dlhšie, ale vyliezol som. Opatrne pozrel ponad múr a hneď sa zas stiahol. Prechádzal tadiaľ strážnik. Počkal som, kým prejde a potom - miernym podrepom - nečujne pristál za ním. Zobral som si obidve dýky zapichnuté v múre. Uvedomoval si, že mám tak polhodinu, než strážnik pri hrade objaví svojho nebohého kamaráta, v krku ktorého nájde nôž s netopierou záštitou. Pravú dýku som schoval a podišiel zozadu k strážnikovi. Tvrdo som mu zapchal dlaňou ústa. Inštinktívne mi chytil dlaň v snahe ju odtiahnuť, ale vrazil som mu dýku do chrbta. Tvrdo. Z jeho hrdla sa vydral výkrik, ktorý by zobudil hádam celý hrad. Ale keďže som mu tlačil na ústa,znelo to len ako tiché mumlanie. Ešte chvíľu sa mykal. Keď som však skrútil dýku v jeho chrbte, ochabol. Pomaly a starostlivo -ako dieťa do kolísky- som položil jeho mŕtvolu na zem. Aby nenarobil zbytočný rachot. Vytiahol som dýku z jeho chrbta, postavil sa a pozrel na vysokú bielu vežu za hradbou v strede pevnosti. Vežu, do ktorej smerovali moje kroky.

Zoskočil som z prvej hradby na strechy dreveníc. Pochopiteľne  - keďže bola pomaly polnoc - nikde sa nesvietilo. Stráže väčšinou pri ohňoch chrápali. Nepozorovaný - a hlavne nezranený - som sa po strechách preskákal až k druhej hradbe. Na jej zdolanie som použil tú istú metódu ako predtým. Tentoraz na nej, našťastie, nikto nebol. Pozrel som na vežu predomnou. Síce sa zdalo, že táto hradba je k nej najbližšie, ešte stále ma od nej delil riadny kus. Ale musel som to preskočiť. Zavrel som oči, ustúpil, rozbehol sa a skočil.

Zašmátral som rukami. To nedoskočím! pomyslel som si. Vtom sa moje ruky zachytili v akejsi štrbine a nohy sa zapreli do mramoru. Omyl. Človek by to nedoskočil! S pocitom úľavy som sa začal štverať hore a dúfať, že ma nikto neuvidí.

Vyštveral sa až hore na balkón. Bol som v dobre osvetlenej miestnosti. Chrbtom ku mne stáli dvaja strážcovia s kopijami v brneniach. Presne ako vtedy, pomyslel som si a z opasku vybral dve vrhacie nože. Lenže tentokrát ma už nikto nepredbehne. Hodil som ich. Jeden neminul svoj cieľ. Zapichol sa rovno medzi lopatky strážcovi naľavo. S posmrtným výkrikom padol. Druhý - aspoň podľa mojej domnienky - musel vidieť záblesk čepele v mesačnom svite. Uhol sa. Nôž sa s tupím zadrnčaním zapichol do drevených dverí obitých železom. Otočil sa. Bodol kopijou vľavo. Uhol som sa do pravej strany a spravil krok dopredu. Bodol vpravo. Uhol som sa doľava, spravil krok dopredu a vytiahol dýku.  Strážca zdvihol kopiju a zakrútil ňou nad hlavou v snahe trochu mi ubrať z hornej časti tela.  Skrčil som sa a pokúsil ho bodnúť. On to však čakal. Pustil kopiju a silou ma odkopol. Na chvíľu sa mi z toho kopanca - keďže mal železné topánky - zahmlilo pred očami. Stihol som mu však do tváre hodiť dýku, ktorú som držal. Prešla mu čelom skrz-naskrz. To som však ja nevidel. Tvrdo som narazil na kamenný balkón a spravil pár kotrmelcov, než som sa skotúľal dole. Tesne pred pádom som sa však zachytil jednou rukou. Zaťal som zuby, keď sa pravá ruka natiahla v snahe udržať váhu celého tela aj s výzbrojou. Pozrel si pod nohy, ktoré sa mi hompáľali vo vzduchu. Skvelé, pomyslel som si: keby som tam spadol, ani moja regenerácia by nestačila. Pozrel som sa hore.  Ľutujem, chlapci - chytil som sa aj druhou rukou - dnes sa upírske placky nepodávajú. Vytiahol som sa hore. Postavil som sa a podišiel k truhličke. Ohmatal ju. Našiel som tri maličké pánty a prerezal ich dýkou. Potom ju už aj bez kľúča ľahko otvoril. Vnútri bol lesklý snehobiely drahokam veľký ako jablko. Bol nádherný.  Zobral som ho a chvatne schoval pod plášť. Vtom sa ozvalo klopanie. Zdvihol som hlavu. „Ferax si tam? Všetko v poriadku?“ Otočil som sa. „Ferax!“ Počul som, ako sa rozleteli dvere, a to otrepané: „Stoj!“ Pretočil som oči: kedy sa konečne naučia, že to nemá zmysel? Dobehol som k okraju veže a skočil.

 

Preskočil som hradbu a pristál  s kotúľom na streche akejsi drevenice. „Chyťte ho!“ ozvalo sa z veže. Postavil som sa a z vďaky sa uklonil tým strážnikom. Následne som sa rozbehol do tmy. Sotva som však dobehol na koniec druhej budovy, centimeter od chodidla sa mi zapichol šíp. A vzápätí ďalší. Pozrel som sa za seba. Tí dvaja horlivci si odniekiaľ zobrali dlhé luky a strieľali na mňa. Z takej diaľky mali obdivuhodnú mušku. Mne tým trochu sťažili život. Musel som kľučkovať. Skok doprava, doľava, rovno… A šípy sa držali stále za mnou. Jeden strieborný hrot mi dokonca presvišťal popod ucho.  Potom som však skočil na drevenú strechu postaršej budovy. Čo by nebol problém… Keby tá strecha nebola spráchnivená. Akonáhle som sa o ňu oprel, prepadla sa mi pod nohami. Padol som - pri ohromnom buchote a treskote - na tvrdú drevenú podlahu. Keď som sa konečne prebral, zistil som, že sa nachádzam pravdepodobne v krčme. Všade bolo plno sviečok, dlhé dubové stoly a po stenách strieborné zbrane. Všetci čo tam sedeli - okrem toho, že na mňa zízali - držali v rukách masívne drevené poháre na pivo. Postavil som sa: „Prepáčte, páni, mňa si nevšímajte ja len… prechádzam,“ povedal som a pomaly cúval k dverám. Boli, našťastie, len kúsok odo mňa. Čiže žiadne uvítanie typu: „Priateľmi až na smrť“ sa nekonalo. Aspoň nie tu.

„Upír, zabite ho!“ zakričal ktosi a mne došlo, že pokiaľ nechcem, aby moju krv naliali do sudov miesto červeného vína, musím zmiznúť. Vrhol som sa k dverám, rozrazil ich a utekal preč.  Zanedlho som za sebou začul kroky a krik rozvášnených hlasov. Nemal som na výber. Musel som odbočiť z hlavnej - fakľami osvetlenej cesty do temného labyrintu uličiek. Nie, nebál som sa tmy, v tme vidím ešte lepšie než na svetle. Bál som sa toho, že sa stratím. A skutočne. Po desiatej zatáčke v tmavých uličkách som totálne nevedel, kde je sever. Som stratený! Som stratený! bedákal som v duchu,ale nezastavoval som. Aj napriek tomu však boli hlasy stále bližšie a bližšie. Po chvíli som ale uvidel odbočku do uličky, na konci ktorej bolo vidieť hradby. Sláva! pomyslel som si a rozbehol sa k nim. Bežal som popri nich. No tak, no tak kde sú? Pre Satana, kde sú tie dvere?! nadával som v mysli. Obzrel som sa. Už ma našli a hnali sa za mnou. Znovu som sa pozrel pred seba… a vtedy som ich uvidel. Priamo predomnou boli bukové dvere do jednej z dvoch strážnych veží pri bráne. Háčik bol v tom, že ma od nich delilo tak dvadsať metrov.  Pridal som. Vtom z jednej uličky vyšli strážcovia pohrúžení do rozhovoru. Mali ste vidieť ich výraz, keď zbadali upíra ženúceho sa proti nim a za ním dav svojich,mávajúcich so striebornými mečmi, sekerami a krucifixmi. Po chvíľkovom šoku sa ale spamätali a sklonili kopije v snahe chytiť ma. Ja som však nemal v úmysle zastaviť. Tesne pred nimi som zabrzdil, skrčil sa a vyskočil z podrepu. Preskočil som ich, spravil kotúľ na zemi, postavil sa a pokračoval ďalej. Tí kopytníci sa síce obzreli, ale nestihli udržať krok s davom. Pošliapali ich. Dobehol som k dverám a rozrazil ich. Pri tejto rýchlosti mi bolo jedno ,či sú zamknuté, či nie. Vyšprintoval som hore schodmi a strčil do dverí na ich konci. Neboli zamknuté. Vtrhol som dovnútra a zavrel dvere. Bol v nich kľúč. Neváhal a otočil ním.  Potom som prešiel k okraju tej veže. Chytil som jednu kamennú kocku s úmyslom ju vytrhnúť. Vtom som za sebou začul zvuk naťahujúcej tetivy. Otočil som sa. Stál tam tmavovlasý chlapec. Vyzeral tak na devätnásť, mal na sebe jednoduché miništrantské rúcho a v rukách krátky luk. Mieril na mňa strieborným šípom. V očiach mal však neistý výraz. „Vystrelíš?“ spýtal som sa ho úplne ľahostajne a ukázal mu ruky. „Na neozbrojeného?“ Do očí mi vidieť nemohol, mal som čiernu kapucňu. Šíp sa mu roztriasol. Bez pohybu som čakal. Keby vystrelil, ešte aj so zaviazanými očami by som sa uhol.  Po chvíli s - pre človeka- nepočuteľným –„odpusť mi bože“, sklonil luk. Usmial som sa: „Nyx ťa odmení.“ Ozvalo sa buchnutie dverí. Akoby do nich búšili malým baranidlom. Znova som podišiel k okraju veže a - bez akéhokoľvek vypätia - odtrhol kamennú kocku. Tak vznikla ideálna diera, cez ktorú som mohol v pohode skočiť. Druhé buchnutie. Z tmavého lesa okolo pevnosti vycválala silueta koňa v postroji so sedlom na chrbte a pustila sa k pevnosti. Čas ísť,pomyslel som si. Spravil som štyri kroky dozadu.  Tretie buchnutie a vzápätí dvere vyleteli z pántov. „Chyťte ho!“ začul som za sebou. Rozbehol som sa… Zboku som opäť počul zvuk naťahujúcej sa tetivy. Uškrnul som sa: netrafí, ledaže by bol taký múdry a...

Dobehol som na koniec a skočil dolu.

Nevystrelil.

Neostalo mi nič iné, len zavrieť oči a dúfať, že sa to podarí. Podarilo. Pristál som rovno v konskom sedle. Síce s ukrutnou bolesťou v rozkroku, ale pristál. Chytil som opraty svojho čierneho koňa a nasmeroval ho preč od pevnosti. Po chvíli jazdy sa z lesa vynorili ďalší dvaja jazdci na hnedých koňoch. Rytieri v čiernych brneniach. Pridali sa ku mne. Istý čas bol pokoj, zrazu mi však okolo stehna presvišťal strieborný šíp. Všetci traja sme sa obzreli. Za nami sa hnala skupinka lovcov na koňoch. Snažili sa strieľať z kuší, ale pri cvale bola ich streľba nepresná. Šibli sme opratami ešte viac a donútili kone zrýchliť. Chvíľu sme si držali náskok. Napriek všetkému nás pomaly, ale isto doháňali. Keď som sa obzrel, delilo ich od nás len niekoľko centimetrov. Moji sprievodcovia prikývli,spomalili a vytasili meče. Ja som, naopak, ešte zrýchlil. Chceli sme sa ich zabaviť. Z väčšej časti sa to podarilo, ale jeden lovec sa oddelil a pustil za mnou.  Dobehol ma a ohnal sa po mne mečom. Zaskočilo ma to. Skrčil som sa a vytasil dýku. Vzápätí som sa narovnal a pustil do protiútoku. Vymieňali sme si tvrdé údery. Po troch minútach mi ale došlo, že pri tejto rýchlosti a nerovnom teréne nemôžem poriadne využiť svoju rýchlosť, ani silu. Naviac, mal dlhšiu čepeľ meča a ja len dýku. Ani neviem, ako som zrazu prešiel z agresívneho útoku do obrany. Keď som šiestykrát len tak-tak odrazil jeho meč od netopierej záštity mojej dýky, uvedomil som si to. Takýmto tempom sa jeho úporná snaha odľahčiť mi krk čoskoro stane úspešnou. Vtedy som prvý – a, bohužiaľ, nie poslednýkrát ľutoval, že nemám meč.  Potom som dostal nápad. Spravil som s dýkou oblúk, čím som ju vymámil spod jeho čepele. Strmeňmi som popchol koňa do bokov. Zrýchlil, ale okolo úst mu už začala fŕkať pena. Mal som iba jeden pokus. Sekol som. Postroje spadli. Jeho kôň ešte chvíľu išiel, ale keď ucítil,že je bez uzdy, vzopäl sa, postavil na zadné, kopytami zahrabal vo vzduchu a zhodil svojho jazdca. Chruplo to. Ešte pár metrov som išiel a potom  koňovi potiahol uzdu tak, aby zastal trochu bokom. Biely kôň sa nepokojne ošíval a za ním v kaluži krvi ležal jeho jazdec. Buď mal zlomené väzy,alebo rozbitú hlavu. Spokojne som sa usmial a jednoduchým „hijó“ presvedčil koňa,aby sa zase hýbal. Tentokrát však už len pohodovým cvalom. Bol pokoj, nebolo sa čoho báť…

Zatiaľ.

Za chvíľu som - predierajúc sa hustým tmavým lesom - uvidel pred sebou veľkú lúku. Na nej stál majestátny čierno-čierny hrad. Po obvode mal štyri špicaté veže. Mal tiež dve hradby. Jednu hlavnú a druhú vyššie postavenú. Za druhou hradbou stál veľký akoby kaštieľ. Plechovo železná brána obitá ostňami bola uprostred velikánskej sochy démona s otvorenou tlamou. Keď som sa priblížil, vzduchom zaznelo trúbenie rohu.

Huuuummm!

Brána sa otvorila. Popotiahol som koňovi uzdu a na nádvorie vošiel krokom. Nikde žiadnych svetiel. Nádvorie bolo, až na pár čítajúcich študentov pri fontáne a partiu prechádzajúcich sa strážnikov, skoro prázdne. Zastal som pri stajniach a zosadol z koňa. Pribehol paholok a zobral koňovi uzdu. Načrel som do mešca a podal mu dva strieborniaky. „Vďaka, pane,“ poďakoval a viedol žrebca do stajní. Ten švihol chvostom, akoby sa už tešil na odpočinok. Venoval som mu úsmev: kiež by som ho aj ja už mal! S ťažkým srdcom som pozrel hore: No sláva, opäť musím zabehnúť maratón. Ale nemal som na výber. A vzhľadom na to, čo som prežil, toto bola tá ľahšia časť. Keď som dobehol na druhú hradbu, letmo som sa pozdravil so strážnikmi, ktorých som poznal z videnia a utekal ďalej. Kráľovská sieň bola za malou dedinkou vo vnútri hradu. Prebehol som cez ňu, ale ešte pred tým som sa zastavil na radnici. Ako každú noc, aj teraz tam bolo pár upírov a on. Na drevenej stoličke sedel chromý bard a brnkal na lýre. Hral baladu o temnom  kniežati. Sám sa obetoval a vystavený slnku zdržal lovcov, aby mohli ostatní utiecť do bezpečia tmy. Neviem prečo, čím dlhšie som ho počúval, tým viac ma začali v očiach štekliť slzy. Nechápal som to. Bez problémov dokážem zabiť, ale rozcitlivie ma jedna báseň? Nakoniec som musel odísť: preto, lebo by som sa asi rozreval. A ešte k tomu, mal som to odovzdať lordovi. Došiel som ku kráľovskému sídlu celý zadychčaný. Predklonil  som sa, rukami sa oprel o kolená a snažil som sa vydýchať. Po chvíli som sa narovnal a podišiel k čiernym plechovým dverám. Boli ozdobné. Od spodku sa tiahli plamene. Trochu vyššie sa škerili čerti zápasiaci s anjelmi, odtínali im krídla a hádzali ich do ohňa. No a, samozrejme, celou dominantou tohto veľdiela bol netopier. Bol najvyššie. Presne v strede, každú polovičku tela mal na inej strane dvojkrídlových dverí. Krídla roztiahnuté, zuby vycerené. Zaprel som sa do dverí oboma rukami. S vŕzganím sa otvorili. Pozrel som sa po tmavej miestnosti. Neboli v nej okná,len tma. Vlastne v nej nebolo skoro nič. Na konci miestnosti bol stupienok a na kamennom podstavci stáli tri čierne tróny. Jeden vpredu a dva za ním. Pri trónoch bol napravo ešte menší oltár. Prešiel do vnútra a dvere sa zavreli. Keď som si zložil kapucňu, šum upírskych hlasov utíchol. Ich majitelia stáli pri stenách a všetci na mňa civeli. Ozvali sa kroky. Vzápätí ma niekto objal tak silno, že som skoro spadol. Uhádol som skôr, ako mi to vôňa jej zamatových vlasov stihla potvrdiť. „Žiješ!“ Zasmial som sa. „Myslela si si,že sa nechám zabiť bandou psov?“ „To nie, ale o tom hrade kolujú rôzne reči a nikto sa tam ešte nedostal. Myslela som, že ťa Vlad poslal na smrť.“ „Ale prosím ťa, berieš to moc vážne,“ mierne som ju odtiahol, „ver mi, nebolo to až také zlé.“ Na jej tvári bolo vidieť, že mi verí asi tak, akoby lovec povedal, že do krvi, ktorú by išla piť, nenalial tekuté striebro. Nuž, nemala na výber. (samozrejme, o tom, že som mal za zadkom najmenej tucet lovcov, som jej nikdy nepovedal. ) Podišiel som k Lordovi, kľakol si a vybral spod plášťa ten kameň. Vystrel som ruku, so skloneným pohľadom mu ho podával. Keď ho zbadal, prekvapene vstal s trónu. Jeho dve nevesty s úžasom vykríkli. Nikdy som si nevedel zapamätať mená tých fúrií. Obdivoval som Vlada, že dokáže s nimi tú večnosť vydržať. Lord zišiel zo schodíka a s veľkým prekvapením si drahokam zobral. „Všetci určite viete,“ začal, „že lovci na nás tlačia viac a viac. Útočia cez deň, keď sa nemôžeme brániť. Je ich veľa, oveľa viac ako nás. Utlačujú nás, týrajú a naše zbrane majú doma ako trofeje… S tým je koniec!“ vykríkol a všetkým prítomným ukázal drahokam, ktorý držal v ruke. „Už zajtra potvrdíme nadvládu temnoty a zrazíme lovcov na kolená!“ Počas Lordovho prejavu som vstal a podišiel dozadu k nej. Tália mi venovala jeden pohľad a potom znova uprela zrak na lorda. „Už nesvitne úsvit slnka… Bude len chladná noc!“ Všetci začali búrlivo tlieskať a súhlasne mrmlať. „Ale pane, to je šialené… My predsa nie sme bohmi!“ ozval sa do ovácií protestný výkrik. Tlieskanie stíchlo. Lord sa obzrel. Obďaleč stál muž s bradou a fúzmi v čiernom talári. Pomaly zišiel k nemu: „Namietaš, že lovcov je treba zničiť?!“ povedal hlasom chladnejším než čepeľ meča. „To nie, pane…“ Upírov hlas sa zlomil. „Spochybňuješ našu právoplatnú nadvládu nad ostatnými rasami?!“ „To nie, pane, ale…“ „A myslíš si snáď, že mi nezáleží na mojich poddaných?!“ „To v žiadnom prípade, pane…“ Lord mu vrazil facku. Tak silnú, že chudák spadol na zem. „V tom prípade ti odteraz zakazujem spochybniť môj názor, rozumieš?!“ „Áno, vaše Lordstvo“ pípol upír na zemi. „Dobre,“ povedal už normálnym hlasom. Potom sa otočil a podišiel k Tálii a mne. „Bratranec neklamal, vážne si dobrý. Povedz si, čo chceš a dostaneš to.“ Zamyslel som sa, ale Tália ma predbehla: „So všetkou úctou, vaše Lordstvo, kolujú isté reči, že viete lietať a…“ „A chceli by sme vedieť, či je to reálne,“ doplnil som ju. Lord sa usmial, ale vyzeralo to skôr ako úškľabok: „My? Ale to prianie sa vzťahuje len na jedného.“ Chvíľu rozmýšľal. „No dobre teda,“ podišiel k nám, chytil mňa a Táliu za plece. Bol taký studený, že som mal čo robiť, aby som sa nemykol. Cítil som, že ona tak isto a to sme boli upíri!  „Všetko je reálne,“ povedal a v pleci som zacítil mágiu. „Len treba veriť.“ Po chvíli nás pustil a odkráčal. Pozreli sme sa na seba s nemým: čo to malo znamenať? Ale keď sme sa obrátili na lorda,aby sme sa ho spýtali, už bol pri tróne. Hrdzavovláska - jedna z jeho neviest - mu podávala zlatú, rubínmi vykladanú čašu. Zobral si ju a otočil sa: „Ferdinand!“ Otvorili sa dvere a vbehol upír v šatách poslíčka. „Volali ste ma pane?“ „Priveď hudobníkov.“ „Áno, pane!“ Upír sa hlboko uklonil a vybehol z miestnosti tak rýchlo, akoby za ním letel dážď šípov. O chvíľu sa vrátil naspäť aj s hudobníkmi. Uklonil sa a odišiel. Muzikanti si doniesli lýry, flauty, husle, basy, bubny a dokonca aj gitary. Našli si miesta, - niektorí si zo sebou doniesli aj stoličky a usadili sa - naladili nástroje a čakali. Vlad si ležérne sadol a zdvihol čašu: „Hrajte!“

Muzikanti začali priam zbesilo. Rozprúdili náladu typu: tancuj, koľko vládzeš. Hrdzavovláska si sadla Lordovi na kolená. Ten sa usmial a sklonil k jej krku... Hmm, ďalší, čo nepozná význam slova etiketa, pomyslel som si. Z mojich morálnych úvah ma vyrušila Tália: „Nezatancuješ si so mnou?“  „Prepáč, ale som unavený. Asi si pôjdem ľahnúť,“ odvetil som uťahane. Chvíľu na mňa pozerala, či si to nerozmyslím. Keď som nič nehovoril, vzdala to. „Ako chceš,“ povedala ľútostivo a stratila sa v dave tanečníkov. Vtedy  som si to neuvedomil. Bol som veľmi unavený. Jednoducho som sa otočil a odišiel tešiac sa, že si pospím.

Uvedomil si to, žiaľ, až keď som stál v priestrannej komnate, ktorú mi pridelil sám Vlad. Bezducho som pozeral na posteľ prestretú čiernym baldachýnom a akosi som si nevedel spomenúť, s akým úmyslom som sem vlastne išiel. Ja imbecil! Nemal som ju odmietnuť, pomyslel som si. Nebol som totiž jediný, kto mal o Táliu záujem. Istý upír menom Seider sa ju pokúšal získať už predomnou. Tak isto ako Tália, aj on bol z váženého rodu. Vzdelaný, silný a krásny. Doteraz je pre mňa záhadou, prečo neuspel. No potom došiel taký niktoš ako ja a Seider si musel priznať porážku. Videl som ho asi päťkrát v mojom - zatiaľ - krátkom upírskom živote a už sme sa do seba stihli "zaľúbiť." Nikdy sme nemohli jeden druhého vystáť. Väčšinou sme vo vzájomnej spoločnosti nevydržali viac ako desať minút. Raz sme sa dokonca aj "chlapsky porozprávali", v súkromí ,samozrejme.  Skús si tipnúť, milý čitateľ, kvôli čomu, ehm, presnejšie komu. Po tej polhodine sa nedal rozoznať víťaz od porazeného. Tálii som povedal, že ten monokel mám z tréningu, čo bola v istom slova zmysle aj pravda. Iba pokrútila hlavou a povedala, nech si dávam väčší pozor. Nechcem radšej vedieť,ako by sa zachovala, keby som jej povedal pravdu.  Viem však, že ak mu dám čo i len najmenšiu šancu, chopí sa jej. Vzdychol som a odopol si opasok so zbraňami. Taktiež zo seba zhodil všetky kovové pláty a chrániče. Toto všetko som položil na kovaný nočný stolík, na ktorom bol aj džbán a ozdobný kalich. Naštvaný sám na seba som si ľahol do postele vystielanej čiernym baldachýnom. „Nerob s komára somára,“ ozval sa mi v hlave akýsi vnútorný hlas. „Veď ani s istotou nevieš, či tu skutočne je. To máš z toho smädu, napi sa.“ Musel som uznať, že má pravdu. Túto noc som ešte nič poriadne nepil. Vrhol som smutný pohľad na kalich. Totiž piť krv z pohára, a z niekoho, je asi taký rozdiel, ako rozseknúť strom a rozseknúť vlkolaka. Chápete? Je to také… také… vzrušujúcejšie! No, ale upír sa musí vedieť prispôsobiť. Nalial som si a odložil džbán. Keď som sa však načiahol za kalichom, začul som tiché vrznutie dverí. Rozmyslel som si to, a namiesto kalicha som siahol po vrhacom noži z môjho opasku. Robil som sa, že pozerám do stropu, ale pritom som počúval kroky neznámeho. Po chvíli som si bol istý. Otočil som hlavu a hodil nôž tam, kde som sa domnieval, že bude neznámy. Nič sa však nestalo. Po chvíli som začul cinknutie. Nôž spadol na podlahu. Vzdychol som si: „Neučili ťa klopať?“ Vedel som, kto to je. Iba jedna osoba dokáže chytiť môj nôž.

„Chcela som ťa prekvapiť,“ povedala trochu zahanbene Tália a vyšla s tieňa. Tvárou sa mi mihol úsmev. Bol som rád v jej spoločnosti. „Nechcela si tancovať?“ „Nemám s kým,“ povedala s miernou výčitkou. Podišla bližšie a sadla si ku mne na okraj postele. Nadvihol som obočie: „Nie? Napíšem ti zoznam.“ Chytil ju záchvat smiechu a aj ja som sa voľky-nevoľky musel usmiať. Keď prestala, venovala mi pobavený pohľad. „Ty nikdy neprestaneš žiarliť, však?“ Mykol som plecami. „Som už raz taký. Čo myslíš, bude ten Vladov objav fungovať?“ „A ty?“ odpovedala mi otázkou. „Mne je to jedno, zajtra idem naspäť k Vesrovi. Pôjdeš so mnou?“ „Možno,“ povedala a odvrátila pohľad. „Počuj, myslíš, že nám Vlad fakt dal krídla?“ „Neviem, nič som zatiaľ necítil.“ „Chcela by som vedieť lietať, ty nie?“ pozrela sa opäť na mňa. Usmial som sa. „Ja už lietam,“ nadvihol som sa na lakťoch a pobozkal ju. Nebránila sa,naopak, aj ona mi bozky oplácala. Po chvíli sa však prihlásil o slovo mučiteľ všetkých upírov. Smäd. Pritisol som si ju bližšie a sklonil sa k jej krku. Vôbec sa nebránila, čo ma prekvapilo.  Tá vôňa ma úplne omamovala. Slastne som vydýchol a otvoril ústa...

Večer sa rozleteli dvere na kráľovskom sídle. „Pane! Pane!“ Vbehol dnu vojak v čiernom brnení. Spoza prázdneho trónu vyšiel sluha v hnedočervených šatách. „Jeho lordstvo ešte spí, mám mu niečo odkázať?“ Keď si však vypočul ,čo sa deje, iba jeho pohľad prezrádzal, aký strach skutočne cíti. Zvrtol sa na päte. „Vaše lordstvo! Vaše lordstvo!“a utekal do kráľovskej komnaty.

Pochopiteľne, lord bol namrzený, že ho budia takto skoro večer. Keď sa však v sprievode sluhu a veliteľa armády - ktorý bol už v plnej zbroji - pozrel ponad druhú hradbu, jeho výraz sa zmenil na vážny. „Koľko?“ „Asi tritisíc.“ „A nás?“ „Tristo bojaschopných.“ Lordov výraz sa zmenil behom sekundy z vážneho na zachmúrený. Otočil sa a pomaly odchádzal. „Rozkazy, pane?“ dobehol ho Gerner s rukou na hlavici meča. „Pošlite ženy a deti do podzemia. Uzavrite hrad. Všetci obrancovia na miesta, ale neútočte, pokiaľ nezaútočia oni. V tomto hrade je dosť väzňov na prečkanie tisícročného obliehania.“ „Rozkaz, pane,“ povedal veliteľ a s hlasným „Uzavrite hrad!“ sa rozbehol preč. Prišli ste s diablom tancovať? pomyslel si Vlad: To budete veru banovať!

Zobudil ma poplašný zvon. Chvíľu trvalo, než sa mi rozjasnil pohľad. Ležala na mne len v spodnej bielizni. Jej čierne vlasy voľne padali na moju hruď. Pomaly otvorila oči. „Čo sa deje?“spýtala sa ospalým hlasom. „Nemám potuchy,“ odpovedal som a jemne ju pohladil po chrbte. Následne som si ležérne vystrel ruky akoby zvonec, ktorý práve bil, len pripomínal čas na bohoslužbu. Nie, ohlasoval útok. Vstala a začala hľadať svoje šaty. Po kratšom rozmýšľaní som usúdil, že by bolo vhodné spraviť to isté. Posadil som sa teda na opačnú stranu postele a očami pátral po svojom odeve. Nebol ďaleko. Chytil som neforemnú guču a vstal. Obliecť si sivú, lanovú košeľu mi trvalo len pár sekúnd, horšie to už bolo s tunikou. Tú som si totiž musel upraviť a pozapínať gombíky. Potom prišiel na rad opasok a všetky tie kovové výstuže. „Prepáč mi to, ja…“ „Nie, ty prepáč,“ skočil som jej do reči, „bola to moja chyba.“ „Ale,“ otočila sa. „Ak by som ťa nebol pohryzol, nerozohnila by si sa,“ pozrel som sa ponad plece s úsmevom, „alebo sa mýlim?“ Na jej tvári bolo vidieť, že som ju dostal do rozpakov. Po chvíli ticha mi zaželala: „Uži si to.“ „Aj ty,“ povedal som, prehodil si cez hlavu kapucňu a vyšiel z komnaty.

Chvíľu mi trvalo, než som vyšiel von z tejto spleti luxusných komnát pre zazobaných generálov a veliteľov. Vyšiel som von a zavrel za sebou dvere. Okolo prebehla skupinka náhliacich sa lukostrelcov s kapucňami v ľahkých čiernych brneniach s dlhými lukmi. Na konci lukov mali z oboch strán pribité malé čepele. Dobehol som ich. „Aké sú rozkazy?“ Najbližší lukostrelec otočil hlavu. „Obkľúčili hrad. Máme sa pripraviť, ale nemáme strieľať kým nezaútočia.“ „Obkľúčili? Kto ho obkľúčil?“ „Neviem,“ odpovedal mi rovnako informovaným tónom, akým dostával otázky. Ale ja musím zistiť, kto to je! pomyslel som si. Zastal som a nechal bežiacich lukostrelcov ísť na svoje miesta. Vtom som dostal nápad. Otočil som sa a bežal opačným smerom.

Došiel som do dediny. Vonku už bol zástup žien, detía obyčajných civilistov. Niektorí sa pod vedením pár rytierov náhlili do úkrytu. Ženy sa s plačom lúčili so svojimi mužmi, ktorí si navliekali brnenia. Síce to všetko boli rytieri, ale neboli na boj pripravení. A to neveštilo nič dobré. Chvatne som si vybral tú chatrč, ktorá sa mi zdala najvyššia a vyliezol na ňu. Boli to chudobný upíri. Žiadne výčnelky, vyčačkané vzory alebo ozdoby. Bola úplne hladká. Ako človek by som na ňu nevyliezol.  Upír však mohol liezť aj po príkrej stene a nespadnúť. Keď už som stál hore na streche, pozrel som sa za hradby. Videl som more strieborných prilbíc stojacich v pozore pred našimi hradbami. Vo vzduchu sa leskli kopije so striebornými hrotmi.  Vialo tam nespočetné množstvozástav s krížmi a holubicami. Kde-tu sa ozýval zvuk kňazského hlasu, ktorý čítal exorcitát. Každý z tých rytierov mal na čele namaľovaný kríž. Akoby to nestačilo, za tým všetkým bol ešte tábor, kde sa pripravovali ďalší. „Erebos, stoj pri nás!“ pomyslel som si. Keď som sa spamätal z prvotného šoku, začal som uvažovať, ako by som mohol byť užitočný. Keď ma nenapadlo nič iné, zliezol som zo strechy a pridal sa ku šermiarom, ktorí stáli za lukostrelcami na vnútornej hradbe. Čakal som. Všetci sme čakali. Okolo polnoci začalo pršať. Ticho a občasný šepot narúšal cinkot dažďa o kovové brnenia. Ozval sa hrom a oblohu preťal blesk. Napätie na šachovnici sa dalo krájať. Bieli boli na ťahu prví. Priam túžobne sme očakávali zatrúbenie alebo bubnovanie, alebo čokoľvek, čo by nám zvestovalo ich útok. Nič. Naše nádeje sa nevyplnili. Na to boli totiž príliš prefíkaní. Nehľadiac na ich početnú prevahu, zaútočili vtedy, kedy mali najväčšiu výhodu…

Pred úsvitom.

Čakali sme v pozore skoro osem hodín a na niektorých bolo jasne vidieť, že toho majú pokrk. Na čo čakajú? pomyslel som si. Tento hrad odrazil oveľa silnejšie vojská! Nemajú žiadnu šancu ho dobiť. Ledažeby..

„Otvorili bránu!“skríkol ktosi. To akoby zrazu všetkých upírov prebralo z polospánku. Všetci sa pozreli na bránu. A skutočne… bola dokorán! Práve vtedy sa nepriateľ rozbehol k našim hradbám. Nikto by ju nestihol zavrieť, ani keby bol pri nej. Obrancovia sa však hneď spamätali a zo stropných otvorov v tunelovej bráne vyliali štyri kotle horúcej smoly. Ozval sa bolestný krik a ston lovcov, ktorým smola roztopila výzbroj, prepaľovala kožu a spaľovala oči. Tých šťastlivcov, ktorí prešli bránou suchí, privítal lejak šípov zo zadnej hradby. I na vzdor našej snahe sa cez mŕtvoly brodili stále ďalší a ďalší s fanatickým odhodlaním. Šermiari na prvej hradbe vytasili meče a vrhli sa dolu v snahe zastaviť ich postup. Každý z nich ich dovedna poslal do pekla cez päť tuctov, ale každý raz spraví chybu. Postupne sa začali - po prebodnutí striebornými mečmi - meniť v prach. Naša obrana sa trhala. „Pomôžte im!“ skríkol veliteľ druhej obrannej línie na šermiarov. Tí sa v snahe dodržať príkaz náhlili z hradieb dolu na nádvorie pomôcť svojim spolubojovníkom. Ja som nebol výnimkou. Spakruky som hodil dva nože do lovcov bojujúcich proti - stále pevne stojacim - upírom a vmiesil sa do anarchickej zábavy. Prvý meč som odklonil ľavou dýkou a pravou útočníkovi rozrezal dlaň. Spravil som otočku a skočil pred ďalšieho. Bol príliš pomalý. Sotva stihol zdvihnúť meč, moja čepeľ ho pošteklila pod rebrami. Nechal som ho zraneného potácať sa ďalej a venoval sa ďalšiemu. Sekol doprava. Uhol som sa úkrokom doľava. Sekol doľava, uhol som sa úkrokom doprava.  Nachvíľu nevedel, kde som, až kým ho zboku nepošteklil riadny kopanec. Stratil rovnováhu a spadol do davu. Snažil sa kričať, ale v takom hurhaji ho nikto nepočul. Pošliapali ho. Ponáhľal som sa ďalej. Podchvíľou som minul povedľa náhliaceho sa lovca. Pozdravil som sa s ním dýkou do krku. S chrapčaním sa zvalil na zem. Žiaľ, to bol prvý, koho som tu zabil. Druhýkrát ma mrzelo, že mám dýky. Upír-neupír, v tomto prehustenom priestore si musel mať ťažké šťastie, aby si dýkami zabil ťažkoodenca v pancieri. Rozhodol som sa to zmeniť. Proti mne sa vrhol ďalší odvážlivec. Jeho meč zabrzdil s pomocou mojej dýky centimeter od ucha. Než  stihol spraviť ďalší výpad, druhou dýkou som mu vypichol oko. Z rany sa vyvalila krv. Zreval od bolesti a chytil si krvácajúcu očnú jamku. Chcel ustúpiť, ale ja som mu obidvoma dýkami chytil meč. Našťastie, mal toľko rozumu, aby ho pustil a s nadávkami sa odšuchtal preč. Schoval som dýku do pošvy a zobral som ho. Konečne som mal meč! Ale netešil  sa z neho dlho. S neďalekým šermiarom som si vymenil zopár úderov. Po chvíli sa mi podarilo využiť chybičku v jeho postoji a seknúť po pancieri. Ozvalo sa prasknutie, meč prešiel cez škáru v ramene. Šermiar padol na zem. Vytiahol som meč… alebo skôr rukoväť. Meč sa zlomil a čepeľ ostala v rane.  „No hej, ľudskí kováči,“ zamumlal som a odhodil nepotrebnú rukoväť. „Dovolíš?“ spýtal som sa a zobral som si meč môjho mŕtveho protivníka. To isté sa opakovalo štyrikrát. Už ma to prestávalo baviť. Keď som však zlomil štvrtý, uvidel som neďaleko na zemi upírsky meč. Rozbehol sa k nemu. Cestou som sa musel vyhýbať - nie práve dobre miereným úderom. Dostal som sa k nemu a zodvihol ho. A to mi ver, čitateľ, hneď bola smrť krajšia! Osobne si myslím, že na kvalitné údery treba kvalitnú čepeľ. Netrvalo dlho a krv lovcov sa po nej liala prúdom. Z diaľky ku mne bežal ťažkoodenec v pancieri. Tvár mu zakrývala lesklá prilbica a v obidvoch rukách zvieral veľký, hrozivo sa lesknúci meč. Keď bol dostatočne blízko, spomalil, a zdvihol meč nad hlavu. Urobil som to isté, lenže v obrannom postoji. Sekol. Vtom sa medzi nás vmiesil ešte tretí meč, upírsky. „Hej, ten je môj!“ Chcel som okríknuť toho opovážlivca, ale potom som si všimol, kto ten meč drží. Rozmyslel som si to a ustúpil. Opísala mečom oblúk a keď mu meč vyklonila, sekla do opačnej strany. Čepeľ prešla štrbinou medzi hrudníkom a prilbicou. S pahýľu vystrekla krv a hlava nebohého lovca sa odkotúľala dobré dva metre od tela.

„Vidím, že sa bavíš,“ oslovil som ju ležérne. Otočila sa a chcela mi odpovedať, ale vtom nás odtrhli lovci. Na mňa zaútočili dvaja, na ňu štyria. Pred seknutím som sa uhol otočkou, čím som sa dostal za útočníka. Vrazil som mu meč do chrbta a dýkou odrazil úder zboku bez toho, aby som sa ta pozrel. Preniesol som rovnováhu na ľavú nohu, a pravou toho dobiedzajúceho lovca odkopol. Vytiahol som meč z mŕtvoly predomnou a nechal ju klesnúť na zem. Lovec sa pokúšal  vstať, ale než to urobil, prebodol som ho. Otočil som sa k Tálii, či nepotrebuje pomoc. Vzápätí som však tú myšlienku oľutoval. Pomoc nepotrebovala ona. Skôr by ju potrebovali jej protivníci, alebo to, čo z nich ostalo.

„Celkom hej. A ty?“ odpovedala mi. „Ujde to,“ povedal som a potom som si na niečo spomenul: „Počuj, ak ma pamäť neklame, ešte ti dlžím tanec,“ s úsmevom som k nej natiahol ruku. „Tak ty si si spomenul,“ úsmev mi opätovala a moju ruku prijala. Pritiahol som si ju a pravou rukou chytil okolo pása. Tiež sa ma chytila, ale okolo krku. Začali sme pomaly. Niekto by možno oponoval,že tancovať bez hudby sa nedá. Omyl! My sme hudbu mali. Mali sme ten najlepší anarchistický orchester na svete a medzi svetmi. Orchester smrti. Po chvíli sa na nás rozbehol lovec. Podľa rýchlosti, akou sa hnal, asi predpokladal, že tie meče držíme na ozdobu. Milý čitateľ! Ak sa niekedy ocitneš v boji s našou rasou, vyvaruj sa pomysleniu na podobný predpoklad. Pretože inak bude tvoj posledný. Silou som udrel do jeho meča. Nečakal to a vypadol mu z ruky. Táliin meč ho potom ľahko prebodol. Uvidel som ďalšieho útočníka idúceho z opačnej strany. Pustil som jej pás, zdvihol ruku a obtočil si ju. Pochopila. Jej meč sa mihol tak rýchlo, že aj s mojimi očami som mal problém ho zbadať. Lovec s prekvapením zastal s vydeseným výrazom v tvári. Na jeho hrudnom pancieri sa objavila krvavá čiara. Tá sa postupne zväčšovala a zväčšovala, až na koniec lovec padol v kaluži vlastnej krvi.Dokončila piruetu a pristála - chrbtom otočená - rovno do mojej náruče. Venovala mi letmý úsmev. Oči jej krvavo žiarili...  Bola tak zvodná. Toto bola presne jedna z tých chvíľ, kedy máte pocit, že slová sú nepotrebné. Vtom však obrátila pohľad a skrčila sa. Ja som to nestihol. Pred očami sa mi mihla strieborná čepeľ. Vďaka Erebosovi, že nebola o centimeter dlhšia, inak by som bol bez nosa. Keď čepeľ dokončovala oblúk, Tália vyskočila z podrepu a prudko sekla. Lovec preglgol. S čela mu skĺzol tenký pramienok krvi a ten tiekol cez nos, bradu, krk, hruď až k rozkroku... vzápätí sa rozpolil. Obliala nás taká silná spŕška krvi toho nešťastníka, že som si musel zakryť oči. „Nešlo by to čistejšie?“ chcel som povedať výčitku, ale znelo to skôr pobavene. „Prepáč,“ ospravedlňovala sa mi, ale tiež sa bránila smiechu.

Chytil som jej ruku, ale než som si ju stačil pritiahnuť, videl som, ako spoza jej chrbta beží nepriateľ. Tiež sa pozerala kamsi za mňa. Na sekundu sa nám pohľady stretli. Mal som však stopercentnú istotu, že myslíme na to isté. Zdvihli sme ruky a vzájomnou otočkou sme si vymenili miesta. Môj výpad odrazil bez problémov tak isto, ako pokus zaútočiť mu na nohy. Ale to som chcel. Prudkým sekom dohora som mu vyrazil meč a hneď za tým sekol po hlave. Nečakal to. Stratil rovnováhu a zapotácal sa dozadu, ale - tesne pred tým, ako som sekol - skrčil sa.  To som zas nečakal ja. V tej mikrosekunde som si uvedomil, že pokiaľ nechcem ucítiť lovcovu čepeľ medzi lopatkami, mal by som konať. Nezostala mi iná možnosť. Pustil som jej ruku a celou silou vrazil päsťou do tváre vstávajúceho lovca. Čosi chruplo. Úder dopadol s takou silou, že moja päsť ostala celá od krvi. Tomu nešťastníkovi som rozbil bradu, ústa a nos vrazil v krvavom kúpeli hlboko do lebky. Tvrdo dopadol na zem a vystavil na obdiv krvavú guču, bývalú tvár. „Prepáč,“ otočil som sa k nej „nedalo sa inak.“ Neodpovedala. Namiesto toho mi otočila ruku a pozrela sa na moju zakrvavenú dlaň. „A ty mi kážeš o čistom zabíjaní?“ pozrela sa na mňa na tvári sa jej mihol úsmev. Zohla sa a prešla mi po dlani perami jemnými ako zamat. Brala si do svojich smädných úst všetku prítomnú krv. Bolo to príjemné. Navyše mi ušetrila prácu s umývaním. A tie jej očí!

 Potom už náš tanec prebiehal relatívne pokojne, ak nerátam, že sme občas "pozdravili" náhodných okoloidúcich. Táto vášnivá chvíľa však netrvala dlho. Vyskytol sa totiž menší… ehm, problém.

V bojovej haravare vpochodovala hlavou bránou formácia lovcov. Dosť pripomínala korytnačku. Muži boli odetí v lesklom striebre, na čelách vytetované kríže. V tvárach sa im zračilo fanatické odhodlanie. Zvláštne však bolo že pred vojskom žiarilo akési lesklé svetlo. Tiahlo sa nad nimi ako dáždnik. Naši najlepší šermiari - ktorí bojovali v prvých líniách - sa na tú formáciu vrhli. Ich meče sa však od žltej žiare len tupo odrážali, akoby to bol kameň. Niektorí stihli ustúpiť, ale väčšina z nich skonala pod presilou strieborných mečov.

Za chvíľu si lukostrelci na druhej hradbe – prvú rozdrvili hneď ako ostatných nahnali na nádvorie- všimli zdroj toho svetla. V strede formácie išli štyria nosiči. Niesli veľkú, bohato zdobenú zlatú truhlu. Bola otvorená. Vnútri boli dve kamenné tabule s vyrytými písmenami. Tie písmená žiarili veľkou zlatistou žiarou. Väčšou, ako bola tá pred vojskom. „Trúbte na ústup!“ obrátil sa Gerner na veliteľa lukostrelcov, „ústup!“

Huuuuummmmm

Zaznelo trúbenie upírskeho rohu. Všetci sa hnali k druhej hradbe s lovcami v pätách. Zastali sme. Pustila ma a chcela odísť, ale ja som nemienil túto chvíľu len tak premrhať. Jemne som jej nadvihol bradu a pozrel sa do tých žiarivých očí. Sklonil som sa k jej krvavým perám. Nebránila sa. Bol to dlhý a vášnivý bozk. Keď skončil, hanblivo sklopila oči, pustila ma a bežala s ostatnými za hradbu. Zavrel somoči a zaťal paste: Za jedno mi bolo ľúto že sa to skončilo tak rýchlo, ale nebolo to moc unáhlené? Čo ak sa zľakla? A bolo to vážne nutné? Z týchto myšlienok ma vytrhol zvuk krokov a cinkot ocele. Smrť sa približovala. Na takéto otázky bude čas neskôr, dal som svojej hlave univerzálnu odpoveď. Otočil som sa a bežal za Táliou na hradby.

Keď už boli všetci v bezpečí ,rebríky sa zhodili. Tým sa uzavrel bezpečný vstup. Jediná cesta, ktorá tu ešte bola, bol príkry pieskový zráz.  Perfektný terč pre našich lukostrelcov. Celá formácia lovcov sa už poctivo šplhala nahor, keď z hradby nad nimi zaznel búrlivý, bojový pokrik. Dobyvateľov zaliala vlna šípov, oštepov a ostrých skál. Len čo sa však nejaký hrot dotkol žltej žiare, zmenil sa v čierny dym. Bolo to neuveriteľné... a nefér. Žmúrili sme do oblaku, ktorý ich zahalil. Zakrátko zmizol. Objavilo sa celé vojsko a to oveľa bližšie než by bolo príjemné. Následne sme dostali "odpoveď". Do vzduchu sa vzniesol kúdol šípov. Strieborné hroty sa pred úsvitom leskli ako zblúdilé lúče mesiaca. Potom nás pokropil smrtiaci dážď. Aj keby sme chceli, nemali sme čím odpovedať. Z lukostrelcov – tak ako z mnohých iných – ostal len prach, brnenie a zbrane. Tých pár šťastlivcov, ktorí ostali živí – zázrakom som tam patril aj ja a Tália – si uvedomili, že proti takej presile nič nezmôžu. Otočili sa a dali sa na ústup. Lovci rýchlo preliezli hradby a ešte rýchlejšie poslali na druhý svet pár samovrahov. Tí sa totiž márne snažili zdržať ich. Za chvíľu si uvedomili, že im nič nehrozí. Vymenili prednú líniu kopijníkov za lukostrelcov. Tak na nás mohli lepšie útočiť. Koho trafili, ten sa už nepostavil. Hnali nás pred sebou ako divú zver. Toto nebola nezdarená obrana hradu. Toto bola poľovačka!

Keď sme utekali hradnou dedinou plnou čiernych dreveníc s pribitými oknami, obzrel som sa. Prekvapilo ma, čo som videl. Neboli ako väčšina vojsk. Nedrancovali. Namiesto toho sa stále držali vo formácii a prenasledovali nás. Keď sme utekali, zrazu sa od nás oddelili traja a zmizli v bočnej uličke. Gerner si to však všimol. „Zbabelci!“ zakričal za nimi „stihne vás Erebosov hnev! Nikdy nenájdete kľud v Moraninej ríši!“ Trpko som sa usmial: aj keby chceli, do jaskýň sa nedostanú a hrad je dobitý. Niet úteku, len smrti.

Stále sme však mali pred postupujúcou skupinou lovcov výhodu. Boli sme rýchlejší. Predbehli sme ich a zastali pred kráľovským sídlom. Bolo to žalostné. Z pôvodných obrancov ostala už len hŕstka bojovníkov. Vysilení a vystrašení si pomaly uvedomovali, že došli na koniec svojej cesty. Dokonca aj Tálii sálal s očí strach.

„Odvahu!“ zvolal Gerner a vykročil dopredu. „Každý z vás je viac, ako päť tuctov tých psov! Náš lord sa o nás staral, v dobrom i v zlom. Vo veselých časoch i v chorobách dbal, aby nikomu z vás nezoschli pery. Staval vás nadovšetko a s každým útočníkom nemal zľutovanie! Teraz vás potrebuje. Vás, vznešených a vytrvalých bojovníkov noci. Ukážte svoju silu a odíďte so cťou do raja! Dnes ukážeme tej tým skurvysynom, čo znamená oddanosť!“ vytasil meč a jeho špičku namieril na prichádzajúce vojsko. Upírov to vzpružilo. Z očí im zmizol strach. Pevne sa postavili, pozdvihli štíty a zarachotili nimi. Postavili sa jeden vedľa druhého a plece pri pleci vytvorili obrannú líniu pred schodmi do majestátneho čierneho sídla.

Vojsko lovcov sa priblížilo, pár metrov od nás však zastalo.Čakal som, že lukostrelci napnú tetivy, ale nestalo sa tak. Na niečo čakali. „Poďte si pre mäso, vy prašiví, morom nakazení, pätolízačskí psi! Ešte vám vylámeme pár zubov!“ provokoval ich Gerner. Ani sa nepohli. Za chvíľu žiara zhasla. Predná línia sa rozostúpila. Vyšiel z nej bojovník v zlatom pancieri, s modrými očami a blonďavými vlasmi: „Pokoj vám. Tu nemáte nepriateľov, neprišli sme s vami bojovať.“ „Nie? A čo teda robíte?“ spýtal sa ho pobavene Gerner. „Očisťujeme.“ Všetci upíri sa začali smiať a ja som nebol výnimkou. Lovci si nás celý ten čas podozrivo premeriavali, akoby nechápali, prečo sa smejeme. „Očisťujeme?“ spýtal sa Gerner, keď ho prešiel smiech. „To je váš výraz pre zabíjame?“ „Prišli sme vyviesť poblúdené ovečky z temnoty.“ „Vážne? Tak prečo ste ich tak veľa zabili?“ „Ich srdcia boli príliš zatvrdnuté na to, aby vošli do raja,“ vysvetlil vodca lovcov. „Raj nie je, je iba smrť.“ „Pre tých, ktorí ju uctievajú, kajajte sa a uvidíte raj.“ Gerner sa zasmial: „Každý z nás spáchal nespočet hriechov, aj keby bol raj, nedostali by sme sa tam.“ „Boh je milosrdný, kajajte sa a vaše duše budú vykúpené krvou hriešnikov.“ „Načo by to bolo?“ Do tej otázky dal hrubý, opovržlivý ton. „Nezapieraj, brat môj, viem, že aj ty túžiš po láske a šťastí,“ povedal rozhodne zlatoodenec.

Zasmial som sa. Tak to fakt trafil. Gernera - hlavného veliteľa vojsk temného kniežaťa Vlada - sa bál snáď každý smrteľník aj nesmrteľný. Kolovali o ňom reči, že sám pobil celý pluk po zuby ozbrojených lovcov a zvrhol desať anjelov. A on má túžiť po láske a šťastí? Vtom sa mi zahmlil pohľad. Neprikladal som tomu veľkú váhu, koniec-koncov bolo pred úsvitom. Takže ak si naši (ne)priatelia náhodou nepriniesli palice a špekačky, mali by sme to urýchliť. Inak zhoríme zbytočne. Pretrel som si oči chrbtom ruky, ale keď sa mi pohľad vyjasnil, odmietal som uveriť svojmu zraku. Gerner odhodil meč a objal modrookého v zlatom brnení! Upíri ostali zarazení. „Nie sme vaši nepriatelia, lež priatelia!“ ozvalo sa z radov lovcov a následne všetci začali odhadzovať zbrane. Upíri si medzi sebou pošepli pár slov. Ale namiesto toho, aby ešte pevnejšie zovreli zbrane,  ich odhodili a kráčali k lovcom. Tí na nich čakali s otvorenými náručiami. A najhoršie na tom bolo, že aj mne sa do mysle votrel akýsi šepkajúci hlas a nútil ma nasledovať ich príklad. Inštinktívne som cúvol. Ten nátlak bol taký silný, že ma zrazil na kolená a prinútil pustiť meč. Predo mnou sa práve – z pohľadu nejedného historika – odohrávala pamätná udalosť. Dve rasy, ktoré sa nenávideli, teraz podľa všetkého uzavreli prímerie.Vyzeralo to, akoby sa - minimálne - po desiatich rokoch odlúčenia opäť stretli najlepší priatelia. Ja som sa zmietal na zemi v súboji s vlastným telom. To chcelo ísť do priateľsky vyzerajúcej spoločnosti, ale moja hlava akosi tušila niečo zlé. Aj tú sa však snažil presvedčiť zaliečavý hlas. Už by ma skoro mal, ale vtom okolo mňa prešiel upír. Tiež sa náhlil k lovcom. „Nie je proti komu bojovať, oni nie sú nepriatelia,“ prehodil a ďalej pokračoval v ceste. Na moment som však uvidel jeho oči. Nebolo mu vidieť zreničky ani dúhovky, len žiariace bielka! Vtom mi to došlo: je to kúzlo! Vtedy pokúšajúci hlas stíchol a telo mi opäť odovzdalo kontrolu. Postavil som sa. „Je to kúzlo! Zobuďte sa!“ reval som z plných pľúc, ale vtom bujarom smiechu a hlasnom rozhovore ma sotva niekto počul. Potom som si uvedomil, že robím blbosť. Ak zistia, že som sa prebudil, je so mnou koniec! Rozmyslel som si to teda. Otočil sa a utekal do kráľovského sídla. Bral som schody po troch. Vtedy mi napadla spásonosná myšlienka. Naša jediná nádej. Ak sklame, všetci umrieme... Tália umrie. Vrazil som do honosne zdobených čiernych dverí a prudko otvoril ľavé krídlo. Vbehol som dnu a chvatne za sebou zavrel. Dvere sa zabuchli práve vtedy, keď oblohu prežiaril prvý lúč ranného slnka.

Sťažka dýchal. Fuuu, ešteže som to stihol, pomyslel som si. Vzápätí ma však oblial studený pot. Na niečo som zabudol, alebo skôr na niekoho! So strachom v očiach som sa chystal zrakom blúdiť po miestnosti a modlil som sa, aby tam bola. Zdvihol som oči. Bola tam. Pár metrov odomňa. Unavene sa opierala o práve krídlo čiernych dverí a spotené vlasy jej padali na lem tmavočervenej tuniky. Bože, ako som bol len rád, že ju vidím! Najradšej by som ju hneď v tej chvíli objal. Žiaľ, nebol čas. Otočil som sa k lordovi. Sedel na tróne odetý v čiernom brnení. Brnenie bolo predkované zlatom, tak isto ako prilbica, ktorú držal pod pazuchou. Z pravej a ľavej strany - za trónom - stáli jeho nevesty. Mali oblečené čierne tuniky, ale na rozdiel od svojho manžela mali lesklý pancier len na hrudi, pleciach, ramenách a kolenách.Podišiel som bližšie k lordovi a povedal: „Pane - ak to teraz neskúsime - je koniec!“ Vlad len nemo prikývol. Čiernovlasá upírka po jeho pravici vstala a zmizla za neďalekými -železom obitými - drevenými dverami. Čakali sme v napätom tichu. Zrazu to ticho prehlušil detský plač. Vrátila sa a v rukách držala ľudské batoľa. Malo nanajvýš rok. Položila ho na obrátený pentagram. Symbol sa vynímal na kamennom stole, pár krokov od trónu. Lord vstal a prešiel k nemu. Z opasku vytiahol nôž. Zavrel oči a s pátosom začal prednášať obetnú prosbu:

„Prijmi obetu čistej krvi,

ktorú ti na oltár prinášajú verní.“

Ozval sa ston kovovej brány. Všetci sa obzreli a Tália inštinktívne ustúpila ku mne. Štyria členovia lordovej osobnej stráže sa  rozbehli k bráne a podopreli ju vlastnou váhou. Jediný, koho to nevyrušilo, bol Vlad. Ten si stále - aj cez rev ľudského dieťaťa - fanaticky recitoval:

„Zachráň nás od večnej skazy,

ktorú rozsievajú rúhačské masy.“

Udreli druhý krát. Brána sa zatriasla, ale inak sa nepohla ani o centimeter.

„Zraz ich na kolená svojou mocou,

nechaj deň porazený nocou!“

Mihlo sa ostrie dýky a stíchol detský plač. Tretí úder odhodil obrancov a pootvoril bránu. Ale než mohli lovci otvor zväčšiť,upíri sa na ňu spätne vrhli a svojou váhou ju opäť zavreli. Vytiahol dýku z bezvládneho, malého  telíčka a nechal krv na jej čepeli pomaly kvapkať na snehobiely kameň. Bola ešte horúca.Najsilnejší bol však štvrtý. Odhodil upírov a bránu vylomil z pántov. Do vnútra vniklo svetlo. Šťastlivejších spálilo behom sekundy. Ostatných dvoch za uši trhajúceho jačania rozlúčili padajúce podobizne démonov vykované na krídlach majestátnej čiernej brány. Všetci podvedome cúvli do temnejšieho tieňa. Našťastie - aj keď sa vylomili dvere - stále čierny hodváb zahaľoval viac ako polovičku miestnosti. Mohla za to dĺžka sídla a z väčšej časti aj to, že tu neboli okná. Táto odolnosť voči akémukoľvek svetlu bola jedným z dôvodov, prečo sa tu páčilo panovníkovi s tak temnou dušou.

„Pokoj vám,“ rozľahol sa sídlom zamatovo podmanivý hlas. V rozvalených dverách čnel veľký železný kríž s ostnatým povrchom, ako násada na dlhom pevnom dube. Spoza neho vystupovali lovci na čele so zlatoodencom. Vstúpili do sídla, ale ostali vo svetle: „Tu nemáte nepriateľov, neprišli sme s vami bojovať.“ Pri týchto slovách sa už otočil aj Vlad. Usmial sa, ale bol to skôr úškľabok. „Nesnaž sa, Michael! Sú pod mojou ochranou. Odnes to,“ šepol a podal kameň hrdzavovláske po jeho boku. Prikývla.  Blonďák v zlatom brnení si vzdychol. „Dlho sme sa nevideli, Azazel.“ Stŕpol som. Azazel? Nevedel som, ako zareagovať. Či jasať alebo prosiť o milosť. Po chvíli som usúdil, že najlepšie bude sa nehýbať.  „Vskutku?“ odpovedal mu Vlad. „Prišiel si na návštevu?“ Oči mu pohltila tmavooranžová žiara, koža na šermiarskych rukaviciach sa mu roztrhala a objavili sa čierne pazúry. Koža mu zvráskavela a sčernela presne ako brnenie, ktoré mal na sebe. Z vlasov mu vystúpili zahnuté rohy a na chrbte mu navrel pancier s hrubej čiernej kože. „Nie,“ zatiahol Michael. Ozval sa sykot tasenej čepele. „Prišiel som ta zničiť.“ „Ó, vážne?“ povedal Vlad a sklonil sa do podrepu ako býk pred skokom. „Tak to skús!“ skríkol a rozbehol sa s rohami sklonenými oproti nemu. On spravil to isté. Biely had vrazil do čiernej šmuhy, ktorá bola oveľa menšia. Boli sme predurčení na porážku.

Boj som si - pravdupovediac - moc neužil. S mojimi dýkami som zabil len dvoch snaživcov, ktorí na mňa spolu zaútočili. Jeden spravil poloblúk s mečom a druhý bodol zospodu. Dobre vymyslené, ale na upíra mojej kategórie to nestačilo. Pred vrchným úderom som sa bezproblémov vyhol a dýkou odrazil nebezpečne bodajúcu čepeľ. Druhou dýkou som odsekol ruku prvému útočníkovi, spravil poloblúk a vrazil ju druhému do drôtenej košele priamo medzi nohami. Vydal zo seba taký výkrik, akoby ho z kože drali. Pustil meč a klesol na kolená. Milý čitateľ, určite pochopíš, že to nebolo práve príjemné počúvať, a tak som mu veľmi rád… povedzme "pozmenil"  horné proporcie tela. Vtom som hore uvidel hrdzavovlasú Vladovu nevestu - premenenú na niečo, niečo... desivé - ako odlieta preč z boja v jednej ruke držiac ten krištáľ. Zrazu ju však skrz-naskrz prebodol strieborný šíp.  Vykríkla, z očí jej vyšľahli plamene a následne sa jej telo zmenilo na kopu švábov. Tí spolu s krištáľom padli na vojakov pod nimi. Najhoršie na tom však bolo, že šíp prišiel z ľavej strany. Z tej, kde boli upíri. Neváhal som. Chvatne som sa postavil, vytrhol dýku mŕtvole z rozkroku a utekal som k miestu, kde mohol krištáľ spadnúť. Cestu mi nevedomky zahradili dvaja lovci bojujúci s inými upírmi. V behu som vrátil dýky do puzdier a na každého vrhol jeden nôž. Stratili rovnováhu a spadli. Aj napriek tomu sa však pokúšali postaviť. Žiaľ, ich protivníkom chýbalo moje veľkodušné milosrdenstvo. Ja som už len pohodlne preskočil ich mŕtvoly. Muž v plášti práve zdvihol kameň, keď si ma všimol. Zaklial a spoza plášťa vytiahol ďalší strieborný šíp, chcel ma ním bodnúť. Tú bradu som však poznal. Uskočil som, a sekol na hrot toho šípu takou silou, že sa zlomil. Než stihol zareagovať, obtočil som si rukoväť tej istej dýky medzi prstami a vrazil mu čepeľ do brucha až po záštitu. Stŕpol, ale hneď potom sa začal chrapľavo smiať a na fúzy mu striekala krv z jeho vlastných úst. Pozrel sa na mňa svojou zvráskavenou tvárou, na ktorej svietili červené oči. „Ty.. . ty vieš len…. len plniť rozkazy.“ Zaťal som zuby a skrútil dýku v rane. Okamžite sa zmenil v prach. Krištáľ opäť cinkol na podlahu. Aspoň nie som zradca, pomyslel si chladne a zodvihol ho. V diaľke som uvidel, ako sa Michael bije s NÍM. Vyhrával. Najprv mu vyrazil meč, potom ho zhodil a nohou prišpendlil o zem. Obrátil svoj bohato zdobený strieborný meč naopak a chystal sa ho prebodnúť. Ale vtom ho do pravého boku trafil strieborný šíp. Všetci akosi stíchli. Zavŕtal sa hlboko do panciera a obral ho o rovnováhu. Musel svojho súpera pustiť a mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Tentokrátale vystrelil lovec. Michael začal očami blúdiť po svojich. Zakrátko ho našiel. Neďaleko stál lovec s krátkym lukom a priezorom na prilbici. Priezor-nepriezor, tie oči som poznal. Také isté oči sa na mňa pozerali v ten večer, pri úteku z tej pekelnej pevnosti vrahov. Michaelov pohľad sa stal chladnejším, než Antarktída. Pomaly, ale ráznymi a dlhými krokmi prišiel k maskovanému. Ten sa ani nepohol. Keď už bol takmer pri ňom, neznámeho pohltili sýtočervené plamene a zmizol. Michael zastal a prekvapene sa otočil. Azazel-Vlad už bol opäť na nohách, v ruke držiac majestátny čierny meč. „Použite to!“ zreval a - akoby s novozískanou silou - sa opäť vrhol na Michaela. Všetko znovu ožilo. Ku mne sa rozbehli rovno šiesti. Traja lovci a traja zhypnotizovaní upíri. Hmm, nespomínam si, že by som vás volal na pokec, pomyslel som si nostalgicky. Jedno mi bolo jasné. Šiestich jednou dýkou ani omylom. „Tália!“ skríkol som čo najviac a odhodil biely krištáľ do výšky. Nemal som čas zaoberať sa tým, kam dopadol a či ho chytila. Vytiahol som druhú dýku a čakal. Najprv sa mi podarilo bleskovo poslať dvoch lovcov na druhý svet, ale celkovo mi to bolo na hovno, pretože na ich miesto sa takmer okamžite postavili ďalší. Keď začali útočiť súčasne, mohol som o výpadoch len snívať. Všetku svoju silu som venoval obrane. Uskakoval, krčil sa a blokoval ich čepele s takou urputnosťou, že lietali iskry. Donútený som ale musel ustupovať. O čo sa snažia? pomyslel som si: ak nespravím chybu, môžem im uhýbať večnosť! Ich pravý zámer som však pochopil neskoro. Príliš neskoro.

 

Zrazu som za chrbtom pocítil stenu. Než som ale stihol zareagovať, lovec naľavo mi odklonil ľavú dýku a upír napravo pravú. A vtedy mi to došlo: Chcú ma vykopnúť! To už mi ale očarovaný upír v strede vrazil do brucha kopom s otočky. Preletel som cez stenu a oslepilo ma svetlo. Jediné, čo som si vtedy pomyslel bolo: Zhorím!

Tvrdo som dopadol na kamennú dlážku a každú chvíľu čakal spálenie... nič. Bojazlivo som otvoril oči. Bezducho civel na oblohu, akoby som práve videl ducha. Nadomnou nesvietilo slnečné svetlo. Ohúrene som sa postavil. Nad polorozbitýmkniežackým sídlom svietil jasný, okrúhli mesiac! Pred sídlom bol v húfe lovcov žiarivočervený stĺp, ktorý stúpal k oblohe. Na moment ma ovládol strach, ale našťastie som sa rýchlo spamätal a bežal k nej. Okolo bola veľká masa, čo mi ale nerobilo starosti. Čupol som si, skrčil nohy v kolenách a potom som sa odrazil. Dopadol som pred ňu, okamžite sa postavil a výhražne namieril dýky na všetkých okolo. Z čepelí mi kvapkala krv. No síce, jeden proti osemdesiatim by nebol práve najlepší boj. Vlastne jediné, čo ešte držalo mňa a Táliu pri živote bolo, že lovci ešte nedokázali spracovať to, že slnko zhaslo. A to doslova. Behom pár minút nahradila teplé slnko s belasým nebom temnota a chladný mesiac. Smelší lovec ku mne pristúpil s hrozivým palcátom v ruke. Ani som sa nepohol. Keď však bol tesne pri mne, v očiach sa mu zračil strach. Jeho spolubojovníci - boli na tom podobne - pozerali kamsi za mňa. Vzápätí sa obrátili, s krikom odhadzovali zbrane a utekali preč. Zahalil nás tieň. Vtedy sa aj ten s palcátom obrátil, ale viac už nestihol. Prišľapla ho obrovská zelená  noha. Inštinktívne som sa prikrčil, ale obor ma bez záujmu prekročil. Otočil som sa. Za mnou sa práve zhypnotizovaní upíri preberali z tranzu, zdvihli meče a obrátili sa proti lovcom. Váhy sa otočili. Lovci čoskoro pochopili svoju porážku. Odhodili meče, prilbice a utekali preč. Mňa s Táliou si vôbec nevšímali. Útek im ale moc nepomohol. Skočili priamo pred kyjak rozzúreného obra. Ten masakroval ich - tiež utekajúcich a bezmocne kričiacich - spoločníkov pred nimi po légiách. Zem sa začala trhať. Z čiernych puklín vyletovali chrliči, malí draci, desy a veľa iných stvorení. Draci - hoci boli relatívne malí - spaľovali lovcov po stovkách. Desy ich uväzňovali vo vlastnej hlave a chrliči sa na nich vrhali zhora. Na zemi sa rozhostilo peklo. Na tých šťastlivcov, ktorí prešli až k prvej hradbe, čakali desy a zhadzovali ich dole. (Des je príšera s krémovou kožou, rohami, netopierými krídlami, ale nemá tvár.) No, úprimne? Oni ochotne skákali aj sami. Asi sa im nechcelo hľadať zráz, ktorým prišli. Tí šťastnejší skončili so zlomenými rukami či nohami… Tí menej šťastný so zlomenými väzmi, alebo po nich ostal len mastný fľak na kamenej dlažbe. Tí múdrejší utiekli z nádvoria do tábora hneď, ako videli ustupujúcich lovcov. Tam ich však čakalo prekvapenie. Tábor ničili lávooký. (masy lávy, ktoré sa vyformovali do obrovských rozmerov. Mali nohy, ruky a [takpovediac] tváre. Ovládané zlými duchmi rozsievali skazu.) Obrovské vojsko, ktoré stálo pred hradom - ich posledná nádej - padlo v priebehu pár minút. „Zavrite bránu!“ zavelil s priam fanatickým smiechom Gerner. Jeden upírsky čarodejník - jeho sprievodca - zamumlal pár nezrozumiteľných slov a ukázal na bránu. Tá sa začala s rachotom zatvárať, ako posledný zvon oznamujúci lovcom ich smrť.

Nakoniec na nádvorí ostal len Michael a hŕstka lovcov tisnúcich sa k sebe. Zo všetkých strán boli obkľúčení. Oproti nim stáli hádam všetci Satanovi synovia, ktorých kedy splodil. Vtom Michael z plných pľúc vykríkol: „Vyhrali ste bitku, ale vojna ešte trvá! Náš rád má armády tisíckrát silnejšie, ako táto. Vrátime sa sem a potom každý nemŕtvy oľutuje, že špiní dielo božie svojou prítomnosťou!“ objal posledných štyroch spolubojovníkov a zmizli v žiare tak silnej, že si každý musel zakryť oči. Odmiestnili sa a ostal pokoj. Už-už sa chystal oslavný pokrik…

„Garsh!“ preťal ticho hlas tak zlý, chladný a krutý, že upíri podvedome zovreli zbrane, hoci nevideli nepriateľa. Všetky bytosti s krídlami sa vzniesli do vzduchu a leteli preč. Obri sa zrazu rozbehli k bráne

tak rýchlo, že naši vojaci im ledva uskakovali. Vylomili ju akoby bola s papiera. Lávookí vonku sa rozpadli a vrátili do temnoty puklín, z ktorej povstali. Gerner sa otočil. Za ním stál Vlad - už vo svojej normálnej podobe - v čiernom brnení, s rukou na hlavici honosného meča v tmavočervenej pošve. Gerner sa uklonil. „Ak sa smiem spýtať pane: čo ste im povedali?“„Prepustil som ich,“ povedal Vlad a prešiel k hradbe bez toho, aby sa na Gernera čo i len pozrel. So škodoradostným úškľabkom pozeral na démonov miznúcich v diaľke. „Odteraz bude mať rád toho Anjelika oveľa viac zábavy!“

Hneď po boji Vlad zvolal všetkých pred kniežacké sídlo. Sám si vytiahol zlatú truhlu na vrchol schodov. „Verní!“otočil sa k nám, „vždy som sa snažil byť vám dobrým vládcom, ale nikdy som si nemyslel, že mám takých oddaných vojakov! Vďaka!“ Ozval sa nadšený pokrik. Vlad zdvihol ruku, aby ho utíšil. Hlasy stíchli. „Ale chcem vám poďakovať ešte za jednu vec. A to nech sa pripíše aj k posmrtnej pocte padlým,“ lordove oči na chvíľu zastrel smútok. „Pokoj im.“ Vzápätí sa znova nadýchol. „Chcel by som sa vám poďakovať za vernosť. Necúvli ste tvárou v tvár svetlu a nedali sa oklamať zdaním prehranej bitky. Ukázali ste mi svoju odvahu a vernosť… a nie len mne!“ Obidvomi rukami strhol veko na zlatej truhlici a vybral z nej dve kamenné tabule s písmenami v hebrejčine. Zdvihol ich nad hlavu. „Dnes ste ukázali svetlu skutočnú silu temnoty!“ celou silou hodil tie posvätné artefakty o zem. Rozleteli sa na tisíc kúskov. Následne sa ozval potlesk a búrlivé ovácie.

Tália sa čoskoro vďaka jej činu stala hrdinkou. Hoci nás Vlad presviedčal, nech zostaneme na oslavu,  ja osobne som sa už chcel vrátiť domov. A ani Tálii nebolo dvakrát príjemné, keď si nemŕtvi -  kdekoľvek v jej prítomnosti - začali hneď šepkať. Takže nakoniec sa lord musel zmieriť s naším odchodom. Pred cestou nám však - vraj ako odmenu za našu chrabrosť - daroval dvoch hnedákov. Nenamietali sme, aspoň budeme doma rýchlejšie. Z pevnosti nás vyprevádzala skupinka remeselníkov, farmárov a prostých upírov. Aj napriek nášmu presviedčaniu, že „bez ostatných by sme to nedokázali“, neprestali. Išli sme dve noci cvalom. Tretiu noc boli však kone tak vysmädnuté, že sa ledva vliekli. Našťastie, neďaleko bolo jazierko. Zišli sme k nemu. Malo tvar veľkého U a jeho koniec bol v nedohľadne. Okolo - v tichu - šumeli stromy zahalené do atramentu noci. Nad čierno-čiernou vodou sa opäť leskol jasný, okrúhly mesiac, ako pyšná dievčina obdivujúca svoju krásu v zrkadle. Kone si už samé našli vodu a pustili sa do hasenia pálčivého smädu. S Táliou sme strnulo zoskočili zo sediel a sadli si vedľa seba do vysokej trávy. „Keď sa lovcom nepodarilo zlomiť juh, obrátia sa na západ,“ prehodila po chvíli Tália. „Je to pravdepodobne, ale myslím si, že Veser príde na spôsob, ako sa ubrániť. A keby aj nie, Vlad je nám stále zaviazaný. Došiel by.“ „Vlad je klamár. Povedal, že nám za ten kameň dá krídla. Nesplnil to!“ povedala trochu smutne. „Nemôžeš veriť diablom a ich sluhom,“ snažil som sa ju upokojiť. „Tak potom prečo mi veríš?“ venovala mi tázavý pohľad.Tá otázka ma zaskočila. „Asi som blázon.“ „To teda si,“ prikývla a položila svoje havranie vlasy na moje plece. Tvárou sa mi mihol úsmev. Znova sa medzi nami rozhostilo to výrečné ticho. Bol by zločin kaziť ho slovami. Po chvíli som zdvihol hlavu a uprel svoje tmavočervené oči na jasnú lunu nad nami. Bola nádherná, obidve boli. Vtom mi v hlave zazvonila otázka. Chcel som ju potlačiť, ale ona proste musela ísť von! Tak som to vzdal a pošepol ju tak, aby ju počula len ona. „Čo myslíš, nie je toto slnko oveľa krajšie?“