Láska tam

05.10.2014 16:04

Problémy. Najväčšia pliaga dnešnej populácie.

Každý máme nejaké problémy: Psychické, zdravotné, sociálne… A čo je vlastne problém? Čo to slovo znamená? Znamená prekážku, skrat, zlyhanie. Čo spravíte ak narazíte na vysoký múr? Obídete ho. A presne to sa stalo želanou realitou dnešnej modernej doby. Obchádzať problémy namiesto toho, aby sme ich riešili. Ale čo v prípade že riešenie problému zahŕňa požiadavku zmeniť našu filozofiu, náš svetonázor? Vtedy ostáva jediné:

 

technický pokrok podmanil, počasie zostávalo neskrotiteľné. Dážď mi bičoval do nepremokavej koženej bundy s kapucňou a usilovne si hľadal cestu skrz. A pred čím som vlastne utekal? No iste, pred problémami. Mal som ich kopu a stále pribúdali. Nezvládal som to. Nezvládal som sa stále schovávať za lži, nezvládol som hrať ľahostajnosť, nedokázal som byť taký ako ostatný. Byť výnimočným dnes ale znamená byť utlačovaným. Musel som preč odtiaľ. Preč z toho tupého stáda konzumných oviec. A tak som tu. Únik je dokonalý, ako čepele nožov, ktoré stále nosím. No kde som ja? A čo sa stane ak dôjdem nakoniec? Na špičku? Nechcel som na to myslieť. Aj tak, žijeme tu a teraz nie?

 

Onedlho som bol temer na mieste. To ma však prinútilo pokračovať po zemi, kvôli tomu že strechy tu boli moc nahusto. Mohol by som ju minúť. Kľučkoval som postrannými uličkami zo sklopenou hlavou chrániac si svoj citlivý zrak pred žiarov reklamných bilbordov a všakovakých displejov. Nenávidel som svetlo. Má totiž schopnosť nepríjemne odkrývať bytosti a často odkryje i to čo chcete aby videli len tí, ktorým najviac veríte. No čiastočne i kvôli môjmu zraku. Úmyselne som sa vyhýbal hlavným uliciam. Boli tam totiž hliadky. Big smile nariadil nočný zákaz vychádzania. Ak ho niekto porušil bol jednoducho odstrelený. Presne tak. V dnešnej dobe, pokiaľ nepracujete pre "štát" či armádu, je váš život asi tak cenný ako prašivý pes z ulice. Vládne tu diktatúra tvrdšia, ako v prastarom Sovietskom zväze za éry dávnych komunistov. Pche a to si hovoríme vyspelá spoločnosť!

 

 Po nútenej prechádzke na svetle displejových reklám bola temnota, úzkej ale dlhej, bočnej uličky do ktorej som sa vnoril ako liečivý balzam na moje oči. Nemusel som ísť dlho. Bola tam, presne ako sme sa dohodli. Ležérne sa opierala o popraskanú, pochrómovanú, tehlovú stenu. Prudký dážď a chlad jej zjavne nevadil. Na sebe mala obyčajné červené tričko z dlhým rukávom a rifle. Na rukách mala čierne, kožené cyklistické rukavice a opasok, tej istej farby, jej zdobili dve puzdra s plazmovými revolvermi ShockDoll. Keď prehovorila, pohľad upierala do zeme: ,,Meškáš." Jej hlas znel kovovo, vďaka maske ktorú nosila. Zakrývala si tak ústa a nos. Nie že by musela, ale život bol ťažký. Po vojne ,súde, totiž nad väčšinou sveta získala moc korporácia menom Big Smile. Ľudí si získali najmä svojou ideou "sveta bez chorôb." A nezostalo len pri slovách. Big smile zamestnal za týmto účelom všetkých farmaceutikov, ktorý prežili vojnu a tak veľký projekt nemohol mať neúspech. Vedcom sa podarilo vyliečiť 89 % populačných chorôb. Zvyšných 11 % tvorili vývinové poruchy, psychotropné delíriá a smrteľné choroby. Týmto úbožiakom skôr či neskôr zaklopala na dvere armáda s príkazom odviesť ich na liečenie, z ktorého sa však nikdy nevrátili. Ľudia nevedeli čo sa deje, no báli sa. Big smile nepoznal milosrdenstvo. Žiadna polícia, všetko riešila armáda s plne kyborgizovanými zložkami. A kyborgovia nemajú city, len príkazy.

 

Jedna zo smrteľných chorôb, ktorej sa Big smile bál naviac bol BLGS. A to hlavne preto, že nebol smrteľný úplne. Bloodless genetic syndrom, ľudovo nazývaný choroba pijavíc. Jedná sa o dosť vzácny a pritom zákerný druh choroby. Vedci sa domnievajú, že pochádza niekedy z dôb súdu. Stačilo ak zranili vojaka na bojisku s čo i len malou rádioaktivitou a on začal krvácať. Povedzme že dotyčný vojak mal dosť šťastia a včas ho odniesli. Uzdravil sa. No rádioaktivita napadla schopnosť krvotvorby buniek a úplne ju zničila. Krv sa tým pádom nemá ako obnoviť. Stará krv po chvíli stratí schopnosť dostatočne viazať kyslík a stane sa nepotrebnou. Organizmus ju v snahe vypudiť začne vracať. Mozog sa zbaví 80 % kapacity starej krvi, nechá si len 20 % na to aby mohol fungovať posledný pud sebazáchovy a prúdiť adrenalín. Pokožka schladne a mozog dá posledný príkaz: prežiť. Ak organizmus do desiatich minút nedostane krv od hostitela ( ktoreho väčšinou zabije ) zomrie. Jedná sa o symptómy podobné ľudským poverám o upíroch. Líšia sa len vtom, že majú normálny chrup a vyzerajú úplne normálne. Teda pokiaľ sa nedostanú do stavu smrteľného hladu. Vtedy, ,ako bolo spomínané vyššie, pokožka schladne a dúhovky úplne sčervenajú. Big smile sa bojí tejto choroby preto, že nakazený má schopnosť vidieť v tme. Okrem toho je trikrát rýchlejší a obratnejší ako normálny človek. A jediný znak nerozbesnených nakazených je malý tmavočervený krúžok na vonkajšej časti dúhovky. Znak tohoto daru sme nosili aj my. Daru, ktorý bol pre dnešnú dobu prekliatím.

 

,,Viem, v centre boli zápchy" odpovedal som na svoju obranu. ,,Nákupy dopadli dobre? Už vedia kde je ten obchod?" ,,Vedia, ale krmivo tam nemajú" povedala a znepokojene mi ukázala zápästie s ramenným tabletom. Bola tam  mapka s blikajúcim červeným bodom. Nehýbal sa. ,,Hmm a vchod je že vraj tu?" spýtal som sa znepokojene. Iba kývla hlavou smerom ku kanálovému poklopu tri metre za ňou. Prešiel som k nemu a čupol si. Z vrecka vytiahol malý, čierny, predmet diskového tvaru a položil som ho na poklop. Akonáhle sa disk prisal začalo odpočítavanie, odstúpil som. Ozvala sa rana, ako keď na výročie založenia Big smile deti hádžu petardy. Plazmové zvary sa potrhali a poklop nadskočil. Znovu som k nemu pristúpil a tentokrát ho bez námahy odsunul. Predo mnou zíval zapáchajúci čierny otvor veľký nanajvyš tak pre jedného človeka. ,,Dámy prvé" zašveholil som. Odpoveďou mi bol nesúvyslí prskot. Ruproduktory z vonkajšej strany masky zrejme nezvládali frekvenciu tak silného smiechu. ,,Nemusíš sa kvôli mne hrať na gentlemana" odvetila, keď sa ukludnila: ,,Ja kludne počkám." Nebol som z toho dvakrát nadšený, ale nakoniec som len zamumlal čosi o nedostatku mravov a vkĺzol do potrubia ako prvý.

 

Tma. Je to deprimujúci pocit vnímať ju všade okolo seba že? Vnímať ju ako niečo... živé a nebezpečné. Keď nás obklopí tma ťaháme sa za svetlom, tam badáme pocit bezpečia. Lenže čo v prípade ak hľadáš a svetlo nikde? Nakoniec sa tma stane vašim prirodzeným prostredím. To, čo desilo teraz vás bude chrániť. Bude to svetlo ktoré vás začne oslepovať a ktorého sa budete štítiť. Nie, nie je to šialenstvo, aj keď sa to tak zvykne spoločnosťou nazývať. Je to adaptácia. Preto nám netrvalo dlho kým sme to našli. Síce sme sa museli kanálom predierať po štyroch, nakoniec sa začal zväčšovať. Netrvalo dlho a namiesto potrubia sme zrazu stáli v tehlovej miestnosti podopieranej stĺporadím v ľavo-pravej symetrií. Na konci bol v stene vstavaný malý trezor a pred ním čosi, čo vyzeralo ako starý, hrdzavý, comboBot. Všade po zemi bola hrubá vrstva prachu. Kľakol som si a pustil sa ju skúmať. Moja spoločníčka zatiaľ nevedomky vykročila dopredu. Pôvod toho prachu som si uvedomil príliš neskoro. Príliš neskoro na to aby som ju mohol varovať.

 

 

Rozsvietilo sa. I pre človeka by to bolo nepríjemné. Tak čo má povedať ten, kto vďaka syndrómu BLGS má schopnosť vidieť v tme? Zvrieskol som od bolesti a inštinktívne si zakryl oči. Cítil som tak ostrú bolesť, že som ledva vnímal vrzgot a buchot keď sa robot pred nami zdvíhal na nohy. Skutočnosť som si uvedomil až vtedy, keď počul neomylnú hudbu pomaly rotujúcej hlavne guľometu. ,,Pozor!" zvrieskol som a rozbehol sa k nej. Skočil za najbližší stĺp a ju strhol so sebou. Projektily nás minuli vážne tesne. Zvalili sme sa na zem a ja som skončil hore, no nebola to veľká sláva. Môj hrdinský čin si však vyslúžil len naštvané: ,,Vyzerám snáď ako nejaká princeznička, ktorú treba zachraňovať?!" ,,Nie je zač" odvetil som s menším pocitom krivdy. Zdvihol sa, vytasil čierne nože a vyšiel som z úkrytu. Robot si ma premeral svojimi červenými senzormi a jeho guľomet sa opäť rozkrútil. Než však stihol vystreliť, jeden z mojich nožov sa zapichol do steny za ním. Odsekol som mu pás s nábojmi. Chvílu mu trvalo kým z druhej ruky vysunul plazmový kanón, no to už som bol pri ňom. Skočil a ľavým nožom mu prerezal kovový plášť z pár doskami, od hora až dolu. No ani batériu, ani počítač som nepoškodil. Síce prívodný kábel bolo vidieť, nebolo mu nič. Urobil som vo vzduchu premet úmyslom dopadnúť rovno na nohy. Aj by mi to vyšlo, keby sa robot nerozhodol zdvihnúť ruku s pokazeným guľometom a nevrazil mi zozadu do hlavy. Otupila ma strašná bolesť a energia nárazu ma surovo šmarila do steny. Temer bezvládny som sa zosunul na zem. Pohľad sa mi zahmlieval, no napriek tomu som sa snažil udržať pri vedomí. Akoby z veľkej diaľky som počul dva výstrely a vzápätí veľký rachot. Ovládol ma strach. Rýchlo som si pretrel oči a žmúril pred seba. Keď sa mi pohľad vyjasnil uvidel som ju, ako stojí pred nehybnou schránkou veľkého robota, ktorému trčal s tela hrubý kábel. V očiach jej bolo vidieť, že si svoj triumf užíva. ,,No jasné, mňa tu skoro zabijú a ty si odnesieš body, to je spravodlivosť!" povedal som trochu urazene. Dala si dole masku a venovala mi žiarivý úsmev, v ktorom sa miešala radosť s ospravedlnením. Ten úsmev ma úplne odzbrojil a chtiac-nechtiac som ho musel opätovať. Otočil som sa k trezoru za mnou a na dotykovú klávesnicu naťukal číselný kód, ktorý zistili hackeri spoločenstva. Po chvíli na displeji zablikal nápis Access granded a trezorík sa otvoril. Vnútri na čiernej pene ležala počítačová doska s mikročipom. Udivene som ten zázrak zobral medzi prsty. ,,Tak kvôli tomuto je spoločenstvo ochotné obetovať ôsmych dobrých vojakov? Big smile tam musí mať veľmi pikantné informácie!" Dosť nešetrne som hodil, no chytila ho. ,,Odovzdaj to spoločenstvu, ja už musím ísť" povedal som.  Jej úsmev zaraz zmizol: ,,Prečo? Veď dnes je piatok! Myslela som, že to odovzdáme veleniu a potom.."

,,Prepáč teraz nemôžem. Musím si ešte niečo vybaviť, ohľadom školy. No zajtra prídem, neboj sa."

 

Disconnect.

To prekliate tlačítko som, deň čo deň - noc čo noc mačkal so slzami v očiach. Tam bol môj život, môj pravý údel, zmysel... všetko! Stlačiť ho znamenalo z toho sveta odísť. Odísť späť do tejto predátorskej spoločnosti. Do tohoto geta kde ti mocnári núkajú ilúziu že niekým si len preto, aby si im mohol robiť na drahoty. Keď si chorý zrazu sa v tejto "skvelej" realite stávaš bezcenným. A to je len jeden z tisícky príkladov. Moji rodičia sú študovaný doktori a čakali že ich synček na tom bude rovnako...

 

,, Ja však nemôžem. Nemôžem sa dívať na ten stádizmus. Načo sa vy naháňate za svetom, ktorý od vás chce len to aby ste dobre študovali, zarobili vláde, potom sa nakŕmili ilúziou že dôjde Ježiško a bez reptania skapali? Tých čo vidia pravdu ste pozatvárali do blázincov a zatvárate oči. Ako môžete počúvať tých, čo tvrdia že chcú mier a pritom držia ako prví zbraň?" sedel som o polnoci v obývačke za notebookom a plakal. Nie nad tým, čo som spravil alebo nad tým čo sa chystám spraviť. Nie, plakal som nad tým, že ma nikto nechápe. Moji rodičia, spolužiaci.. nikto. ,,Prečo sa vy bojíte tmy? Tma vám neposkytuje žiadne plané sľuby, len ochranu! Alebo svojej fantázie? Bojíte sa snáď pozrieť do zrkadla? Bojíte sa toho, že spirituálny svet nie je celkom podľa biblie? Držali ste sa len slepých faktov a čísel, tak povedzte mi načo vám teraz sú?" kľakol som si pred kreslo ktoré bolo celé od krvi. V ňom muž držal v náručí bezvládne telo ženy. Tá akoby zvierala vojenský nôž. Vskutku. Trvalo to dlho, ale nakoniec prestali kričať.  Chcel som, nech cítia každú moju mizernú minútu na tomto nezmyselnom svete. Nech cítia bolesť s každým nádychom, tak ako som ju cítil ja. A ak si ani z tohto nezobrali ponaučenie tak... aspoň ma pobavili! Usmial som sa a zobral si zakrvavený nôž: ,,Možno teraz chápete zmysel hier a kníh. Zdvihol som sa a podišiel k oknu. ,,A možno sa v niečom aj podobám vašim ovečkám" prehodil som po chvíli: ,,Mám dievča."

Odteraz som už viac nepovedal, len mlčky obdivoval krásu polnočného mesiaca. Zrazu sa mi vybavila jej tvár, jej úsmev.

 

,,Dnes je krásna noc nemyslíš?" Usmial som sa a priložil si nôž ku krku:

,,Nepoprechádzame sa láska?"

a potiahol.