Nechcený výlet
,,A to tam vážne musím ísť?"
,,Áno" znela mamina odsudzujúca odpoveď. Vrcholne znudene som si odfrkol a zavrel dvere izby. Neznášam to! Neznášam keď ma ťahajú na všetky návštevy známych len ako nejakú ozdobu aby sa mnou mohli pochváliť. A keby mali aspoň normálnych známych! Ten, ku ktorému sme mali ísť sa volal priezviskom Zajíček a ďalej neviem. Nebudem si predsa takým bezvýznamným menom plniť moju mozgovú kapacitu. Pán Zajíček vlastní Zaex, kresťanské vydavateľstvo ktoré tlačí a distribuje životopisy svätých, katolícko - kresťanskú filozofiu a podobné urážky stromov. Otec s ním bol dobrý kamarát a veľmi rád si od neho tie bludy kupoval. Dobre že nevie, čo študujem ja.
Keď už som sa nasledujúcemu hororu nemal ako vyhnúť, začal som premýšľať ako čo najefektívnejšie využiť ten zabitý čas. Zastal som pred vysokou policou v mojej izbe, od hora dole plnou kníh a pozošívaných papierov. Nevyberal som dlho. Schmatol som čierno - červenú knihu Čierny kocúr i Zväzok papierov ktorý mal na chrbte prilepený papier a na ňom čiernym perom napísané Necronomicon ( znalci vedia ). Vložil som si ich pod pazuchu. Taktiež som si zobral jedno z mojich čiernych pier, bez pera zvyčajne nikam nejdem. Podišiel k dverám a otvoril ich. Moji rodičia už na mňa čakali, mali sme vyraziť. Svojim výrazom tváre som síce - podľa mňa - dostatočne dobre dával najavo svoju "nadšenosť", no bol som náležite ignorovaný.
Cesta netrvala dlho. No mohla, ale ja som ju moc nevnímal. Celú cestu som strávil mlčky zahĺbený do Necronomiconu. Mama sa síce z otcom rozprávala a plus do toho hralo funrádio, naučil som sa to ignorovať. Chce to tréning, ale ak chcete byť čitateľom na vyššiel úrovni musíte to vedieť. A keď už sme pritom, samotné písanie predpokladá že vaše čítanie bude na leveli advanced. Aspoň tak to vravievala moja učiteľka literatúry na ZŠ. A najmä vďaka nej som teraz tam, kde som.
Z literárnej meditácie ma vytrhol až zvuk vypnutia motora. Otec a mama vystúpili. Mama s igelitkou vecí, ktoré chceli dať domácim. Zavrel som knihu - papiere - a s maximálnou nevôľou akú si len možno predstaviť som sa vyteperil z auta. Predstava, že nedobrovoľne zabijem minimálne tri hodiny v dvojposchodovom dome s bledomodrou fasádou a anjelikom na dverách nebola zrovna lákavá. Život je krutý pomyslel som si s povzdychom.
Netrvalo dlho a otvorili nám. Pán Zajíček bol zavalitý pán v strednom veku. Tmavohnedé vlasy, tmavozelené oči a pod nosom jemné fúzy. Jeho manželka bola naopak chudá, ryšavá, hnedooká, usmievavá pani. Usadili nás do dlhej pohovky v obývačke - ponúkli čipsami, chrumkami i kofolou - a sadli si oproti nám do kresiel. Začal sa rozhovor. Nudný rozhovor. Riešila sa práca, úspechy - neúspechy, strasti - slasti všednosti a iné veci. Vrcholne ma to nebavilo. Robil som sa, že počúvam. Občas som sa do debaty zapojil nejakým svojim názorom či otázkou alebo sa donútil k čo najmenej patetickému úsmevu, ak ma rodičia pochválili za nejaký môj úspech, ale poväčšinou som pomaly ujedal z mysy chrumky a čipsy. Snáď po večnosti - ale mohla to byť len chvíľa - už som strácal pojem o čase - som vstal so slovami: ,,Prepáčte, zobral som si tu zopár kníh, mohol by som si ísť niekam čítať?" Akoby ledabolo som im ukázal obe knihy, ktoré som mal so sebou. Zámerne tak, aby nezachytili názvy. Naštastie sa nevypytovali. Pán Zajíček sa usmial: ,,Iste. Marek si číta hore, môžeš ísť za ním. Schody sú v chodbe."
,,Vďaka" poďakoval som sa a odišiel do chodby, následne aj hore po latkových, drevených schodoch. Marek bol ich syn a z rozprávania môjho otca som vedel, že rád číta. Kiežby bol taký knihomol ako ja! pomyslel som si cestou k pootvoreným dverám na konci chodby. Ešte som nevedel, aké sklamanie ma čaká za nimi.
Otvoril som drevené dvere a na sekundu užasol. Podstrešnú izbu lemovali police plné kníh, s výnimkou mne protiľahlej steny na ktorej bolo okno. O jednu z políc sa opieral chalan s jasnozelenými očami, špinavými blond vlasmi a čítal knihu. V prvom momente som sa potešil, no potom som si všimol čo číta: Umučenie svätého Františka z Assissi. Pozrel som sa po policiach a pocítil značné sklamanie. Všetko to boli len podobné bludy.
Keď som vošiel do izby zdvihol hlavu, letmým pohľadom si ma premeral a znovu sa pohrúžil do čítania. Nepovažoval som za zdvorilé pozdraviť, pretože tak by som ho vytrhol z knižnej reality. Nuž som si len mlčky sadol oproti nemu, oprel chrbát o policu za mnou, vytiahol čiernočervenú knihu spod mojej pazuchy a začal čítať.
Pretočil som piatu stranu keď sa ozval ťahavým, priam bohémistickým tónom: ,,Čo to čítaš?" Dal som si do knihy záložku ( mala takú tmavočervenú stužku, na odborný názov si teraz nespomeniem ) a zavretú mu ju podal: ,,Poviedkovú zbierku Čierny kocúr od Edgara Allana Poea."
Natiahol ruku, no keď začul meno Poe zastavil ju tvár mu akosi zbledla a v očiach sa mu miešali strach, výsmech a odpor: ,,Dobre ti radím, nečítaj to!"
,,A to už prečo?" spýtal som sa mierne prekvapene.
,,Tá kniha je plná démonov." povedal so stopercentne vážnym hlasom i tvárou. V tej chvíli som mal čo robiť aby som nedostal záchvat smiechu. Asi sa mi to nepodarilo dobre zakryť, lebo pokračoval: ,,Vážne, nerobím si srandu! Démoni a zlí sa dajú zakonzervovať do literi."
Ach jo, ty vôbec nerozumieš pomyslel som si. ,,O to sa nehádam. Len by ma zaujímalo, prečo usudzuješ že v tejto knihe sú démoni?"
,,Lebo to písal blázon." bola jeho odpoveď.
Tentoraz som sa musel zasmiať: ,,Chodíš na spoveď?"
,,Áno, ale čo to má..."
,,A myslíš, že je logické že ideš na spoveď a vzápätí znovu páchaš zle a znovu musíš ísť na spoveď a znovu a znovu a dokola to isté? Myslíš že ak by nejaký Boh bol a ešte k tomu vševediaci a všemohúci, nebolo by lepšie keby odpustil raz a definitívne všetko čo si spravil a spravíš?" Nie si takto logicky aj ty bláznom keď sa držíš nefungujúcej logiky?"
,,Ty ale uvažuješ pozemsky. Všetci uvažujeme pozemsky a Boh má inú logiku ako my, takže našim rozumom ho nemôžeme pochopiť. A tento zákon zjavil svätej Cirkvi katolíckej a tak sa proste musí dodržiavať."
Ťažko som si povzdychol. Úprimne neznášam toto diferencovanie myslenia Absolutna a našeho. Akoby sa Absolutno nedalo úplne logicky vyvodiť z vedeckých teórií alebo z prostej prírody. A v konečnom dôsledku ani nemal pravdu, len by to chcelo polemiku na ktorú nemám čas. Na chvíľu som sa odmlčal a potom som sa spýtal inak: ,,Prečo čítaš?"
,,Aby som sa dozvedel o živote ľudí v iných dobách."
A nevnímal si niekedy to, že pri každom otvorení akejkoľvek knihy a začítaní sa do nej si nasadzuješ okuliare voči realite a uvedomuješ si realitu zapísanú v knihe očami autora, ktorý ovplivňuje tvoju myseľ a má totálne pod kontrolov tvoju dušu? Nikdy si nevnímal prostredie, ľudí, dialógy a pocity tak akoby neboli hrdinové, ale tvoje vlastné?
,,Nie." odpovedal rozhodne. ,,Čítam knihy rád. Ale narozdiel od teba viem, kde je hranica. Že skutočné je TU a z zapísaného sa máme len poučiť, alebo ho hodnotiť. Stotožňovať sa s knihou je bláznovstvo. Realita je vždy pravda a ilúzia je vždy klam."
,,Dám ti otázku" usmial som sa: ,,Čo je realita?"
,,Realita je všetko čo je pravdivé a skutočne krásne."
,,Ale ako vieš čo je pravda? A krása je predsa subjektívny pojem."
,,Nie je. Čo je pravda, to je aj krása a naopak. A viem pretože študujem učenie Cirkvi a Božie slovo."
Už ma to vážne prestávalo baviť: ,,Mal si rád rozprávky?"
,,Áno. Ako malý hej."
,,Potom vieš že aj ilúzia sa dá použiť na dobré. A s tvojim pojmom reality nesúhlasím. Realita ako taká sú myšlienky, ktoré tvoria skutočnosť. Môžeš si vybrať aké myšlienky budeš nasledovať a tie ťa budú sprevádzať. A vedz, že teraz máš na sebe putá zákona ktorý i tak nesplníš. Takže v konečnom dôsledku si len ďalší pokrytec. Naviac klameš sám seba. Ty si každé jedno otvorenie knihy nasadzuješ okuliare literárneho univerza tvoreného autormi. Literovými bohmi, ak chceš. A vnímaš každý jeden mikrodetail očami hrdinu tak, ako som to vravel. Ale tvoja chyba, že ty si tieto okuliare vo svojej nadutosti hneď strhávaš a svojimi zkrvavenými očami sa snažíš o akýsi falošný nadhľad pod rúškou objektivity a lepšieho zachytenia idei. Ale ideu nezachytíš bez bytia v nej samej! A to čisto rozumovo nepochopíš. Ale nechaj to tak. Máš nejaký veľký papier papier a pero? Chcem ti niečo ukázať."
Výraz jeho tváre bol nanajvýš zaujímavý. Miešal sa v ňom hnev, urážka, pohŕdanie a ľútosť so zmilovaným. Nakoniec si len povzdychol a vstal. Spomedzi kníh na jednej polici vytiahol skrčený papier a roztiahol ho. Následne ho položil mne k nohám. ,,Nech sa páči" podával mi modré pero.
,,Nie ďakujem, mám svoje" povedal som a vytiahol z vrecka svoje čierne pero: ,,No nechaj si ho a sadni si oproti." Poslúchol. Usmial som sa: ,,Výborne. A teraz začni na ten papier písať, ako by si písal sloh do školy. Ale moc nad tým nerozmýšlaj. Proste píš, to príde samé uvidíš."
,,Čo príde samé? spýtal sa nedôverčivo.
,,To čo má prísť" odvetil som mierne záhadne a bez jediného slova som začal písať od svojho vrchu. Počul som jeho povzdych, ale následne uspokojivé škrabanie hrotu po papieri. Nerozmýšľal som nad tým. Slová proste prichádzali automaticky. A s nimi náhle aj ten pocit. Pocit, ktorý som ešte dobre nepoznal no aj tak som ho zbožňoval. Zavrel som oči.
Stáli sme oproti sebe. On v bielej koženej zbroji a ja v čiernej tunike z kapucňou a plášťom. Aj keď, stáli nie je to správne slovo. Skôr to bola levitácia. Levitácia uprostred prázdneho, bieleho Prázdna. Alebo ako ho niektorí nazývajú; bieleho Nič. Prvej časti tejto nekonečnej dimenzie, ktorú som zatiaľ poznal najlepšie. Zároveň som ju však nenávidel.
,,Kde to sme?!" spýtal sa môj spoločník vystrašene.
,,Na začiatku. V potenciálnej myšlienke, ale bez aktuálnej myšlienky. Koniec koncov, na to som tu." s týmito slovami som začal akoby písať perom do bieleho Prázdna. S pera vytekal hustočierny dym, výril sa a zachvacoval okolie. Potom jemne začal meniť svoj tvar. A nakoniec sme stáli uprostred Bratislavy. Bratislavy v plameňoch. Ľudia kričali, ratovali svoj majetok, rodinu, budovy padali autá do seba v chaose narážali, značky a semafóry boli zväčša pováľané na cestách... Dvoma slovami dokonalý chaos.
,,Čo to robíš?! Kde to sme?! Nie, nie prestaň prestaň!!"
,,Teraz sme v myšlienke ktorú ovládam. No nie je nádherná? Musíš si ju len vedieť vychutnať." S týmito slovami i úsmevom som ešte raz zdvihol pero a zdanlivo do vzduchu napísal vetu. Z ebenovočiernej zeme vyrástli kovové reťaze a ovinuli sa okolo rúk a nôh môjho spoločníka: ,,A neprestanem! Tu som boh a bohu nikto nebude rozkazovať!"
,,Ty nie si boh, ty si blázon!" kričal už temer histericky.
Začal som sa smiať. Tak silno, že som temer dostal záchvat: ,,Vari nie sú pri všetkom čo sa dnes deje tieto slová temer synonymami? A vďaka za to! Isté oblasti umenia nemožno robiť zo zdravým rozumom. Tie pocity musíš prežiť naplno. Cítiš tú úzkosť, zúfalosť, beznádej a strach? Precíť ich, ponor sa do nich. A spoznáš moc i potešenie zároveň!" Chvíľu som ho nechal, spútaného, dívať sa na scenériu hrôzy okolo a potom mu položil ruku na čelo.
Otvoril som oči a zreteľne počul pád pera na zem. Marek sa odomňa inštinktívne odtiahol na druhú stranu izby a vystrašene i bez slova na mňa zízal. Usmial som sa a pohľad opätoval: ,,Neboj sa zahĺbiť do literi. Bude to neporovnateľne pocitovo aj myšlienkovo silnejší zážitok. Ver mi, oplatí sa risknúť" na chvíľu som sa odmlčal: ,,to Šialenstvo."
Postavil som sa a bez ďalšieho slova vyšiel z Marekovej izby. Chcel som už ísť domov. Mal som toho ešte veľa na pláne.