Neobyčajný darček
Toto je spoveď. Spoveď, ktorá má aspoň sčasti uľaviť mojej strápenej duši. Nie je to paradox? Sú predsa Vianoce. Sviatky kresťanskej lásky. Tieto sviatky sú povestné tým, že dávajú. Mne však zobrali doslova všetko. A to som si myslel, že práve terajšie sviatky budú jedny z mojich najobľúbenejších, kedže som ich mal konečne stráviť s mojím výnimočným dievčaťom.
Ale to predbieham. Najprv sa predstavím, nech uľahčím prácu psychológom i psychiatrom. Moje meno je Hudan Maden a mám dvadsaťpäť rokov. Už od mala ma bavilo písanie a mám aj magisterský titul zo žurnalistiky. Žiaľ, s tým sa už moc v novinárskej brandži neuplatníte. Jedine ak budete ešte študovať na doktorát, ale na to som nemal financie, ani schopnosti. A tak som vďaka nedostatku práce, ktorý nie je v našej republike ničím novým, skončil ako mäsiar. Nudná práca za mizerné peniaze, stále len porcovať veľké kusy mäsa a obsluhovať ľudí, ale aspoň som si obnovil poznatky z biológie zo základnej školy. Aj keď bol plat mizerný, na akú-takú stravu, zaplatenie internátu a pár eur na víkendové zábavky stačil.
Moji rodičia boli mŕtvi. V detskom domove, kde som vyrastal, mi povedali, že zomreli pri autonehode. Sotva ročné bábätko, ja, však prežilo. Aj keď ma vychovali sestričky akoby som bol ich vlastné dieťa, vedomie, že som cudzinec bez rodičov, som niesol veľmi ťažko. Hlavne keď mi to ostatné deti, ktoré síce neboli na tom o nič lepšie ako ja, prízvukovali pri každej bitke o hračku. To bol pravdepodobne dôvod mojej prehnanej uzavretosti. Tá vyvrcholila tým, že po základnej a strednej škole - v oboch som bol za svoj bezchybný prospech šikanovaný - som sa rozhodol študovať na vysokej škole žurnalistiku.
Tam to bolo už o inom. Všetci tam boli viac-menej švihnutí hĺbavci, ktorí mali poväčšine vlastné blogy a písali na ne. No aj tam som vďaka svojim zvráteným názorom nenadväzoval žiadne kontakty. No, temer žiadne. Spoznal som jedno dievča. Sarah Wretenovú. Bola to výnimočná, ale dosť rozporuplná osobnosť. Strašne veľa hovorila. Tiež, na rozdiel odo mňa, veľmi rada chodila do spoločnosti, najradšej medzi rôznych spisovateľov, publicistov a umelcov. Veľmi rada debatovala o slobode, kráse, morálke, etike a všelijakých iných vážnych pojmoch. No tiež dokázala hodiny rečniť o totálne nepodstatných veciach ako počasie, najnovšie mainstreamové romantické trendy, americké seriály a iné blbosti, ktoré som neznášal. Obecne bola veľmi uponáhľaná, miestami až chaotická. Paradox jej povahy spočíval v tom, že aj keď mala rada spoločnosť, ak sa zamerala na nejaký text alebo problém, dokázala stráviť hodiny vo svojom myšlienkovom universe alebo nad textom a ďalšie hodiny o ňom hovoriť s vášňou, akej je schopný len čitateľ, ktorý subjektívne naplno precítil každý pocit, ktorý autor vložil do slov.
Ja som spoločnosť iných, okrem Sarah, neznášal. Škola a neskôr aj zamestnanie mi bohato vypĺňali voľný čas. Hoci sa ma Sarah všemožnými spôsobmi snažila dostať na tie rôzne sedenia, vždy som sa tomu nejakým spôsobom vyhol. Keď odo mňa profesori chceli nejakú myšlienku na prednáškach, napísal som im ju a poslal. Aspoň mali čo kritizovať. Moje názory na krásu a tieto veci sú značne, ako to mnoho mojich kritikov vraví, anarchistické. Vlastne aj čo sa týka čohokoľvek iného. Cenil som si však, že napriek mojej neprítomnosti ma moja milovaná Sarah vždy vášnivo obraňovala.
Ale iste bol môj apatický prístup k spoločnosti chybou. Mal som tam chodiť s ňou. Možno by potom nevznikla tá malá štrbinka, ktorá postupne nahlodávala a potom úplne zničila to jediné, čo malo zmysel. Jediné, na čom mi záležalo. Môj vzťah so Sarah.
Na jednej z tých literárnofilozofických diskusií - aj keď ja by som to nazval skôr hádkami o to, koho estetická koncepcia je lepšia - spoznala chalana menom Adam Pravoslav. Literárne veľmi vzdelaný a rozhľadený človek, experimentátor. Podobne ako ja vychádzal z koncepcie symbolizmu a dekadencie, ale k ich ideálom pristupoval menej konzervatívne. Vo svojich dielach sa snažil nájsť akýsi kontrast medzi symbolizmom a romantizmom. Osobne mi to vadilo, ale inak nepísal zle. Prirodzene, ako každý zamilovaný som najprv žiarlil a upodozrieval ju. Ale keď mi to vysvetlila, stali sme sa dokonca aj celkom dobrými priateľmi.
Po ukončení vysokej školy som pre nenávisť profesorov k mojej "anarchistickej estetike" nedostal odporúčanie pre UHMVSAV a kultúrne inštitúcie. Takže som skončil tam, kde som. Ako mäsiar. Ale môžem sa tešiť z môjho napredujúceho vzťahu zo Sarah. Idú Vianoce a ja som ju zamýšlaľ prekvapiť. Chcel som rezervovať dva lístky do Kraja v Novom Zélande.
Už som to riešil, keď mi zavolala. Je výskumná pracovníčka SAV pre výskum francúzskej modernistickej literatúry a ňou ovplyvnených artefaktov. Má dosť rýchlu prácu, ale ona bola zvyknutá robiť skoro všetko rýchlo. Preto mi dala kopačky cez telefón.
Nemusím snáď hovoriť, že celých osem minút, čo mi to vysvetľovala, som mlčal. Aj potom, čo z môjho ticha vytušila vzrastajúcu nenávisť a začala sa ospravedlňovať. Márne. Nakoniec ma pozvala na spoločnú vianočnú oslavu. Mal to byť provokatívny krok, asi čakala, že na ňu konečne vyletím, pozvanie odmietnem a bude pokoj. Ja som však len položil. Moje pocity nemusím popisovať.
Rozhádzal som celý svoj byt, poprevracal stoly, lampy, potrhal papiere. Potom som si do toho bordelu sadol a melancholicky zložil hlavu do dlaní.
Ako mohla? Po tom, čo som jej ukázal. Čo som pre ňu spravil, s čím som jej pomohol, čo som jej sľúbil… Ako ma mohla takto opustiť? A kvôli komu? Jednému umelčíčkovi, ktorý znesväcuje umelecké hodnoty! Znenávidel som ju. Znenávidel som ich oboch. Do krajnosti. Nasledujúce chvíle som rozmýšľal, ako sa im pomstím. Asi po dvoch hodinách som vstal a s priam hmatateľným uspokojením som začal upratovať.
Neskôr som zavolal Sarah a ospravedlňoval sa, že som mlčal a že to chápem, ale rád by som sa s ňou porozprával osobne po práci. Súhlasila.
Pozvala ma do svojho bytu. Izbu tridsaťdeväť na šiestom poschodí som dôverne poznal. A poznal som aj jej výzor, keď mi otvorila. Džínsy, červené tričko, sivé oči a blonďavé vlasy spletené do copu. Vstúpil som. Sarah zavrela dvere a išla predo mnou do obývačky. Cestou som si zo zadného vrecka nohavíc vybral svoj Buck 119 Special Cocobolo. Kvalitný nôž, stál ma skoro štvrť mesačnej výplaty. Občas chodím do prírody, ale inak som už od malička mal slabosť pre čepele.
Prišli sme do obývačky. Pravdupovediac, nemusela ma sprevádzať. Všetko som tu poznal. Aj televízor, aj hodiny nad ním, aj ten rozkladací gauč, ktorý mal veľmi veľa využití… Ale veď každý bol raz mladý, nie?
Došla do stredu obývačky a otočila sa. Viacej už nestihla.
Rez cez krčnú tepnu bol čistý. Niečo sa predsa na tej mäsiarčine dá naučiť. Prekvapene vytreštila oči, zachrapčala, stuhla a potom jej telo bezvládne spadlo. Krv z krčnej tepny striekala na koberec a okolitý nábytok. Pozeral som sa na svoje dielo akosi zachmúrene, až ľahostajne. Nie preto, že by som si neuvedomoval, čo som spravil. Mohlo to byť preto, že by som nechcel nad tým rozmýšľať? Alebo preto, že by som sa bál nad tým rozmýšľať?
Zamyslene som zdvihol nôž k ústam a oblízal z plochej strany čepele ešte teplú krv. Chutila zvláštne. Tak, kovovo sladkasto - lahodne. Vtom ma z dumania nad dôvodmi nemyslenia na čin, ktorý som práve vykonal, vytrhol akýsi vnútorný hlas: ,,Ty beštia! Čo si to spravil? Zabil si svoju milovanú, jedinú Sarah! Ako si len mohol?! Aké máš právo sa ďalej nazývať morálnou bytosťou?"
Zrazu sa ozval druhý, oveľa tvrdší, mrazivejší a tajomnejší hlas: ,,Nejanči. Bola to pobehlica. Využila nás a zradila, je tak? A ten, kto zradí lásku, je zatratený. To hovorí Boh. Chceš sa hádať s Bohom?"
,,Ale veď to predsa bola živá bytosť!" nedal sa prvý hlas.
,,Sám vieš, že existuje veľa "životov" a toto ani zďaleka nie je ten najpodstatnejší. A ona zradila to najkrajšie! Jej zradná krv to dosvedčuje! Naveky bude trp…"
Zatriasol som hlavou a vytlačil z mysle čudné hlasy. Takéto hádky neboli vôbec potrebné. Musel som rozmýšlať: Ako sa pomstím jemu? Nejak originálne. Niečo, čo si zapamätá. Poklepal som si plochou stranou noža po perách a pozoroval potok krvi na koberci, ktorý vytváral abstraktné obrazce. Potom mi napadla štedrá večera u Adama, na ktorú ma Sarah ešte za svojho života pozvala. To je ono! Nech to vie! Nech trpí! Ako ja. Nech ho mučí vedomie stratenej lásky, každý jeden astrálny deň,
Amen!
Veď sú Vianoce. Blízkych treba obdarovávať.
Adam Pravoslav ma privítal vo svojom dome dosť vrúcne. Samozrejme, nezabudol sa spýtať: ,,Nevieš, čo je so Sarah? Mešká."
,,Volala mi. Ospravedlňuje sa, ale náhle ochorela. Nemôže prísť," povedal som pokojne.
,,Tebe volala? To je divné," Adamovou tvárou preletel výraz prekvapenia.
,,No aj mňa to mrzí. Budeme si musieť vystačiť sami. Môžem?"
,,Jasné, jasné! " Adam odstúpil. Vošiel som do domu s veľkým balíčkom v ozdobnom papieri v rukách. Vraví sa, že čím dlhšie obdarovaný darček odbaluje, tým viac sa naň teší. V kuchyni už boli nachystané taniere, jedlo i sviečky. V obývačke blikal živý stromček a pod ním boli už dva stredne veľké darčeky. Položil som svoju krabicu pred stromček a potom sme sa spolu s mojím hostiteľom posadil do pohoviek. Na večeru bolo ešte skoro, tak sme si krátili čas debatami o obvyklých problémoch umelcov. Snažil som sa nemyslieť na tú bolesť, ktorú mi spôsobil a nenávisť, čo k nemu cítim. Inak by som sa na neho vrhol už teraz. Pravda, môj lovecký nôž ma v koženom púzdre na chrbte veľmi tlačil. Ale musel som pôsobiť nenútene. Jediné, čo zachraňovalo moje etické zábrany, bola o nič menej temná túžba vidieť jeho "nadšenie" z môjho daru.
Nadišiel čas štedrej večere. Presunuli sme sa do kuchyne. Pred jedlom sme sa pomodlili Otče náš, Zdravas, Pod tvoju ochranu i sláva. Mali sme tradičné jedlo. Vianoce sú predsa tradičné a konzervatívne sviatky. Jedli sme mlčky. Pri pohľade do môjho taniera mi blysla hlavou sarkastická myšlienka: nemali v časoch protitureckej vojny kňazi a biskupi nejaké špeciálne modlitby na preklínanie? Tie sme sa mohli radšej modliť!
Keď sme dojedli, presunuli sme sa do obývačky. ,,Ty prvý!" postrkoval ma Adam. Nedal som sa dlho núkať. Podišiel som k stromčeku, čupol som si a odsunul darček, ktorý bol v ružovom obale. Očividne pre už zosnulú Sarah. Zobral som do rúk stredne veľkú krabičku v sivom obale a začal ju postupne rozbaľovať. Bola tam sada zošitov s mäkkou väzbou, dva veľké zošity s tvrdou aj knižné, plechové púzdro, v ktorom som našiel päťdesiat úhľadne zoradených čiernych gelových pier značky Maped Freewriter. Od hrotu nula celá jedna až po päť centimetrový. Nevedel som, čo na to povedať. Na chvíľu ma to fakt potešilo. Ale len na chvíľu. Potom som si spomenul, načo som tu.
,,A teraz ty," usmial som sa a odstúpil. Adam prišiel bližšie aj s kuchynským nožom v ruke a neveriacky zízal na veľkú krabicu v darčekovom obale: ,,Nemal si si robiť takéto starosti!"
Musel som sa krátko zasmiať. ,,Aké starosti!" mávol som rukou. ,,Okrem toho, je to spoločný darček pre teba a Sarah. Som si istý, že bude šťastná, keď jej ho neskôr dáš!"
Adam sa na mňa pozrel: ,,Takže sa nehneváš?"
V mojom vnútri vybuchla sopka. Nehnevám… Nehnevám?! N.E.H.N.E.V.Á.M?!?!! Musel som sa maximálne ovládať a svoj naštvaný pohľad som musel zakryť sklonením hlavy a poškriabaním sa na krku. Mimochodom, dosť silným. Keď som sa za päť sekúnd ukľudnil, prehovoril som pokojne a s napoly hraným: ,,Teraz to nerieš. Sú predsa Vianoce! Ten darček je dosť veľký, pomôžem ti vybaliť ho." Pohol som sa bližšie k stromčeku. Mala to byť skvelá zámienka na vytiahnutie môjho noža.
,,Nechaj. Rozbalím si to sám," povedal a z jeho hlasu priam sálalo detské nadšenie. Doslova sa na krabicu vrhol. Behom pár minút mal dole darčekový obal i prerezané lepiace pásky. Zbadal bloňdavý prameň vlasov, ale bol už moc rozbehnutý. Otvoril krabicu. Ucítil som vôňu - alebo smrad? - zaschnutej krvi. Adam behom sekundy zbledol ako krieda a na sekundu som si pomyslel, že sa povracia. Ale vydržal to. Namiesto toho vykríkol.
Bol to jeho posledný výkrik.
Váš názor?
Neboli nájdené žiadne príspevky.