Nie prežívať, ale hodnotiť
Toto je zjavná cesta, ktorou nás chcú viesť autori našej učebnice literatúry, pre prvý ročník gymnázií, s vydavateľstva Orbis Pictus Istropolitana. Je smutné že títo ludia, hoci každý z nich má titul Phdr alebo Mgr, nemajú zmysel pre umeleckú tvorivosť. No som si istý že literárne dielo by vedeli posúdiť z najvyššou odbornosťou…
Kto ma pozná vie, že mňa nerozhodí všetko a predsa sa teraz objavila poučka, ktorá je očividne scestná a dokazuje chorú zaslepenosť spoločnosti ktorá od jedinca čaká že si síce vytvorí vlastný názor, no hneď ho ovplivní svojimi nárokmi. Tak sa chtiac- nechtiac stáva to, že človek sa akosi stotožnuje z názormi "múdrych" v naivnom domnení že sú pravdivé a zabúda myslieť vlastným rozumom, čo je smutné.
No späť k téme: zrovna preberáme schému literárnej komunikácie. To zjednodušene znamená:
Minulosť-> Autor-> Dielo-> Čitateľ-> Budúcnosť.
V látke čitateľ sme mali definíciu čítania a pár "odborne opísaných typov čítania." Tento odborný opis však začínal nadpismi, ktoré nesčítaný človek bez slovníka cudzích slov nepochopí. Vedomosti by mali byť prístupné zrozumiteľným spôsobom! Pochybujem že bežný človek vôbec počul slovo Diskurzíva. ( ktoré som si mimochodom sám musel nájsť v slovníku cudzích slov. ) Píšete učebnicu pre šestnásť až osemnásť ročných, tak to robte náležitým spôsobom prosím vás! No táto téma by chcela osobitnú úvahu…
V týchto odborných opisoch sa vyskytol aj jeden s ( prekvapivo ) zrozumiteľným názvom. Naivný. Citujem:
"Potešenie z čítania pramení v ilúziách, že ide o nás samých; pri čítaní prekračujeme hranice každodenného života; nerozlišujeme svet reálny a literárny."
Po prvé názov, ktorý dali autori tejto definícií je totálne nevhodný. Spýtam sa vás: považujete za naivné to, keď v dobe krízy a smútku snívate o tom že bude lepšie? Považujete za naivné to, že niektorý potrebujú aspoň na hodinu utiecť z vlastného života? A považujete za naivné to, otvoriť knihu zo slovami: ,,Idem preč." (?) Iste, niekto by mohol argumentovať, že aj keď sa mi osobne na dej neviažeme, ale pozeráme na celý príbeh akosi z vrchu, tiež môžeme cítiť pocity postáv. Áno, máte pravdu. No niečo vám poviem: Ako si lepšie vychutnáte horskú dráhu? Keď pozeráte na filmovom plátne ako sa na nej niekto vozí, alebo keď v nej samy sedíte? Další prípadný argument z vašej strany je že čitateľ, ktorý je osobne zainteresovaný v deji nepochopí myšlienku tj zámer autora. Opäť nesúhlasím. Z mojich čitateľských schopností viem, že autor myšlienku vkľadá hlavne do postáv a prostredia. Zase sa vás pýtam: Ako lepšie spoznáte krásy krajiny? Keď sa pozeráte na malú maketu z malými figúrkami, alebo keď po tej krajine samy kráčate? V takom prípade sa však jedná o plné zainteresovanie do deja. Časom sa vám ľahko stane, že sa pristihnete pritom ako vás trasie zima len preto že v deji ktorým prechádzate je chlad ,alebo sneh. Nehľadiac' na to, že vonku je Júl. Autori tejto učebnice zjavne chcú ochrániť pred tým, aby sa pre nás knihy stali drogou. Čo chápem. Ale myslím, že označiť závislosť na knihách za naivnú je od ludí, ktorí majú aspoň trochu radi literatúru príliš hrubé a nemiesne. Naviac ešte som nepočul že by niekto mal s čítania kníh zdravotné problémy. Ak je človek plne zainteresovaný do deja a prestáva vnímať svet okolo, to NEZNAMENÁ že si nevšíma myšlienku. To NEZNAMENÁ že nevníma symboliku. Možno v niektorých prípadoch dotičnému nezáleží na správnej úprave štylistickej a gramatickej stránky textu, no viem že to by nejaký PhDr ktorý číta len "klenoty" typu Rúfus asi ťažko pochopil.
Podľa môjho názoru je, pokiaľ chcete zážitok z ( najmä dobrodružno-fantastického ) diela prežiť naplno, Nutné ponoriť sa do deja osobne. Inak sa pre vás dotičná kniha stane len akýmsi divadelným predstavením či filmom. Pozriete si ho, zanechá vo vás dobrý dojem a napíšete o ňom recenziu, to vám stačí? Tak si chodte stiahnuť z uložto film a nevyhadzujte peniaze za papier ktorý pre vás nemá patričnú hodnotu. Načo sa dobrodružná literatúra volá dobrodružnou literatúrou, hororová hororovou a romantická romantickou? Každá sa snaží vyvolať v čitateľovi čo najvernejšie pocity tým, že ich opisuje cez hlavného hrdinu. Je len na nás ako veľmi knihe dovolíme aby nás ovplivnila. Či si skutočne želáme cítiť to, čo musel cítiť autor pri vytváraní príbehu zo všetkými doplnkami, alebo sa radšej stiahneme v strachu z našej a zároveň aj autorovej fantázie. Či sa staneme len prasatami, ktoré žerú granule čo nám predhodia a občas zakvýkame, ktoré boli dobré a ktoré nie, alebo sme skutočne ludia schopný a odhodlaní vnímať každú stránku nielen našej pocitovej a fantastickej palety, ale i druhých.
Keď vás moje drzé názory neunudili a ste až tu, tak vám chcem poďakovať za trpezlivosť. Dúfam, že z mojich argumentov ste dostatočne pochopili prečo sa mi myšlienka celej našej učebnice zdá totálne nemiestna. Ako chceš kritizovať obraz, keď vidíš len plátno s farbami? Najprv musíš farby precítiť aby si pochopil že v skutočnosti zobrazujú portrét. A to sa nikdy neudeje s takou intenzitou ako keď do dedukcie zapojíš celú svoju osobnosť. Koniec koncov aj autor, písal knihu s tým že do nej vložil celú svoju momentálnu predstavu, spolu s pocitmi ktoré chcel nasimulovať.
Nie prežívať, ale hodnotiť.
Mám pre vás otázku: Ako chcete hodnotiť dielo, tým pádom vnútorné pocity a postrehy autora, keď ste ich osobitne čitateľsky neprecítili v plnej intenzite?
Ak sa týmto scestným pravidlom spoločnosti začnú riadiť všetci, pravdepodobne končím s písaním beletrie.
( Osobne by som vyššie spomínanej poučke dal názov Pocitové čítanie. )